Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 26CoP/35/2018 z 24. 9. 2018
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 24. septembra 2018, sp. zn. 26CoP/35/2018, ECLI:SK:KSTT:2018:2318202929.2
Krajský súd Trnava | 26CoP/35/2018 | ECLI:SK:KSTT:2018:2318202929.2 | 2018-09-24 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 260 CMP, § 262 CMP, § 6 ods. 9 zákona č. 576/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5df119d5-58bc-4021-ae02-b001e9833a68
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2318202929.2

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoP/35/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318202929
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2318202929.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.
Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného vo veci prípustnosti prevzatia umiestnenej: T. P., nar. XX.
J. XXXX, F. XXX, t. č. Psychiatrická nemocnica Veľké Zálužie, Rínok 334/48, Veľké Zálužie, zastúpenej
tiež procesným opatrovníkom: Obec F., za účasti jej dôverníčky: Mgr. W. E., F. XXX, v zdravotníckom
zariadení: Nemocnica s poliklinikou Sv. Lukáša Galanta, a.s., IČO: 44 452 519, Hodská 373/38, Galanta,
na odvolanie umiestnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 12 Pu 2/2018-81 zo 17. júla
2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením (v poradí druhým) súd prvej inštancie vyslovil, že prevzatie umiestnenej
bolo prípustné. Vyšiel zo zistenia, že umiestnená bola prijatá na psychiatrické oddelenie 26. marca
2018. Prejavila sa u nej depresívna porucha, konkrétne epizóda ťažkej depresie s psychotickými
príznakmi. Umiestnená trpí duševnou chorobou, ktorá sa prejavuje v celom jej dospelom živote ako
takmer schizofrénny, t. j. schizomorfný klinický obraz, ktorý sa s postupom veku až do súčasnosti
mení do klinického obrazu prevažne depresívneho. Umiestnená v čase hospitalizácie trpela ťažkou
depresívnou epizódou so samovražednými príznakmi. Pokiaľ by umiestnená nebola hospitalizovaná,
jej konanie mohlo viesť k ublíženiu samej sebe, dokonca až k dokonaniu samovraždy. Riziko
samovraždy bolo konkrétne a vysoké, nešlo o vágne alebo všeobecné vyjadrenie o samovražde, ale
o konkrétne riziko, že samovraždu v chorobnom úsudku môže vykonať. Hospitalizácia umiestnenej
bola urgentná, neodkladná, nevyhnutná, s poukazom na výrazné riziko, ktoré umiestnenej hrozilo. V
prípade prepustenia, v dôsledku neliečenia by došlo k jednoznačnému ohrozeniu života umiestnenej
podmienené rizikom samovraždy. Na základe toho súd prvej inštancie uzavrel, že pre hospitalizáciu
umiestnenej aj bez jej súhlasu boli splnené podmienky podľa § 6 ods. 9 písm. d) a § 9 ods. 4 zákona č.
576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Jej prevzatie do zdravotníckeho zariadenia bolo teda dôvodné.

2. Včas podaným a neskôr doplneným odvolaním sa umiestnená domáha zrušenia napadnutého
uznesenia a vyslovenia, že jej prevzatie bolo neprípustné. Poukázala na to, že osobná sloboda je
zaručená ústavou a možno ju obmedziť len zákonom. Zákon č. 576/2004 Z. z. v § 9 ods. 1 v
spojení s § 6 ods. 9 písm. d) určuje podmienky prevzatia do zdravotnej starostlivosti bez súhlasu
pacienta, ktoré musia byť splnené súčasne. U umiestnenej splnené neboli. Konanie nebolo riadne
začaté, pretože uznesenie o jeho vydaní je datované 28. marca 2018, ale bolo podpísané až 4. apríla
2018. Všetky úkony dovtedy vykonané sú nezákonné a ich následky možno napraviť len anulovaním
nezákonných rozhodnutí. Považuje za neprípustné, že súd o obmedzení slobody rozhodol na základe
sprostredkovaných informácií a nedal jej šancu chrániť jej práva. Jej vzhliadnutím 16. júla 2018 sa snažil
retušovať vlastné chyby. Rozhodnutie zo 4. apríla 2018 však nemožno oprieť o okolnosti, ktoré nastali
po tomto dni. Takisto nemožno nijakým postupom napraviť nezákonnosť pôvodného postupu. Záverom
poznamenala, že psychiatria ju zaškatuľkovala do šuflíka, hoci jej ako veda sama nie je schopná pomôcť.



Psychiatria nepozná duchovný a myšlienkový svet, nevníma súvislosti a logiku, hoci umiestnená má
skúsenosti s duchovnými mocami, čo ovplyvňujú správanie človeka.

3. Ostatní účastníci sa k odvolaniu nevyjadrili.

4. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie v celom rozsahu (§ 65 v spojení s § 23 ods. 2 C. m. p.),
ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo
potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a
contrario). Po jeho preskúmaní bez ohľadu na odvolacie dôvody (§ 66 a 67 C. m. p.), dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné.

5. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že súd prvej inštancie v konaní odstránil nedostatky, ktoré
mu boli vytknuté predošlým zrušujúcim uznesením tun. súdu č. k. 26 CoP 18/2018-31. Umiestnená
správne poukazuje na to, že konanie o prípustnosti jej prevzatia do zdravotníckeho zariadenia sa
považuje za začaté až 4. apríla 2018 a úkony súdu vykonané 28. marca 2018 (výsluchy) boli vykonané
pred začatím konania a ako také nezákonným spôsobom. Súd prvej inštancie konajúci zákonnou
sudkyňou sa však po zrušení jeho pôvodného uznesenia podľa § 261 C. m. p. oboznámil s názorom
ošetrujúcich lekárov pri ich výsluchu 4. júna 2018, teda celkom zjavne po začatí konania. Ďalej súd
konajúci zákonnou sudkyňou vykonal viaceré pokusy o výsluch umiestnenej, ktorý však nebolo možné
vykonať z dôvodu jej zdravotného stavu. O odročenie výsluchu pritom žiadala sama umiestnená (žiadosť
č. l. 60) a neodporúčal ho ani ošetrujúci psychiater, ktorý žiadal asi o dvojmesačný odklad (správa č.
l. 73). Súd prvej inštancie preto vykonal úkon „vzhliadnutia“ (zápisnica zo 16. júla 2018, č. l. 80), ktorý
však svojím obsahom bol zároveň aj výsluchom spôsobom vhodným a primeraným zdravotnému stavu
umiestnenej v zmysle § 260 ods. 1 a 2 C. m. p. Zo zápisnice je totiž zrejmé, že sudkyňa s umiestnenou
komunikovala o jej aktuálnom stave, ako aj o jej pobyte v nemocnici v Galante, na čo umiestnená
primerane reagovala. Podľa odvolacieho súdu tu treba mať na pamäti, že podľa § 262 ods. 1 C. m. p.
má súd za normálnych okolností rozhodnúť o prípustnosti prevzatia do piatich dní (!). Vzhľadom na to
by za normálnych okolností nebolo možné čakať dva mesiace na výsluch umiestnenej, ako to odporúčal
jej ošetrujúci psychiater. Aj v takom prípade by sa teda súd mohol obmedziť len na vzhliadnutie. Preto
odvolací súd považuje tento postup súdu prvej inštancie za zákonný. Umiestnená si inak vo svojom
odvolaní dostatočne neuvedomuje, že v tu prerokúvanej veci už nie je predmetom jej odvolania pôvodné
uznesenie z 28. marca 2018 (správne zo 4. apríla 2018), ktoré bolo zrušené, ale nové uznesenie súdu
prvej inštancie. V dôsledku toho naň nemožno vzťahovať závery vyslovené v predošlom zrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu č. k. 26 CoP 18/2018-31.

6. Nemožno sa stotožniť s názorom umiestnenej, že sama nezákonnosť v konaní súdu prvej inštancie
medzi 28. marcom a 4. aprílom 2018 znamená bez ďalšieho nezákonnosť všetkých ďalších úkonov,
resp. že túto nezákonnosť možno odčiniť len anulovaním všetkých rozhodnutí. Predmetom konania
v prerokúvanej veci zostáva len zákonnosť prevzatia umiestnenej do zdravotníckeho zariadenia, nie
prípustnosť ďalšieho držania v ňom, keďže umiestnená z neho bola prepustená už 11. apríla 2018.
V dôsledku toho netreba riešiť otázku, či prípadné oneskorené rozhodnutie súdu prvej inštancie o
prípustnosti prevzatia by nemalo znamenať prepustenie umiestnenej, pretože to sa už stalo. Samo
oneskorené rozhodnutie však podľa odvolacieho súdu bez ďalšieho nemôže znamenať, že prevzatie
bolo neprípustné, teda že k nemu došlo v rozpore so zákonom. Z konštrukcie § 253 C. m. p. totiž
zreteľne vyplýva, že súd tu o prípustnosti prevzatia vždy rozhoduje až potom, čo už k obmedzeniu
osobnej slobody došlo (ex post). Päťdňová lehota ustanovená v § 262 ods. 1 C. m. p. tak má v tomto
prípade len poriadkový charakter, pretože samotný predmet rozhodovania (prípustnosť prevzatia, ku
ktorému už došlo) nemá nijaký súvis s plynutím tejto lehoty. Takéto rozhodnutie nemusí byť podkladom
pre obmedzenie osobnej slobody umiestnenej, ale len spätne posudzuje, či k nemu došlo. K samotnému
prevzatiu dochádza vtedy, keď sú splnené zákonné podmienky pre takýto postup (§ 6 ods. 9 a § 9 ods.
4 zákona č. 576/2004 Z. z.). Nie je zrejmé, prečo by mala zákonnosť tohto postupu závisieť od budúcej
udalosti (či súd o prípustnosti rozhodne v zákonnej lehote), ktorej výsledok je pre všetkých zúčastnených
(umiestneného, zdravotnícke zariadenie atď.) nepredvídateľný. Súd prvej inštancie tak aj po vrátení
spisu 15. mája 2018 mohol naďalej rozhodovať o prípustnosti prevzatia umiestnenej do zdravotníckeho
zariadenia, ku ktorému došlo 26. marca 2018.

7. S umiestnenou nemožno súhlasiť ani v tom, že podkladom pre vydanie tohto uznesenia nemôžu
byť sprostredkované informácie a okolnosti nastalé po 4. apríli 2018. Umiestnená tu opäť prehliada,



že predmetom prieskumu tu nie je uznesenie zo 4. apríla 2018, ale zo 17. júla 2018. Okrem toho
však podstatou konania o vyslovenie prípustnosti prevzatia je to, že prípustnosť prevzatia sa posudzuje
následne, teda potom, čo k takému prevzatiu došlo. Už z logiky veci tu teda súd rozhoduje na základe
informácií získaných až po samotnom prevzatí. V prerokúvanej veci pritom súd pri zisťovaní názorov
ošetrujúceho lekára nezisťoval okolnosti nastalé po 4. júli 2018, ale okolnosti a dôvody prevzatia
umiestnenej do zdravotníckeho zariadenia 26. marca 2018. Samotný výsluch umiestnenej vykonaný 16.
júla 2018 potom síce je vykonaný s určitým časovým odstupom od jej prevzatia a týkal sa aj následných
udalostí (okolnosti hospitalizácie vo Veľkom Záluží), je však zrejmé, že súd prvej inštancie na nich
svoje rozhodnutie nezaložil. Ako už bolo uvedené v predošlom zrušujúcom uznesení, zmyslom výsluchu
umiestneného podľa § 260 ods. 1 C. m. p. umožniť umiestnenému osobne hovoriť so sudcom, ktorý
je povinný sám, osobne a bezprostredne urobiť si obraz nielen o osobe umiestneného, ale aj umožniť
umiestnenému osobne a bez prostredníka obrátiť sa na sudcu s prípadnými výhradami proti obmedzeniu
svojej osobnej slobody. Už s ohľadom na predmet konania o prípustnosti prevzatia a držania je zrejmé,
že výsluch umiestneného s prípadnou epizódou psychickej choroby alebo poruchy bude informačne
menej výdatný než jeho neskorší výsluch po odznení tejto epizódy.

8. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení vysvetlil, že predpoklady, za ktorých možno osobu
vziať a držať do ústavnej starostlivosti proti jej vôli, upravuje § 9 ods. 4 v spojení s § 6 ods. 9 písm.
d) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Podľa tohto ustanovenia sa informovaný súhlas
nevyžaduje v prípade ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo
s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej
zdravotného stavu. Z formulácie citovaného ustanovenia je zrejmé, že na prevzatie osoby do ústavnej
starostlivosti proti jej vôli musia byť splnené tri podmienky: 1. osoba musí mať duševnú chorobu
alebo jej príznaky, 2. musí ohrozovať seba alebo svoje okolie alebo musí hroziť vážne zhoršenie jej
zdravotného stavu a 3. príčinná súvislosti medzi duševnou chorobou (ktorú má alebo ktorej príznaky má)
a jej konaním, prípadne rizikom vážneho zhoršenia zdravotného stavu. Citované podmienky musia byť
naplnené kumulatívne a z výsluchu umiestneného a vyjadrenia lekára, ako aj zdravotnej dokumentácie
musia byť všetky tri predpoklady dostatočne preukázané. Ako už bolo uvedené, osobná sloboda
umiestneného je tiež chránená v čl. 17 ods. 6 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru. Súdy sú
preto pri aplikácii § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. povinné prihliadať aj na judikatúru
ESĽP týkajúcu sa podmienok obmedzenia osobnej slobody v podobe tzv. testu Winterwerp (porov. z
posledného obdobia napr. rozsudok z 20. februára 2018 vo veci X proti Rusku, sťažnosť č. 3150/15,
ods. 34): 1. osoba musí byť preukázateľne - na základe objektívneho lekárskeho posudku - uznaná za
duševne chorú, 2. jej duševný stav musí byť takej povahy a stupňa narušenia, že sa zbavenie osobnej
slobody v podobe povinnej ústavnej starostlivosti javí ako nevyhnutné, 3. trvanie ústavnej starostlivosti je
závislé na trvaní tejto duševnej choroby. Úlohou súdov rozhodujúcich o vyslovení prípustnosti prevzatia
a držania v zdravotníckom zariadení tak musí byť zistiť čo najpresnejšie skutkový stav vec (porov. aj §
35 C. m. p.), najmä odpovede na tieto tri podmienky, ako aj vyššie uvedené zvyšné predpoklady zákona
č. 576/2004 Z. z.

9. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie po zrušení jeho prvého uznesenia náležitým spôsobom
zistil názor ošetrujúceho lekára, z ktorého aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že uvedené podmienky
sú splnené. Umiestnená trpí duševnou chorobou, ktorá sa prejavuje v celom jej dospelom živote ako
takmer schizofrénny, t. j schizomorfný klinický obraz, ktorý sa s postupom veku až do súčasnosti
mení do klinického obrazu prevažne depresívneho. V čase okolo 26. marca 2018 (pri prevzatí do
zdravotníckeho zariadenia) sa u nej prejavila depresívna porucha, konkrétne epizóda ťažkej depresie
so samovražednými príznakmi, ktorou trpela aj v čase hospitalizácie. Táto epizóda bola dôsledkom jej
duševnej choroby. Pokiaľ by umiestnená nebola hospitalizovaná, jej konanie mohlo viesť k ublíženiu
samej sebe, dokonca až k dokonaniu samovraždy. Riziko samovraždy bolo konkrétne a vysoké
a umiestnená mohla samovraždu v chorobnom úsudku vykonať. Neodkladná hospitalizácia bola
nevyhnutná kvôli výraznému riziku, ktoré umiestnenej hrozilo. Z týchto skutkových zistení vyplýva, že
sú splnené všetky tri podmienky predpokladané v § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z., ako
aj uvedeného testu Winterwerp. V dôsledku toho tak k obmedzeniu osobnej slobody umiestnenej jej
prevzatím do zdravotníckeho zariadenia došlo v súlade s týmto zákonným ustanovením. Ako umiestnená
sama uvádza, čl. 17 ods. 1, 2 a 6 Ústavy SR umožňujú obmedziť osobnú slobodu len na základe zákona.
V prerokúvanej veci súd prvej inštancie správne rozhodol, že prevzatie obvinenej do zdravotníckeho
zariadenia 26. marca 2018 sa udialo v súlade s § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z., teda v
súlade so zákonom, čím je aj v súlade s citovanými ustanoveniami ústavy.



10. Pokiaľ umiestnená v závere svojho odvolania spochybňuje kompetentnosť psychiatrickej vedy a
jej nevedomosť v oblasti duchovného sveta, ide o polemiku, ktorej riešenie nepatrí do rámca súdneho
rozhodovania. Úlohou súdov je riešiť spory právne, nie spory vedecké, prípadne spory vedy s inými
oblasťami života. Predmetom kognície súdov je len tzv. vonkajšie fórum, teda správanie subjektov
práva, ktoré sa prejavuje navonok, vo vzťahu k iným. Predmetom kognície súdov nemôžu byť otázky
interného fóra, t. j. myšlienky, názory, viera alebo presvedčenie jednotlivca. Preto môže súd vo svojej
kognícii vychádzať len z poznatkov, ktoré sa prejavujú vo vonkajšom fóre, a pri svojom rozhodovaní
môže zohľadňovať len závery takých odborov ľudského skúmania, ktoré sú aspoň v minimálnej miere
podložiteľné prejavmi vnímateľnými vo vonkajšom fóre. Závery (vedných) odborov, ktoré sa zaoberajú
vnútorným fórom (duchovný svet, ako ho označuje umiestnená), môže súd využívať len v tej miere, v akej
sú aspoň minimálne overiteľné vo vonkajšom fóre a v akom sú aspoň minimálne predmetom konsenzu
podstatnej časti vedeckej komunity. Psychiatria ako lekárska veda sa síce zaoberá vnútorným stavom
človeka, ale vychádza z pozorovaní človeka, jeho správania a reakcií, ako aj z merania fyziologických
prejavov, teda napospol z vonkajších merateľných a sledovateľných prejavov poznateľných vo vonkajšej
sfére. V dôsledku toho je aj súd povinný za súčasného stavu vychádzať z jej poznaní a záverov. Aj keby
súd dal za pravdu umiestnenej, že sama psychiatria odpoveď na niektoré otázky nepozná, je zrejmé, že
o to menej by tieto odpovede bolo možné overiteľným spôsobom zistiť z poznatkov iných odborov, ktoré
sa zaoberajú „duchovným svetom“, nech už tým umiestnená rozumie čokoľvek.

11. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie o prípustnosti prevzatia umiestnenej do zdravotníckeho
zariadenia 26. marca 2018 je tak vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 C. s. p. potvrdil.

12. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.