Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/82/2014 z 15. 12. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 15. decembra 2014, sp. zn. 9Co/82/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2513210881.1
Krajský súd Trnava | 9Co/82/2014 | ECLI:SK:KSTT:2014:2513210881.1 | 2014-12-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aeee09c8-20a2-4648-b394-b91b4dbc1067
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2513210881.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/82/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513210881
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2513210881.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu
JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr.
L. O., PhD., proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 10C/235/2013-59 zo dňa 12.
decembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa                   p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania                 n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
vo výške 2.444,41 eura  a nemajetkovej ujmy vo výške 488,88 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Skalica (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej
lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že žalobca
nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Skalica, žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, resp. že by existovalo právoplatné rozhodnutie
Ústavného súdu, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a preto sa súd prvého stupňa v konaní existenciou
ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu (t.j.  protiprávne konanie, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním a vznikom škody  a následne aj samotnou výškou škody) ďalej nezaoberal.
Vychádzal z toho, že prieťahy v konaní môžu byť konštatované v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy
v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). V opačnom prípade
by mohlo dôjsť aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Právne svoje
rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami článku 48 Ústavy SR, § 3 ods. 1 písm. d),
§ 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 písm. b), 5, zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len



„zák. č. 514/2003 Z.z.“). O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca a žiadal, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa žalobcu
a) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
b) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
c) neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností
d) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na
základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho vzťahu, čo má za následok
nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd prvého stupňa svojím rozhodnutím
de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa súd
prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty,
ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd
ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa súd prvého stupňa vytvára konštrukciu,
podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vyvrátený nedôveryhodnosťou
údajov, odôvodnenie rozsudku však nemôže vychádzať z takejto konštrukcie, pretože právo nepozná
zánik nároku na základe nedôveryhodnosti údajov. Súdu prvého stupňa tiež neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril, samostatný odvolací návrh nepodal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202
OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 214
ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná
veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP  bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Predmetom konania na súde prvého stupňa bolo rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu spočívajúceho v rozhodnutí o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí zákonnej 15 - dňovej lehoty.

Úlohou odvolacieho súdu je posúdiť správnosť rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa, ktorý žalobu
v celom rozsahu zamietol.



Žalobca sa svojou žalobou domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody v celkovej výške 2.444,41 eura. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
zmluvou o úver. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva
zo strany exekučného súdu. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - vo
výške 488,88 eura, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že nesprávnym
úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca vzhľadal nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie bolo začaté dňa 19.05.2010, exekučný súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol dňa 17.02.2011.

Súd prvého stupňa vo veci správne aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z..

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci nesprávnym  úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a), zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti  Slovenskej
republiky, ak  škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.



Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.  výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi   pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná
(pri rozhodovacej činnosti) ale aj          pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť     pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu      na vykonanie exekúcie  alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie  alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je
povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie
exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda
možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15 -
tich dní odo dňa doručenia žiadosti.

Ako odvolací súd vyššie konštatoval, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobca domáha.

Odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a sčasti zmätočné. Žalobca nešpecifikoval, akým postupom
súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba
rozumieť taký závadný (zákonu sa priečiaci) procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní



realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.  Z obsahu spisu v preskúmavanej veci odvolací súd nezistil
žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že súd prvého stupňa odňal žalobcovi možnosť
konať pred súdom. Zmätočná je námietka, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty - tento názor sa v odôvodnení rozhodnutia nenachádza. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani úvaha súdu prvého stupňa o nedôveryhodnosti
údajov či polemizovanie súdu prvého stupňa o limitácií dĺžky súdnych konaní.

S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, v dôsledku čoho mu v zmysle ustanovenia
§ 142 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 OSP vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, neboli mu preto odvolacím súdom
priznané.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.