Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/177/2017 z 4. 4. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 4. apríla 2018, sp. zn. 3Co/177/2017, ECLI:SK:KSPO:2018:8215201890.1 Krajský súd Prešov | 3Co/177/2017 | ECLI:SK:KSPO:2018:8215201890.1 | 2018-04-04 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2f757b60-e77f-418c-803e-8b3126019dc0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8215201890.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/177/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8215201890
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8215201890.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov
senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: R. Š., W.. XX. XX. XXXX, F. S. XXX/XX,
XXX XX F., o zaplatenie 3 085,76 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov zo dňa 01. 02. 2017, č. k. 2C/181/2015-62 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalovanému sa vo vzťahu k žalobcovi nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom, rozhodol, cit.:

„Z a s t a v u j e konanie v časti o zaplatenie 1,45 Eur.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.519,04 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 2.519,04 Eur od 19. 2. 2015 do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 64 %“.

2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že strany sporu dňa 30. 01. 2014
uzavreli úverovú zmluvu, ktorou žalobca poskytol žalovanému úver 3 000 Eur s úrokovou sadzbou 17,90
% p. a.. V zmluve bol dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru 150 Eur a výška anuitnej splátky 54,23
Eur. Stanovená bola splatnosť prvej splátky 25. 02. 2014 a poslednej splátky 25. 01. 2024. Celkovo mal
žalovaný uhradiť 120 splátok a celkovo mal zaplatiť žalobcovi 6 657,60 Eur. V zmluve je uvedené aj
RPMN vo výške 21,49 % a priemerné RMPN vo výške 19,35 %. Podľa prehľadu o úhradách žalovaný
uhradil poslednú splátku 27. 10. 2015 vo výške 18,43 Eur. Následne už neuhradil žiadnu sumu a tak
celkovo zaplatil žalobcovi z úverového vzťahu sumu 480,96 Eur (viď žalobcom priložená tabuľka na č.
l. 54 spisu).

3. Uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórne zákonné náležitosti, a to výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.) a nie
je v nej naplnené ani zákonné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z.. Nepostačuje, ak je
v zmluve uvedená len hodnota RPMN, keď zákon výslovne uvádza, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere



je potrebné uviesť aj všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, ktorý údaj je potrebné považovať
za najdôležitejší pre spotrebiteľa, nakoľko zahŕňa v sebe všetky náklady, ktoré spotrebiteľ s poskytnutím
úveru musí veriteľovi zaplatiť. V dôsledku chýbajúcich obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.

4. S prihliadnutím na uvedené, súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 2 519,04 Eur a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 3 000 Eur a žalovaný zaplatil sumu
480,96 Eur, teda rozdiel predstavuje 2 519,04 Eur. Uvedenú sumu súd priznal žalobcovi spolu s úrokom
z omeškania v zákonnej výške a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Listom zo dňa 27.
01. 2015 bol žalovaný vyzvaný na úhradu celého dlhu do 18. 02. 2015, a preto od nasledujúceho dňa je
žalovaný v omeškaní s plnením, a to s poukazom na § 565 Občianskeho zákonníka.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku, a to konkrétne proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a proti
výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť a žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovieť. Ako dôvod uviedol, že všetky predpoklady použité
na výpočet RMPN v zmluve sú uvedené a ide o výšku úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej
splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru, dátum
zmluvy. Zákon č. 129/2010 Z. z. nepožadoval a ani v súčasnosti nepožaduje uviesť v zmluve konkrétny
matematický výpočet RMPN, nepovažoval ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve
označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Právny predpis stanovuje, že sa majú tieto predpoklady
v zmluve uviesť, čo žalobca splnil. Zmyslom zákona nie je bezúčelný formalizmus alebo vynucovanie
náležitosti zmluvy bez akéhokoľvek konkrétneho účelu. Účelom je dosiahnuť zrozumiteľnosť zmluvy pre
spotrebiteľa, aby bol schopný posúdiť rozsah svojho záväzku a odvolateľ má za to, že všetky náležitosti
uvedené v zmluve boli dostatočné. Zo zmluvy vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj
obchodné podmienky banky, a teda niektoré z náležitostí v zmysle právnych predpisov, ktoré má zmluva
obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo VOP. Z uvedeného vyplýva,
že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky.
Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy
poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú
zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny
a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie
spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a
úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií
pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie
o spotrebiteľskom úvere. Anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie
pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostala počas celej doby
splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Výška anuitnej splátky sa nemení. Plynulé
sa mení výška a pomer istiny a úroku. Z toho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel
celej splátky bude tvoriť úrok a napokon na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže
každou ďalšou splátkou sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje.

7. Výška, počet a termín splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady zrejmá už v
čase uzatvorenia zmluvy sú uvedené v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené
v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou všeobecných obchodných podmienok a tým aj súčasťou
zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet, koľkokrát bude
klient daný poplatok povinný zaplatiť, pretože uvedené bude závisieť od toho, koľkokrát danú službu
banky využije. Zároveň termín splatnosti poplatku vyplýva zo zásad spoplatňovania, ktoré sú súčasťou
Sadzobníka a ktoré stanovujú kedy je ktorý poplatok splatný. V prospech argumentácie banky svedčí aj
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09.11.2016 vydaný vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 Smernice musia byť vyhotovené
písomne alebo na inom trvalom nosiči. Z uvedeného vyplýva, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte
úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo Sadzobníku,



ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i) Smernice sa majú vykladať
v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby
členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Uvedeným výrokom Súdny
dvor Európskej únie jednoznačne potvrdil, že banka na spôsob uvádzania týchto povinných náležitosti
úverovej zmluvy nazerá správne a rozsah, v akom jednotlivé náležitosti uvádza, je pre spotrebiteľa
postačujúci pre posúdenie rozsahu jeho záväzku. Povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je
podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné
poplatky a zároveň štát ani nemôže zákonom upraviť povinnosť pre veriteľov takýto presný rozpis v
zmluve uvádzať. Článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je
nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok.

8. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 Civilného sporového poriadku
preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

9. V konaní sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

10. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2
písm. j) zákona 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

11. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na
výpočet RPMN je nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický
výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť
správnosť takéhoto výpočtu RPMN, ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť
do úverového vzťahu s veriteľom. S nesprávne uvedenou RPMN v neprospech spotrebiteľa zákon č.
129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 11 ods. 1 písm. d) spája následok v
podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

12. Správny je i záver, podľa ktorého ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu,
úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný
a bez poplatkov.

13. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

14. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba



členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

15. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

16. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

17. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

18. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej
zamietavej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

19. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania. Predmetom konania bolo zaplatenie istiny 2 916,06 Eur, kapitalizovaných úrokov 168,19 Eur z
neuhradených splátok do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a kapitalizvaného úroku z omeškania
1,51 Eur z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru. Z uplatneného nároku 3085,76
Eur bol žalobca úspešný v rozsahu 2 519,04 Eur, a preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak



vychádzal z úspechu žalobcu v podiele 82 % a z neúspechu v podiele 18 %, čo znamená, že žalobcovi
prináleží náhrada trov konania v rozsahu 64 % (82 % - 18 %).

20. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí o trovách konania aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému
v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy konania nevznikli a neúspešný žalobca nemá nárok na
ich náhradu.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).