Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžk/6/2017 z 27. 3. 2019 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2019, sp. zn. 8Sžk/6/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:6016200677.1 Najvyšší súd | 8Sžk/6/2017 | ECLI:SK:NSSR:2019:6016200677.1 | 2019-03-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 31 zákona č. 49/2002 Z. z., /SK/ZZ/0/0, zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu, SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ca2d505-0bd6-48b6-b6c6-3be4c15955d3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6016200677.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžk/6/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016200677
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:6016200677.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členiek
senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobcu : JUDr. K. E., bytom v
Banskej Štiavnici, E. V. XXX/X, právne zastúpený : LEGES Advisory s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici,
Pod Urpínom 923/5, IČO : 52 147 762, proti žalovanému : Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Cesta na Červený most 6, v konaní o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného
z 18. apríla 2016 č. PUSR-2016/8565-2/28352/26/KUB, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 05. októbra 2016 č. k. 23 S 80/2016-103, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a.
Účastníkom konania náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom z 05. októbra 2016
č. k. 23 S 80/2016-103 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“ a „rozhodnutie správneho súdu“)
zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného orgánu verejnej správy z 18. apríla 2016 č. PUSR-2016/8565-2/28352/26/KUB (ďalej aj
ako „rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy“), ktorým Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
(ďalej aj ako „žalovaný orgán verejnej správy“) zamietol odvolanie účastníka správneho konania
(žalobcu v konaní pred správnym súdom) a potvrdil rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu
Banská Bystrica z 05. februára 2016 č. KPUBB-2016/16386-14/8495/FAT,REJ (ďalej aj ako „rozhodnutie
prvoinštančného orgánu verejnej správy“), ktorým Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica (ďalej aj
ako „prvoinštančný orgán verejnej správy“) podľa § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. nariadil vlastníkovi
nehnuteľnosti (žalobcovi v konaní pred správnym súdom), ktorý spôsobil nežiaduci stav realizovaním
úprav nehnuteľností v rozpore s vydanými správnymi aktmi, resp. bez právoplatného rozhodnutia pre
úpravu nehnuteľností na ul. E. V. XXX/X, K.. U. Č.. XXXX, XXXX/X M. K.. D. Č.. XXXX/X, k. ú.
Banská Štiavnica, situovaných v území Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica, opatrenia na nápravu
- do 30. júna 2016 zabezpečiť nápravu v predmetnej veci v zmysle bodov 1. - 5. výroku rozhodnutia
prvoinštančného orgánu verejnej správy. Správny súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. Správny súd po tom čo v napadnutom rozhodnutí poukázal relevantné právne ustanovenia právnych
predpisov skonštatoval, že predmetné konanie je ovládané dispozičnou zásadou. Z koncentračnej
zásady uplatňovanej v správnom súdnictve vyplýva, že žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len
do uplynutia lehoty určenej zákonom na podanie žaloby na správny súd (§ 62 ods. 1 Správneho súdneho
poriadku). Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady
proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní.
K žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadať.



3. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy je
posudzovať, či orgán verejnej správy príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotno-právnymi
ako aj s procesno-právnymi predpismi. Prvoradým účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie
súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím.

4. V súlade s ustanovením § 119 Správneho súdneho poriadku správny súd vychádza zo skutkového
stavu zisteného orgánu verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, alebo na
rozhodnutie vo veci. Koncentračná zásada v konaní pred správnym súdom sa prejavuje v tom, že
žalobca má povinnosť označiť dôkazy v žalobe v zmysle ustanovenia § 121 ods. 1 Správneho
súdneho poriadku. V zásade by žalobca nemal dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označovať, resp.
predkladať súdu po uplynutí lehoty na podanie žaloby. Avšak vzhľadom na to, že koncentračná zásada
nie je vyjadrená absolútne, to znamená, v ustanovení § 121 ods. 1 Správneho súdneho poriadku nie je
uvedené, že na neskôr označené a predložené dôkazy správny súd neprihliada, je potrebné zohľadňovať
aj dôkazy, ktorých vykonania sa dožaduje žalobca aj po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie
žaloby.

5. V predmetnej veci žalobca v replike označil a pripojil dôkaz, ktorým je Monitoring územia lokality
UNESCO 2014. Z dôvodov vyššie uvedených správny súd zohľadnil tento dôkaz, vykonal dokazovanie
v súlade s ustanovením § 204 Civilného sporového poriadku v spojení s § 25 Správneho súdneho
poriadku. Jedná sa o listinný dôkaz, ktorý nebolo potrebné doručovať v rámci prípravy pojednávania
žalovanému, nakoľko sa jedná o materiál vypracovaný samotným Krajským pamiatkovým úradom
Banská Bystrica, takže obsah listiny mu je známy. Napokon na pojednávaní poverená zástupkyňa
žalovaného nenamietala, nespochybňovala obsah tohto dôkazu. Z jej vyjadrenia vyplynula však
skutočnosť o bezpredmetnosti predmetného dôkazu na posúdenie danej veci. Správny súd v zhode
so žalovaným zastáva názor, že zo samotného záveru uvedeného v Monitoringu nemožno vyvodiť, že
by sa žalobca vykonaním namietaných stavebných úprav na dotknutých nehnuteľnostiach nedopustil
porušenia pamiatkového zákona. Správny súd mal za to, že je potrebné zohľadniť, v akom rozsahu, a
za akým účelom bola správa o stave zachovania pamiatkových hodnôt územia svetového kultúrneho
dedičstva vypracovávaná, t. j. nie so zameraním sa na predmetné nehnuteľnosti samotného žalobcu.
Len zo všeobecných záverov uvedených v Monitoringu, z ktorých vyplýva, že v území lokality
v sledovanom období nedošlo k nevhodným zmenám objektovej skladby výškového a hmotno-
priestorového usporiadania objektov alebo strešnej krajiny, nemožno vyvodiť záver o nesprávnom
postupe žalovaného vo vzťahu k žalobcovi. Nebolo možné zohľadniť ani tvrdenia žalobcu ohľadom
nerovnakého prístupu žalovaného, resp. prvoinštančného orgánu verejnej správy pri posudzovaní
stavebných úprav majiteľov iných nehnuteľností, nakoľko povinnosťou správneho orgánu je zohľadňovať
individuálne architektonické prvky pri realizovaných stavebných úpravách a každou vecou sa zaoberať
individuálne so zameraním na odlišnosti v jednotlivých veciach.

6. Zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v ustanovení § 1 ods. 1 upravuje podmienky
ochrany kultúrnych pamiatok, pamiatkových území v súlade s vedeckými poznatkami a na základe
medzinárodných zmlúv v oblasti európskeho a svetového kultúrneho dedičstva, ktorými je Slovenská
republika viazaná. V ustanovení § 1 ods. 2 upravuje organizáciu a pôsobnosť orgánov štátnej správy a
orgánov územnej samosprávy, ako aj práva a povinnosti vlastníkov a iných právnických osôb a fyzických
osôb na úseku ochrany pamiatkového fondu, ktorý je významnou súčasťou kultúrneho dedičstva, a
ktorého zachovanie je verejným záujmom. Ustanovenie § 2 ods. 1 až 7 zákona o ochrane pamiatkového
fondu upravuje základné pojmy. Pamiatkový fond je súbor hnuteľných veci a nehnuteľných vecí
vyhlásených podľa tohto zákona za národné kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové
zóny. Verejný záujem na zachovaní kultúrneho dedičstva je vyjadrený aj v ustanovení § 32 ods.
9 pamiatkového zákona. Podľa ods. 10 tohto ustanovenia Krajský pamiatkový úrad vydá záväzné
stanovisko o každej prípravnej dokumentácii a každej projektovej dokumentácii obnovy a úpravy
nehnuteľnosti alebo stavby na nehnuteľnosti v pamiatkovom území a v ochrannom pásme. V súlade
s ustanovením § 32 ods. 12 pamiatkového zákona v územnom konaní, v stavebnom konaní, v konaní
o povolení zmeny stavby, v konaní o dodatočnom povolení stavby, v konaní o ohlásení udržiavacích
prác, alebo v konaní o odstránení nehnuteľnej kultúrnej pamiatky alebo stavby v pamiatkovom území a



ochrannom pásme rozhoduje stavebný úrad na základe záväzného stanoviska krajského pamiatkového
úradu. Stavebný úrad postupuje tak aj vtedy, ak práce možno vykonať na základe ohlásenia.

7. Predmetom konania o náprave bolo posúdiť správnosť postupu orgánu verejnej správy pri
posudzovaní stavebných úprav na nehnuteľnostiach - rodinný dom a okolie, W.. E. V. XXX/X I. H. Ú.
Banská Štiavnica, ktoré nehnuteľnosti sú situované na území Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica,
ktorá je súčasťou lokality „Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia“ zapísanej od roku 1993 v
zozname Svetového dedičstva UNESCO pod ev. č. XXXrev. Zápisom bola lokalite priznaná hodnota,
ktorej ochrana je právnym záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim z dohovoru o ochrane svetového
kultúrneho a prírodného dedičstva. V zmysle článku 3 Deklarácie Národnej rady SR o ochrane kultúrneho
dedičstva č. 91/2001 je ochrana kultúrneho dedičstva verejným záujmom. Podľa článku 20 ods. 3 Ústavy
SR, vlastníctvo zaväzuje, nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných, alebo v rozpore so všeobecne
záväznými záujmami chránenými zákonmi. V súlade s článkom 44 ods. 2 Ústavy SR, každý je povinný
chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. V zmysle článku 44 ods. 3 Ústavy SR,
nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať, ani poškodzovať životné prostredie, prírodné
zdroje a kultúrne pamiatky.

8. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že pokiaľ je predmetom vlastníctva nehnuteľnosť v pamiatkovom
území, jej vlastník je vo výkone vlastníckeho práva obmedzený v súlade s pamiatkovým zákonom a
vlastník je povinný plniť si povinnosti v zmysle tohto zákona.

9. Pamiatkový zákon v ustanovení § 2 ods. 1 definuje pamiatkový fond ako súbor hnuteľných vecí
a nehnuteľných vecí vyhlásených podľa tohto zákona za národné kultúrne pamiatky, pamiatkové
rezervácie a pamiatkové zóny. Podľa § 2 ods. 4 pamiatkového zákona; pamiatkové územie je sídelný
územný celok alebo krajinný územný celok sústredených pamiatkových hodnôt, alebo archeologických
nálezov a archeologických nálezísk, ktorý je z dôvodu ich ochrany podľa tohto zákona vyhlásený za
pamiatkovú rezerváciu alebo pamiatkovú zónu.
10. V súlade s ustanovením § 28 ods. 4 písm. b) pamiatkového zákona vlastník nehnuteľnosti, ktorá
nie je kultúrnou pamiatkou, a ktorá sa nachádza v pamiatkovej rezervácii je povinný s nehnuteľnosťou
nakladať a užívať ju tak, aby neohrozoval pamiatkové hodnoty nehnuteľnej kultúrnej pamiatky
pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny. V zmysle § 29 ods. 1 pamiatkového zákona, základná
ochrana pamiatkového územia je súhrn činností a opatrení, ktorými orgány štátnej správy a orgány
územnej samosprávy v spolupráci s vlastníkmi nehnuteľností zabezpečujú zachovanie pamiatkových
hodnôt v území, ich dobrý technický, prevádzkový a estetický stav, ako aj vhodný spôsob využitia
jednotlivých stavieb, skupín stavieb, areálov alebo urbanistických súborov a vhodné technické vybavenie
pamiatkového územia. Podľa § 30 ods. 1 pamiatkového zákona, každý je povinný správať sa tak,
aby svojim konaním neohrozil základnú ochranu kultúrnych pamiatok podľa § 27 a základnú ochranu
pamiatkových území podľa § 29 a nespôsobil nepriaznivé zmeny stavy pamiatkového fondu, stavu
archeologických nálezísk.

11. Podľa § 31 ods. 1 pamiatkového zákona, ak krajský pamiatkový úrad zistí, že vlastník nezabezpečuje
základnú ochranu kultúrnej pamiatky, podľa § 27, alebo nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa §
29, začne konanie o tom, aby vlastník v určenej lehote a za určených podmienok zabezpečil na vlastné
náklady nápravu, a to najmä uvedeným veci do stavu, ktorý neohrozuje zachovanie jej pamiatkových
hodnôt.

12. Niet pochýb o tom, že predmetné nehnuteľnosti, na ktorých žalobca zrealizoval úpravy sa nachádzajú
na území Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica, ktorá je súčasťou lokality Banská Štiavnica a
technické pamiatky okolia zapísanej v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Vzhľadom na vyššie
uvedené ustanovenia pamiatkového zákona je zrejmé, že žalobca, ako každý iný vlastník nehnuteľnosti
v pamiatkovom území je povinný s nehnuteľnosťami nakladať a užívať ich tak, aby neohrozoval
pamiatkové hodnoty konkrétneho pamiatkového územia, pričom je povinný riadiť sa rozhodnutiami a
záväznými stanoviskami Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica.

13. V súlade s ustanovením § 11 ods. 2 písm. a) krajský pamiatkový úrad vykonáva štátny pamiatkový
dohľad nad stavom, využívaním a zabezpečením ochrany pamiatkového fondu, archeologických
nálezov a archeologických nálezísk. Podľa § 11 ods. 2 písm. h) pamiatkového zákona, krajský



pamiatkový úrad dohliada na dodržiavanie tohto zákona a prijíma opatrenia na odstránenie nedostatkov
pri ochrane pamiatkového fondu.

14. Keďže Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica, ako príslušný orgán verejnej správy, vykonávajúci
štátnu správu vo svojom územnom obvode, ktorým je územný obvod kraja (§ 9 ods. 5 pamiatkového
zákona) v rámci dohľadu zistil, že žalobca nedodržal podmienky určené v rozhodnutiach Krajského
pamiatkového úradu Banská Bystrica a Pamiatkového úradu SR a svojou činnosťou spôsobil nepriaznivé
zmeny stavu chráneného pamiatkového územia, postupoval správne ak prijal opatrenia na odstránenie
nedostatkov v súlade s § 31 ods. 1 pamiatkového zákona v konaní o náprave.

15. Pokiaľ žalobca namietal, že realizované stavebné úpravy žiadnym spôsobom nezasahujú do
pamiatkového fondu, súd takéto tvrdenie považuje za nesprávne. Vymedzenie rozsahu stavebných
úprav bolo v rozhodnutiach stavebného úradu, pričom podkladom pre rozhodnutie boli rozhodnutia
Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica, ktorý posudzoval zámery žalobcu a stanovil podmienky,
za splnenia ktorých mohli byť realizované stavby, čo sa odzrkadlilo aj vo vydanom stavebnom
povolení. Podľa názoru správneho súdu, žalobné námietky v tomto smere sú neopodstatnené a podané
oneskorene, pretože žalobca, pokiaľ nesúhlasil s určenými podmienkami pri povoľovaní stavby, mal
možnosť proti tomu brojiť v stavebnom konaní (vrátane rozhodnutiu KPÚ, ktorými boli stanovené
podmienky), a nie ich namietať až v opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vydanom v konaní o
náprave.

16. Súd zastáva stanovisko, že žalobca porušil pamiatkový zákon, ak realizoval stavebné úpravy v
rozpore s administratívnymi aktmi, s podmienkami určenými v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, v
rozpore so schválenou projektovou dokumentáciou pre úpravu nehnuteľností. Akékoľvek pochybností,
či žalobca realizoval stavebné úpravy v súlade s vydaným stavebným povolením č. 140-02/13612
zo dňa 29.05.2002, vrátane podmienok pre uskutočnenie zámeru, na základe ktorého bolo vydané
stavebné povolenie, ktoré podmienky určil KPÚ Banská Bystrica v rozhodnutí č. BB-02/255/80/JL
zo dňa 23.05.2002, boli podľa názoru súdu odstránené na pojednávaní nahliadnutím do projektovej
dokumentácie, oboznámením sa s predloženou fotodokumentáciou, z ktorej vyplynulo, že určené
podmienky KPÚ Banská Bystrica, ktoré boli stanovené podľa výkresu č. 108 „REZ A - A“, neboli
dodržané. Žalobca nepostupoval správne, ak stavbu realizoval v rozpore s vydaným stavebným
povolením (nedodržal podmienku č. 14.1.2.). Rovnako nerealizoval výstavbu parkovacej plochy v
súlade s rozhodnutím Pamiatkového úradu SR č. PUSR-2014/3084-1/4904/5/ORA zo dňa 27.01.2014.
Napokon bola preukázaná aj skutočnosť, že žalobca nedodržal určené podmienky pre výstavbu
dreveného oplotenia na jestvujúcom opornom múre, keď v zmysle podmienky č. 1 rozhodnutia KPÚ
Banská Bystrica č. KPÚBB-2014/15255-7/61207/BEN zo dňa 24.09.2014 v spojení s rozhodnutím
Pamiatkového úradu SR č. PUSR-2015/9891-5/41514/30/NEM zo dňa 25.06.2015 bolo možné
oplotenie zrealizovať z vertikálne ukladaných latiek do výšky maximálne 1 200 mm od vrchnej plochy
jestvujúceho oporného múru.

17. Podľa § 44 ods. 4 zákona č. 49/2002 Z. z.; na konanie vo veciach ochrany pamiatkového fondu sa
vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Správny súd žalobnú námietku ohľadom porušenia ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku
považuje za paušálnu námietku žalobcu, pretože z rozhodnutia, tak žalovaného, ako aj prvostupňového
orgánu verejnej správy vyplýva, na základe akých skutočností bolo rozhodnuté. Súd sa nestotožňuje
s tvrdením v žalobe, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami správneho orgánu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi správneho
orgánu na strane druhej. Negatívny stav bol spôsobený konaním žalobcu, ktorý postupoval pri
stavebných úpravách v rozpore s rozhodnutiami orgánov verejnej správy, v rozpore s určenými
podmienkami, pri stanovovaní ktorých bola zohľadnená ochrana pamiatkového fondu. Preto sama
skutočnosť, že žalobca nepostupoval v zmysle týchto rozhodnutí, nasvedčuje tomu, že bol vykonaný
zásah do ochrany pamiatkového fondu. Citovanie zásad ochrany zákonných ustanovení a opakované
tvrdenie o narušení zachovaných pamiatkových hodnôt, a to aj bez bližšej špecifikácie konkrétnych
pamiatkových hodnôt za danej situácie nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Uvádzanie týchto
skutočností v odôvodnení rozhodnutia nie je vadou, aj keď možno čiastočne súhlasiť s argumentáciou
žalobcu v tom, že odôvodnenie rozhodnutia sa nejaví výstižným (zrozumiteľným). Nemožno sa však



stotožniť s tvrdením v žalobe, že by žalobca nemal možnosť skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu orgánu verejnej správy v rámci opravných prostriedkov.
19. Vyhodnotiac zistený skutkový stav, ako i právne posúdenie veci dospel súd k záveru, že žalovaný
rozhodol zákonne, a preto súd žalobu zamietol v súlade s ustanovením § 190 Správneho súdneho
poriadku.

20. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie
§ 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a contr.

II.

Kasačná sťažnosť žalobcu

21. Žalobca podal proti rozhodnutiu správneho súdu kasačnú sťažnosť (ďalej aj ako „podaná kasačná
sťažnosť“ alebo „kasačná sťažnosť žalobcu“), v ktorej sa domáhal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej aj ako „kasačný súd“) zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že zruší rozhodnutie žalovaného orgánu
verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie. Žalobca si uplatnil náhradu trov kasačného konania.

22. Žalobca napadol rozhodnutie správneho súdu podanou kasačnou sťažnosťou v celom rozsahu z
dôvodu podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g/ Správneho súdneho poriadku - súd rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. b/ Správneho súdneho
poriadku - ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu.

23. Žalobca v podanej kasačnej sťažnosti prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil tieto
podstatné kasačné body :

- žalovaný orgán verejnej správy ani prvoinštančný orgán verejnej správy nemali danú kompetenciu
vydať rozhodnutie podľa ustanovenia § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z., keď nebolo preukázané,
že vlastník nehnuteľnosti nezabezpečuje základnú ochranu kultúrnej pamiatky podľa ustanovenia § 27
zákona č. 49/2002 Z. z. alebo nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa ustanovenia § 29 zákona č.
49/2002 Z. z.,
- správny súd priznal postavenie účastníčky konania aj zamestnankyni žalovaného orgánu verejnej
správy, hoci správnemu súdu nepredložila žiaden doklad o oprávnení ho zastupovať pred správnym
súdom,

- rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy v spojení s rozhodnutím prvoinštančného orgánu
verejnej správy nie je dostatočne odôvodnené, čo spôsobuje jeho zrejmú nepreskúmateľnosť,

- rozhodnutie správneho súdu nie je dostatočne odôvodnené.

III.

Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti

24. Žalovaný orgán verejnej správy sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril listom zo 16 januára 2017
a uviedol, že zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej
správy sú zákonné a nie je právny ani vecný dôvod na ich zmenu alebo zrušenie.

25. Podľa žalovaného orgánu verejnej správy, správny súd správne zistil skutkový stav vyplývajúci zo
spisového materiálu a výpovedí účastníkov konania, ktorý následne aj správne právne posúdil. Žalovaný
orgán verejnej správy dodal, že napadnuté rozhodnutie nepovažuje za vecne nesprávne a nezákonné
a preto nevidí žiaden dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu.

26. Žalovaný orgán verejnej správy navrhol kasačnému súdu kasačnú sťažnosť zamietnuť.

IV.



27. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 a ods. 2 Správneho súdneho poriadku v správnom súdnictve poskytuje
správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v
oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí,
že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu
verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným
zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať
ochrany na správnom súde.

28. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správne súdy v správnom súdnictve
preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánu verejnej
správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej
správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

29. Podľa ustanovenia § 177 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy.

30. Podľa ustanovenia § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku žalobcom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu
verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom
chránených záujmoch.

31. Podľa ustanovenia § 438 ods. 1 Správneho súdneho poriadku kasačnou sťažnosťou možno
napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu.

32. Podľa ustanovenia § 454 Správneho súdneho poriadku na rozhodnutie kasačného súdu je
rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

33. Podľa ustanovenia § 461 Správneho súdneho poriadku kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť,
ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná.
34. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný podľa ustanovenia § 21 písm. a/ Správneho
súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 438 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, po tom, čo zistil,
že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (ustanovenie § 443 Správneho súdneho poriadku a
ustanovenie § 444 Správneho súdneho poriadku), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti
(ustanovenie § 442 Správneho súdneho poriadku), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná
sťažnosť prípustná (ustanovenie § 439 Správneho súdneho poriadku), kasačná sťažnosť má predpísané
náležitosti (ustanovenie § 445 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a ustanovenie § 57 Správneho
súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa ustanovenia § 440 Správneho súdneho poriadku, ustanovenia §
441 Správneho súdneho poriadku a ustanovenia § 453 Správneho súdneho poriadku a postupom podľa
ustanovenia § 455 Správneho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom
sídle kasačného súdu (www.nsud.sk ) podľa ustanovenia § 137 ods. 4 Správneho
súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 452 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, po neverejnej
porade senátu (ustanovenie § 137 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 452
ods. 1 Správneho súdneho poriadku) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V.

Právny názor kasačného súdu

35. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o kasačnej sťažnosti žalobcu, podanej
proti rozhodnutiu správneho súdu, ktorým správny zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy z 18. apríla 2016
č. PUSR-2016/8565-2/28352/26/KUB, ktorým Pamiatkový úrad Slovenskej republiky zamietol odvolanie
účastníka správneho konania (žalobcu v konaní pred správnym súdom) a potvrdil rozhodnutie Krajského
pamiatkového úradu Banská Bystrica z 05. februára 2016 č. KPUBB-2016/16386-14/8495/FAT,REJ,
ktorým Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica podľa § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. nariadil



vlastníkovi nehnuteľnosti (žalobcovi v konaní pred správnym súdom), ktorý spôsobil nežiaduci stav
realizovaním úprav nehnuteľností v rozpore s vydanými správnymi aktmi, resp. bez právoplatného
rozhodnutia pre úpravu nehnuteľností na W.. E. V. XXX/X, K.. U. Č.. XXXX, XXXX/X M. K.. D. Č.. XXXX/
X, k. ú. Banská Štiavnica, situovaných v území Pamiatkovej rezervácie Banská Štiavnica, opatrenia
na nápravu - do 30. júna 2016 zabezpečiť nápravu v predmetnej veci v zmysle bodov 1. - 5. výroku
rozhodnutia prvoinštančného orgánu verejnej správy.

36. Kasačný súd preskúmajúc napadnuté rozhodnutie ako i obsah súdneho a administratívneho spisu
v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti konštatuje, že argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť
dôvody, na základe ktorých správny súd zamietol jej správnu žalobu. Správny súd sa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými žalobnými námietkami, a to citáciou
dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný
prípad.

37. Podľa názoru kasačného súdu, bola celá vec prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne
zistený, o čom svedčí obsah pripojeného administratívneho spisu, z ktorého vyplýva uvedené. V súdnom
konaní bolo obsahom administratívneho spisu preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite
vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako správny súd ani kasačný súd nezistil právne pochybenia ani
logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného
orgánu verejnej správy.

38. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy je i
podľa názoru kasačného súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu
orgánom verejnej správy a správne právne posúdené. Preto ak správny súd dospel k právnemu
záveru totožnému so záverom orgánov verejnej správy oboch inštancií a rozhodol, že preskúmavaným
rozhodnutím žalovaného orgánu verejnej správy nedošlo k porušeniu zákona a práv žalobcu, tento
jeho názor považoval aj kasačný súd za správny. Preto sa s ním kasačný súd stotožňuje, považujúc
právne posúdenie veci správnym súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
konania známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi správneho súdu, na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia k námietkam žalobcu uvedených v podanej kasačnej sťažnosti
dopĺňa nasledovné.

39. Vo vzťahu ku kasačnej námietke žalobcu, podľa ktorej žalovaný orgán verejnej správy ani
prvoinštančný orgán verejnej správy nemali danú kompetenciu vydať rozhodnutie podľa ustanovenia §
31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z., keď nebolo preukázané, že vlastník nehnuteľnosti nezabezpečuje
základnú ochranu kultúrnej pamiatky podľa ustanovenia § 27 zákona č. 49/2002 Z. z. alebo nehnuteľnosti
v pamiatkovom území podľa ustanovenia § 29 zákona č. 49/2002 Z. z. kasačný súd uvádza, že
po preštudovaní administratívneho spisu zo zisteného skutkového stavu veci a zo správnym súdom
uvedenej právnej úpravy vyplýva, že proinštančný správny orgán - Krajský pamiatkový úrad Banská
Bystrica aj podľa názoru kasačného súdu mal danú kompetenciu vec prejednať a rozhodnúť. Kasačný
súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie správneho súdu, s ktorým sa plne stotožňuje.

40. Ak žalobca poukázal v podanej kasačnej sťažnosti na to, že správny súd priznal postavenie
účastníčky konania aj zamestnankyni žalovaného orgánu verejnej správy, hoci správnemu súdu
nepredložila žiaden doklad o oprávnení ho zastupovať pred správnym súdom, k uvedenému kasačný súd
dáva žalobcovi do pozornosti, že v predloženom súdnom spise sa na liste č. 99 nachádza splnomocnenie
žalovaného orgánu verejnej správy aj pre jeho zamestnankyňu pani P.. Nedôvodná je preto uvedená
kasačná námietka žalobcu.

41. Kasačná námietka žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia žalovaného orgánu
verejnej správy, ktorú uplatnil žalobca aj v podanej správnej žalobe, nie je ani podľa názoru kasačného
súdu dôvodná a kasačný súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie správneho súdu, s ktorým
odôvodnením sa v tejto časti plne stotožňuje.

42. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia kasačný
súd dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky



súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Kasačný súd má za to,
že správny súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami
žalobkyne a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil.

43. Na základe vyššie uvedeného námietky žalobcu v podanej kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný
súd ako nedôvodné a preto kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Banskej Bystrici z 05. októbra 2016 č. k. 23 S 80/2016-103 podľa ustanovenia § 461 Správneho súdneho
poriadku ako nedôvodnú zamietol.

44. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi ktorý
nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal
(ustanovenie § 467 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 167 ods. 1 a contrario
Správneho súdneho poriadku). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu
trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným
konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (ustanovenie § 467 ods. 1 Správneho
súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 168 Správneho súdneho poriadku).

45. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.