Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/116/2018 z 24. 10. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 24. októbra 2018, sp. zn. 19Co/116/2018, ECLI:SK:KSTN:2018:3817208825.1 Krajský súd Trenčín | 19Co/116/2018 | ECLI:SK:KSTN:2018:3817208825.1 | 2018-10-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 370 ods. 1 CSP, § 370 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/605d1557-5a6c-48e3-848d-09761bb435a6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3817208825.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/116/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817208825
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817208825.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Oľgy Lichnerovej v spore žalobcu R., zastúpeného W. proti žalovanému
K., zastúpenému U., o zaplatenie 638,73 Eur s príslušenstvom, o späťvzatí žaloby, takto

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby, rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 31. januára
2018, č.k. 13Csp/82/2017-88 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania p r á v o .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovanému (po rozhodnutí súdu prvej inštancie došlo
k zmene obchodného mena žalovaného) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 638,73 Eur s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 638,73 Eur od 02.06.2017 do zaplatenia, a to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (výrok III.). V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaný, spoločnosť M. R., s.r.o., so sídlom v S., B. C.
XX a žalobca uzavreli dňa 04.08.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX,
na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 880 Eur. V zmluve si dohodli, že celkové
náklady žalobcu pozostávajú z úroku 23,74 % ročne, čo je suma 133,35 Eur a poplatku za
garantovanú službu vo výške 139,54 Eur. RPMN je v zmluve uvedená vo výške 62,21 %, celková čiastka,
ktorú je žalobca povinný uhradiť, je vo výške 1.152,99 Eur. Priemerná hodnota RPMN je v zmluve
uvedená vo výške 37,67 %. Termín konečnej splatnosti úveru bol určený na 7. deň 60-teho týždňa po
dni uzavretia zmluvy. Súčasne v ten istý deň bola uzavretá aj zmluva o poskytnutí služby Komfort, na
základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobcovi službu, spočívajúcu v prevedení sumy úveru
v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, uzavretej medzi
zákazníkom a poskytovateľom, preberať od zákazníka peňažné sumy určené na
úhrady splátok spotrebiteľského úveru poskytnutého zákazníkovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a informovať zákazníka o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru. Po zhodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je podaná dôvodne. Predmetná
úverová zmluva, vzhľadom na jej obsahové náležitosti, je spotrebiteľským
úverom v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže žalovaný ako dodávateľ poskytol
žalobcovi, ktorý nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti (teda v postavení spotrebiteľa) finančné
prostriedky, ktoré sa žalobca zaviazal splácať v splátkach. Podporne platí na daný vzťah aj úprava §
52 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Vzhľadom k tomu, že ide
o záväzkový vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd prvej inštancie skúmal, či
zmluva, ktorú sporové strany uzavreli, má náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie zistil, že v zmluve chýba údaj o konečnej
splatnosti úveru. V zmluve je síce uvedené, že termín konečnej splatnosti úveru je siedmy deň 60. týždňa
po dni uzavretia zmluvy, takto uvedený konečný termín splatnosti úveru však podľa názoru súdu nie



je jednoznačným údajom, na základe ktorého spotrebiteľ môže bez ťažkostí a s istotou
identifikovať, kedy konkrétne nastane konečná splatnosť úveru. Súd zastával názor, že žalobcovi pritom
nič nebránilo, aby termín konečnej splatnosti úveru uviedol jednoznačným spôsobom, ktorý nevzbudzuje
akékoľvek pochybnosti o tom, kedy nastane konečná splatnosť úveru. Ustálil názor, že v zmluve nie je
termín konečnej splatnosti riadnym spôsobom uvedený. Okrem toho podľa názoru súdu v zmluve nie
je uvedená správna výška RPMN, táto je uvedená v neprospech spotrebiteľa. Na účely výpočtu výšky
RPMN sa majú použiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Na základe
uvedeného teda vyplýva, že v zmluve nie sú uvedené obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f)
a j) zákona č. 129/2010 Z. z. a podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) citovaného zákona sa spotrebiteľský
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca od
žalovaného obdržal sumu 880 Eur, a keďže sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov,
žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť len sumu poskytnutého úveru, t. j. sumu 880 Eur. Nesporným v
konaní je aj to, že žalobca uhradil na splatenie predmetného spotrebiteľského úveru sumu 1.518,73
Eur. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve nie sú uvedené obligatórne
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a j) zákona č. 129/2010 Z. z. a podľa § 11 ods. 1 písm. b) a
d) citovaného zákona sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom žalobca
žalovanému uhradil sumu 1.518,73 Eur na splatenie úveru, hoci úver mu bol poskytnutý v sume 880
Eur, teda v sume 638,83 Eur vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré je povinný
žalobkyni vrátiť. Súd žalobcovi priznal nárok aj na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 638,73
Eur od 02.06.2017 do zaplatenia, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žalovanému doručená
žaloba spolu s platobným rozkazom, teda odo dňa nasledujúceho po dni, kedy sa žalovaný dozvedel,
vydania akého bezdôvodného obohatenia sa žalobca domáha od žalovaného, a to v zmysle § 517 ods.
2 a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v platnom znení. Vo zvyšku (o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 638,73 Eur od 01.08.2016 do 01.06.2017) súd žalobu
žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §
255 ods. 1, 2 CSP tak, že takmer v celom rozsahu úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému, a preto súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 100 % (neúspech žalobcu bol len čiastočný, a to len v časti uplatnených
úrokov z omeškania, t. j. v nepatrnej časti).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že žalobu zamietne, v
súvisiacom výroku III. o trovách konania tak, že mu prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % a zároveň mu prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania, eventuálne,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (v celom rozsahu) a vrátil mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) (súd prvej
inštancie porušil princíp legality, napadnutý rozsudok je arbitrárny), písm. c) (rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd), písm. d) (konanie ma inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci), písm. e) (okresný sú nevykonal navrhnuté dôkazy), písm. f) (nesprávne skutkové
zistenia), písm. h) (nesprávne právne posúdenie veci) CSP. Uviedol, že v predmetnom súdnom
spore konal a napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie prostredníctvom nezákonného
sudcu, nakoľko pred okresným súdom sa súčasne medzi tými istými stranami vo veciach skutkovo aj
právne spolu súvisiacich konali až tri samostatné konania, pričom konanie, ktoré je predmetom tohto
sporu, nezačalo ako prvé. Súd prvej inštancie od účinnosti CSP systematicky absolútne ignoruje § 166
ods. 1 CSP. Vzhľadom na to, že CSP presne stanovilo podmienky, kedy má nastať spojenie vecí,
tak nemôže iný sudca, ktorému nepripadla prvá z týchto vecí, uzurpovať si právo o nej konať a dokonca
aj meritórne rozhodnúť, pretože potom by platil stav, že zákonný sudca je ten, ktorý si vec uzurpuje,
pričom právna úprava veľmi presne rieši postup pri takejto situácii, čo okresný súd absolútne ignoroval.
Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhovaný dôkaz - výsluch žalobcu a v napadnutom
rozsudku vôbec neuviedol dôvod, prečo tento dôkaz nevykonal. V napadnutom rozhodnutí sa súd prvej
inštancie neriadil ustanovením § 220 CSP, keďže k skutkovým a právnym argumentom žalovaného,
týkajúcich sa posúdenia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nezaujal žiadne stanovisko, čím
úplne ignoroval procesnú obranu žalovaného. Postupom súdu prvej inštancie sa napadnutý rozsudok
stal nepreskúmateľným, pretože z neho vôbec nevyplýva, prečo jeho argumenty súd neprijal. K termínu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru uviedol, že považuje za absurdné, aby bolo spochybnené
počítanie času prostredníctvom dní, či týždňov. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvoru EÚ vo veci
C-42/15 z 09.11.2016, v ktorom uviedol, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť
splátky spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum. K ročnej percentuálnej miere nákladov uviedol,



že nespochybňuje, že obe zmluvy boli uzavreté súčasne, avšak zmluva o poskytnutí služby komfort
predstavuje dobrovoľnú doplnkovú službu k zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorá nijako nepodmieňuje
získanie spotrebiteľského úveru alebo získanie spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok.
Deklaroval, že si je vedomý toho, že žalobca prostredníctvom právneho zástupcu a jeho vzorovej žaloby
popieral dobrovoľnosť tejto služby, no bolo jeho povinnosťou tieto svoje skutkové tvrdenia preukázať, čo
sa však v konaní jednoznačne nestalo, keďže v tomto smere nepredložil žalobca jediný dôkaz, a preto
súd prvej inštancie nemal tieto nepodložené tvrdenia žalobcu prevziať ako preukázaný skutkový stav
prípadu a ten následne právne hodnotiť a žalobe vyhovieť.

3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny, dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu názorovú líniu
všeobecných súdov Slovenskej republiky. Poukázal na rozhodovaciu prax súdov Okresného
súdu Lučenec, sp. zn. 12C/63/2013, Okresného súdu Bratislava II., sp. zn. 17C/303/2014, Okresného
súdu Prešov, sp. zn. 11C/22/2014, Okresného súdu Trnava, sp. zn. 11Csp/68/2017, Krajského súdu
Košice, sp. zn. 1Co/626/2014 a ďalšie. Vo všetkých rozhodnutiach vystupoval žalovaný ako strana
sporu, pričom viaceré rozhodnutia sú pomerne aktuálne. Rozhodovacia prax ohľadom podstatných
náležitostí alebo povahy Doplnkovej zmluvy je teda pomerne jednoznačná. Preto závery súdu prvej
inštancie, uvedené v tomto konaní, nemožno v žiadnom prípade považovať za prekvapivé, nesprávne,
nekoherentné, nespravodlivé, či trpiace inou vadou, nakoľko sú totožné so súdnou praxou krajských
súdov. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

4. V priebehu odvolacieho konania, podaním, doručeným Okresnému súdu Prievidza dňa 05.10.2018
a odvolaciemu súdu dňa 09.10.2018, vzal žalobca žalobu späť z dôvodu, že medzi stranami
sporu bola uzavretá mimosúdna dohoda o urovnaní , požiadal o pripustenie späťvzatia žaloby, zrušenie
rozsudku súdu prvej inštancie a zastavenia konania. O trovách konania navrhol žalobca rozhodnúť v
súlade s uzatvorenou dohodou tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

5. Na výzvu odvolacieho súdu žalovaný v podaní, doručenom odvolaciemu súdu dňa 19.10.2018,
uviedol, že so späťvzatím žaloby súhlasí v súlade s uzatvorenou dohodou o urovnaní sporu. V
nadväznosti na to žalovaný požiadal, aby odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby, zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie, zastavil konanie a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

6. Podľa § 370 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí
súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o
pripustení späťvzatia.

7. Podľa § 370 ods. 2 CSP súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z
vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej
inštancie a konanie zastaví.

8. Žalobca má v civilnom sporovom konaní dispozičné oprávnenie, ktoré mu umožňuje disponovať s
konaním alebo jeho predmetom. Dispozícia s konaním je aj späťvzatie žaloby. Ide o procesný úkon voči
súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby súd vo veci ďalej nekonal a meritórne vo veci nerozhodoval.
Keďže žalobca vzal svoju žalobu späť v priebehu odvolacieho konania , skôr ako rozsudok súdu prvej
inštancie nadobudol právoplatnosť a žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil, odvolací
súd v zmysle § 370 ods. 1 CSP späťvzatie žaloby pripustil a v zmysle § 370 ods. 2 CSP súčasne zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavil.

9. V danom prípade k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby došlo z dôvodu uzavretia
mimosúdnej dohody o urovnaní sporu, uzavretej medzi stranami. Obe sporové strany navrhli, aby o
náhrade trov konania súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, ktorému
návrhu odvolací súd vyhovel (§ 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 2 CSP).

10. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).