Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/83/2018 z 21. 8. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 21. augusta 2018, sp. zn. 5Co/83/2018, ECLI:SK:KSTN:2018:3516202043.1 Krajský súd Trenčín | 5Co/83/2018 | ECLI:SK:KSTN:2018:3516202043.1 | 2018-08-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/73fa48ea-3991-4b91-aa1f-a44f40ddae78 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3516202043.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/83/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3516202043
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3516202043.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina,
Hodžova 11, IČO: 31 575 951 proti žalovanému A. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., F. XXX/X, o zaplatenie
1.367,54 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom č.k. 7C/67/2016-64 zo dňa 25. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku II. p o t v r d z
u j e a vo výroku I. v časti splatnosti žalovanému uloženej peňažnej povinnosti m e n í tak, že
žalovaný je povinný si peňažnú povinnosť uloženú rozsudkom súdu prvej inštancie, zaplatiť žalobcovi
istinu 1.367,54 eur, úroky v sume 64,10 eur, úroky z omeškania v sume 6,04 eur a úroky z omeškania vo
výške 8,00 % ročne zo sumy 1.431,64 eur od 12.07.2013 do zaplatenia, splniť do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu
1.367,54 eur, úroky v sume 64,10 eur, úroky z omeškania v sume 6,04 eur a úroky z omeškania vo
výške 8,00 % ročne zo sumy 1.431,64 eur od 12.07.2013 do zaplatenia, a to v splátkach po 50,- eur
mesačne vždy do 25. dňa v mesiaci počínajúc právoplatnosťou tohto rozsudku s tým, že omeškanie
s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia /výrok I./, vo zvyšnej časti žalobu
zamietol /výrok II./ a žalobcovi priznal náhrada trov konania vo výške 100 % /výrok III./. Na odôvodnenie
tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia istiny
1.367,54 eur, vyčíslených úrokov v sume 64,10 eur, úrokov z omeškania v sume 6,04 eur, úrokov
vo výške 14,39 % ročne zo sumy 1.367,54 eur od 12.07.2013 do zaplatenia a úrokov z omeškania
vo výške 8,00 % ročne zo sumy 1.431,64 eur od 12.07.2013 do zaplatenia, čo odôvodnil tým, že
so žalovaným uzavrel úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol žalovanému bezúčelový úver vo
výške 3.000,- eur, ktorý však žalovaný podľa dojednaných podmienok nesplácal a preto bol listom zo
dňa 18.06.2013 vyzvaný na predčasné splatenie úveru do 10.07.2013, na čo však nereagoval. Súd
vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého zistil, že dňa 22.12.2009 uzavreli strany sporu úverovú zmluvu
č. 35/238/09, na základe ktorej banka poskytla žalovanému peňažné prostriedky formou splátkového
bezúčelového úveru za podmienok uvedených v zmluve a vo VOP, a to vo výške úveru 3.000,-
eur, s úrokovou sadzbou do splatnosti 14,39 % ročne, RPMN bola dohodnutá vo výške 17,90 % a
priemerná RPMN 20,89 %. Žalovaný sa zaviazal úver splácať v 60-tich pravidelných splátkach vo
výške 70,41 eura, termín splatnosti splátky bol dohodnutý v 17. deň kalendárneho mesiaca s tým, že
prvá splátka bola splatná prvý mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru a žalovaný sa zaviazal úver
splatiť do 60 mesiacov odo dňa podpisu zmluvy. Nakoľko žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti



splácať spotrebiteľský úver riadne a včas, žalobca ho zosplatnil listom zo dňa 18.06.2013 a vyzval
žalovaného na predčasné splatenie zosplatneného úveru do 10.07.2013. Zosplatneniu spotrebiteľského
úveru predchádzala výzva - upomienka na úhradu dlžnej sumy zo dňa 25.03.2013. Dlžná suma
pozostáva z nezaplatenej istiny vo výške 1.367,54 eur, nezaplatených úrokov 64,10 eur a nezaplatených
úrokov z omeškania 6,04 eur. Žalobcom boli predložené aj všeobecné obchodné podmienky účinné od
01.12.2009, ktoré ďalej podrobne upravovali práva a povinnosti zmluvných strán. Uvedené skutočnosti
súd posúdil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluva, z ktorej žalobca odvodzoval žalobou uplatnené nároky, je
svojím obsahom zmluvou spotrebiteľskou, takže na právne vzťahy strán sporu bolo potrebné aplikovať
ustanovenia jednak zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj ustanovenia § 52 a nasl.. Občianskeho
zákonníka. Súd dospel k tomu záveru, že žaloba je podaná čiastočne dôvodne. Žalobca preukázal,
že žalovanému poskytol úver v sume 3.000,- eur, ktorý sa zaviazal žalovaný splácať v dohodnutých
splátkach, úver však nesplácal. Súd preskúmal obsah úverovej zmluvy a zistil, že obsahuje všetky
podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch.
Povinnosťou žalovaného bolo splácať úver v mesačných splátkach, povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy
riadne neplnil, žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, na základe čoho sa stal splatným celý
dlh žalovaného. Súdom priznaná suma predstavuje nezaplatenú časť úveru 1.367,54 eur, nezaplatené
úroky do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 64,10 eur, úroky z omeškania z včas nezaplatených
splátok do zosplatnenia úveru 6,04 eur. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s §
3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v platnom znení súd priznal navrhovateľovi z nezaplatenej
úverovej istiny a zmluvných vyčíslených úrokov dojednané úroky z omeškania, ktoré sú uplatnené v
medziach zákonných úrokov z omeškania, a to 8,00 % od 12.07.2013 do zaplatenia. Pokiaľ si žalobca
uplatnil aj nárok na zaplatenie zmluvných úrokov vo výške 14,39 % ročne z nezaplatenej istiny 1.367,54
eura od 12.07.2013 do zaplatenia, súd v tejto časti žalobu zamietol. Bolo preukázané, že strany sporu si
dojednali zmluvné úroky 14,39 % do doby splatnosti úveru. Žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní
pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru
podľa názoru súdu žalobcovi i zmluvné úroky odo dňa účinkov zosplatnenia nepatria. Je nesporné, že
úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov
má dlžník platiť úroky. Účastníci zmluvy pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V
takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ však
si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej
doby nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide pritom
o odlišný inštitút ako sú odplatné úroky a ten má sankčnú povahu. Podľa súdu dohodnuté zmluvné
úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, t. j. splátok a od splatnosti je dlžník v
omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo
k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by
spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami sporu. V danej veci žalobca pristúpil
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti a tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim
platenia úrokov z omeškania a nie aj úrokov z úveru. Súd vychádzal aj z uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, z ktorého vyplýva, že ústavný súd súhlasil s
názorom odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti
dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Rozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok /ďalej len CSP/.

2. Proti tomuto rozsudku do jeho zamietavého výroku II. ako aj do splatnosti priznaného peňažného
plnenia, ktoré súd prvej inštancie povolil žalovanému splácať v splátkach, podal včas odvolanie žalobca.
Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola zamietnutá jeho žaloba o zaplatenie
úroku z istiny úveru za dobu po splatnosti úveru je nesprávne. Súd prvej inštancie zamietol v tejto časti
jeho žalobu z dôvodu, že úrok z úveru patrí žalobcovi len do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. S
tým sa žalobca nestotožňuje. Poukázal na ustanovenia § 497, § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka i komentár IURA EDITION k nim a uviedol, že obsahom záväzku dlžníka z úveru je nielen
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky - úver ale aj úroky. Tie sú odplatou za poskytnutie peňažných
prostriedkov dlžníkovi a veriteľovi patria až do okamihu reálneho vrátenia peňažných prostriedkov úveru.
Nemožno ich zamieňať s úrokmi z omeškania a na nárok veriteľa na ich zaplatenie nemá omeškania
dlžníka vplyv. Pri omeškaní dlžník s vrátením peňažných prostriedkov úveru má veriteľ nárok jednak na



úrok z úveru ako aj na úroky z omeškania. Na podporu tohto názoru poukázal žalobca aj na rozsudok
Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 33Cdo 212/2014 zo dňa 2014, z ktorých vyplýva, že veriteľ môže požadovať
zaplatenie úrokov z úveru popri úrokoch z omeškania a to až do doby reálneho vrátenia peňažných
prostriedkov úveru. Preto žalobca navrhol, aby odvolací súd v napadnutej zamietavej časti rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe vyhovel. Ďalej žalobca považoval za nesprávne rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ktorým bolo priznané peňažné plnenie povolené splácať žalovanému v mesačných
splátkach po 50 eur. V tejto časti nie je rozhodnutie súdu prvej inštancie nijako odôvodnené. Okrem
toho žalovaný nepredložil v spore žiadne dôkazy o svojich pomeroch a súd na preverenie jeho tvrdení
žiadny dôkaz nevykonal. Žalobca sám v priebehu sporu s povolením splácať dlh žalovaného v splátkach
nesúhlasil. Rozhodnutie súdu je v tomto aj nespravodlivé, keď povolenými splátkami bude žalovaný iba
svoj dlh na istine splácať viac než dva roky. Je to len motivácia pre klientov, aby ďalej porušovali zmluvné
povinnosti, pretože v konečnom dôsledku získajú opätovne možnosť splácať dlh v splátkach, ktoré sú
v tomto prípade ešte nižšie ako splátky, na ktoré sa žalovaný v zmluve zaviazal. Žalobca preto navrhol,
aby v časti splatnosti priznaného peňažného plnenia odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
tak, že žalovaného zaviaže uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zamietavom výroku II. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP
ako vecne správny potvrdiť a vo výroku I. v časti splatnosti žalovanému uloženej peňažnej povinnosti
podľa § 388 CSP zmeniť.
5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri zamietnutí zvyšku žaloby
žalobcu vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého
rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam
žalobcu dodáva nasledovné:
6. Prevažná rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky /pozri napríklad uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/40/2015 zo dňa 28.07.2015, či jeho rozsudok sp. zn. 15Co/871/2014 zo
dňa 02.09.2015 alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015
alebo aj rozsudok tunajšieho súdu č.k. 5Co/479/2015-128 zo dňa 10. februára 2016/ sa priklonila k
právnemu názoru, že dojednané úroky z úveru patria veriteľovi len za dobu do splatnosti úveru. Po
splatnosti úveru patria veriteľovi už len úroky z omeškania, ak je dlžník v omeškaní so splnením svojej
povinnosti vrátiť riadne a včas poskytnutý úver. Ako správne poukázal aj súd prvej inštancie, tento právny
názor bol odobrený aj uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa
18. septembra 2012, ktorý v zásade vyslovil, že takéto rozhodnutie súdu, ak je riadne odôvodnené,
nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel
práva na súdnu ochranu.
7. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na závery v tejto otázke, ako ich vo svojom rozsudku sp. zn.
6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015 uviedol Krajský súd v Prešove. Podľa neho úrok predstavuje cenu
peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii,
nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný
spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý
a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých
dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený



krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli
zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže
pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za
stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov
z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
8. S takýmto právnym názorom sa zhoduje aj tunajší odvolací súd a v tomto zmysle je rozhodnutie
súdu prvého stupňa o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobcu, v ktorej žiadal od žalovaného zaplatenie
zmluvných úrokov z úveru za dobu od mimoriadnej splatnosti úveru do zaplatenia úveru, vecne správne.
Z týchto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku II. podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
9. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaním žalobcu napadnutú časť rozsudku súdu prvej inštancie, výrok o povolení
plniť žalovanému uloženú peňažnú povinnosť v mesačných splátkach po 50 eur, tak tu bolo odvolanie
žalobcu dôvodné.
10. V zmysle 220 ods. 2 CSP má byť odôvodnenie rozhodnutia súdu presvedčivé a musí v ňom
byť jasne a výstižne vysvetlené, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
V zmysle uvedeného je povinnosťou súdu, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia podal zrozumiteľný
a jasný výklad, z ktorých ustanovení právnych predpisov vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod
tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia teda musí podať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, musí sa vysporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní musí byť v
odôvodnení dostatočne vysvetlený tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Uvedené požiadavky
na odôvodnenie rozhodnutia sa samozrejme týkajú aj splatnosti žalobcovi priznaného peňažného
plnenia, ak sa konajúci súd odchýli od zákonom určenej lehoty na splnenie uloženej peňažnej povinnosti,
ktorá je tri dni od právoplatnosti rozsudku /§ 232 ods. 3 CSP/ .
11. V zmysle § 232 ods. 2, 3 a 4 CSP je lehota na plnenie tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku,
avšak súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu, prípadne i splnenie povinnosti uložiť v
splátkach. Ako plynie už zo samotného textu zákona súd inú ako trojdňovú lehotu na plnenie môže určiť
len v odôvodnených prípadoch a preto je nevyhnutné, aby takéto rozhodnutie bolo náležite odôvodnené
v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
12. V danom prípade súd prvej inštancie uložil žalovanému, aby žalobcovi priznanú peňažnú povinnosť
splnil v mesačných splátkach po 50 eur, pričom toto svoje rozhodnutie nijako neodôvodnil. V odôvodnení
napadnutého rozsudku niet o dôvodoch takéhoto rozhodnutia súdu ani zmienky, čím nepochybne tým
došlo k zásahu do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.
13. Odvolací súd preto musel sám na základe obsahu súdneho spisu preskúmať, či v danej veci boli
splnené podmienky, za ktorých možno žalovanému určiť inú ako zákonnú lehotu na plnenie. Žalovaný
už vo vyjadrení k žalobe žalobcu uviedol, že sa splateniu dlhu nevyhýba ale chce požiadať o možnosť
splácania dlhu po 100,- eur mesačne od konca septembra 2017, aby si splnil svoje predchádzajúce dve
exekúcie. Toto svoje vyjadrenie žalovaný nedoložil žiadnou listinou, ktorá by preukazovala jeho tvrdenia.
Na pojednávaní dňa 25.10.2017, na ktorom súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol, žalovaný
uviedol, že nemá finančné prostriedky na zaplatenie dlhu, spláca 210,- eur poplatok za byt, 60,- eur ešte
iné pôžičky a zarába v čistom 540,- eur. V súčasnej dobe by bol schopný splácať tento dlh maximálne v
sume 50,- eur mesačne, nakoľko sa mi znížil plat zo 670,- eur a spláca ďalšie exekúcie a to sumou 50,-
eur mesačne dokopy. Tieto svoje tvrdenia žalovaný súdu nedoložil nijakými listinami a na ich preukázanie
nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.



14. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že neboli splnené podmienky §
232 ods. 3 CSP, za ktorých by bolo možné určiť žalovanému dlhšiu lehotu na plnenie ako je zákonná
lehota tri dni od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný tvrdenia o svojich pomeroch, ktoré by mali takéto
rozhodnutie súdu odôvodňovať, nijako nepreukázal. Niet preto žiadneho dôvodu, aby bolo žalovanému
povolené splniť žalobcovi priznané plnenie v splátkach, tak ako o tom rozhodol súd prvej inštancie.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti splatnosti žalovanému uloženej
peňažnej povinnosti zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovaný je povinný si peňažnú povinnosť uloženú
rozsudkom súdu prvej inštancie, zaplatiť žalobcovi istinu 1.367,54 eur, úroky v sume 64,10 eur, úroky
z omeškania v sume 6,04 eur a úroky z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 1.431,64 eur od
12.07.2013 do zaplatenia, splniť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. V odvolacom konaní nebola ani jedna zo strán plne úspešná /na
jednej strane odvolací súd potvrdil zamietavú časť rozsudku súdu prvej inštancie a na druhej strane
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti splatnosti priznaného plnenia/, pričom pomer
úspechu a neúspechu strán v odvolacom konaní považuje odvolací súd za vyrovnaný. Odvolací súd
preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).