Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/478/2014 z 19. 11. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 19. novembra 2014, sp. zn. 19Co/478/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3212204481.3
Krajský súd Trenčín | 19Co/478/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3212204481.3 | 2014-11-19 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bb2cbf4d-63b3-49f0-8026-51d47bf19557
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3212204481.3

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/478/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204481
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204481.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty
Čupkovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa X., zastúpeného G. proti odporcovi
Q., B., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 5C/124/2012-125 zo dňa 13. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcu zaplatiť mu sumu 397,13 Eur z titulu majetkovej škody              a sumu 79,43 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Okresný súd mal                      z vykonaného dokazovania
za preukázané, že navrhovateľ podal dňa 30.09.2009 ako oprávnený návrh na vykonanie exekúcie na
exekútorskom úrade a domáhal sa vymoženia pohľadávky na podklade exekučného titulu rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu. Súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia dňa 27.10.2009.
Listom zo dňa 21.01.2010 vyzval súd oprávneného na predloženie zmluvy o úvere. Oprávnený prevzal
výzvu dňa 29.01.2010, na výzvu nereagoval a zmluvu nepredložil. Uznesením, č.k. 3Er/426/2009-11
zo dňa 15.03.2010 súd okrem iného exekučné konanie zastavil pre nesplnenie podmienok konania.
Oprávnený podal proti uzneseniu odvolanie a odvolací súd uznesením zo dňa 13.05.2010 uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.06.2010. Okresný súd po
právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.05.2010, ďalej § 3 ods. 1 písm. a) a d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1,
2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj § 103,
§ 104 ods. 2, § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) a § 154 ods. 1 O.s.p. Súd zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania dospel            k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. V
prvom rade súd skúmal, či sú splnené podmienky konania. Navrhovateľ namietal, že vo veci konajúci
súd nie je oprávnený skúmať prieťahy v konaní. Jednou z podmienok o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je predbežné prerokovanie na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 15
zákona. V čase začatia konania nebola splnená podmienka na podanie žaloby, keďže od prijatia žiadosti
ministerstvom do podania žaloby neuplynula lehota 6 mesiacov. Ministerstvo však nárok žalobcu do
6-tich mesiacov od prijatia žiadosti neuspokojilo, a tým bola splnená podmienka, aby súd mohol vo
veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť, pričom pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené nerozhodnutie v zákonnej lehote, resp. prieťahy v exekučnom
konaní, súd dospel                 k záveru, že k takémuto nesprávnemu úradnému postupu zo strany
exekučného súdu nedošlo. Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania



stanovoval 15-dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor v
žiadosti                o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Táto lehota pritom plynula od doručenia
žiadosti exekútora súdu a nie od začatia exekučného konania. V žiadnom prípade táto lehota neplatila
pre iné rozhodnutie súdu o žiadosti exekútora, ani na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti                  o udelenie
poverenia a ani pre rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Pre iné rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia tak platila iba všeobecná povinnosť konať                      a rozhodnúť o nej v
primeranom čase bez zbytočných prieťahov. Exekučný súd o žiadosti rozhodol do 5 mesiacov, a to
zastavením konania, pričom v rámci tejto doby ešte                         pred rozhodnutím žiadal
od oprávneného listinné podklady k rozhodnutiu. Oprávnený bol nečinný. Dobu od podania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie                           do rozhodnutia o nej nemožno považovať
za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu
na súdnu ochranu. Keďže nárok žalobcu bol nedôvodný už z hľadiska jeho právneho základu, keďže
súd nezistil nesprávny úradný postup v postupe exekučného súdu, bolo by tak bezpredmetné zaoberať
sa vznikom škody, jej výškou a príčinnou súvislosťou medzi postupom exekučného súdu a škodou
navrhovateľa. Pre úplnosť však súd uviedol, že ani tieto navrhovateľ nepreukázal výšku majetkovej
škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani nevyplýva
z exekučného spisu tamojšieho súdu. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo by
možné ju žalobcovi priznať v prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Žalobca však nenavrhol žiaden dôkaz, ktorým by mal preukázať, že samotné konštatovanie
porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobca založil do jedného z konaní v obdobnej
veci originál znaleckého posudku, ktorý považuje za dôležitý dôkaz vo veciach, v ktorých sa domáha
náhrady škody voči štátu z dôvodu nesprávnych úradných postupov exekučných súdov. Súd do tohto
spisu síce založil jeho kópiu, no vykonanie dôkazu touto listinou nevykonal. Tento posudok nie je
dôkazom, ktorý by mal význam v prejednávanej veci. Ide               o znalecký posudok č. X/
XXXX, vypracovaný znalcom doc. P.. X.. F. Q. X.. Na žiadosť žalobcu za účelom zistenia, či je právo v
EÚ zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ mohli byť rozhodované
rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na posúdenie tejto
otázky nemá akákoľvek odpoveď na ňu význam pre toto konanie, pretože nesprávny úradný postup
spočívajúci v nerozhodnutí v zákonnej lehote v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba dôkazom,
ktorým je oboznámenie exekučného spisu. Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal žalobca v tejto veci podať
vyplýva, že žalobca mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na
exekučnom súde vo vzťahu                         k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu.
Žalobca riadnym procesným spôsobom v konečnom dôsledku takýto dôkaz nenavrhol, napriek tomu
súd konštatuje, že                                v prejednávanej veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek
dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, kedy jediným objektívnym dôkazom o prípadných
prieťahoch                   v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu môže byť iba exekučný
spis,                       z ktorého sú zrejmé všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania
a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Keďže návrh bol nedôvodný už v samotnom právnom základe
uplatneného nároku, niet dôvod zaoberať sa požadovanými náhradami z hľadiska dobrých mravov,
keď tento aspekt namietal odporca a nebol ani dôvod rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o právnom
základe uplatneného nároku. Po preskúmaní návrhu               na prerušenie konania dospel k záveru,
že tento nie je dôvodný a návrh zamietol, a to z tých istých dôvodov ako predchádzajúci návrh, keďže
nedošlo k žiadnej zmene pomerov. V danej súvislosti zdôraznil, že navrhovateľ nepreukázal, že ústavnú
sťažnosť skutočne podal,                     a pokiaľ ju aj podal, nepovažoval takúto okolnosť samu o sebe za
dôvod na prerušenie konania. V tomto prípade vylúčenie sudcov okresného súdu nie je prejudiciálnou
otázkou, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť. Uviedol, že súd prvého stupňa túto otázku
v konaní riešil v súlade s ust. § 16 O.s.p., keď námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom predložil
nadriadenému súdu a nadriadený Krajský súd v Trenčíne bol oprávnený taktiež túto otázku riešiť a o
námietke zaujatosti žalobcu rozhodol. Navrhovateľ rovnako nepreukázal, že prebieha konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu                       v tejto veci. Na pojednávaní o
trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu
trov konania vo výške, v akej budú uvedené                     v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže odporca
trovy konania nevyčíslil v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú,
náhrada trov konania mu priznaná nebola.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom



súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2             písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal             o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd                       o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom
okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení            na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné
rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že
súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu                  na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom                     a prednesom vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa                 k tvrdeniam protistrany,
ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal                       z vlastnej iniciatívy, pričom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je                      v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a
nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah                  a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla             v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného
systému                     a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné                     a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ              v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými
vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody,                     a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci  bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli



vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom              v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko                    v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie                na exekučnom súde
začalo dňa 30.09.2009, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 320 dní.

Z vykonaného dokazovania pred okresným súdom vyplýva, že žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá na
pravde.

Ako konštatoval súd prvého stupňa, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom
súdneho exekútora na Okresný súd Bánovce nad Bebravou dňa 27.10.2009 a k zastaveniu konania pre
nečinnosť práve na strane navrhovateľa, ktorý nereagoval na výzvu zo strany súdu prvého stupňa, resp.
pre nesplnenie podmienok konania dochádza uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo
dňa 15.03.2010, ktoré nadobúda právoplatnosť dňom 03.06.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne alebo rozhodne o zastavení exekučného
konania. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, pretože
exekučný súd exekučné konanie zastavil práve pre nečinnosť na strane oprávneného, teda navrhovateľa
v tomto konaní, a teda pre nesplnenie podmienok konania.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní                           s poukazom na
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti                    na ustanovenia Zákona
o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone                          o spotrebiteľských úveroch,
je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd v dôsledku
nečinnosti navrhovateľa nemohol vykonať. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej  veci sa nejednalo po právnej stránke
o zložitú vec.

Odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom
konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov                v súdnom konaní môže určiť len
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických



a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
(1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03,             1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci                     bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že
zastavenie exekučného konania                           pre nedoloženie potrebných dokladov zo strany
oprávneného po výzve exekučného súdu,               na ktorú oprávnený (teda navrhovateľ) nereagoval
(za stavu, kedy právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný
súd zamietnuť žiadosť                       o udelenie poverenia, resp. zastaviť exekučné konanie, čo nie
je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote 5 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona                   č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 18.10.2012                        pod sp. zn. 17NcC/431/2012-16, kedy krajský súd rozhodol, že
sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou Mgr. Marek Anovčin nie je vylúčený z prejednania a
rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací
súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom                    na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv                   na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že
krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto
okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec   v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa                      ust. § 101 ods. 2
O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení                         v rozsudku zaoberal
z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie
nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie,
resp. zrušenie pojednávania. V tomto smere odvolací súd                 v celom rozsahu poukazuje na vecne
správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa na strane 3 ods. 2 napadnutého rozsudku
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).



Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 14.03.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený              na 23.04.2013, teda navrhovateľovi
nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani
po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.                  o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí
predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach,
v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo
veci samej, pretože                      na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada.
Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. §
205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 14.03.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1                       v spojení
s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .