{"guid": "1103d433-0dbc-4955-99a3-b9adac72b36d:f52b726d-192f-4b40-9145-2e25d4c075fd", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1111211250.1", "spisova_znacka": "6Co/71/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/71/2017 z 23. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. mája 2017, sp. zn. 6Co/71/2017, ECLI:SK:KSBA:2017:1111211250.1", "identifikacne_cislo": "1111211250", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2017-05-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f52b726d-192f-4b40-9145-2e25d4c075fd", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1111211250.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1111211250.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2017:1111211250.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/71/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111211250
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111211250.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: H.. Y.. K. U., W.. XX.XX.XXXX,
F. V. G.. Č.. XX, F., zast. advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská ul. č. 2, Bratislava proti
žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o
náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 28. apríla 2016, č.
k. 18C/53/2011- 89, v spojení s opravným uznesením z 12. augusta 2016, č. k. 18C/53/2011- 135, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa  m e n í   tak, že žaloba sa   z a m i e t a.
Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.146,10 eur
s 9 % úrokmi z omeškania zo sumy 6.456,81 eur od 18.08.2010 do zaplatenia, s úrokmi z omeškania zo
sumy 1.689,29 eur od 15.02.2012 do zaplatenia a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 3.473,33
eur, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že  I. F. K. rozhodnutím zo 07.11.1994, č. XXX/
XXXX/XX/Sz žalobcovi uložil povinnosť odstrániť závady na stavbe terasovitého rodinného domu objektu
R. X na T. T.. Č.. XXXX V.. Ú.. H. v rozsahu špecifikovanom v petite rozhodnutia s tým, že práce
budú prevedené najneskôr do 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia. Úrad životného
prostredia hlavného mesta SR Bratislavy rozhodnutím z 20.11.1995, č. Š.L. - XXX/XX - XXX - Q.
odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. I. F. K. rozhodnutím z 22.05.1997, č.
XX/XX/Sz uložil žalobcovi povinnosť vykonať práce na vyššie uvedenej stavbe v lehote do 60 dní
od doručenia rozhodnutia a Krajský úrad v F. odbor životného prostredia rozhodnutím z 25.08.1997,
č. Ž.- XXX/XX-Q. odvolanie žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu Okresného úradu F. K. - odbor
životného prostredia zamietol. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie vyššie označených rozhodnutí
doručeného exekútorovi dňa 28.10.1997 súdny exekútor žiadosťou z 28.10.1997 číslo           Ex -
0328/97 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uskutočnením prác a výkonov na
základe právoplatného rozhodnutia Krajského úradu v F. - odbor životného prostredia č. Ž.-XXX/XX-
Q., z 25.08.1997. Okresný súd Bratislava IV však vydal dňa 07.11.1997 poverenie č. XXXX *. vedené
pod spisovou značkou E 721/97, na základe ktorého poveril súdneho exekútora  výkonom rozhodnutia
Obvodného úradu životného prostredia F. K. Č.. V.. XXX/XXXX/XX/Sz, o výkon ktorého exekútor nežiadal
a ktoré s rozhodnutím uvedeným v žiadosti exekútora o udelenie poverenia nesúviselo. Zmienené
rozhodnutia boli vydané v samostatných správnych konaniach. V súvislosti s vydaním poverenia
súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie uskutočnením prác a výkonov na základe
rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia F. K. č. XXX/XXXX/XX/Sz,  Krajského úradu v F.
odboru životného prostredia č. Ž.-XXX/XX-Q.. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal žalobca (v



exekučnom konaní povinný) námietky dňa 16.12.1997 a žiadal exekučné konanie zastaviť z dôvodu,
že povinnosti vyplývajúce z vykonávaného rozhodnutia je ochotný realizovať dobrovoľne.  Okresný súd
Bratislava IV uznesením č. k. Er 721/97 - 21 z 21.01.1999 námietky povinného zamietol. Návrhom
z 08.02.1999 povinný opätovne žiadal súd o odklad exekúcie a to z dôvodu, že proti rozhodnutiu
tvoriacemu predmet exekučného konania podal žalobu na preskúmanie jeho zákonnosti a teda je
predpoklad, že exekučné konanie bude zastavené. Okresný súd Bratislava IV uznesením č. k. Er 721/97
- 35 z 31.01.2000 návrh na odklad exekúcie zamietol s odôvodnením, že neboli splnené zákonné
podmienky pre povolenie odkladu exekúcie, pretože  samotné zrušenie rozhodnutia Krajského úradu
v F. z 25.08.1997, ktorým bolo zamietnuté odvolanie povinného voči rozhodnutiu Okresného úradu
F. K. z 22.05.1997, nebude mať vplyv na rozhodnutie, ktoré je v predmetnej veci exekučným titulom.
Dňa 24.03.1999 súdny exekútor vydal príkaz na vykonanie exekúcie uskutočnením prác a výkonov,
pričom v exekučnom príkaze za exekučné tituly označil rozhodnutie Okresného úradu F. K. - odboru
životného prostredia a rozhodnutie Krajského úradu v F.. Exekučným príkazom z 21.02.2000 súdny
exekútor nariadil vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy, pričom dôvodom tohto spôsobu vykonania
exekúcie bola úhrada nákladov spojených exekúciou  vykonávanou uskutočnením prác a výkonov
vyplývajúcich z exekučného titulu označeného v exekučnom príkaze z 24.03.1999. Náklady spojené
s realizáciou exekúcie uskutočnením výkonov a prác exekútor vyčíslil vo výške 194.517,70 Sk. V
súvislosti s vyčíslenými nákladmi boli vykonávané zrážky zo mzdy povinného. Za účelom úhrady týchto
nákladov povinný uzavrel so L. L. E..L.. F. Ú. A. Č.. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu Slovenská L.
E..L.. F. poskytla peňažný úver v celkovej výške 100.000,- Sk. Tieto finančné prostriedky boli následne
poukázané poštovými poukážkami  na účet súdneho exekútora. Návrhom z 24.01.2001 sa povinný
znovu navrhol zastavenie exekúcie a to z dôvodu, že predmetom exekučného konania je iný exekučný
titul ako ten, ktorý je špecifikovaný v poverení Okresného súdu Bratislava IV na vykonanie exekúcie. V
dôsledku vedenej exekúcie ku dňu 24.01.2001 povinný uhradil na účet exekútora 163.000,- Sk. Súčasne
zdôraznil, že po celý čas trvania exekúcie nesúhlasil so spôsobom výkonu tejto exekúcie a má zato, že
exekúcia prebieha v rozpore s exekučným titulom, v rozpore s poverením súdu na výkon exekúcie, so
zákonom o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a s ústavou SR. Na základe návrhu povinného
Okresný súd Bratislava IV uznesením z 21.05.2001, č. k.  Er 721/97  povolil odklad exekúcie až do
rozhodnutia o jej zastavení. Ako dôvod pre povolenie odkladu exekúcie uviedol, že povinný sa bez svojej
viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre
príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne
poškodený. Na základe odvolania oprávneného proti rozhodnutiu o povolení odkladu exekúcie Krajský
súd v Bratislave uznesením  č. k. 18Co/311/01 - 128 uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie predovšetkým z dôvodu, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho uznesenia
neuviedol dôvody, ktoré ho viedli k povoleniu odkladu exekúcie. Dňa 22.10.2003 podal povinný na
Okresný súd Bratislava IV návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom opätovne zdôraznil, že exekúcia
je vedená v rozpore s poverením exekútora na vykonanie exekúcie a teda predmetom exekučného
konania je rozhodnutie, na ktoré sa poverenie vydané súdom nevzťahuje. Súčasne opätovne zdôraznil
že tým, že exekútor vykonával iné rozhodnutie než to, ktoré je oprávnený vykonávať, spôsobil vzrast
nákladov zo sumy zhruba 13.550,- Sk na sumu 197.517,70 Sk. Okresný súd Bratislava IV uznesením
návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. Proti tomuto zamietavému uzneseniu podal povinný
odvolanie a na základe jeho odvolania Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 20CoE/185 /2009 - 286,
z 28.01.2010 zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV č. k. Er/721/97 - 272, zo 17.03.2009 a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že súdny exekútor v
rámci exekúcie vykonával práce podľa rozhodnutia Okresného úradu F. K. odbor životného prostredia
č. XX/XX/Sz/XX Q. z 22.05.1997, ktoré však nebolo obsiahnuté v poverení  na vykonanie exekúcie
č. XXXX*XXXXXX. Odvolací súd tiež poukázal na to, že pokiaľ predmetom konania bolo rozhodnutie
vydané v správnom konaní podľa zák. č. 71/1967 Zb., tak s poukazom na ust. § 71 ods. 3 správneho
poriadku je potrebné, aby výkon rozhodnutia bol nielen začatý ale aj skončený v 3 - ročnej prekluzívnej
lehote. Lehota na výkon rozhodnutia v danom prípade skončila dňa 03.01.1999. Vzhľadom na to, že
súdny exekútor nezabezpečil vykonanie prác podľa rozhodnutia č. XXX/XXXX/XX/Sz. zo 07.11.1994,
ktoré bolo podkladom pre vykonanie exekúcie, ku dňu 03.01.1999 sa rozhodnutie stalo neúčinným z
dôvodu preklúzie a preto v danom prípade prichádza do úvahy použitie ust. § 57 ods. 1 písm. b/ Ex.
poriadku. Taktiež poukázal na skutočnosť, že exekútor pri výkone exekúcie postupoval v rozpore s
§ 191 ods. 4 Ex. poriadku, keď bez toho, aby po tom, čo povinný nesplní v stanovenej lehote svoju
povinnosť, vyzval oprávneného, aby si dal prácu  vykonať niekým iným alebo aby si ju vykonal sám,
tak tieto práce vykonával bez súčinnosti oprávneného vo vlastnom mene. Na základe uvedeného
rozhodnutia odvolacieho súdu Okresný súd  Bratislava IV uznesením z 20.05.2010, č. k. Er/721/97 -



297 exekúciu zastavil. Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 12.08.2010 a
z 13.02.2012 žalobca  žiadal Ministerstvo spravodlivosti SR v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. o náhradu
škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a exekútora pri výkone exekúcie na
základe poverenia súdu v exekučnej vedenej pod sp. zn. Er 721/97. Ministerstvo spravodlivosti žiadosti
žalobcu o náhradu škody nevyhovelo.
3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Vykonaným
dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že vo vzťahu k žalobcovi prebiehali v oblasti
stavebného konania dve samostatné konania podľa zák. č. 71/1967 Zb.               (Obvodný úrad
životného prostredia F. K. a Okresný úrad F. K.), v rámci ktorých bola nezávisle na sebe žalobcovi
v rôznom rozsahu uložená povinnosť vykonať práce pod následkom výkonu rozhodnutia. Vzhľadom
na nečinnosť žalobcu oprávnená osoba z vykonateľných rozhodnutí podala dňa 28.10.1997 návrh
na vykonanie exekúcie. V žiadosti adresovanej okresnému súdu exekútor žiadal  udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe rozhodnutia Krajského úradu v Bratislave č. k. Ž.-XXX/XX-Q., z
25.08.1997 (druhostupňové rozhodnutie vydané v dôsledku odvolania proti rozhodnutiu Okresného
úradu F. K. Č.. V.. XX/XX/Sz/XXH/X). Exekučné konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava
IV pod sp. zn. Er 721/97. Okresný súd Bratislava IV vydal dňa 07.11.1997 poverenie na vykonanie
exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia F. K. Č.. V..
XXX/XXXX/XX/Sz, zo 07.11.1994. To znamená, že už pri počiatočnom úkone exekučného súdu, t. j.
pri vydávaní poverenia došlo k pochybeniu, keďže poverenie bolo vydané na iné rozhodnutie vydané v
inom konaní, než na aké požadoval vydanie poverenia exekútor. Zásadné pochybenie súdu a následná
nepozornosť exekútora malo fatálne následky pre žalobcu ako povinného v exekučnom konaní. Ďalším
zásadným pochybením na strane orgánu verejnej moci, za ktoré nesie zodpovednosť štát, je skutočnosť,
že exekučný súd nevydal včas rozhodnutie o zastavení exekúcie z dôvodu uplynutia lehoty, v priebehu
ktorej malo byť rozhodnutie vykonané. Rozhodnutie tvoriace predmet exekúcie bolo vydané v správnom
konaní podľa zák. č. 71/1967 Zb. a podľa § 71 ods. 3 správneho poriadku ho bolo možné vykonať len
v lehote uvedenej v zákone. Lehota na vykonanie rozhodnutia  bezvýsledne uplynula dňa 03.01.1999.
Je nesporné, že súdny exekútor nezabezpečil vykonanie prác podľa rozhodnutia č. XXX/XXXX/XX/Sz,
zo 07.11.1994, pretože v rozpore s poverením súdu  vykonával v rámci exekúcie iné rozhodnutie.  To
znamená, že rozhodnutie, ktoré bolo podkladom pre vykonanie exekúcie a ktoré nebolo realizované, sa
po začatí exekúcie stalo neúčinným z dôvodu preklúzie, v dôsledku čoho mal exekučný súd konanie bez
ďalšieho podľa § 57 ods. 1 písm. b/ Ex. poriadku zastaviť. Exekučný príkaz na vykonanie prác a výkonov
bol vydaný dňa 24.03.1999 a exekučný príkaz na vykonanie zrážok zo mzdy bol vydaný dňa 21.02.2000.
Ak by exekučný súd včas rozhodol o zastavení exekučného konania  z dôvodu uplynutia prekluzívnej
lehoty na jeho vykonanie, predišlo by sa vzniku škody na strane žalobcu a v tomto spočíva príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V súvislosti so vznikom škody nie je
možné podľa súdu prvej inštancie argumentovať tým, že exekúciu a vznik škody si privodil sám žalobca,
keďže nerešpektoval povinnosti vyplývajúce z vykonateľných rozhodnutí orgánov štátnej správy. Pokiaľ
ide o premlčanie uplatneného nároku, v tejto otázke sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou
žalobcu, ktorý poukazoval na to, že  počas vedenia exekúcie si nemohol uplatniť nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Okrem toho, výsledkom kontrolnej činnosti Ministerstva
spravodlivosti SR na základe podania žalobcu z 19.01.2000 bolo konštatovanie, že exekúcia prebieha v
súlade so zákonom a pochybenia exekučných orgánov neboli zistené. Až rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave č. k. 20CoE/185/2009-286, v ktorom jednoznačne boli konštatované zásadné pochybenia
vo vedení exekúcie a na základe ktorého bola exekúcia rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV
zastavená, vytvorilo právny základ nároku žalobcu na náhradu škody. Ďalej súd prvej inštancie v
súvislosti s posúdením premlčania nároku v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Aj keby sa
súd striktne pridržiaval gramatického výkladu vyššie citovaných ustanovení (§ 22 ods. 1, 2 zák. č.
58/1969 Zb. - pozn. odvolacieho súdu), vzhľadom na genézu vývoja celého prípadu je namieste aplikovať
ustanovenie § 3 Obč. zák. a nepripustiť námietku premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi,
nakoľko navrhovateľ nemohol uplatniť svoj nárok skôr ako konanie v rámci ktorého došlo k nesprávnemu
úradnému postupu bolo ukončené. Navrhovateľ márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a preto by
za takejto situácie zánik nároku na náhradu škody v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane
tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre
ktoré svoje právo včas neuplatnil.“ V súvislosti s otázkou pasívnej vecnej legitimácie v konaní súd prvej
inštancie uviedol, že pokiaľ ide o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone
funkcie exekútora podľa zák. č. 58/1969 Zb., k tejto otázke zaujal právne stanovisko Najvyšší súd SR
(rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/138/2008), ktorý konštatoval, že zákon č. 58/1969 Zb. na rozdiel od zák. č.
514/2003 Z.z. explicitne neupravuje zodpovednosť štátu za činnosť exekútora a preto je potrebné jeho



zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone funkcie exekútora posudzovať podľa § 33 Ex. poriadku
platného a účinného v čase vzniku škody v danom prípade do 30.06.2004, keďže podľa oznámenia
zamestnávateľa žalobcu L. M. F. exekúcia zrážkami zo mzdy, ktorou mali byť uhradené náklady spojené
s vedením exekúcie uskutočnením prác a výkonov bola ukončená dňom 11.06.2004 v súvislosti s
ukončením pracovného pomeru žalobcu. Čo sa týka výšky škody súd prvej inštancie uviedol, že v
súvislosti s vedením exekúcie povinný - žalobca uhradil nevyhnutné náklady súvisiace s exekučným
konaním  v plnom rozsahu vo výške 194.518,- Sk, t. j. 6.456,81 eur. V súvislosťou s úhradou nákladov
v rámci exekúcie mu vznikla škoda spojená s úhradou úrokov z poskytnutého úveru vo výške 1.656,10
eur a poplatku za poskytnutie pôžičky vo výške 33,19 eur. Existencia nákladov tvoriacich predmet
nároku na náhradu škody vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave  č. k.
20CoE/185/2009-286, ktorý s danou informáciou narábal ako s preukázaným faktom. Škoda teda spolu
predstavuje sumu 8.146,10 eur (6.456,81 + 1.656,10 + 33,19 = 8.146,10 eur). S poukazom na tieto
závery súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.146,10 eur z titulu náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. Výrok o povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „Pokiaľ ide
o úroky z omeškania, podľa §§ 9, 10 zák. č. 58/1969 Zb. v rámci predbežného prerokovania návrhu,
má navrhovateľ právo uplatniť svoj nárok u príslušného orgánu, ktorý je povinný v mene štátu v lehote
6 mesiacov odo dňa podania žiadosti  jeho nárok uspokojiť. To znamená, že nie v každom prípade je
nevyhnutné, aby súd rozhodoval o výške majetkovej a nemajetkovej ujmy, ale k uspokojeniu nároku
môže dôjsť bez účasti súdu. Márnym uplynutím  tejto lehoty má navrhovateľ právo domáhať sa ochrany
svojho práva na súde, pričom štát sa ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu (§  489 OZ)
dostáva do omeškania a postihuje ho povinnosť zaplatiť navrhovateľovi ako poškodenému veriteľovi tiež
úroky z omeškania (Uznesenie NS SR sp. zn. Cdo 48/2010).“ O trovách konania súd prvej inštancie
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
4. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný, pretože súd prvej inštancie si neujasnil predmet konania, resp. výšku náhrady škody
samostatne vo vzťahu ku každému nároku. Žalobca tvrdí, že mu vznikla škoda v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu a nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora. Je preto
podľa žalovanej zrejmé, že predmetom konania sú viaceré samostatné skutkové tituly odškodnenia,
ktoré treba posudzovať samostatne  z hľadiska zákonných predpokladov v zmysle príslušných
zákonných ustanovení vo vzťahu ku každému jednotlivému subjektu, ktorý mal svojím postupom
škodu spôsobiť. Súd prvej inštancie si takto predmet konania neujasnil a nevyzval žalobcu na
presnú špecifikáciu 1. výšky  škody, ktorá mu mala vzniknúť postupom exekučného súdu, 2. výšky
škody, ktorá mu mala vzniknúť postupom súdneho exekútora. Ide podľa žalovanej o samostatné
skutkové tituly, ktoré majú odlišné podmienky uplatnenia. Takýmto postupom súd prvej inštancie zaťažil
konanie procesnou vadou, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej
žalovaná v odvolaní namietla, že súd prvej inštancie pochybil, keď v uznesení z 10.03.2016, ktorou
vec pôvodného žalovaného 2/ R.. R. R. vylúčil na samostatné konanie, nešpecifikoval, v akej časti
predmetu konania vylučuje vec proti žalovanému 2/ na samostatné konanie. Pokiaľ ide o posúdenie
premlčania uplatneného nároku na náhradu škody, žalovaná vytkla súdu prvej inštancie, že v odôvodnení
napadnutého rozsudku neposkytol jednoznačnú odpoveď na to, či k premlčaniu nároku došlo alebo
nie. Zo skutkových okolností popísaných v žalobe je podľa žalovanej nepochybné, že žalobca sa o
vzniku škody dozvedel omnoho skôr ako dňa 06.04.2008 (3 roky pred podaním žaloby). Škoda mu
mala vzniknúť a mal sa o nej dozvedieť už v roku 1999, resp. v roku 2000, keď sa dozvedel o úhrade
nákladov na exekúciu. V súvislosti s otázkou premlčania nároku žalovaná poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/13/2010, od záverov ktorého sa podľa nej súd prvej inštancie
odklonil. Podľa žalovanej nie je správny ani záver súdu prvej inštancie o rozpore námietky premlčania
s dobrými mravmi. Námietku premlčania nemožno označiť za výkon práva, ktorým by došlo k zneužitiu
tohto práva a námietka premlčania preto nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná ďalej v
odvolaní namietla, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysvetlil, čo bolo rozhodujúcou
príčinou vzniku škody. V tejto súvislosti žalovaná zdôraznila, že exekúcia vedená proti žalobcovi bola
zastavená z dôvodu uplynutia 3 - ročnej lehoty na vykonanie exekučného titulu a nie teda z dôvodu, že
sa nemala vôbec začať. Škodu majú predstavovať náklady na splnenie tých povinností, ktoré žalobca
dobrovoľne nesplnil napriek tomu, že bol povinný ich splniť. Tieto náklady by mu teda vznikli aj v situácii,
ak by sa spravoval predmetnými rozhodnutiami. V tomto smere je teda vylúčená príčinná súvislosť medzi
úradným postupom súdu  a vznikom škody; tým však nie je vylúčená zodpovednosť súdneho exekútora,
ak postupoval nad rámec exekučného titulu. Žalovaná ďalej uviedla: „Je vylúčené hľadanie príčiny vzniku



škody na strane exekučného súdu, ktorý exekúciu napokon zastavil (návrh na jej zastavenie z dôvodu,
že predmetom exekučného konania je iný exekučný titul ako ten, ktorý je špecifikovaný v poverení
na vykonanie exekúcie, žalobca podal až dňa 24.01.2001, kedy mu už ním označená škoda vznikla).
Nemožno tiež považovať za škodu aj náklady na úroky a poplatok za pôžičku (úver), pretože v tomto
prípade nie je daná príčinná súvislosť medzi škodou a akýmkoľvek pochybením exekučného súdu,
keďže vzťahu tejto príčinnej súvislosti chýbajú atribúty priamosti a bezprostrednosti. Aj v tomto prípade
súd nárok žalobcu nesprávne právne posúdil, keďže sa jedná o typický odvodený nárok.“  K úrokom
z omeškania žalovaná uviedla, že dlžník - štát sa môže dostať do omeškania až v prípade uloženia
povinnosti nahradiť istinu. Napokon žalovaná v odvolaní spochybnila správnosť výroku o náhrade trov
konania, keď súd prvej inštancie podľa nej  neprihliadol na kritérium účelnosti každého úkonu právnej
služby. Napokon žalovaná v odvolaní uviedla, že v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku v merite
veci v súlade s § 232 ods. 3 C.s.p. žiada, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že určí 30
- dňovú lehotu na plnenie.
5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok nie je vecne správny.
6. Ak podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť,
pre začiatok plynutia 3 - ročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 22 ods. 1 druhej
vety zák. č. 58/1969 Zb. je podľa jeho výslovného znenia rozhodujúci deň doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia; nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. V takom prípade premlčacia doba odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Ak ale podmienkou na
uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný postup, potom pre začiatok plynutia 3 -
ročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 22 ods. 1 prvej vety zák. č. 58/1969 Zb. je
rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na rozdiel od škody
uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam
zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup, ani deň jeho doručenia
(oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods. 1 zák.    č. 58/1969 Zb. (pokiaľ
ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného
postupu) sa totiž nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, ale ani s jeho
vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná)
príslušným orgánom; teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá
- v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. za škodu je zodpovedný vždy štát (§ 18 a § 25 ods. 1 zák. č. 58/1969
Zb.). Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel
o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť
vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto
nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne
vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne
závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu
vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 20.03.2012, sp. zn. 5 M Cdo 13/2010).
7. V prejednávanej veci žalobca uplatnil náhradu škody vo výšku 194.518,- Sk (6.546,81 eur) s tým,
že táto suma bola od neho vymožená v rámci exekúcie uskutočnením prác a výkonov. Táto suma
pozostáva zo sumy 123.000,- Sk (4.082,85 eur), ktorú žalobca v rámci exekúcie poukázal na účet
súdneho exekútora v dňoch 08.12.1999 (3.000,- Sk), 31.05.2000 (90.000,- Sk) a 08.12.2000 (30.000,-
Sk) a zvyšok predstavuje suma, ktorú v rámci exekúcie žalobcovi zrazil zo mzdy jeho zamestnávateľ
Slovenská televízia. Z oznámenia Slovenskej televízie z 15.07.2004 (č. l. 192 exekučného spisu)
vyplýva, že žalobca ukončil pracovný pomer v L. M. dňa 11.06.2003, pričom zrážky, ktoré zostali na
depozitnom účte L. M. vo výške 8.462,- Sk, táto poukázala súdnemu exekútorovi  dňa 14.07.2004.
Zamestnávateľ žalobcu vykonal z jeho mzdy 17 zrážok po 3.941,- Sk v období od marca 2000 do júna
2001 (č. l. 205 - 222 pripojeného exekučného spisu sp. zn. Ex 328/1997) a posledné zrážky v sume
8.462,- Sk poukázal súdnemu exekútorovi dňa 14.07.2004. Celkovo teda zamestnávateľ žalobcu zrazil
z jeho mzdy sumu 2.504,78 eur (3.941 x 17 = 66.997 Sk + 8.462 = 75.459 Sk = 2.504,78 eur). Teda už v
roku 2004 sa žalobca musel dozvedieť o výške škody a 3 - ročná subjektívna premlčacia doba v zmysle
§ 22 ods. 1 prvá veta zák. č. 58/1969 Zb. mu začala plynúť dňa 02.01.2005 a uplynula dňom 01.01.2008.
Súdny exekútor v podaní z 29.06.2007 adresovanom exekučnému súdu  (č. l. 197 exekučného spisu)
uviedol, že žalobca „do súčasnej doby uhradil nevyhnutné náklady súvisiace s exekučným konaním v
plnom rozsahu, t. j. sumu 194.518,- Sk.“ Z toho je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobca sa



o škode dozvedel najneskôr dňa 29.06.2007, pretože najneskôr k tomuto dňu uhradil v rámci exekúcie
sumu 194.518,- Sk.  3 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody v
zmysle § 22 ods. 1 prvá veta zák. č. 58/1969 Zb. začala žalobcovi plynúť dňa 30.06.2007 a uplynula dňom
29.06.2010. Žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie až dňa 06.04.2011, teda oneskorene. Odvolací
súd podotýka, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zák.
č. 58/1969 Zb. nebolo potrebné predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody bolo podľa zák.             č. 58/1969 Zb. nevyhnutné iba v prípade náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím - § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.). Keďže žalovaná sa premlčania
dovolala, nebolo možné premlčané právo žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák., v
spojení s § 20 zák. č. 58/1969 Zb.).
8. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu,
pretože inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda
použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky
premlčania by sa priečilo dobrým mravom iba v tých výnimočných prípadoch, kde by bolo výrazom
zneužitia tohto práva na úkor sporovej strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a
voči ktorej by za takej situácie premlčanie nároku na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby
bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva
a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v
natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený taký významný zásah do princípu právnej istoty,
akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania  (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
25Cdo/1839/2000).
9. Odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanej veci nejde o taký výnimočný prípad, že by bolo možné
žalovanej odoprieť právo uplatniť námietku premlčania a tým prelomiť princíp právnej istoty. Žalovanému
totiž nič nebránilo, aby včas uplatnil svoj nárok na náhradu škody  a nie je preto možné urobiť záver o
tom, že márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Tá skutočnosť, že exekučný súd nesprávne úradne
postupoval, keď po uplynutí 3 - ročnej lehoty na plnenie exekúciu nezastavil (§ 71 ods. 3 zák. č. 71/1967
Zb.), nemôže byť  sama osebe dôvodom pre záver, že uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s
dobrými mravmi. Odvolací súd zdôrazňuje, že - ako je to uvedené v ods. 8. - odopretie práva uplatniť
námietku premlčania z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi je možné iba v celkom výnimočných a
mimoriadnych prípadoch, pretože v podstate ide o popretie zákonného inštitútu premlčania. Z týchto
dôvodov odvolací súd nepovažuje za správny názor súdu prvej inštancie, že ak aj došlo k premlčaniu
práva žalobcu, námietka premlčania zo strany žalovanej je v rozpore s dobrými mravmi.
10. Žalobca ďalej uplatnil náhradu škody vo výške 50.891,70 Sk (1.689,29  eur) s tým, že táto suma
pozostáva z úroku 49.891,70 Sk (1.656,10 eur), ktorý zaplatil Slovenskej sporiteľni, a. s. za úver vo
výške 100.000,- Sk a z poplatku 1.000,- Sk (33,19 eur), ktorý zaplatil v súvislosti s poskytnutím úveru
L. L., E.. L.. Žalobca uvádzal, že úver si musel vziať z dôvodu, aby mal peňažné prostriedky na
zaplatenie nákladov na uskutočnenie prác a výkonov v exekučnom konaní. K tomu treba uviesť, že podľa
potvrdenia L. L., E.. L..  z 10.10.2011 (č. l. 15) žalobca na predmetnom úvere zaplatil za obdobie od
23.05.2000 do 16.12.2004 splátky v celkovej výške 149.891,70 Sk (4.975,49 eur). Škoda pozostávajúca
zo zaplateného úroku z úveru vo výške 49.891,70 Sk (1.656,10 eur) teda žalobcovi vznikla najneskôr
dňa 16.12.2004. 3 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku teda začala žalobcovi
plynúť dňa 17.12.2004 a uplynula dňom 16.12.2007. Žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie až
dňa  06.04.2011, teda oneskorene. Keďže žalovaná sa premlčania dovolala, nebolo možné žalobcovi
premlčaný nárok priznať    (§ 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák., v spojení s § 20 zák. č. 58/1969
Zb.). Celkom zjavne premlčaná je aj škoda pozostávajúca z poplatku za úver 1.000,- Sk (33,19 eur),
pretože zo spisu vyplýva, že tento poplatok žalobca zaplatil dňa 23.05.2000 (č. l. 13) a premlčacia doba
na uplatnenie tohto nároku mu teda začala plynúť dňa 24.05.2000 a uplynula dňom 23.05.2003. Ak by sa
vychádzalo z toho, že celý žalobcom uplatnený nárok sa premlčuje ako celok, odvolací súd poukazuje
na ods. 7. odôvodnenia tohto rozhodnutia.
11. Odhliadnuc na premlčanie nároku na náhradu škody pozostávajúcej z úroku z úveru a z poplatku
za úver je odvolací súd toho názoru, že za túto škodu žalovaná nezodpovedá. Chýba tu totiž
priama a bezprostredná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Dôsledkom
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, resp. súdneho exekútora totiž nebolo to, že žalobca
uzavrel so L. L., E.. L.. zmluvu o úvere. Inými slovami, uzavretie zmluvy o úvere bolo slobodným
rozhodnutím žalobcu, ktoré s nesprávnym úradným postupom nesúvisí.
12. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny. Preto ho odvolací súd zmenil
podľa § 388 C.s.p. tak, že žalobu zamietol.



13. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a
úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.
14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia     odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta  C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).



Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/53/2011", "guid": "2807ecef-a7ee-4d2a-a46b-96d391461205:0bdb3eda-ad69-4b8a-8806-b652ffd01071", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "2a9d22c1-e46b-4d1d-8b76-b7d50775dd4f:87285742-912c-4634-b4c6-22adfe41b493", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2", "spisova_znacka": "5MCdo/13/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/13/2010 z 19. 3. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-03-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2"}], "citovane_v": []}