{"guid": "113c813e-4d6b-4bbd-81e5-41a73f70ed85:21e82734-3018-42f0-8098-a641530451af", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1012200383.3", "spisova_znacka": "1S/54/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/54/2012 z 12. 6. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 12. júna 2013, sp. zn. 1S/54/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1012200383.3", "identifikacne_cislo": "1012200383", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 28, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-28", "datum_vydania": "2013-06-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/48", "nazov": "zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/48", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/48-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480", "nazov": "zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71", "nazov": "SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/21e82734-3018-42f0-8098-a641530451af", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1012200383.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1012200383.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1012200383.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/54/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200383
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Majerníková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012200383.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Majerníkovej a členiek
senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: R. V.,
štátna príslušnosť R. Z., právne zastúpený advokátkou: JUDr. Miroslava Mittelmanová, Hurbanovo
nám. 5, Bratislava proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44,
Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2011/012802-005 zo
dňa 16.12.2011, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2011/012802-005 zo dňa
16.12.2011 ako aj prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-
BA6-AV-197-6/2011-SAN zo dňa 14.10.2011 zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) OSP a vec  vracia
žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 66,- €, titulom náhrady súdneho poplatku a na účet právnej
zástupkyne žalobcu trovy právneho zastúpenia  vo výške  389,11 €, všetko do 30 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 28.2.2012 sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2011/012802-005 zo dňa 16.12.2011, ktorým
žalovaný zmenil výrok rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-
HCP-BA6-AV-197-6/2011-SAN zo dňa 14.10.2011 z: „Podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 57 ods. 1 písm.
b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania administratívne vyhosťuje“ na „Podľa § 57 ods. 1
písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania administratívne vyhosťuje“. Prvostupňový
správny orgán vo svojom rozhodnutí č. PPZ-HCP-BA6-AV-197-6/2011-SAN zo dňa 14.10.2011 rozhodol
o žalobcovom administratívnom vyhostení podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 57 ods. 1 písm. b) bod
1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) s tým, že žalobcovi
určil zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov a taktiež určil vycestovanie do krajiny pôvodu na
územie R. Y.

Žalobca považuje rozhodnutia a postup správneho orgánu prvého a druhého stupňa za nezákonný a
nesprávny z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a), c) a d) OSP. S rozhodnutiami nesúhlasí,
nakoľko vyhodnotenie ako aj správna úvaha žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia pojmu „osoba so zdravotným postihnutím“ a teda „zraniteľná osoba“
podľa zákona o pobyte cudzincov. Táto správna úvaha je nedostatočne odôvodnená, vychádza z
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a taktiež je v rozpore s obsahom spisu. Z odôvodnenia
vo vzťahu k zraniteľnej osobe nie je zrejmé, akými úvahami sa žalovaný riadil, keď dospel k záveru,



že psychické problémy žalobcu vyplývajúce z lekárskych správ, nemožno považovať za dostatočne
závažné, aby žalobca nemohol byť považovaný za osobu so zdravotným postihnutím a teda za
zraniteľnú osobu podľa zákona o pobyte cudzincov. Žalobca poukázal na ust. § 2 písm. k) zákona
o pobyte cudzincov ako aj na názor Krajského súdu v Trnave k postaveniu žalobcu ako zraniteľnej
osoby vyjadrený v rozsudku č.k. 38 Sp 16/2011-59 zo dňa 13.12.2011, ktorým bolo zrušené rozhodnutie
správneho orgánu a vec vrátená na ďalšie konanie. V predmetnom rozsudku súd uviedol, že zákon
o pobyte cudzincov neobsahuje definíciu zraniteľnej osoby v nadväznosti na rozsah zdravotného
postihnutia. Ako pomocné kritérium je možné použiť právne predpisy týkajúce sa postavenia osôb
so zdravotným postihnutím, ktorého dôsledky môžu mať vplyv na zdravie človeka. Podľa súdu
kompetentným na prijatie záveru o závažnosti dôsledkov zdravotného postihnutia je lekár - odborník
v danej oblasti. Podklady, ktoré mal súd k dispozícii nasvedčovali tomu, že žalobca mal byť v konaní
považovaný za zraniteľnú osobu. Zároveň poukázal na to, že žalovaný sa nevysporiadal s údajom o
opakovanom psychiatrickom liečení na území SR. S postavením zraniteľnej osoby sa spája osobitný
režim prístupu podľa § 62 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a tento režim má byť aplikovaný aj pokiaľ ide
o administratívne vyhostenie. Žalobca poukázal ďalej na Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným
postihnutím ako aj na vyjadrenie Európskeho súdneho dvora ku konceptu „zdravotného postihnutia“,
napríklad zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, zákon č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Žalobca
trpí závažnými duševnými poruchami, ktoré sú zaradené v zozname chorôb tvoriacich prílohu č. 1
zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti. Žalobca trpí emočne nestabilnou osobnosťou, adaptačnými poruchami, post-traumatickou
stresovou poruchou a akútnou polymorfnou psychotickou poruchou bez príznakov schizofrénie. Žalobca
je toho názoru, že v rámci správneho konania mal správny orgán ustanoviť znalca - psychiatra na
vypracovanie lekárskeho posudku, ktorý by určil, či žalobca je, alebo nie je osoba so zdravotným
postihnutím a teda zraniteľnou osobou podľa zákona o pobyte cudzincov. V napadnutom rozhodnutí nie
je vôbec zrejmá správna úvaha, na základe ktorej dospel žalovaný k záveru, že žalobca nie je zraniteľnou
osobou. Je názoru, že vysporiadanie sa s touto otázkou je zásadná, nakoľko od jej posúdenia závisí
samotné vyhostenie žalobcu z územia SR. Správny orgán prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový
stav veci a vo svojom rozhodnutí sa psychickým stavom žalobcu a jeho vyhostením ako zraniteľnej
osoby nezaoberal. Žalovaný mal z tohto dôvodu zrušiť rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a
ak mal za to, že nie je v jeho kompetencii dokazovanie doplniť, mal vec vrátiť správnemu orgánu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Záver žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa o tom, že  v prípade účastníka konania
nie sú prekážky administratívneho vyhostenia, vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu
veci a taktiež je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Na strane 4 rozhodnutia
žalovaný dáva za pravdu splnomocnenej zástupkyni, ktorá namietala, že správny orgán prvého stupňa
sa vo svojom rozhodnutí odvoláva, pokiaľ ide o preskúmanie prekážok administratívneho vyhostenia,
na správu o ľudských právach VZV USA, ktorá je založená v spise, avšak ďalej na strane 5 rozhodnutia
pokračuje, že po preskúmaní spisu bolo zistené, že rozhodnutím Migračného úradu MV SR nebol
žalobcovi udelený azyl, ani mu nebola poskytnutá doplnková ochrana a že Migračný úrad sa okrem iných
skutočností v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal ani neexistenciou prekážok administratívneho
vyhostenia do krajiny pôvodu. Na základe uvedeného dospel k záveru, že skutkový stav sa v tomto
prípade nezmenil a odvolací orgán mal za preukázané, že v prípade účastníka konania nie sú prekážky
administratívneho vyhostenia. Podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle je v kompetencii migračného
úradu rozhodovať o existencii resp. neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia, ani túto
skutočnosť odôvodňovať, právna úprava prekážok je upravená v ust. § 58 zákona o pobyte cudzincov,
preto posudzovanie prekážok administratívneho vyhostenia, je súčasťou konania o administratívnom
vyhostení a prináleží správneho policajnému orgánu kompetentnému na vydanie rozhodnutia o
administratívnom vyhostení. Správne orgány konajúce vo veci administratívneho vyhostenia sú preto
povinné si zabezpečiť dôkazy a následne ich náležite posúdiť. Prekážky administratívneho vyhostenia
boli zavedené do zákona o pobyte cudzincov ako stelesnenie zásady „non - reforuent“, podľa ktorej
nemožno vrátiť človeka zo štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život, osobná sloboda, alebo by mu
hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie či trest alebo uloženie či výkon trestu
smrti. Tieto prekážky je povinný správny orgán skúmať pred vydaním rozhodnutia o administratívnom
vyhostení. Samotný žalobca uviedol, že sa do R. bojí vrátiť, nakoľko bol v protiteroristickej jednotke a má
strach, že keď sa vráti domov, bude mu zo strany teroristov ublížené. Taktiež uviedol, že bol na Slovensku



dvakrát liečený na psychiatrii a chce na území SR zostať žiť. V súvislosti s možným postavením
žalobcu ako zraniteľnej osoby v dôsledku zdravotného postihnutia má správny orgán prvého stupňa sa
vysporiadať s otázkou, či v prípade návratu žalobcu do R. mu bude zabezpečená potrebná psychiatrická
starostlivosť, vrátane dostupnej medikamentóznej liečby, ako aj s otázkou, či v dôsledku traumatických
zážitkov prežitých v krajine pôvodu, by samotný akt vyhostenia do tejto krajiny nepredstavoval takú
psychickú útrapu, ktorá môže dosahovať úroveň porušenia čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Z psychologického posudku U.. V. M. zo dňa 28.12.2011 je zrejmé,
že akýkoľvek spôsob návratu do krajiny pôvodu ona sama vníma ako kontra produktívny a reštruktívny z
hľadiska psychologického stavu pacienta. Záver žalovaného o tom, že „bolo dôvodné pristúpiť k vyššej
dobe určenia zákazu vstupu na 5 rokov podľa § 57 ods. 1 písm. b bod 1 zákona o pobyte cudzincov“
je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalobca uvádza, že bol vyhostený
prvostupňovým správnym orgánom pre jeho neoprávnený pobyt na Slovensku ako aj z dôvodu, že
ohrozuje verejný poriadok.  Žalovaný súhlasil  s námietkou žalobcu, že nebolo preukázané, že by
žalobca ohrozoval verejný poriadok, avšak súhlasil s dĺžkou zákazu vstupu na územie SR po dobu
5 rokov, čo odôvodnil tým, že žalobca nechcel zostať na území SR  a tiež popísanými priťažujúcimi
skutočnosťami spočívajúcimi v tom, že žalobca v konaní pred Migračným úradom v prvej žiadosti o azyl
uviedol, že je štátnym príslušníkom Palestíny a teda uvádzal nepravdivé údaje a nepravdivú totožnosť.
Žalobcovi právoplatne skončilo azylové konanie dňa 13.10.2011, pričom dňa 14.10.2011 si šiel dať na
Migračný úrad vyznačiť právoplatnosť rozhodnutia, ktorým bolo skončené jeho azylové konanie a rovno
z migračného úradu bol príslušníkmi správneho orgánu prvého stupňa prevedený na správny orgán,
kde mu vydali rozhodnutie o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o zaistení. Žalobca sa teda
zdržiaval na území SR prvý deň neoprávnene, keďže do 13.10.2011 sa tu zdržiaval v pozícii žiadateľa
o azyl. Odôvodnenie žalovaného, že maximálna doba zaistenia je dôvodná pre priťažujúce skutočnosti,
ktoré súvisia s azylovým konaním pred migračným úradom, nie je možné považovať za relevantné
pre rozhodovanie o dĺžke doby zákazu vstupu. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca chcel migrovať do
Francúzska, bolo to za účelom zlúčenia so svojou rodinou.

Žalovaný mal pri svojom rozhodovaní brať do úvahy i psychický stav žalobcu, ktorý sa dlhodobo na
Slovensku liečil. Žalobca je v dôsledku svojich duševných chorôb zraniteľnou osobou, na ktorú sa
vzťahuje osobitný režim prístupu, pričom ide o režim výhodnejší v porovnaní s osobami nezraniteľnými.
Žalovaný nevzal do úvahy zraniteľnosť žalobcu, ale dokonca stanovil hornú hranicu doby zákazu vstupu
- 5 rokov na základe v rozhodnutí popísaných priťažujúcich okolností, pričom odôvodnenie v tomto smere
považuje žalobca za nepreskúmateľné.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalobca domáhal, aby krajský súd rozhodnutie žalovaného
ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v administratívnom vyhostení  a určení zákazu
vstupu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom krajskému súdu dňa 18.4.2012 opísal skutkový stav, po
preskúmaní spisového materiálu k veci uviedol, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s
Ústavou SR, medzinárodnými predpismi, ktorými je SR viazaná a zákonmi SR. Má za to, že rozhodnutia
boli vydané na základe presne a úplne zisteného skutkového stavu veci a neodporujú obsahu spisov.

Vo svojom rozhodnutí sa žalovaný zaoberal otázkou, či žalobca je alebo nie je zraniteľnou osobou a
na strane 4 odôvodnenia svojho rozhodnutia. Z vyjadrení žalobcu bolo zistené, že sa nechce vrátiť do
krajiny pôvodu, pretože na svoju rodnú krajinu zabudol, aj napriek tomu, že tam žije celá jeho rodina.
Bol v protiteroristickej jednotke a má strach, že keď sa vráti, zo strany teroristov mu bude ublížené. Z
lekárskych správ priložených k odvolaniu bolo zistené, že žalobca trpí psychickými poruchami charakteru
paranoidných depresií, pri ktorých odmieta stravu a medikamentóznu liečbu. Z uvedeného žalovaný
vydedukoval, že v prípade žalobcu nejde o zraniteľnú osobu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Je
názoru, že rozhodnutie je odôvodnené dostatočne a vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
veci.

Konanie týkajúce sa rozhodovania pred Krajským súdom v Trnave je diametrálne odlišné a to najmä s
ohľadom na to, že v prípade zaistenia ide v konaní na Krajskom súde v Trnave o opravný prostriedok,



o ktorom rozhoduje tento príslušný súd. Krajský súd  v Trnave vyslovil svoj právny názor a vytkol
správnemu orgánu prvého stupňa pochybenia, ktoré vo svojom konaní vo veci zaistenia žalobcu
vykonal. Z uvedených dôvodov bolo rozhodnutie o zaistení žalobcu zrušené a vrátené na ďalšie
konanie. Pochybenia správneho orgánu prvého stupňa vo veci administratívneho vyhostenia a určení
zákazu vstupu na územie SR odstránil bezpochyby odvolací orgán vo svojom rozhodnutí č. PPZ-HCP-
BA2-2011/012802-005 zo dňa 16.12.2011, ktorým bol zmenený výrok rozhodnutia správneho orgánu
prvého stupňa. V zápisnici o podaní vysvetlenia č. PPZ-HCP-BA6-AV-19-45/2012 zo dňa 28.1.2012
žalobca pred správnym orgánom prvého stupňa uviedol, že v Humennom tlmočník zle preložil jeho
bolesti so žalúdkom a preložil, že má bolesti hlavy, ďalej uviedol, že nemá žiadne zdravotné problémy
a necíti sa byť nijakým spôsobom zdravotne postihnutý. Zároveň sa dožadoval, aby k nemu bolo
pristupované ako k zdravému človeku, nakoľko žiadne zdravotné postihnutie nemá.

Správne orgány postupovali v súlade so zákonom o vyhostení, keď konštatovali, keď v prípade
žalobcu neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu. Toto konštatovanie
bolo vykonané na základe podporného rozhodnutia Migračného úradu MV SR, ktorý rozhodoval v
prípade žalobcu o jeho žiadosti o udelení azylu a vydal rozhodnutie o neudelení azylu a neposkytnutí
doplnkovej ochrany č. ČAS: MU-583-19/PO-Ž-2010 zo dňa 3.1.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 8.7.2011. Migračný úrad MV SR vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca nepreukázal, že by v
krajine pôvodu mal mať dôvodnú obavu z prenasledovania. Ďalej migračný úrad neposkytol doplnkovú
ochranu žalobcovi, nakoľko doplnková ochrana je inštitút, ktorý možno udeliť len v prípade reálnej
hrozby vážneho bezprávia. Žalovaný je toho názoru, že v prípade žalobcu bolo riadne preukázané a
riadne odôvodnené, že neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia. Dôvody neposkytnutia
doplnkovej ochrany, ktorej detailne odôvodnil migračný úrad sú pri nezmenenom skutkovom stave v
konaní o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR totožné s dôvodmi, prečo
sa na žalobcu nemohli aplikovať ustanovenia týkajúce sa prekážok administratívneho vyhostenia podľa
§ 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov.

Žalobcovi bol určený zákaz vstupu na územie SR v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o
pobyte cudzincov, nakoľko mal žalovaný za preukázané, že v prípade žalobcu bolo odôvodnené určiť
hornú hranicu zákazu vstupu, čo bolo riadne zdôvodnené v žalobou napadnutom rozhodnutí. Žalobca
bol v azylovom konaní vyhodnotený ako osoba, ktorú nemožno považovať za dôveryhodnú. Klamlivé
skutočnosti, ktoré o sebe žalobca tvrdil, ako napríklad to, že pochádza z Palestíny, boli pre samotného
žalobcu priťažujúce. Navyše sa žalobca vyjadril, že nechce zostať na území SR, ale chce migrovať
do Francúzska, kde žijú jeho príbuzní a využil azylové konanie na to, aby zlegalizoval svoj pobyt na
území SR. Neskôr však tvrdil, že jeho rodina žije v R.. V neprospech žalobcu svedčila aj tá skutočnosť,
že neoprávnene opustil pobytový tábor Migračného úradu MV SR Rohovce a neoprávnene vstúpil na
územie Rakúska, odkiaľ bol vrátený na naše územie dňa 24.9.2011 na základe Dublinského dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex
Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pobyt osôb cez hranice a podľa čl. 19 ods. 1 Dohovoru, ktorým
sa vykonáva Schengenská dohoda zo dňa 14.6.1985, žalobca nespĺňa podmienky na vstup a pobyt do
Schengenského priestoru, ktorého zakladajúcim členom je Francúzsko.

Žalovaný poukázal na rozhodnutie č. ČAS: MU-500-18/PO-Ž-2011 zo dňa 13.1.2012 vydané Migračným
úradom MV SR, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že aj v R. je možná hospitalizácia psychiatrických
pacientov a teda je zrejmé, že problémy žalobcu sa dajú liečiť aj v krajine jeho pôvodu.

Žalovaná strana z dostupných informácií získaných v konaní správneho orgánu prvého stupňa, ako aj
odvolacieho orgánu správne vyhodnotila osobu žalobcu, ako aj jeho zdravotný stav, ktorý je liečiteľný
aj na území jeho krajiny pôvodu.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalovaný domáhal, aby krajský súd žalobu zamietol podľa
§ 250j ods. 1 OSP.



Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 OSP) a § (246a ods. 1 OSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť v
zmysle § 250j ods. 2 písm. a) OSP a vec mu vrátiť na nové konanie.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov  verejnej správy.

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s
právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách
citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,
ktorým sa rozumie  aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán
oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia.

Úlohou súdu v predmetnej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BA2-2011/012802-005 zo dňa 16.12.2011, ktorým žalovaný zmenil výrok rozhodnutia Oddelenia
cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA-6-AV-197-6/2011-SAN zo dňa
14.10.2011 z „podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o pobyte
cudzincov účastníka konania administratívne vyhosťuje“ na „podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona
o pobyte cudzincov účastníka konania administratívne vyhosťuje“. Prvostupňový správny orgán vo
svojom rozhodnutí č. PPZ-HCP-BA6-AV-197-6/2011-SAN zo dňa 14.10.2011 rozhodol o žalobcovi v
administratívnom vyhostení podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o
pobyte cudzincov s tým, že žalobcovi určil zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov a taktiež určil
vycestovanie do krajiny pôvodu na územie R. Y.. Ďalej súd zisťoval, či žalovaný sa zaoberal otázkou
zdravotného stavu žalobcu a posúdením žalobcu ako zraniteľnej osoby v zmysle zákona o pobyte
cudzincov.

Z administratívneho ako aj súdneho spisu súd zistil, že 14.10.2011 o 11,15 hod. bol žalobca kontrolovaný
policajtmi Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava na ulici Mlynské Nivy Bratislava. Žalobca bol
vyzvaný na preukázanie svojej totožnosti, ktorú preukázal predložením duplikátu preukazu žiadateľa o
udelenie azylu č. XXXXXX. Previerkou bolo zistené, že žalobca bol v minulosti evidovaný Migračným
úradom MV SR ako žiadateľ o udelenie azylu na územie SR a konanie vo veci jeho žiadosti bolo
právoplatne ukončené, neudelením azylu a neposkytnutím doplnkovej ochrany. Žalobca sa teda na
území SR zdržiaval neoprávnene a svojím konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 76
ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Dňa 14.10.2011 bola so žalobcom spísaná zápisnica
č. PPZ-HCP-BA6-AV-197-5/2011-HAM, v ktorej uviedol, že vstúpil na územie SR neoprávnene z
Maďarska v nezistenom čase a nezistenom mieste, bez platného cestovného pasu. Za cieľovú krajinu
uviedol Francúzsko, kde žije brat jeho matky. Toho istého dňa začal správny orgán konanie vo veci
administratívneho vyhostenia podľa § 57 ods. 1 písm. a) a § 57 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov. Šetrením bolo zistené, že požiadal o udelenie azylu dňa 15.5.2010, 27.7.2010, pričom
uvádzal o sebe nepravdivé údaje o tom, z ktorej krajiny pochádza a pred čím uteká. Až neskôr uviedol,
že pred správnymi orgánmi klamal a neuvádzal pravdivé údaje o svojej osobe. Uviedol, že pochádza
z R., bol členom protiteroristickej jednotky a má strach vrátiť sa späť, nakoľko teroristi zo skupiny I.,
ako bývalého profesionálneho vojaka ho mali nútiť, aby sa pridal k nim. Žalobca bol umiestnený v
Pobytom tábore Rohovce, ktorý svojvoľne opustil. Migračný úrad sa zaoberal vyhláseniami žalobcu a
zhodnotil, že jeho dôvody nepostačujú na udelenie azylu. Úrad sa zaoberal nielen samotným žalobcom,
ale aj bezpečnostnou situáciou v R.. V rámci konania bolo preukázané, že žalobca neoprávnene
vycestoval mimo územia SR, kedy dňa 24.9.2010 bola prijatá žiadosť na základe Dublinského dohovoru
o prevzatie žalobcu z Rakúska späť na Slovensko. Správny orgán bol toho názoru, že zotrvanie žalobcu
na území SR by nieslo so sebou riziko, že odkladom výkonu rozhodnutia bude ohrozený verejný
poriadok, preto sa naplnila skutková podstata § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, že
porušením zákonov z jeho strany by bol ohrozený verejný poriadok. Zároveň správny orgán považoval
za dostatočne preukázané, že bola naplnená skutková podstata ust. § 57 ods. 1 písm. d) bod 1 zákona o
pobyte cudzincov tým, že sa na území SR zdržuje žalobca bez oprávnenia a bez povolenia príslušných
správnych orgánov SR, čo žalobca sám potvrdil  v zápisnici č. PPZ-HCP-BA6-AV-197-5/2011-HAM zo



dňa 14.10.2011. Konanie žalobcu poukazovalo na to, že je tu možný predpoklad jeho úteku, prípadne
marenia jeho sťaženia výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, preto postupoval správny
orgán podľa § 57 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a určil zákaz vstupu podľa najprísnejšieho
ustanovenia. Správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov a skonštatoval, že nezistil žiadne prekážky vyhostenia, napriek
uvedeniu žalobcu, že sa bojí vrátiť do krajiny pôvodu a má strach z teroristov. Podľa správneho orgánu
však žalobca neosvedčil, že v krajine pôvodu by mu hrozilo mučenie, či neľudské zaobchádzanie,
prípadne smrť. Správny orgán vychádzal aj zo správ o krajine pôvodu žalobcu, ktoré boli z roku 2009 a
teda v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu neaktuálne a zo správy z roku 2010. Podľa týchto
správ je zrejmé, že potencionálni pôvodcovia bezprávia musia počítať v R. s vysokými trestami. Z
hľadiska dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd správny orgán skonštatoval, že taktiež
nezistil dôvody brániace vyhosteniu žalobcu z územia SR.

Správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-AV-197-6/2011-SAN zo dňa
14.10.2011, ktorým žalobcu podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o pobyte
cudzincov administratívne vyhostil a zároveň mu určil zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov od
vykonateľnosti tohto rozhodnutia a určil podľa § 56 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vycestovanie do
krajiny pôvodu, na územie R. Y.. Dňa 2.11.2011 bolo doručené odvolanie splnomocnenej zástupkyne
žalobcu, ktorá uviedla skutočnosti týkajúce sa psychického stavu žalobcu a uviedla genézu jeho liečenia
a hospitalizovania na psychiatrickom oddelení. Predmetné rozhodnutie napadla z dôvodu, že správny
orgán prvého stupňa nezobral do úvahy zdravotný stav žalobcu, čo by mohlo byť prekážkou pre jeho
administratívne vyhostenie. V tejto súvislosti sa mal správny orgán zaoberať aj otázkou prístupu k
lekárskej zdravotnej starostlivosti, ktorá je pre žalobcu nevyhnutná.  V odvolaní poukázala aj na správy o
R., z ktorých vychádzal správny orgán pri hodnotení skutkového stavu, avšak tieto sa podľa zástupkyne
v spise nenachádzajú. Poukázala na to, že v spise musia byť obsiahnuté  všetky podklady, z ktorých
správny orgán pri rozhodovaní vychádzal. Žalobcovi nebolo možné k rozhodnutiu sa vyjadriť a navyše
s ním boli spísané 3 rôzne zápisnice.

Odvolací orgán preskúmal odvolanie a dospel k záveru, že správny orgán prvého stupňa správne
vyhodnotil konanie žalobcu a začal konanie o jeho administratívnom vyhostení z územia SR a určení
zákazu vstupu na jej územie. Správny orgán prvého stupňa však nesprávne vyhodnotil, že v prípade
žalobcu je nutné použitie ust. § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko nie
je dôvod na jeho aplikovanie, vzhľadom na to, že neoprávnený pobyt žalobcu na území SR trval 1
deň. K zraniteľnej osobe uviedol, že za zraniteľnú osobu považuje maloletých, zdravotne postihnutých,
tehotné ženy, staršie osoby, slobodného rodiča s malými deťmi a osoby, ktoré boli vystavené mučeniu,
znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia. Z vyjadrení
žalobcu je zrejmé, že sa nechce vrátiť do krajiny pôvodu, aj keď tam žije celá jeho rodina. Bojí
sa teroristov, ktorí by mu mohli ublížiť. Z lekárskych správ priložených k odvolaniu bolo zrejmé, že
trpí psychickými poruchami charakteru paranoidných depresií, pri ktorých odmieta stravu. K správam
týkajúcim sa životných pomerov v R., žalovaný uviedol, že sa nenachádzajú v spise, avšak po
preskúmaní spisu bolo zistené, že žalobcovi Migračný úrad MV SR rozhodnutím č. ČAS: MO-583-19/
PO-Ž-10 zo dňa 3.1.2011 neudelil azyl ani doplnkovú ochranu. Ďalej sa žalovaný zaoberal azylovým
konaním, ako aj tým, že pri jednotlivých žiadostiach o udelenie azylu žalobca uvádzal o svojej osobe
nepravdivé údaje. Poukázal aj na to, že žalobca svojvoľne opustil územie SR a bol na základe
Dublinského dohovoru vrátený na späť na územie SR. Po zistení vyššie uvedeného skutkového stavu
žalovaný vydal rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA2-2011/012802-005 zo dňa 16.12.2011, ktorým žalovaný
zmenil výrok rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-AV-197-6/2011-
SAN zo dňa 14.10.2011 z „podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o pobyte
cudzincov účastníka konania administratívne vyhosťuje“ na „podľa § 57 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o
pobyte cudzincov účastníka konania administratívne vyhosťuje“.

Krajský súd v Bratislave z administratívneho spisu zistil, že Krajský súd v Trnave rozhodnutím č. 38 Sp
16/2011-59 zo dňa 13.12.2011 napadnuté rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-AV-197-7/2011-SAN zo dňa
14.10.2011, ktorým bol žalobca zaistený na čas nevyhnutne potrebný najviac však na 6 mesiacov a
zároveň bol umiestnený v ÚPZC Medveďov, zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a), d) a e) OSP a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom vrátenia veci bolo to, že žalovaný sa nezaoberal zdravotným



stavom žalobcu, jeho psychiatrickými liečeniami, nakoľko zo súdneho spisu bolo zrejmé, že od mája
2011 trpí psychickým ochorením, pre ktoré bol opakovane hospitalizovaný. Krajský súd v Trnave sa
nestotožnil s prezentovaným záverom žalovaného, že žalobca nespĺňa kritéria § 2 zákona o pobyte
cudzincov na posudzovanie ako zraniteľnej osoby.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia §
244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti
rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou
realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený
a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má
zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb aj prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Úlohu súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (a to ani vo
veciach podľa § 250i ods. 2 OSP), ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda
či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné
hmotno-právne a procesné predpisy.

Podľa § 78 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie
podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.

Podľa § 2 písm. k) zákona o pobyte cudzincov, sa na účely tohto zákona rozumie zraniteľnou osobou
maloletý, osoba so zdravotným postihnutím, staršia osoba, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým
dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu alebo iným formám psychického, fyzického alebo
sexuálneho násilia.

Podľa § 57 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže skrátiť čas zákazu pobytu podľa
odseku 1, alebo administratívne nevyhostiť cudzinca, ktorý je zraniteľnou osobou, alebo ktorý má
udelené povolenie na pobyt, ak by dôsledky postupu podľa odseku 1 boli neprimerané, vzhľadom na
súkromný a rodinný život cudzinca, dĺžku jeho pobytu, zdravotný stav, vek cudzinca a väzby s krajinou
pôvodu.

Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami  k podkladom rozhodnutia.

V predmetnej preskúmavanej veci súd uvádza, že v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa
došlo k pochybeniu z dôvodu, že sa nedostatočne zaoberal skúmaním otázky zdravotného stavu žalobcu
v nadväznosti na inštitút zraniteľnej osoby podľa § 2 písm. k) zákona o pobyte cudzincov, s čím sa
spája osobitný režim prístupu v zmysle § 57 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého  policajný
útvar môže administratívne nevyhostiť cudzinca, ktorý je zraniteľnou osobou, ak by dôsledky postupu



pred správnym orgánom boli neprimerané vzhľadom na súkromný a rodinný život cudzinca, dĺžku jeho
pobytu, zdravotný stav, vek cudzinca a väzby s krajinou pôvodu. V odvolaní právnej zástupkyne žalobcu
doručenom na správny orgán proti prvostupňovému rozhodnutiu boli uvádzané skutočnosti týkajúce
sa zdravotného stavu žalobcu, bola uvedená genéza jeho liečenia a hospitalizácia na psychiatrických
oddeleniach nemocníc v Michalovciach a v Pezinku. Žalovaný poukázal na rozhovor so žalobcom,
zachytený v zápisnici č. PPZ-HCP-BA6-AV-19-45/2012 zo dňa 28.1.2012, kde bol žalobca dopytovaný
na jeho psychický zdravotný stav. Žalobca odpovedal, že žiadnymi psychickými poruchami netrpí.
Z diagnostických záverov v lekárskych správach psychiatrov a prepúšťacích správ z psychiatrických
nemocníc, v ktorých bol žalobca hospitalizovaný, jednoznačne vyplýva, že trpí duševnými poruchami.
Podľa prepúšťacej správy z psychiatrickej nemocnice v Michalovciach zo dňa 20.9.2011 je žalobca
emočne nestabilnou osobou s adaptačnými poruchami a podľa prepúšťacej správy z psychiatrickej
nemocnice Phillipa Pinela v Pezinku zo dňa 11.11.2011 žalobca trpí post-traumatickou poruchou,
akútnou polymorfnou psychotickou poruchou bez príznakov schizofrénie a je emočne nestabilnou
osobnosťou. Súd je toho názoru, že žalobca nevie a nemôže zhodnotiť svoj zdravotný stav v dôsledku
chorôb, ktorými trpí a najmä žalobca ani žalovaný nie sú osobami spôsobilými na posúdenie zdravotného
psychického stavu, pretože toto posúdenie patrí do kompetencie špecialistu - psychiatra, ktorého má
správny orgán druhého stupňa za účelom riadneho zistenia skutkového stavu a správneho vyhodnotenia
veci ustanoviť.

Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobcu za zraniteľnú osobu nepovažuje, nakoľko z
lekárskych správ vyplýva, že trpí psychickými poruchami charakteru paranoidných depresií, pri ktorých
odmieta stravu a medikamentóznu liečbu. Krajský súd v Bratislave k tomu uvádza, že žalovaný sa vo
svojom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou, kto je osoba so zdravotným postihnutím, s charakteristikou
zraniteľnej osoby ako aj s tým, kedy môže byť cudzinec trpiaci psychickými poruchami vyhostený. Súd
poukazuje, že ak mal žalovaný pochybnosti, mal si v rámci správneho konania ustanoviť znalca z odboru
a až následne vec právne posúdiť.

Zákon č. 48/2002 Z.z. neobsahuje definíciu zraniteľnej osoby v nadväznosti na rozsah zdravotného
poistenia, avšak ako pomocné kritérium je možné použiť iné právne predpisy, upravujúce postavenie
osôb so zdravotným postihnutím, napríklad podľa zákona č. 461/2008 Z.z. na účely kompenzácie
dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, alebo zákon č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Súd
je toho názoru, že zo strany správnych orgánov je potrebné v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotiť, na
základe čoho majú za to, že zdravotné problémy žalobcu nie sú natoľko závažné, že žalobca nemusí
byť zaradený do statusu zraniteľnej osoby.

Krajský súd v Bratislave na základe vyššie uvedených skutočností rozhodol, že vec podľa § 250j ods. 2
písm. a) OSP je potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie s tým, že úlohou žalovaného
v ďalšom konaní bude zaoberať sa a vyhodnotiť predložené správy o žalobcovom zdravotnom stave,
zvážiť posúdenie psychického stavu žalobcu ustanovením znalca z daného odboru, najmä za účelom
potvrdenia, resp. vyvrátenia post-traumatickej poruchy a po jeho posúdení psychického stavu, príčinách
psychického ochorenia, prípadne prognózy ochorenia a jej ďalšej liečby zvážiť ďalší postup v predmetnej
veci a vyhodnotiť, či v dôsledku duševných chorôb žalobcu nespadá pod osobitný režim prístupu v
porovnaní s osobami nezraniteľnými.

O náhrade trov konania Krajský súd v Bratislave rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a priznal žalobcovi
náhradu trov konania spočívajúce v náhrade nákladov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška) a
náhradu za zaplatený súdny poplatok, tak ako si ich vyčíslila právna zástupkyňa žalobcu a to prevzatie
a príprava zastúpenia 127,16 €, písomné podanie na súd vo veci samej 127,16 €, zastupovanie na
pojednávaní dňa 6.6.2013 127,16 € a režijný paušál 7,63 €, čo spolu tvorí 389,11 € a náhradu za
zaplatený súdny poplatok 66,- €. V zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. mala právna zástupkyňa žalobcu
nárok na poskytnutie právnych služieb a to účasť na pojednávaní dňa 6.6.2013 vo výške 130,16 € a
nie, ako si uplatňovala právna zástupkyňa žalobcu 127,16 €. Súd nemôže priznať viac, ako si právna
zástupkyňa uplatnila, resp. nemôže ísť nad ultra petitum, preto za účasť na pojednávaní súd priznal



právnej zástupkyni žalobcu sumu 127,16 €, tak ako si uplatňovala podaním doručeným súdu dňa
10.6.2013.

V zmysle § 151 ods. 8 OSP vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho
zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva a teda súd rozhodol o náhrade
trov konania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny
poplatok vo výške 66,- € do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 389,11 € a to k rukám právnej zástupkyne žalobcu do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti OSP sa vychádza z ust. § 11 ods. 4 s tým,
že základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je vo výške 1/6 výpočtového základu.
Výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
SR za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
v znení zákona č. 33/2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo.

Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Podľa  § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.;

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci;

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností;

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205  a/ O.s.p.);

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "0ef44c8d-9675-4a82-b140-a130f5214163:dc3cbaf8-4cd4-4fc2-9120-0653681aea81", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2011:2011200626.1", "spisova_znacka": "38Sp/16/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 38Sp/16/2011 z 12. 12. 2011", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2011-12-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2011:2011200626.1"}], "citovane_v": []}