{"guid": "115af0ff-6e19-423c-83b4-a35e78aebc1a:9149bfb1-22a2-426c-a8d2-de8ba57b0342", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3712211122.1", "spisova_znacka": "17Co/1020/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/1020/2013 z 21. 10. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 21. októbra 2014, sp. zn. 17Co/1020/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3712211122.1", "identifikacne_cislo": "3712211122", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2014-10-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9149bfb1-22a2-426c-a8d2-de8ba57b0342", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3712211122.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3712211122.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3712211122.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/1020/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3712211122
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3712211122.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov
JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyho v právnej veci navrhovateľa: D. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom U., M. P. XXXX/XX, zastúpený Advokátskou kanceláriou ŠTRBÁŇ, s.r.o. so sídlom Púchov, ul. 1.
mája 1455/5, proti odporcovi: P. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., M. XXX/XX, zastúpený Mgr. Melániou
Holeščákovou, advokátkou, Advokátskej kancelárie Púchov, Komenského 1630/7, o zaplatenie 285,-
Eur istiny a prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa
10. septembra 2013, č.k. 10C/219/2012-59, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu  p o t v r d z u j e.

Navrhovateľ  j e   p o v i n n ý zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania spočívajúce v trovách
právneho zastúpenia vo výške 31,05 Eur do troch dní na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Melánie
Holeščákovej, advokátky.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh o zaplatenie 285,- Eur. Navrhovateľovi uložil
povinnosť, aby zaplatil odporcovi trovy konania a to 17,- Eur z titulu zaplateného súdneho poplatku
a 229,62 Eur z titulu trov právneho zastúpenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že z
výsluchu účastníkov bolo nesporne preukázané, že medzi nimi došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke,
na základe ktorej vyplynula povinnosť odporcu ako dlžníka vrátiť navrhovateľovi ako veriteľovi sumu
330,- Eur. K jej uzavretiu stačilo skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľovi a keďže k takémuto
reálnemu odovzdaniu peňazí došlo, medzi účastníkmi konania vznikol právny vzťah z pôžičky podľa §
657 Občianskeho zákonníka. Považoval taktiež za preukázané, že došlo k vráteniu časti pôžičky, keď
odporca vrátil navrhovateľovi 1.100,- Kč a spornou zostáva zvyšná časť, ktorú navrhovateľ špecifikoval
vo výške 285,- Eur. Odporca vrátenie pôžičky preukázal výsluchmi svedkov T. W. a D.J., ktorí vypovedali,
že na vlastné oči videli, keď odporca vrátil cca 300,- Eur navrhovateľovi, pričom časť týchto peňazí vo
výške 100,- Eur si krátko predtým odporca požičal od T. W.. Odporca tak uniesol dôkazné bremeno na
preukázanie svojho tvrdenia, že peniaze z predmetnej pôžičky navrhovateľovi vrátil. V závere vyslovil
názor, že v spore o vrátenie pôžičky má veriteľ ako navrhovateľ bremeno tvrdenia, že s dlžníkom t.j. s
odporcom uzavrel zmluvu o pôžičke a že odporca pôžičku nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre
navrhovateľa vyplýva dôkazné bremeno len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá.
Táto skutočnosť bola preukázaná, a navrhovateľ preto uniesol ako bremeno tvrdenia tak i dôkazné
bremeno. Naopak odporca, ktorý sa chce úspešne brániť musí tvrdiť, že pôžičku vrátil a o svojom tvrdení
ponúknuť dôkazy. V prejednávanej veci takéto tvrdenie súdu odporca poskytol a poskytol mu aj dôkazy,
ktorými dôkazné bremeno úspešne uniesol. V odôvodnení sa ďalej vyporiadal aj s tvrdeniami účastníkov
a to najmä s tvrdením navrhovateľa, že o nevrátení peňazí má svedčiť list odporcu, ktorý mu napísal a v
ktorom uviedol, že mu dlhuje 288,- Eur. Uvedenú okolnosť vyhodnotil tak, že tento list neobsahuje dátum



ale je z neho zrejmé, že bol písaný v tom istom čase ako došlo k vráteniu časti pôžičky vo výške 1.100,-
Kč, teda v tom čase nebola vrátená celá pôžička. Samotná skutočnosť, že najskôr došlo k vráteniu časti
pôžičky nebola medzi účastníkmi sporná a list na ktorý poukazoval navrhovateľ práve túto skutočnosť
potvrdzuje. Vrátenie zvyšku peňazí potom preukázal odporca výpoveďami svedkov W. a N., ktorí zhodne
vypovedali, že k vráteniu došlo v Biliardbare, že to bolo vo večerných hodinách okolo 22:00 hod., a obaja
na vlastné oči videli, že odporca vrátil peniaze navrhovateľovi. Obaja zhodne vypovedali, že sa jednalo o
sumu okolo 300,- Eur a že predtým ako odporca vrátil tieto peniaze si 100,- Eur za tým účelom vypožičal
od T. W.. Týmto výpovediam súd uveril aj preto, že zhodne popísali okolnosti, za ktorých došlo k vráteniu
peňazí ale aj preto, že vrátenie peňazí sa muselo vzťahovať na zmluvu o pôžičke, ktorá je predmetom
sporu, pretože žiadna iná nevyrovnaná pôžička a to ani v roku 2011 ani v roku 2012 medzi účastníkmi
konania neexistovala. Navrhovateľovi sa naopak nepodarilo preukázať, že by v roku 2011 nenavštevoval
Biliardbar a súd neuveril tvrdeniu svedka T. Q., že s určitosťou v septembri a v októbri 2011 navrhovateľ
v Biliardbare nebol, pretože svedok sám uviedol vo svojej výpovedi dňa 10.09.2013, že za posledné
dva roky sa strieda s kolegami pri práci v Biliardbare a stane sa, že aj niekoľko dní, dokonca niekoľko
týždňov nie je v bare prítomný. Rovnako svedok L.. L. T. vypovedal, že sa v Biliardbare v U. stretol s
navrhovateľom poslednýkrát asi pred dvomi rokmi avšak z tejto výpovede súd nevyvodil poznatok, že
navrhovateľ od júna 2011 v Biliardbare nebol, keďže takýto záver nemožno vyvodiť z výpovede jedného
svedka, ktorý sa s navrhovateľom nestretol.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie alternatívne
aby krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a návrhu na začatie konania vyhovel. V odvolaní
uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p. V odvolaní zdôraznil, že v kontexte
dôkazov produkovaných v konaní sa nejaví, že odporca uniesol dôkazné bremeno o ním tvrdenej
skutočnosti vrátenia pôžičky ale práve zastával názor, že odporca neuniesol dôkazné bremeno nakoľko
vo výpovediach svedkov T. W. a D.J. sú viaceré rozpory týkajúce sa nielen dátumu vrátenia peňazí ale aj
spôsobu ich vrátenia. Poukázal na to, že sám odporca uviedol, že títo svedkovia neboli priamo prítomní
pri odovzdávaní peňazí ale len videli, že odporca peniaze odovzdával. Svedok T. W. však uviedol, že bol
pritom, keď odporca odovzdával peniaze navrhovateľovi teda uvádzal inú verziu vrátenia ako odporca.
Na viac svedok D.J. uviedol, že sa jedná o vrátenie peňazí z nejakých prác a že navrhovateľa pozná
len z videnia napriek tomu, že v U. nebýva ani nepracuje teda tento svedok nemal žiadnu vedomosť o
nejakej pôžičke medzi účastníkmi. Výpovede svedkov sa preto rozchádzajú v zásadných skutočnostiach,
a preto je potrebné takéto svedecké výpovede považovať za účelové a tendečné v prospech odporcu,
bez ich reálneho podkladu. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 13/2009
podľa ktorého na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej
skutočnosti a preto napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný
ešte nevrátil požičané peniaze a v takomto alebo v podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a
preukazoval, že pôžičku už vrátil. Odporca však dosiaľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal
vrátenie peňazí, t.j. nepredložil súdu žiadny hodnoverný dôkaz o vrátení požičaných peňazí. Považoval
za nelogické aby odporca, ktorý bol s navrhovateľom v nepriateľskom vzťahu, vrátil pôžičku bez toho, aby
si vyžiadal potvrdenie o prijatí peňazí. Vyslovil názor, že v takomto prípade by bolo v súlade s právnym
princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí žiadať preukázanie skutočnosti tvrdenej odporcom o
vrátení pôžičky aj iným právne relevantným spôsobom a to predložením písomnej kvitancie zo strany
odporcu.

Odporca vo svojom vyjadrení, ktoré podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhol rozsudok
okresného súdu potvrdiť. V odvolaní zdôraznil, že vrátenie pôžičky potvrdili dvaja svedkovia v ktorých
výpovediach nie sú žiadne zásadné rozdiely. Pokiaľ svedok T. W. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol,
že bol pritom keď odporca peniaze odovzdával navrhovateľovi tak ďalej uviedol, že od účastníkov
konania stál vo vzdialenosti asi troch až piatich metrov, čiže mal za to, že aj keď priamo nestál vedľa
účastníkov konania bol pri odovzdávaní peňazí lebo toto bezprostredne videl. Rovnako tak svedok D.J.
zhodne uviedol, že od účastníkov konania stál približne tri až štyri metre. Vo výpovedi svedka D.J. sa
nenachádza žiadne vyjadrenie o tom, že sa malo jednať o vrátenie peňazí z brigády, pričom medzi
účastníkmi konania neboli žiadne ďalšie nevysporiadané dlžoby teda keď odporca vracal navrhovateľovi
sumu 300,- Eur jednoznačne išlo o vrátenie pôžičky, ktorá je predmetom konania.



Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného
súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ustanovenia §
205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného
ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na
zistený skutkový stav alebo použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

V prejednávanej veci nepochybne z odôvodnenia napadnutého  rozhodnutia že súd prvého stupňa vec
správne posúdil podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zmluvu o pôžičke,
citované zákonné ustanovenie správne vyložil a ako aj aplikoval na zistený skutkový stav. Zároveň
vyslovil aj správny právny názor týkajúci sa bremena tvrdenia ako aj bremena preukázania rozhodujúcej
skutočnosti v konaní, keď v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia ustálil, že pre navrhovateľa vyplýva
dôkazné bremeno len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia o tom, že zmluva bola uzavretá a naopak
odporcovi, ktorý sa chce úspešne brániť vyplýva povinnosť tvrdenia, že pôžičku vrátil a o svojom
tvrdení aj ponúknuť dôkazy. V tomto smere súd prvého stupňa teda postupoval dôsledne v intenciách
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 13/2009, na ktoré aj poukazuje navrhovateľ vo svojom
odvolaní.

Rovnako je potrebné hodnotiť jeho rozhodnutie a odôvodnenie rozhodnutia ako súladné s ustanovením
§ 157 ods. 2 O.s.p., ktoré upravuje náležitosti odôvodnenia súdnych rozhodnutí tak, že súd v odôvodnení
rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca,
prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku pritom obsahuje všetky tieto okolnosti a navyše aj hodnotenie
dôkazov podľa § 132 O.s.p.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p.
Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému
súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že
pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo



inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - 135 O.s.p.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vyslovil záver o unesení dôkazného bremena zo strany odporcu
týkajúceho sa vrátenia predmetnej pôžičky na základe výpovedí svedkov T. W. a D.J., navrhnutých
odporcom.

Hodnotenie výpovedí týchto svedkov nemožno považovať za také, ktoré by boli v rozpore so zásadami
upravenými v ustanovení § 132 O.s.p.

Svedok T. W. vypovedal jednoznačne, že bol pri tom, keď odporca odovzdával peniaze navrhovateľovi
a to v Biliardbare v U. a videl ako tieto peniaze odovzdával navrhovateľovi pričom 100,- Eur si za tým
účelom od neho odporca požičal. Táto časť výpovede svedka nie je v rozpore s výpoveďou odporcu ako
účastníka konania, ktorý uviedol na pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa 25.01.2013, že
došlo k odovzdaniu peňazí v Biliardbare v U., že si časť peňazí požičal od T. W. a že tento rovnako s
D.J. odovzdanie peňazí videl zo vzdialenosti asi štyroch metrov. Rovnako vrátenie peňazí hodnoverným
spôsobom preukázal aj svedok D.J..

Medzi účastníkmi neboli pochybnosti, že o vrátení pôžičky neexistovalo písomné potvrdenie. Podľa
súdnej praxe však nie je možné viazať preukázanie vrátenia peňazí jednoznačne len na vystavenie
písomnej kvitancie a to najmä za okolností keď vrátenie je preukázané iným spôsobom (v danom prípade
svedeckými výpoveďami) a keď aj pôžička bola poskytnutá na základe uzatvorenej ústnej zmluvy t.j.
písomné potvrdenie nebolo vydané ani v súvislosti s poskytnutím pôžičky. Za takýchto okolností nie je
na mieste dovolávať sa ako jediného dôkazu vrátenia pôžičky vystavenie písomnej kvitancie.

Navrhovateľ dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p. uplatnil neopodstatnene a preto
bol rozsudok okresného súdu odvolacím súdom potvrdený.

V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý má v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, pričom trovy odvolacieho
konania spočívajú v odmene za úkon právnej služby a to vyjadrenie k odvolaniu podľa § 10 ods. 1
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 23,24 Eur + režijný paušál 7,63 Eur spolu 31,05 Eur.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti  tomuto  rozsudku      n i e     j e      odvolanie    p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/219/2012", "guid": "fcf60157-035a-4f1a-9d45-b8d6a2738371:0c334b52-eaea-44ed-80fc-0200dc1df061", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}