Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/86/2019 z 29. 7. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 29. júla 2019, sp. zn. 2To/86/2019, ECLI:SK:KSTN:2019:3518010473.2 Krajský súd Trenčín | 2To/86/2019 | ECLI:SK:KSTN:2019:3518010473.2 | 2019-07-29 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Poriadok vo verejných veciach Citované ustanovenia: § 319 TP, § 323 ods. 1 TZ, § 348 ods. 1 písm. d) TZ, § 323 ods. 2 písm. c) TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e9249a7e-d4d1-48f5-87ee-58fa217960aa Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3518010473.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/86/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3518010473
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3518010473.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr.
Jozefa Janíka a JUDr. Michala Antalu, v trestnej veci proti obžalovanému F. A., nar. XX.X.XXXX v V.,
trvale bytom K. č. XXX, pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Trestného zákona v súbehu
s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, o
odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30.4.2019,
sp.zn. 15T/99/2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 30. júla 2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie obžalovaného F. A. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30. apríla 2019, sp.zn. 15T/99/2018
bol obžalovaný F. A. uznaný vinným pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm.
a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Trestného zákona v
súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že dňa 24.06.2018 v čase približne o 00:30 h viedol osobného motorové
vozidlo značky Fiat Brava, EČV: MY-XXXBD, VIN D zelenej metalízy, v Myjave na ulici 1. Mája, kde
pred bytovým domom číslo XXX/XX uvedené vozidlo zastavil pri pravom okraji vozovky na základe
pokynu príslušníka Policajného zboru ppráp. W. S. vykonávajúceho služobný zákrok v rámci dohľadu
nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, avšak potom obžalovaný nasmeroval kolesá na ešte
stojacom vozidle doľava smerom na ppráp. W. S. stojaceho v strede vozovky približne vo vzdialenosti
dva metre od prednej časti uvedeného vozidla a následne na vozidle pridal plyn a dal vozidlo prudko do
pohybu, načo ppráp. W. S. pred vozidlom v snahe vyhnúť sa zrážke ihneď uskočil smerom vpravo a ľavou
nohou sa reflexívne vzoprel a odrazil od prednej časti uvedeného vozidla, aby stlmil náraz, následne
obžalovaný jazdil ďalej s uvedeným vozidlom smerom do centra mesta Myjava, kde na ulici M. R. M.
pred bytovým domom číslo XXX/XX vozidlo odstavil a ušiel na neznáme miesto, a uvedeného konania
sa dopustil napriek tomu, že mu bol trestným rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa
23.04.2014, spisovej značky 0T/29/14, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.07.2014, uložený trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 67 (šesťdesiatsedem) mesiacov.

Za to bol odsúdený podľa § 323 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, s prihliadnutím
na § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 37 písm. h), m) Trestného zákona na úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona
zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona obžalovanému bol tiež uložený trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze riadiť motorové vozidlá
každého druhu vo výmere 1 (jeden) rok.



Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu ihneď po jeho vyhlásení podal
odvolanie obžalovaný a to proti výroku o vine aj treste. V písomných dôvodoch odvolania namietal,
že súd prvého stupňa nezákonne akceptoval podstatnú vadu trestného konania spočívajúcu v
nedostatočnom zadefinovaní skutku samotnou obžalobou, čo považuje za zásadné právne pochybenie.
Ďalšia nesprávnosť spočíva v rovine skutkovej, kedy došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov, ktoré
viedli k nesprávnemu záveru o tom, že skutok sa stal, a že je aj predmetným trestným činom. Odvolanie
sa týka iba zločinu útoku na verejného činiteľa, pretože k prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
sa obžalovaný priznal. V pomerne obsiahlych dôvodoch odvolania obžalovaný prostredníctvom obhajcu
v podstate namietal viaceré skutočnosti. Predovšetkým zásadná vada konania tkvie v samotnom obsahu
skutkovej vety obžaloby, v ktorej sa prokurátor obmedzil iba na to, že poškodený policajt ako verejný
činiteľ vykonával služobný zákrok v rámci dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky.
Pritom však už neuviedol, čo bolo predmetom služobného zákroku, teda aká právomoc (oprávnenie)
policajta v zmysle § 17 a nasl. zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore (ďalej iba "zák. o PZ") sa mala
prostredníctvom služobného zákroku poškodeným policajtom vykonávať pri plnení týchto úloh dohľadu
nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky. Zároveň ani sám súd vo výroku napadnutého
rozsudku neustálil, ktorá konkrétna právomoc (oprávnenie) policajta mala byť týmto súdeným trestným
činom atakovaná, čiže v podstate jeho objekt v trestnoprávnom vzťahu chýbal. Pre trestnosť tohto
trestného činu sa na druhej strane predpokladá jeho zákonnosť výkonu právomoci verejným činiteľom,
teda jeho oprávnenosť. Iba z púheho postavenia, že je niekto v službe policajta, si nemôže dovoliť
vykonať akýkoľvek druh služobného zákroku, že by vykonal služobný zákrok, vykonal dychovú skúšku.
Z dokazovania, že práve poškodený svedok S. sa v postavení policajta sám rozhodol k služobnému
zákroku, tak ako uviedol na hlavnom pojednávaní aj skôr v prípravnom konaní. Na túto úlohu však zjavne
vyslaný nebol, a ani nebol povinný podľa súdom citovaného § 9 zák. o PZ, lebo sám sa tak rozhodol,
pričom toto jeho rozhodnutie nebolo determinované jeho podozrením, že sa môže páchať trestný čin
alebo priestupok. V dokazovaní nebolo vôbec zisťované, či na plnenie týchto úloh bol vyslaný, a či má
kontrolovať totožnosť vodičov prechádzajúcich vozidiel. V § 17 a nasl. zák. o PZ je vypočítaná celá
plejáda oprávnení policajta, ktoré pri plnení zákonných úloh zboru sú policajti oprávnení vykonávať,
no ani jedna jediná z nich nebola do skutku obžaloby poňatá do skutku. Služobný zákrok nerovná
sa právomoc verejného činiteľa, ale je len všeobecným prostriedkom a spôsobom (modusom) ako ho
dosiahnuť. Logicky aj zo samotného názvu trestného činu je zrejmé, že táto právomoc musí byť jasne
vyjadrená v skutkovej vete. Ak obžalovaný šiel rýchlo kruhovým objazdom, o čom mal iba sluchový
dojem či vnem (pískali pneumatiky), tak to nebolo takou okolnosťou, pre ktorú by bol okamžite povinný
pristúpiť k služobnému zákroku obsahujúcemu nejaké oprávnenie policajta. Takéto udalosti sú v cestnej
premávke úplne bežné, denne ich sú snáď tisícky, ktoré neodôvodňujú masívne zásahy policajtov
vykonávajúcich iné úlohy. V súvislosti s tým nebola podľa obhajoby preukázaná ani subjektívna stránka
konania obžalovaného, ktorý v čase, kedy sa skutok stal, nemohol vedieť, že policajt chcel kontrolovať
jeho totožnosť a z akého dôvodu. Nevedel, prečo by mal ďalej stáť s vozidlom, nakoľko prípadná ďalšia
iná právomoc sa nijako neavizovala ani nerealizovala. Totiž až na súde uviedol svedok poškodený, že
chcel zistiť totožnosť vodiča vozidla. Teda aj v tomto ohľade bolo podstatné vedieť o akú právomoc
verejného činiteľa poškodenému šlo, keďže to súvisí s otázkou zavinenia. Taktiež pokiaľ ide o skutkové
zistenia, jestvuje zásadná pochybnosť o tom ako sa skutok vôbec stal. Podľa obhajoby je toto vysoko
nepravdepodobné, až reálne nemožné, či mohol poškodený najskôr uskočiť vpravo, a potom sa ľavou
nohou vzoprieť od jeho prednej časti. Ak niekto raz uskočí pred niečím, tak už nemá možnosť prísť s
tým, od čoho uskočil do žiadneho kontaktu. S nepochybnou určitosťou totiž nebolo potvrdené, že došlo k
tomuto kontaktu, svedkovia nanajvýš potvrdzujú úskok od rozbiehajúceho sa vozidla, resp. vozidla, ktoré
len pribrzdilo. Teda nič nenasvedčuje, že došlo ku kontaktu poškodeného s vozidlom, a potom nemožno
hovoriť o útoku, lebo chýbal znak použitia násilia. Zároveň však pri absencii násilia v takom prípade
nemožno považovať vozidlo za zbraň, lebo útok na telo nerobila dôraznejším, nebolo dokázané, že došlo
vôbec k útoku závažnejším spôsobom konania, so zbraňou. Ďalej je otázne či došlo k zastaveniu vozidla,
keď každý zo svedkov tvrdí niečo iné o trvaní zastavenia a jeden dokonca, že vozidlo iba pribrzdilo
a nezastavilo. To svedčí o nedostatočnom zistení skutkového stavu, čo má dopad na to, či a ako sa
skutok stal, ale tiež, ako bolo vyššie uvedené aj na to, či bol motív útočiť a načo vôbec pôsobiť na takú
právomoc, ktorú už predtým obžalovaný splnil. Predsa splnenie povinnosti, ak šlo o zastavenie vozidla
logicky neguje úmysel pôsobiť násilím na nejakú právomoc, keď sa jej už skôr podrobil. Obžalovaný
absolútne nijako nechcel útočiť voči telu a ani nesmeroval vozidlo voči poškodenému. Obžalovaný chcel
z miesta, kde predtým zastavil odísť, a to tak, že obíde policajta, ktorý však svojou činnosťou a pozíciou
vytvoril kolíznu situáciu, pri ktorej však nedošlo k vzájomnému kontaktu. Predsa logicky, akú by mal
mať obžalovaný motiváciu vyštartovať proti nemu priamo na jeho telo s vozidlom, keď mal priestor ho



obchádzať. Napokon popri zákonnej oprávnenosti musí zároveň pri služobnom zákroku policajt vždy
dbať na ochranu zdravia, vrátane vlastného, a to aj pri služobnom zákroku výkonu oprávnení, napr.
zastavovanie vozidla či zisťovanie totožnosti osôb. Podivne teda pôsobí, že ak neskôr k opustenému
vozidlu pristupovali policajti podľa ich slov takticky, prečo zase netakticky pristúpil poškodený k vozidlu,
teda odpredu, a kedy bol vodič na mieste. Vtedy bola predsa väčšia pravdepodobnosť, že môže vyraziť
vpred a taktický spôsob by bol obídenia z boku a zozadu. Zaranžovanie situácie, že akoby priamo
útočil na policajta nezodpovedalo okolnostiam, kde sa skutok odohral. Úplne na záver je teda absolútne
absurdné prečo a z akej pohnútky by sa takto vystavoval prípadnej zodpovednosti zo zločinu, hoci
samostatne iba za marenie výkonu úradného rozhodnutia by mu nehrozil tak výrazný trest, ako mu bol
neprávom uložený. Vzhľadom k vyššie uvedenému obžalovaný navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, zrušil napadnutý rozsudok a podľa
§ 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom na ďalšie konanie a súčasne
ho prepustil z väzby na slobodu.

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril prokurátor, ktorý uviedol, že dôvody uvádzané v odvolaní
obžalovaného považuje za neopodstatnené, ide v podstate o totožné dôvody, aké uvádzal obžalovaný v
doterajšom priebehu trestného konania, najmä v priebehu súdneho konania, ako aj vo svojej záverečnej
reči a s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nielen zaoberal, ale sa s nimi aj dostatočne
vysporiadal v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Obžalovaný v odôvodnení
odvolania namietal nesprávny postup Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, ktorý v podstate
akceptoval znenie skutkovej vety tak, ako bola uvedená v obžalobe. Obžalovaný tvrdí, že v znení
skutkovej vety malo byť nepochybne uvedené konkrétne ustanovenie príslušného právneho predpisu,
ktorý zmocňuje príslušníkov PZ na vykonanie určitej právomoci, pričom samotné vykonanie služobného
zákroku nepostačuje pre naplnenie znakov stíhaného trestného činu útoku na verejného činiteľa.
Zároveň obžalovaný namieta aj tú skutočnosť, či sa stíhaný skutok vôbec mohol stať tak, ako je uvedené
v obžalobe, najmä či mohol poškodený najprv uskočiť vpravo a následne sa ľavou nohou odraziť od
vozidla. K argumentácii obžalovaného uvedenej v odvolaní prokurátor uviedol, že znenie skutkovej vety
uvedenej v obžalobe ako i v napadnutom rozsudku napĺňa všetky zákonné znaky stíhaného zločinu
útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na
ustanovenie § 138 písm. a) Trestného zákona. Na mieste činu zasahujúci príslušníci PZ mali oprávnenie
vykonať služobný zákrok v zmysle § 9 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších
predpisov, ktorým bolo zastavenie a kontrolovanie osobného motorového vozidla v cestnej premávke.
Išlo aj o plnenie základných úloh Policajného zboru v zmysle § 2 ods. 1 písm. i) citovaného zákona,
teda o spolupôsobenie pri zabezpečovaní verejného poriadku; ak bol porušený a vykonania opatrení
na jeho obnovenie, ako i úlohy uvedenej v ust. § 2 ods. 1 písm. j) citovaného zákona a to dohľad
nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky a spolupôsobenie pri jej riadení a napokon i úlohy
uvedenej v ust. § 2 ods. 1 písm. k) citovaného zákona a to odhaľovanie priestupkov a zisťovanie
ich páchateľov. V čase vykonania služobného zákroku existovalo dôvodné podozrenie, že obžalovaný
svojou rýchlou a hlučnou jazdou v obytnej zóne narúšal nočný pokoj, čím mohol narušiť verejný poriadok
a zároveň podozrenie, že mohol ohrozovať bezpečnosť cestnej premávky. Dôvod jeho rýchlej a hlučnej
jazdy sa snažil poškodený ako príslušník PZ zistiť, čím by mohol zistiť a odhaliť aj prípadný spáchaný
priestupok, dokonca by už vtedy odhalil spáchanie trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.
Vzhľadom k plneniu základných úloh Policajného zboru išlo o legitímne vykonanie služobného zákroku, a
teda vykonanie právomoci vyplývajú zo zákona o Policajnom zbore. K ďalším námietkam obžalovaného
ohľadom pohybu poškodeného prokurátor uviedol, že tento najprv uskočil pred idúcim vozidlom pravou
nohou smerom vpravo, takže dopadol na pravú nohu a vzápätí ľavou nohou sa odrazil od idúceho
vozidla, čím sa vlastne zachránil. Podľa výpovedí všetkých na mieste prítomných policajtov obžalovaný
natočil kolesá na vozidle smerom doľava a chcel poškodeného zraziť. To či skutočne vozidlo úplne
zastavilo a či na mieste kontroly zotrvalo pár sekúnd alebo až desať sekúnd, je závislé od subjektívneho
vnímania každého svedka. Všetci na mieste prítomní policajti boli zo správania vodiča vozidla v šoku,
čím je možné vysvetliť ich naozaj drobné odchýlky vo výpovediach. Napokon prokurátor uviedol, že
služobný zákrok v rámci vykonania právomoci časovo trvá od okamihu prvotného úkonu smerujúcemu
k zastaveniu vozidla, až po úplné ukončenie kontrolovaného vodiča v cestnej premávke. V prípade
ak by došlo ku kontrole obžalovaného, jeho ďalšia jazda by mu bola zakázaná, prípadne by mu
bola obmedzená osobná sloboda z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu marenia výkonu
úradného rozhodnutia, keďže obžalovaný sa priznal, že v inkriminovaný deň vozidlo viedol. Z uvedeného
dôvodu preto neobstojí ani námietka obžalovaného, že služobný zákrok poškodeného skončil okamihom



keď obžalovaný s vozidlom zastavil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby krajský súd
odvolanie obžalovaného v zmysle § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr.por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.

Odvolací súd preskúmal z podnetu podaného odvolania napadnutý rozsudok v intenciách § 317
Tr.por., pričom zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam
tvoriacim podstatu súdeného zločinu a prečinu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa
postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv
na objasnenie skutkového stavu veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové, ale i právne závery, pričom pri hodnotení dôkazov
postupoval dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam, ktoré v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj podrobne
a vecne správne v napadnutom rozsudku odôvodnil. Skutočnosť, že sa obžalovaný nestotožňuje so
skutkovými, či právnymi závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe
viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom
prvého stupňa. Naopak je potrebné poukázať na to, že súd prvého stupňa v rozhodnutí podrobne
rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, precíznym spôsobom
vyhodnotil i prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby a jeho správne skutkové a právne
závery vo vzťahu k uznanej vine majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní,
vrátane záveru o naplnení subjektívnej, ako aj objektívnej stránky zločinu útoku na verejného činiteľa
podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm.
a) Trestného zákona v súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. d) Trestného zákona. Ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti jednak skutkových zistení
okresného súdu, ale i právnych záverov, pričom obhajobnú argumentáciu obžalovaného považuje za
nedôvodnú. Pokiaľ ide o skutkové zistenia, skutok okresný súd správne ustálil s poukazom na celý
rad usvedčujúcich dôkazov, najmä svedecké výpovede poškodeného W. S., svedkov C. K., Q. K., F.
F., F. S., podporené i ďalšími dôkazmi, tak, ako na ne podrobne poukazuje súd prvého stupňa vo
svojom rozhodnutí. Z pohľadu odvolacích námietok obžalovaného je nutné uviesť, že tieto sú v podstate
len opakovaním obhajobných námietok obžalovaného pred okresným súdom, na ktoré súd prvého
stupňa jasne a presvedčivo reagoval a riadne sa s nimi vysporiadal. K námietke, že v skutkovej vete
nebolo uvedené konkrétne ustanovenie zmocňujúce príslušníkov PZ na vykonanie určitej právomoci,
krajský súd uvádza, že zo skutkovej vety nepochybne vyplýva, že poškodený ako príslušník Policajného
zboru vykonával služobný zákrok, pričom konkrétne ustanovenia, na základe ktorých bol oprávnený
tento služobný zákrok vykonať sú podrobne rozvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Správne v tej súvislosti tiež uviedol, že služobný zákrok je zákonom ustanovená a v jeho medziach
vykonávaná činnosť policajta, pri ktorej sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby.
Z uvedeného je teda zrejmé, že príslušník policajného zboru nepotrebuje žiadny samostatný pokyn na
vyslanie na plnenie konkrétnej úlohy, pokiaľ existuje bezprostredné a dôvodné podozrenie, že dochádza
k páchaniu trestného činu alebo priestupku, práve naopak, je jeho povinnosťou vykonať služobný zákrok,
ak má podozrenie, že takýto priestupok alebo trestný čin je páchaný. Odvolací súd k tomu len dodáva,
že poškodený v tom čase bol v službe, čomu predchádzalo i vykonanie iného služobného zákroku pri
rušení nočného kľudu. Nepochybne teda v čase skutku požíval ochranu verejného činiteľa. Pokiaľ ide
o pochybnosti, či vozidlo obžalovaného zastavilo úplne, alebo nie, s touto okolnosťou sa zaoberal už
súd prvého stupňa, pričom správne uviedol, že ani v prípade, ak by vozidlo obžalovaného nezastavilo
úplne (i keď všetci, dokonca i svedkyňa S. sediaca v aute obžalovaného potvrdila, že vozidlo zastalo),
nemalo by to vzhľadom na ostatné dôkazy vplyv na právne posúdenie konania obžalovaného. Nelogická
je potom i obrana obžalovaného, že nevedel, prečo by mal ďalej stáť s vozidlom, nakoľko prípadná ďalšia
iná právomoc sa nijako neavizovala ani nerealizovala. Poškodený totiž chcel skontrolovať totožnosť
vodiča, čo síce uviedol až na hlavnom pojednávaní, no ako vyplýva z dokazovania, k tomu už nedošlo
z dôvodu ďalšieho konania obžalovaného, ktorý nielenže utiekol z miesta, ale naviac i natočil kolesá na
poškodeného, ktorý musel po tom čo sa približoval k vozidlu uskočiť a čo potvrdili viacerí svedkovia.



Obžalovanému muselo byť zrejmé, že vozidlo, ktoré viedol, nebolo zastavené len z dôvodu nejakej
regulácie dopravnej situácie, naviac i za takého stavu môže po zastavení odísť s vozidlom až na pokyn
príslušníka polície, ktorý úkon realizuje. Nie je teda zrejmé, ako mal zasahujúci príslušník „avizovať“
obžalovanému, že chce skontrolovať jeho totožnosť. Pritom správne prokurátor poukázal na to, že
služobný zákrok trval, keďže príslušník polície nedal obžalovanému pokyn, že môže odísť. Rovnako
nedôvodná je obrana obžalovaného, že nemohol byť skutok kvalifikovaný ako zločin útoku na verejného
činiteľa so zbraňou, keďže nič nenasvedčuje, že došlo ku kontaktu poškodeného s vozidlom. Odvolací
súd uvádza, že jednak dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že poškodený musel uskočiť
pred vozidlom obžalovaného, ktoré sa rozbehlo a dokonca aj doraziť nohou od prednej časti vozidla,
no na naplnenie znakov žalovaného zločinu nie je nevyhnutné, aby došlo ku kontaktu poškodeného s
vozidlom. Postačuje už to, že obžalovaný v úmysle pôsobiť na výkon jeho právomoci poškodeného,
na neho nasmeroval kolesá vozidla, s týmto vyrazil proti nemu a donútil ho uskočiť. Vykonaným
dokazovaním bola vyvrátená obrana obžalovaného, že absolútne nijako nechcel útočiť voči telu, ani
nesmeroval vozidlo voči poškodenému a chcel len odísť. Uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie,
na ktoré považoval odvolací súd za potrebné poukázať, pričom odvolacie námietky obžalovaného
vyhodnotil ako nedôvodné. Naopak v plnej miere sa plne stotožnil s hodnotením vykonaných dôkazov i
právnych záverov tak, ako to vyjadril okresný súd v písomnom vyhotovení svojho rozsudku, pričom tento
postupoval v súlade so zákonom, keď konanie obžalovaného kvalifikoval ako zločin útoku na verejného
činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138
písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.
1 písm. d) Trestného zákona, pretože obžalovaný použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci
verejného činiteľa a uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom konania - so zbraňou a maril výkon
rozhodnutia súdu tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu o zákaze činnosti.
S podrobnejším odôvodnením odvolací súd plne odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
s ktorým sa stotožnil.

Napokon pri ukladaní trestu okresný súd správne prihliadol na všetky skutočnosti a zásady podľa §
34 ods. 1 až 4 Tr. zák. dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery
a možnosti nápravy. O osobe obžalovaného bolo zistené, že tento bol doposiaľ 7 krát právoplatne
odsúdený za úmyselné trestné činy, ako podrobnejšie konštatoval už prvostupňový súd. Vzhľadom na to,
že u obžalovaného boli zistené len priťažujúce okolnosti to podľa § 37 písm. h) a § 37 písm. m) Trestného
zákona, správne ukladal okresný súd úhrnný trest podľa trestnej sadzby podľa § 323 ods. 2 Trestného
zákona upravenej s použitím § 38 ods. 4 Trestného zákona postupom podľa § 38 ods. 8 Trestného
zákona, pričom po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery
trestu s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a osobu páchateľa, dospel aj odvolací súd k záveru,
že trest odňatia slobody uložený súdom prvého stupňa slobody vo výmere 5 rokov so zaradením na
jeho do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, spolu s uložením trestu zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 1 rok podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, sú
trestami zákonnými, primeranými, zohľadňujúcim tak okolnosti prípadu, ako aj osobu obžalovaného a
bude nimi splnený účel v zmysle § 34 ods.1 Tr. zák., pričom odvolací súd nezistil dôvod na ich zmenu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolanie obžalovaného F. A. odvolací súd nepovažoval za dôvodné a
preto ho podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.