Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/207/2016 z 14. 11. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 14. novembra 2016, sp. zn. 6Co/207/2016, ECLI:SK:KSKE:2016:7213233207.1 Krajský súd Košice | 6Co/207/2016 | ECLI:SK:KSKE:2016:7213233207.1 | 2016-11-14 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-387 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1147a73d-1e43-4eba-a980-922c0c24f0ba Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7213233207.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/207/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213233207
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7213233207.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov
JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému S. Š., narodenému XX.XX.XXXX, bytom
v G., A. XX, o zaplatenie 2.304,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Košice II zo dňa 31.05.2016, č.k. 16C/238/2014-152

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom označeným v
záhlaví zamietol žalobu a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 2.304,68 € s príslušenstvom, ktorá pozostáva z
neuhradenej istiny 2.303,66 € a riadneho úroku vo výške 1,02 €. Nárok žalobcu vyplýval z uzatvorenej
zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 2.8.2002, podľa ktorej právny predchodca žalobcu Slovenská
sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému úverový rámec vo výške 663,87 €, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť
do 2.8.2003 s úrokovou sadzbou 11,85% spolu s poplatkami za správu úveru a poskytnutie úveru.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že zmluva o kontokorentnom úvere bola uzatvorená
medzi právnym predchodcom žalobcu, ktorý konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a
žalovaným v postavení spotrebiteľa, preto posudzoval skúmaný zmluvný vzťah ako spotrebiteľskú
zmluvu. Konštatoval, že zmluva bola pripravená vopred na formulári, vrátane znenia Všeobecných
obchodných podmienok, bez možnosti žalovaného meniť obsah a text uvedenej zmluvy, jedná sa
teda o klasickú typovú zmluvu bez možnosti žalovaného ako spotrebiteľa zasahovať do znenia tejto
zmluvy a do obsahu dopredu pripravenej úpravy vzájomných práv a povinností. Okresný súd zistil, že
zmluva bola uzatvorená dňa 2.8.2002, na základe ktorej mohol žalovaný čerpať peňažné prostriedky
do výšky úverového limitu 663,87 €. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá ku dňu 2.8.2003, pričom
Zmluva o kontokorentnom úvere v článku 4 upravovala možnosť predĺženia platnosti zmluvy a zároveň
splatnosti úveru vždy o jeden rok. Z prehľadu transakcií vzal súd za preukázané, že žalobca automaticky
predlžoval zmluvu k 2.8. príslušného kalendárneho roka. Za obdobie od 2.8.2009 do 2.8.2010 žalovaný
využíval peňažné prostriedky žalobcu vo výške 1.630,02 €, avšak v dohodnutej dobe ich nevrátil a ani
nezabezpečil na účte dostatok peňažných prostriedkov na úhradu dlžnej sumy. Splatnosť poskytnutých
finančných prostriedkov podľa článku 4 ods. 2 Zmluvy o kontokorentnom úvere nastala dňa 2.8.2010.



4. Právne vec posúdil podľa § 710, § 497 Obchodného zákonníka, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods.
5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon č. 258/2001 Z.z.), § 23a zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 879f, § 52 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 111 Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ) a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

5. Okresný súd konštatoval, že právo na zaplatenie splatnej pohľadávky mohol žalobca uplatniť odo dňa
nasledujúceho po jej splatnosti, teda od 3.8.2010. Žaloba bola súdu doručená dňa 17.12.2013, teda po
uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula 3.8.2013. Premlčaním práva na splnenie hlavného
peňažného záväzku došlo zároveň k premlčaniu práva na zaplatenie príslušenstva.

6. Z prehľadu transakcií za ďalšie úverové obdobie od 2.8.2010 do 2.8.2011 vzal súd za preukázané, že
žalovaný čerpal peňažné prostriedky v úhrnnej výške 541,77 € a vykonal úhrady vo výške 700 €, ktoré
súd započítal na istinu úveru. Posledný výber žalovaný vykonal 28.10.2010 vo výške 70 €. Následne
žalobca na ťarchu účtu žalovaného účtoval v uvedenom období a v ďalšom úverovom období od 2.8.2011
poplatky za vedenie účtu, poplatky za správu úveru, poplatky za upomienky, debetný úrok, zmluvný
úrok z omeškania. Okresný súd dospel k záveru s poukazom na § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z.,
že žalobcovi nárok na uvedené poplatky nevznikol, keďže tieto neboli uvedené v zmluve z 2.8.2002 a
nepriznal ani debetný úrok, zmluvný úrok z omeškania, keďže súd nemal za preukázané, z akej dlžnej
sumy a za aké obdobie je úrok vyčíslený. Navyše, časť dlžných súm, z ktorých si žalobca uplatnil debetný
úrok a zmluvný úrok z omeškania, boli súdom nepriznané ako premlčané alebo ako nedôvodné.

7. K odstúpeniu od zmluvy tvrdenému žalobcom súd konštatoval, že žalobca v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno. Žalobca nepreukázal doručenie odstúpenia od zmluvy žalovanému ani v rozsahu
podľa článku 10 ods. 10.3 Všeobecných podmienok, podľa ktorých pri doručovaní písomností poštou
sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej
odoslaní. Žalobca nepredložil ani žiaden dôkaz či už o doručení oznámenia o odstúpení od zmluvy s
výzvou na splatenie dlžnej sumy žalovanému, ani dôkaz o jeho odoslaní žalovanému. Preto súd dospel
k záveru, že nedošlo k naplneniu zmluvných podmienok vedúcich k účinnému odstúpeniu od zmluvy.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Konštatoval, že neúspešný žalobca nemá
právo na náhradu trov konania a úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože mu žiadne
trovy preukázateľne nevznikli.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 205 ods.
2 písm. c/ a f/ O.s.p.. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového
stavu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, resp. rozsudok zrušil a
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

10. V odôvodnení odvolania nesúhlasil s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2004. S poukazom na článok 1 ods. 1 Ústavy SR, Nález
ÚS SR z 24.5.1995 PL. ÚS 16/95, Nález ÚS SR z 3.3.1996 PL. ÚS 36/95 a Nález ÚS SR z 8.3.2011
III. ÚS 348/06 zastával názor, že aplikáciou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza
k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 a článku 1 ods. 2 Ústavy SR, k
porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v článku 13
ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods.
1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 Dodatkového protokolu o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému
súdu podľa článku 46 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
súdneho konania garantovanej článkom 47 ods. 3 Ústavy SR a článkom 37 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd.

11. Uviedol, že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konania bez
ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho
stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo
znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej
moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Žalobca má za to, že priamym aplikovaním



§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa okresný súd taktiež porušil zásadu stanovenú v článku 152 ods.
4 Ústavy SR, týkajúcu sa výkladu a uplatňovania ústavných zákonov. Žalobca si v konaní uplatnil svoj
nárok žalobným návrhom zo dňa 17.12.2013, pričom predmetné ustanovenie § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 1.5.2014, preto žalobca nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu
a právnym posúdením veci.

12. Žalobca rovnako poukázal na uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 17.7.2015 sp.zn. 36C
117/2014, ktorým prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde SR,
nakoľko podal na Ústavný súd SR návrh na začatie konania o určenie, že ust. § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. je v nesúlade s ustanoveniami článku 1 ods. 1 a článku 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb.

13. Konštatoval, že okresný súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, keďže ide o absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, preto je nutné posudzovať predmetný záväzkový vzťah v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že zmluva o kontokorentnom úvere bola uzatvorená
dňa 2.8.2002, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho
zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v
Obchodnom zákonníku, v dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným § 52 ods.
1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov
vzniknutých pred 1.1.2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzatvorená zmluva o úvere,
kde bol dlžník spotrebiteľom, tak aj v danom prípade nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred
1.1.2008 tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011 a sp. zn. 6 M
Cdo 4/2012 zo dňa 27.3.2013 a ďalšie rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky.

14. Odvolanie žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 4.7.2016.

15. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

16. Žalobca podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie dňa 29.06.2016, t. j. za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku.

17. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t. j. 01.07.2016).

18. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385
ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. c/, f/ O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, v CSP
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. e/, h/) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je
možné vyhovieť.

20. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 15.11.2016 o 13,00 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 08.11.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

22. Žalobca podľa obsahu odvolania namietal odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/
O.s.p., t. j. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,



potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t. j. že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. V zmysle CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu ide o odvolací dôvod podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. e/, t. j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, a § 365 ods. 1 písm. h/, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

24. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p)] je v
sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola
okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne
významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná
okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím
dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne
označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti,
ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne
významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

25. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.)
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti
majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych
predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny
predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu).

26. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

27. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133
až § 135 O.s.p. účinným v čase jeho rozhodovania alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je
ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

28. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p.
účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil,
preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. Mimoriadne podrobné, presvedčivé a zákonné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ani počas odvolacieho konania nevyšli
najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalobcu
nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku, a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

30. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací
súd uvádza, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený zmluvou o kontokorentnom
úvere zo dňa 02.08.2002 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch
(zákon č. 258/2001 Z.z.). Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo inej právnej formy (§ 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch) a zmluvu o spotrebiteľskom



úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom (§ 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z.). Právna regulácia zákona o spotrebiteľských úveroch je
špeciálnou úpravou zmluvy o úvere vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa.

31. Odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa nesprávnej aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka
o premlčaní a potrebe aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, nie je dôvodná. V prejednávanej
veci vznikol záväzok žalovaného zo zmluvy o kontokorentnom úvere, uzatvorenej podľa ustanovení
Obchodného zákonníka. Táto zmluva s ohľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo strán tejto zmluvy
nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah,
ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ).

32. Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň majú dopadať ustanovenia Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú
zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských úveroch a
nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide totiž o vzťah medzi dodávateľom
- obchodníkom a spotrebiteľom, a teda jedná sa o typický občiansko-právny vzťah. V prípade
duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu
o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo
20/2009). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny vzťah,
a to aj pokiaľ ide o otázku premlčania, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa. V súvislosti s
nadobudnutím účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z. (1.1.2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského
práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu
s jeho novým ustanovením § 54 ods. 1: „Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.“

33. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že nárok žalobcu je premlčaný, ak aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka, nakoľko žaloba bola súdu doručená dňa 17.12.2013.

34. Ani odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 52 ods. 2 tretej
vety Občianskeho zákonníka nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná. Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 3 MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015 rozhodol, že: „V preskúmavanom prípade je
aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie
práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka - zrejmé,
že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol
povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež
zohľadniť § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa
inak mali použiť normy obchodného práva.“ Ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť
dňa 01.05.2014 a ust. § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka dňa 01.04.2015 a právne predpisy,
ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú
aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Totožný právny názor bol prezentovaný v rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2015 sp. zn. 3 M Cdo/14/2014.

35. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014, pričom
žalobca si v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom dňa 17.12.2013.

36. Ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. je nepochybne legislatívne vyjadrenie princípu ochrany
slabšej strany, konkrétne spotrebiteľa v právnych vzťahoch. Uvedené ustanovenie je lex specialis k
ustanoveniu § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je však samo procesným ustanovením, keďže
stanovuje súdu podmienenú povinnosť prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali v konaní. Ako uviedol
žalobca, toto ustanovenie zákona nadobudlo účinnosť 01.05.2014, no zákonodarca nestanovil žiadne
intertemporálne pravidlá. Odvolací súd má za to, že ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. normuje



predovšetkým a najmä o procesnej činnosti orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy
a má preto charakter procesnoprávny. Pri procesných normách všeobecne platí, že sa aplikuje tá
procesná norma, ktorá je aktuálne účinná počas trvajúceho súdneho konania. Odvolací súd zároveň
poukazuje na názor prezentovaný v právnej teórii, s ktorým sa stotožňuje, a to, že časová pôsobnosť v
civilnom procese je vybudovaná na zásade, že procesné normy nadobúdajú túto pôsobnosť dňom svojej
účinnosti, pričom problematiku začatých a neskončených konaní, ako aj účinky vykonaných procesných
úkonov riešia prechodné ustanovenia. Vzhľadom na absenciu takýchto procesných ustanovení platí
základné pravidlo, ak zákon neustanoví inak, platí nový zákon aj v konaniach, ktoré boli začaté pred
jeho účinnosťou. Ak teda súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí dňa 31.05.2016 aplikoval procesné
ustanovenie účinné dňa 01.05.2014, postupoval správne.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov ako aj z dôvodov, ktoré sú uvedené v rozsudku súdu prvej
inštancie, na ktorý odvolací súd v podrobnostiach poukazuje, odvolací súd rozsudok vrátane výroku o
trovách konania, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, avšak
trovy odvolacieho konania mu preukázateľne nevznikli. Žalobca pre neúspech v odvolacom konaní
nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, preto odvolací súd stranám sporu nepriznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,



c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).