Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19CoE/56/2014 z 25. 6. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 25. júna 2014, sp. zn. 19CoE/56/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8513207322.1 Krajský súd Prešov | 19CoE/56/2014 | ECLI:SK:KSPO:2014:8513207322.1 | 2014-06-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a16267d9-703d-44d6-9a82-7f74a79a2bcb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8513207322.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoE/56/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513207322
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8513207322.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851
02 Bratislava, IČO: 35 724 803, proti povinnej: S. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX G.,
o vymoženie 198,35 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Stará Ľubovňa č. k. 1er/662/2013-13 zo dňa 10.04.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 41 ods. 2 písm. dň; 44 ods. 2 Exekučného poriadku, §
45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a), b); 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, §§ 52 ods. 1; 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r), ods. 5; 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a aplikoval Smernicu rady 93/13/EHS. Konštatoval, že skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor.

V rámci tohto skúmania zistil, že zmluva zo dňa 04.08.2005 uzatvorená medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinnou je nepochybne spotrebiteľskou. Ide o spotrebiteľskú zmluvu, typovú (adhéznu,
formulárovú) zmluvu, a to s poukazom na § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonník účinného v čase
jej uzavretia a na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy je spotrebiteľský, lebo povinná v tomto zmluvnom vzťahu
vystupovala ako fyzická osoba, ktorá úverom zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ,
kým oprávnený konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ, ktorý poskytol
povinnému peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere a povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Z predloženej
zmluvy medzi účastníkmi konania vyplýva, že sa jedná o typovú zmluvu, ktorú nemohla povinná
ako spotrebiteľ ovplyvniť. Súdu je z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v
obdobných prípadoch vystupuje opätovne. V takomto prípade okrem úpravy zmluvy o úvere upravenej
v Obchodnom zákonníku je potrebné prihliadať aj na úpravu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, ktorý je úpravou „lex specialis“ k úprave Obchodného zákonníka a takáto zmluvu musí
mať náležitosti upravené týmto zákonom. Zároveň je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka, a to §§ 52 a nasl., ktoré obsahujú úpravu spotrebiteľských zmlúv, keďže zmluva uzavretá
medzi oprávneným a povinným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou.



Súd prvého stupňa sa zároveň zaoberal rozhodcovskou doložkou uvedenou v Dohode o uznaní záväzku
a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 04.08.2011 aj z pohľadu ochrany povinnej ako spotrebiteľa,
pričom dospel k záveru, že takáto rozhodcovská doložka je v spotrebiteľských zmluvách neprípustná.

Predmetná rozhodcovská doložka má síce formálne charakter rozhodcovskej doložky, pretože tvorí
súčasť listiny obsahujúcej aj uznanie záväzku povinného a dohodu účastníkov o úhrade pohľadávky
v splátkach a netvorí súčasť formulárovej zmluvy o úvere. Taktiež znenie dohodnutej rozhodcovskej
doložky zodpovedá požiadavke § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keď nevyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s veriteľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Napriek tomu táto
rozhodcovská doložka je neplatná, pretože nespĺňa podmienku individuálneho dojednania.

Z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 04.08.2011 mal súd
prvého stupňa za dokázané, že účastníci rozhodcovskú zmluvu formou osobitnej zmluvy neuzatvorili.
Rozhodcovská doložka v čl. 4 Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo
dňa 04.08.2011 je obsahom formulárovej dohody, ktorú povinná nemala možnosť ovplyvniť ani
individuálne dohodnúť, alebo zmeniť. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu,
ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodných podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.

V súvislosti s tým prvostupňový súd konštatoval, že za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy
treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia
rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech
spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť
voľby, či príjme alebo neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu
nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí
splnenie týchto podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností
preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za
individuálne dojednanú.

Z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 04.08.2011, ani z ďalších listín,
ktoré mal tak rozhodcovský súd ako aj súd v tomto exekučnom konaní k dispozícii nevyplýva, že povinná
pred podpisom zmluvy bola oprávneným takto poučená. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená
domnienka, že tam dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú, inými
slovami povedané, bola uzavretá neplatne.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Nedostatok právomoci rozhodcovského
súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Preto súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že
súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril Exekučný poriadok.
Exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu a zo žiadneho ustanovenia
právneho predpisu nevyplýva, že exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy.



Poukazujúc na slovenský preklad Smernice Rady 93/13/EHS a na rozhodnutie vo veci Asturcom
oprávnený ďalej namietal, že rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný
a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie.

Podľa oprávneného v kontexte so Smernicou nie je možné dojednanie rozhodcovskej doložky hodnotiť
za nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a
je súčasťou civilného práva. Zo slovenského a ani z európskeho práva za súčasného právneho stavu
nie je možné vyvodiť záver. Podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a
nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu
prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212
O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v
štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj
s dôvodmi tam uvedenými.

K odvolacím námietka oprávneného odvolací súd len na doplnenie konštatuje nedôvodnosť odvolacej
námietky oprávneného, že súdy zastávajú nesprávny názor, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci
ASTURCOM.

Odvolací súd k uvedenej námietke oprávneného konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa z
uvedeného rozhodnutia nevychádza a je právne odôvodnené v súlade s platným právnym poriadkom
SR.

Pokiaľ oprávnený namietal nemožnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul, odvolací súd
konštatuje:

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď v zmysle horeuvedených zákonných ustanovení preskúmal
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich
súlad resp. rozpor so zákonom, pričom v súvislosti s týmto preskúmaním správne konštatoval, že žiadosti
o udelenie poverenia nemožno vyhovieť.

K otázke preskúmania rozhodcovského rozsudku po formálnej a materiálnej stránke je potrebné uviesť,
že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup, ako
zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo dobrým
mravom.

Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti,
tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie
je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú
suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi



ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného
nároku (res iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči
všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie
je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho
väčšou flexibilitou.

Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať,
patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom
zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo
medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom ( čl. 125 ods. 1
písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj
na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o
rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie
§ 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto
žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákona
o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu
takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.

Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného
rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na
základe žaloby podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať
aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona rozhodcovskom
konaní je potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu.
Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský
rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže
ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej
právoplatnosti.

Rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu nebola v danom prípade
spotrebiteľom - povinným osobitne dojednaná a ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný orgánom, ktorý
na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie
exekučného konania, zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku sa exekučné
konanie zastaví.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.