{"guid": "11229cf3-e983-4dd0-9c04-705cf1eb7c05:d35c6236-957b-4c66-b81d-1860f14db281", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7212217720.1", "spisova_znacka": "7CoP/21/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoP/21/2014 z 28. 5. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 28. mája 2014, sp. zn. 7CoP/21/2014, ECLI:SK:KSKE:2014:7212217720.1", "identifikacne_cislo": "7212217720", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "sudca_id": 62, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-katarina-benczova-62", "datum_vydania": "2014-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d35c6236-957b-4c66-b81d-1860f14db281", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7212217720.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7212217720.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7212217720.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/21/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212217720
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7212217720.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov
senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Andrey Mazákovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti K.
R. nar. X.X.XXXX a K. R. nar. XX.X.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny v Košiciach detí rodičov Ing. U. R. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v F. na F. ul. č. XX zastúpenej
JUDr. Jolanou Fuchsovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Štúrovej ul.
č. 20 a E. R. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v F. na H. ul. č. XX zastúpeného JUDr. Dušanom Antolom
advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Zbrojničnej ul. č. 12 v konaní o úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu manželstva o odvolaní otca proti rozsudku
Okresného súdu Košice II z 18.12.2013 č.k. 27P 130/2012-91 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného od otca pre maloleté deti K. a
K. na čas do rozvodu manželstva rodičov, dlžnom výživnom a trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zastavil konanie o zverenie maloletých detí do osobnej
starostlivosti matky s právom ich zastupovať a spravovať ich majetok. Za obdobie od 20.6.2012 do
6.12.2013 zaviazal otca prispievať na výživu mal. K. 120 € mesačne a mal. K. 80 € mesačne vždy k 1.
dňu v mesiaci vopred matke maloletých detí. Dlžné výživné za obdobie od 20.6.2012 do 6.12.2013 pre
mal. K. vo výške 1.090 € a pre mal. K. vo výške 363,35 € zaviazal otca zaplatiť matke maloletých detí
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh na určenie vyživovacej povinnosti otca na mal. K. a K. od
1.5.2011 do 19.6.2012 zamietol.  Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec proti výrokom o určení výživného a
dlžnom výživnom za obdobie od 20.6.2012 do 6.12.2013 z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.d/ a f/
O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil výživné za obdobie od
20.6.2012 do 20.11.2013 pre mal. K. 60 € mesačne a mal. K. 60 € mesačne. Uviedol, že z odôvodnenia
rozsudku malo byť zrejmé, aký je vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť
aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní
najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil (nález
Ústavného súdu III. ÚS 36/2010). Domnieva sa, že hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvého stupňa
nie je správne a v tejto súvislosti teda nie je správna ani aplikácia práva na situáciu, v ktorej sa maloletí,
on, ako aj matka maloletých nachádzajú. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument. Uviedol, že v časti určenia výšky výživného nesúhlasí
so spôsobom výpočtu výživného a jeho príjmu, ktorý zďaleka nedosahuje, nakoľko ním predložené



listinné dôkazy o výške príjmu svedčia o neschopnosti platby výživného v požadovanej výške. Súd
pochybil pri určení výšky výživného, nakoľko mu zo súčasného príjmu po odrátaní platby výživného
neponechal sumu životného minima 198,09 €. Súd nezohľadnil skutočnosť, že matka užíva jeho 4-
izbový byt, ktorého je výlučným vlastníkom a to bezodplatne. Súd vychádzal z priemerného príjmu z
údajov Štatistického úradu z dokumentu Štruktúra miezd v SR 2011, tabuľka č. 9, pričom 28.6.2013
bol publikovaný dokument Štruktúra miezd v SR 2012. V publikácii Štruktúra miezd v SR 2012 nie
je zaradený odbor opravár televízorov zrejme pre postupný zánik tohto odboru tak, ako uviedol vo
výpovedi. Štatistický úrad odzrkadľuje hodnoty v rámci celého Slovenska a jeho možnosti v lokalite
bydliska mu neumožňujú zamestnať sa v ním vyštudovanom odbore a dosiahnutom vzdelaní. Súd
bol uvedený do omylu Štatistickým úradom, ktorý vo výstupnom dokumente, o ktorý sa opiera záver
súdu, je pravdepodobne chybný údaj práve v tabuľke č. 9 v položke 7245 - montéri a opravári rozhlas.
a televíz. prijímačov a magnetof., nakoľko by mal tento presne korešpondovať s toho času platnou
vyhláškou Štatistického úradu SR č. 407/2010 Z.z. z 15.10.2010, ktorou sa vydáva Štatistická klasifikácia
zamestnaní, ktorá nadobudla účinnosť 15.11.2010, kde pod č. 7245 je uvedené mechanici, nastavovači,
opravári elektronických zariadení (vrátane kontroly a testovania elektronických výrobkov). Spomenutá
vyhláška bola nahradená novou pod č. 516/2011 z 13.12.2011, ktorá nadobudla účinnosť 10.1.2012, v
ktorej rovnako nie je uvedený sektorový rad - opravár televízorov..., z uvedeného vyplýva, že postup
súdu bol nesprávny. Ďalším dôkazom jeho tvrdenia je fakt, že v názve zamestnania č. 7245 je podľa
záveru súdu aj opravár magnetofónov a tieto boli novšími technológiami vytlačené pred pätnástimi
rokmi a teda je nelogické, aby bolo zamestnanie uvedené toho času v publikácii. Ďalej uviedol, že
štúdium ukončil v roku 1992 a od toho času vo svojom odbore nenašiel uplatnenie, inak by nemal dôvod
uchýliť sa k náhradným riešeniam. Vzhľadom na obrovský technický pokrok práve v oblasti televíznej
techniky je absurdné požadovať od neho zamestnať sa v odbore, nakoľko pri dnešných technológiách
si nedokáže predstaviť zamestnať sa na takej pozícii s učňovským vzdelaním. Nesúhlasí s tvrdením
súdu, že jeho príjem od zamestnávateľa nie je reálny vzhľadom na ich priateľské vzťahy, nakoľko
takéto vzťahy v zamestnaniach sú bežné a prispievajú k zvyšovaniu efektivity práce a svedčia len o
dôveryhodnosti zamestnanca. Rovnako nesúhlasí s tvrdením súdu, že zamestnávateľ mu prenajíma
svoj byt, nakoľko ho má prenajatý od súkromnej osoby a nie firmy na základe platnej nájomnej zmluvy
a jedná sa len o zhodu okolností. Ďalej nesúhlasí s tvrdením súdu, že majú spolu vysokú úroveň
vzájomnej dôvery, čo vyplýva zo spôsobu účtovania služobných ciest vykonávaných otcom vlastným
motorovým vozidlom a hradených zamestnávateľom aj bez dokladovania výdavkov, dokonca aj v prípade
nahlásenia, resp. oznámenia služobnej cesty zamestnávateľovi až po vykonaní cesty. Uvedené svedčí
len o dôveryhodnosti a spoľahlivosti jeho osoby v zamestnaní. Pri využívaní jeho súkromného vozidla na
služobné účely striktne dodržiava legislatívne postupy, ktoré sú od neho vyžadované zamestnávateľom
a v súčasnosti platnými zákonmi SR. Ním účtované výjazdy sú predmetom námatkových kontrol majiteľa
firmy, v ktorej je zamestnaný a na takéto kontroly nebol pri výsluchu dopytovaný súdom, za čo nenesie
zodpovednosť. Ďalej uviedol, že platba akejkoľvek dlžnej čiastky do 3 dní v jeho súčasnej finančnej
situácii je nepredstaviteľná a nemožná, nakoľko takou nehoráznou hotovosťou nedisponuje a mala by
za následok ďalšie nežiaduce právne postihy jeho osoby a negatívne dopady voči maloletým deťom.

Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Uviedla, že otec v odvolaní žiada upraviť obdobie do 20.11.2012, kedy v konaní vedenom na Okresnom
súde Košice II pod sp.zn. 23P 23/2012 bol vyhlásený rozsudok o rozvode manželstva. Právny názor
otca je nesprávny, nakoľko rozhodujúcim dátumom je nadobudnutie právoplatnosti výroku rozsudku
o rozvode manželstva a nie dátum vyhlásenia tohto rozhodnutia. Rozsudok o rozvode manželstva
nadobudol právoplatnosť vo výroku o rozvode 6.12.2013, preto je potrebné považovať tento deň za
konečný dátum obdobia prejednávaného v konaní o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým
deťom na čas do rozvodu manželstva. Stotožňuje sa so záverom súdu, že príjem otca nie je reálny.
Tomuto záveru nasvedčujú tak vzťahy otca a jeho zamestnávateľa J. L., ako aj nasledovné v konaní
preukázané fakty. V konaní bolo nepochybne preukázané, že otec je dlhodobo zamestnaný u toho
istého zamestnávateľa za minimálnu mzdu. V konaní a rovnako aj v konaní o rozvod manželstva rodičov
bolo preukázané zhodnými výpoveďami účastníkov, že nehnuteľnosti v B. boli zakúpené v hotovosti.
Rovnako v hotovosti bola zaplatená kúpna cena za garáž a osobné motorové vozidlá. O existencii
značnej hotovosti v roku 2009 - 16.705,35 € v Tatra banke a 11.000 € v Slovenskej sporiteľni, boli v
konaní o rozvod manželstva predložené výpisy z banky, na ktoré poukazovali aj v tomto konaní. Otec v
súvislosti s týmito prostriedkami tak v rozvodovom konaní, ako aj v tomto konaní tvrdil, že ide o požičané
peniaze, pričom nebol schopný uviesť, od koho má prostriedky požičané a v akej celkovej výške sú tieto



pôžičky. V tomto smere je výpoveď otca celkom nepresvedčivá a nehodnoverná. Bolo teda dokázané,
že pri oficiálne deklarovanom príjme otca dlhodobo v sume minimálnej mzdy, pričom ona bola v tom
čase na materskej dovolenke, bol otec schopný disponovať značnou hotovosťou, ktorej pôvod nedokázal
súdu objasniť. V hotovosti boli platené kúpne ceny za vyššie uvedené nehnuteľnosti a hnuteľné veci ako
Škoda Octavia, Ford Galaxy a motocykel Yamaha, čo opätovne pri oficiálne deklarovanom príjme otca a
v tom čase nulovom príjme nebolo reálne možné. Skutočný príjem otca nevie súdu preukázať, ale má za
to, že z vyššie uvedeného je nevyhnutné dospieť k záveru, že príjem otca je podstatne vyšší než oficiálne
deklaruje. Je absurdné, aby mohli celé ich spolužitie žiť na dobrej úrovni, platiť všetko v hotovosti pri
jeho minimálnej mzde. Otcom deklarované nevyhnutné výdavky v úhrne 400 € samy o sebe presahujú
jeho oficiálny príjem. Za daného stavu, kedy je z vykonaného dokazovania nad akúkoľvek pochybnosť
zrejmé, že príjem otca je v skutočnosti vyšší, za situácie, kedy nebol schopný uviesť mená svojich
údajných veriteľov a výšku údajných pôžičiek, ktorými vysvetľoval vysokú hotovosť na účtoch v minulosti
za situácie, kedy jeho príjem bol rovnaký ako dnes, bolo povinnosťou súdu vyhodnotiť túto skutočnosť
v neprospech otca a vychádzať z vyššieho príjmu. Vyjadrila názor, že súd správne vyhodnotil povahu
vzťahu otca s J. L. - zamestnávateľom, pretože nie je vôbec štandardom, aby zamestnávateľ prenajímal
zamestnancovi byt, ktorý práve kúpil a navyše za celkom zanedbateľnú sumu a tento ešte aj z vlastných
prostriedkov zariadil. Rovnako správnou je aj úvaha súdu o možnostiach otca dosahovať vyšší príjem,
než aký deklaruje a to vzhľadom na jeho vzdelanie a dlhoročné pôsobenie a skúsenosti v jednom obore.
Otec tým, že dlhodobo pracuje u toho istého zamestnávateľa za minimálnu mzdu a nesnaží sa hľadať si
lepšie platenú prácu sa rovnako bezdôvodne vzdáva majetkového prospechu. Aj z okolnosti, že otec si
lepšiu prácu nehľadá je možné usudzovať, že  v skutočnosti zarobí viac, inak by predsa v takej mizernej
práci nezostával. Pokiaľ ide o odvolacie námietky otca týkajúce sa vyhlášky Štatistického úradu SR č.
516/2011, ako aj publikácie Štruktúra miezd v SR 2012 je potrebné uviesť, že otec zavádza súd, pokiaľ
tvrdí, že v týchto nie je zaradený jeho odbor - opravár televízorov. Otec na pojednávaní 6.2.2013 vo
veci 23P 23/2012 uviedol, že má ukončené učňovské vzdelanie s maturitou, vyštudoval mechaniku pre
spotrebnú elektroniku. V publikácii, na ktorú sa otec odvoláva sú pod položkou 7421 tabuľka 9g uvedení
mechanici, opravári elektrotechnických, elektronických zariadení a rovnako sú uvedení vo vyhláške
Štatistického úradu SR č. 516/2011 pod položkou 7421 mechanici a opravári elektrotechnických a
elektronických zariadení a pod položkou 7421001 mechanik, opravár elektrospotrebičov a pod položkou
7421002 mechanik, opravár elektrotechnických zariadení, pod položkou 7421007 mechanik, opravár
televízorov a podobných zariadení s uvedením ich miezd. Nepochybne ide o kategóriu, do ktorej
vzhľadom na svoje vzdelanie spadá aj otec a ktorá nezanikla, ako to otec v odvolaní tvrdí.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadril.

Výroky rozsudku o zastavení konania v časti zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti matky
a zamietnutí návrhu na určenie výživného za obdobie od 1.5.2011 do 19.6.2012 neboli odvolaním
napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206
ods. 2 O.s.p.).

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo podľa ust. § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214
ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne
zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O.s.p.
vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto
je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,



prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na
spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Súd prvého
stupňa správne aplikoval ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaradil majetkové pomery povinného
medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti a rozšíril východiská na zisťovanie
takzvanej potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade,
že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje
dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa
tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a
takzvanú potencionalitu príjmov povinného, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Pre určenie
výšky vyživovacej povinnosti preto nie je smerodajné, aký príjem rodič v skutočnosti dosahuje alebo
či vôbec pracuje, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek,  zdravotný
stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti. Pri posudzovaní
potencionálnych príjmov musí súd postupovať veľmi prísne a zhodnotiť všetky relevantné okolnosti, ktoré
sa v konaní preukážu. Potencionálne príjmy a teda možnosti a schopnosti povinného rodiča sa spravidla
odrážajú v jeho majetkových pomeroch (vlastníctvo k veciam, pohľadávky, cenné papiere, podiely v
obchodných spoločnostiach a podobne), ako aj v životnom štandarde, ktorým sa navonok prezentuje
(autá, dovolenky, životné náklady). V tomto prejednávanom prípade otec prezentuje svoje príjmy ako
minimálne s tým, že od roku 1998 pracuje u rovnakého zamestnávateľa stále s minimálnym príjmom.
Napriek tomu dokázal nadobudnúť vlastníctvo k 4-izbovému bytu (ešte pred uzavretím manželstva s
matkou maloletých detí 17.8.2002), ďalej garáž na sídlisku B. v F. pred piatimi rokmi a stavebný pozemok
v B. spolu s manželkou v roku 2009 za 700.000 Sk v hotovosti, ďalej osobné motorové vozidlo Škoda
Octavia, ktoré využíva sám, osobné vozidlo Ford Galaxia, ktoré užíva toho času matka maloletých
detí, ako aj motocykel Yamaha, ktorý predal v roku 2012. V roku 2009 vybral z účtu 16.705,35 € a
11.000 €. Matka maloletých detí bola do 31.5.2011 na materskej dovolenke, následne nastúpila do
práce k pôvodnému zamestnávateľovi, kde s ňou bol ukončený pracovný pomer k 31.3.2012 z dôvodu
smrti spoločníka a konateľa, následne bola práceneschopná od marca do októbra 2012 a poberala
nemocenské dávky 350 € mesačne a od 1.10.2012 je zamestnaná v Záchrannej službe Košice s čistým
príjmom 530 € mesačne. Na materskej dovolenke bola nepretržite od marca 2006 do 31.5.2011, kedy
všetky výdavky za domácnosť hradil otec detí. Z opisu mzdového listu otca vyplynul jeho priemerný čistý
príjem 283,38 €. Svoje výdavky uviedol vo výške 446 € a uviedol, že uvedené výdavky uhrádza z peňazí,
ktoré má našetrené od zamestnávateľa za benzín a amortizáciu, nakoľko na výkon práce používa svoje
motorové vozidlo. Pôvod finančných prostriedkov na účte v roku 2009 nevedel preukázať, uviedol, že
si požičal peniaze od rôznych súkromných osôb, avšak konkretizovať ich nevedel a rovnako nevedel
ani uviesť, akým spôsobom ich splácal, koľko peňazí ešte má vrátiť a komu konkrétne dlží. Okrem toho
bol vlastníkom chaty v katastrálnom území V., ktorú mu darovala stará matka pred pätnástimi rokmi
a on ju následne daroval svojej matke. Z uvedeného je celkom zjavné, že deklarovaný príjem otca
nezodpovedá jeho skutočným príjmom, preto súd prvého stupňa správne vychádzal z potencionálneho
príjmu otca a orientačne použil výstup Štatistického úradu SR o štruktúre priemernej čistej mesačnej
mzdy v roku 2011 v zamestnaniach podobných pracovnému zaradeniu otca. V tejto súvislosti odvolací
súd zdôrazňuje, že uvedené údaje sú pre rozhodnutie súdu o výživnom len približné a orientačné s
tým, že potencionálne možnosti a schopnosti povinného rodiča je potrebné skúmať komplexne, ako bolo
uvedené vyššie, z hľadiska životného štandardu, ktorý doposiaľ zabezpečoval maloletým deťom a na
ktorom sa majú právo podieľať maloleté deti aj po skončení spolužitia svojich rodičov. Z uvedeného
dôvodu je preto odvolacia argumentácia otca v tomto smere nepodstatná. Pokiaľ otec namieta, že súd
nezohľadnil skutočnosť, že matka s deťmi užíva jeho 4-izbový byt, ktorého je výlučným vlastníkom,
bezodplatne, odvolací súd dodáva, že v prípade, ak by súd túto skutočnosť nezohľadnil, musel by určiť
výživné vyššie, nakoľko úhradou prípadného nájmu by sa zvýšili výdaje matky a teda aj odôvodnené
potreby maloletých detí a príjem otca a teda jeho možnosti a schopnosti plniť si vyživovaciu povinnosť
k deťom by sa týmto zvýšili. Vo vzťahu k úvahám otca o životnom minime odvolací súd konštatuje,
že vychádza z mylnej interpretácie stavu hmotnej núdze, pretože zákon č. 601/2003 Z.z. v platnom
znení definuje životné minimum ako minimálnu hranicu príjmov fyzickej osoby, avšak nie po odpočte
všetkých výdavkov posudzovanej osoby. Odvolací súd sa tiež stotožnil s rozhodnutím súdu prvého
stupňa o splatnosti dlžného výživného, pretože z ust. § 160 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že určenie dlhšej
ako trojdňovej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok umožňuje súdu, aby sám nezávisle na návrhu



účastníkov konania zvážil, či je povolenie takejto výhody vhodné so zreteľom na pomery toho, komu sa
povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisúdeného nároku alebo na iné okolnosti prípadu. Súd je povinný
prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie takejto výhody nebude mať ťaživý
dopad na oprávneného, prípadne či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach
alebo v dlhšej ako v zákonnej trojdňovej lehote. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať povoleniu
výhody povinnému podľa § 160 ods. 1 O.s.p. v konaniach týkajúcich sa výživného a predovšetkým
výživného pre maloleté dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, ktoré je okrem iného prednostnou
pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby ktorej výživné slúži a s prihliadnutím na zvýšenú
ochranu poskytovanú maloletému dieťaťu. Odvolací súd nevzhliadol žiadne závažné okolnosti, pre ktoré
by bolo potrebné povinného zvýhodňovať splátkami, pretože ide o výživné, ktoré už malo byť zaplatené
a spotrebované na odôvodnené potreby detí s tým, že ani matka detí nebola pri uspokojovaní potrieb
detí zvýhodnená možnosťami splátok a musela ich uspokojovať tak, ako priebežne vznikali. Pretože
súd prvého stupňa správne a zákonne určil rozsah vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom na
čas do rozvodu, správne stanovil počiatok plnenia takto určeného výživného od podania návrhu a jeho
trvanie do právoplatnosti výroku o rozvode manželstva, správne ustálil dlh na výživnom a rozhodol o
jeho splatnosti, ako aj trovách konania, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov konania
nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "27P/130/2012", "guid": "4d542da2-56e2-4a76-8c44-cd6ac0b2fe88:3ce74b59-2cdd-455a-9b6e-fcb89b88df25", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}], "citovane_v": []}