Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/332/2013 z 16. 12. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 16. decembra 2013, sp. zn. 2CoE/332/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6110202904.1 Krajský súd Banská Bystrica | 2CoE/332/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6110202904.1 | 2013-12-16 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/406fe8b3-a697-4abc-a3ad-d8f19cc294f4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6110202904.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/332/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110202904
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6110202904.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o.,
so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 432 105, zast. MCGA legal, s.r.o., so sídlom
Partizánska 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 715 662, proti povinnému: W. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom
M. XX, XXX XX Z. Z., zast. ustanovenou opatrovníčkou S. B., pracovníčkou Okresného súdu Zvolen,
o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1 599,07 Eur s prísl., vedenej pod sp. zn. EX
224/2010 súdnym exekútorom JUDr. Vladimírom Sucháčekom, Exekútorský úrad so sídlom Kutlíkova
17, 852 50 Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
4Er/218/2010-19 zo dňa 05. júna 2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/218/2010-19 zo dňa 05. júna 2012 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 4Er/218/2010-19
zo dňa 05. júna 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň súdnemu exekútorovi a
oprávnenému nepriznal náhradu trov exekúcie. Rozhodol tak po zistení, že exekučný titul - rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora
pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov (ďalej len
„rozhodcovský súd“) sp. zn. II/2009-14 zo dňa 28. mája 2009 bol vydaný v rozpore so zákonom.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že exekučný súd považoval Zmluvu o úvere č.
XXXXXXXXXX uzatvorenú dňa 15. decembra 2005 medzi povinným a oprávneným za spotrebiteľskú
zmluvu podľa § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „OZ“) s ohľadom na povahu
zmluvných strán, predmet podnikateľskej činnosti veriteľ a obsah Zmluvy. V zmysle bodu 9.5 obchodných
podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory,
ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené
dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody, budú tieto predložené a riešené pred Stálym rozhodcovským
súdom Asociácie bánk SR podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu
rozhodcovského súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Exekučný
súd ďalej uviedol, že návrh spotrebiteľskej Zmluvy o úvere je aj v danom prípade pripravený na
predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym
spôsobom zmeniť obsah zmluvných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť
uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie,
resp. odmietnutie návrhu ako celku. Podľa exekučného súdu základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv
je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej
neplatnosti takejto podmienky. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie
spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom
ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali
možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah § 53 OZ je potrebné prijať záver, že neprijateľné
podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich



neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej
zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. Podľa odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre
exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Už túto
skutočnosť je potrebné podľa exekučného súdu považovať za neprijateľnú podmienku v neprospech
spotrebiteľa. Exekučný súd ďalej uviedol, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal
a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu. V záujme naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky
v spotrebiteľských vzťahoch, s poukazom na Smernicu rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993, ktorá bola do slovenského právneho poriadku prebratá
zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004, ktorý novelizoval Občiansky zákonník,
vyvodil exekučný súd po preskúmaní veci záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná
a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na
spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Konštatoval, že mu dáva za pravdu aj neskôr prijatá novela
Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 účinným od 1.1.2008, ktorá podľa § 53 ods. 4 písm.
r/ považuje za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve ustanovenie, ktoré vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Súčasťou predpokladov pre vykonateľnosť exekučného titulu je, aby bol vydaný
orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal orgán nepríslušný, ide
o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej
správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval (3Mcdo
20/2008 z 22.04.2009). Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia právomoc rozhodcovského súdu
na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, neprijateľne
dojednanej rozhodcovskej doložke a exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru,
že exekučný titul vydal orgán na to nepríslušný. Exekučný súd preto v zmysle § 57 ods. 1 písm. g)
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorým navrhol
zmeniť rozhodnutie exekučného súdu tak, že odvolací súd zruší napadnuté uznesenie exekučného
súdu. V odvolaní konštatoval, že napadnutým uznesením exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju, keď dospel k záveru, že ust. čl. 9.2 Obchodných podmienok pre úver, ktoré tvoria
neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej zmluvy, obsahuje neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4
písm. r/ OZ. Z uvedeného dovodil, že akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej
doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na
obsah dôvodovej správy NR SR k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, v zmysle ktorej, ak by niektoré z
ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, v zmysle cit. právnej úpravy sa takéto ustanovenie považuje za neprijateľné, čo však nemá
za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Dojednaná rozhodcovská doložka sa
podľa odvolateľa neprieči dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi
uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si svoje práva proti
dlžníkovi uplatnil na rozhodcovskom súde v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky. Ďalej poukázal
na skutočnosť, že oprávnený je bankovým subjektom a v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/1991
Zb je povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Na
základe uvedeného ustanovenia oprávnený ponúkol neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy a povinný s touto rozhodcovskou doložkou súhlasil. V prípade, ak by povinný s rozhodcovskou
doložkou nesúhlasil, mohol ju v zmysle obchodných podmienok vypovedať v lehote 30 dní odo dňa
podpisu Zmluvy o úvere, čo povinný neurobil. Poukázal pritom na uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 2CoE/333/2011 zo dňa 30. Septembra 2011. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove č.k. 9CoE/18/2010, ktorého odôvodnenie veľmi podrobne citoval v odvolaní, pričom
sa v uvedenom prípade jednalo o vzťah založený na základe úverovej zmluvy uzatvorenej dňa 10.
októbra 2005. V odôvodnení cit. rozhodnutia odvolací súd v Prešove konštatoval, že ust. § 52 až §
54 OZ v znení účinnom do 31. decembra 2007 sa vzťahovali výlučne na tam uvedené spotrebiteľské
zmluvy, medzi ktoré úverová zmluva nepatrila, a preto nebolo možné v zmluvách uzatvorených do 1.



januára 2008 aplikovať ust. § 52 až § 54 OZ, vrátane § 53 ods. 4 písm. r/ OZ. Právnu dovolenosť,
či rozpor s dobrými mravmi bolo možné podľa Krajského súdu v Prešove posudzovať len podľa
Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona na ochranu spotrebiteľa a OZ v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy. Podľa odôvodnenia cit. rozhodnutia neplatnosť rozhodcovskej doložky sama o
sebe nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pričom poukázal aj na
rozsudok Súdneho dvora EÚ C-40/08. Ďalej poukázal na stanovenie hraníc pre konanie exekučného
súdu a na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave 18CoE/924/09, 18CoE/927/09 a 18CoE/954/09.
Vzhľadom na cit. odôvodnenia rozhodnutí Krajských súdov v Prešove a Bratislave odvolateľ namietal,
že nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 ZRK, rozhodcovský rozsudok je vydaný
podľa zákona, neobsahuje neprijateľnú podmienku, nevymáha sa plnenie v rozpore s dobrými mravmi a
návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť súdneho exekútora je v súlade s právoplatným a vykonateľným
rozsudkom.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„O.s.p.„) po preskúmaní veci v medziach a rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., Bratislava, ktorým bola povinnému uložená povinnosť
zaplatiť oprávnenému 2 320,78 Eur s príslušenstvom. Rozsudok bol vydaný pod sp. zn. BW-B/0112/0127
dňa 27. júla 2012, pričom mal vyznačenú právoplatnosť 26. septembra 2012 a vykonateľnosť 30.
septembra 2012. Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku rozhodcovská doložka bola dohodnutá
medzi zmluvnými stranami v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX. Podľa Obchodných podmienok pre
úver (verzia 1/2007), ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom
oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) a povinným dňa 27. apríla 2007, sa zmluvné strany v
bode 11.2 dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere a OP, budú riešené dohodou.
V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh PB na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na
základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik Zmluvy o úvere a OP, v
rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti Rozhodcovská,
arbitrážna a mediačná, a.s. (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa
rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom
rozhodcovského konania je Bratislava.

Oprávnený sa v tomto konaní začatom na jeho návrh doručený súdnemu exekútorovi dňa 02.
februára 2010 domáha vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky 1 599,07 Eur s príslušenstvom
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom
Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo
občianskoprávnych vzťahov sp. zn. II/2009-14 zo dňa 28. mája 2009, ktorý oprávnený predložil s
vyznačenou doložkou právoplatnosti dňom 27. októbra 2009 a vykonateľnosti dňom 30. októbra 2009.
Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku pohľadávka vznikla zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX
uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, Bratislava) a povinným dňa 15.
decembra 2005. Z uvedenej Zmluvy o úvere vyplýva, že súčasťou tejto zmluvy sú Obchodné podmienky
pre úver (verzia 1/2005), ktorých súčasťou je aj rozhodcovská doložka uvedená v bode 9.5, podľa
ktorej sa právny predchodca oprávneného a povinný sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo
Zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené dohodou. V prípade
nedosiahnutia dohody, budú tieto predložené a riešené pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie
bánk SR podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského
súdu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre ne konečné a záväzné.

Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku (1) exekútor, ktorému mu bol doručený návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.



(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. *) Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) a ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov (§ 45 Exekučného poriadku) na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy na
účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených
v odvolaní.

Po preskúmaní rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú uzavrel dňa
15. decembra 2005 právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) ako veriteľ
a povinný ako dlžník a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 50 000,- Sk (1 659,70
Eur), je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. OZ. Posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je
alebo nie je vzťahom o spotrebiteľskom úvere, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu
a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Je nepochybné, že v danom prípade bol poskytovateľom
úveru právny predchodca oprávneného, ktorý ho poskytol v rámci svojho podnikania, a to v rámci
predmetu svojej činnosti. Druhou zmluvnou stranou bola fyzická osoba nepodnikateľ, ktorá nemohla
ovplyvniť znenie predmetnej zmluvy. Takýto vzťah medzi účastníkmi, keď na jednej strane vystupuje
podnikateľ ako dodávateľ poskytujúci predmet plnenia v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
a na strane druhej vystupuje ako odberateľ fyzická osoba, je v zmysle § 2 písm. a) a § 3 ods. 1
a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nepochybne spotrebiteľským úverom. Podľa § 2 písm. a)
cit. zákona sa na účely zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v
inej právnej forme. Odvolateľ nespochybňuje, že by v predmetnej zmluve nebolo dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy. Takisto boli splnené podmienky podľa § 3 ods. 1, 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch, keď veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytla spotrebiteľský úver v
rámci svojho podnikania a spotrebiteľom bola fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý úver, teda peňažné
prostriedky na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zákon o spotrebiteľských
úveroch výslovne uvádza, na ktoré zmluvy (pokiaľ spĺňajú uvedené podmienky) sa nevzťahuje. To
znamená vyníma zo svojej pôsobnosti určité úverové zmluvy, ktoré presne špecifikuje v § 1 ods. 2 a
3. Úverová zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným nie je ani jednou zo zmlúv uvedených
v § 1 ods. 2 a 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. To znamená, že je úverovou zmluvou, na ktorú
sa cit. Zákon o spotrebiteľských úveroch vzťahuje v plnom rozsahu. Úverové zmluvy sa v zmysle §
261 ods. 3 Obchodného zákonníka riadia Obchodným zákonníkom. Obchodný zákonník neobsahuje



žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na spotrebiteľské vzťahy v zmysle § 1 ods. 2
Obchodného zákonníka vzťahujú predpisy občianskeho práva, tak Zákon o spotrebiteľských úveroch,
ako aj Občiansky zákonník. Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným
ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj bez návrhu v súlade s § 44
Exekučného poriadku a § 45 ZRK. Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „v štádiu exekučného
konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh
na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd
nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.“

Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať,
či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom,
pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh
ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či
bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj
z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie
právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v
iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta
sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa
ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému
súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd
ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je
pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu
zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už



vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou
neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho
úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc
na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 9.5
Obchodných podmienok pre úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, exekučný súd
správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do
Obchodných podmienok pre úver vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné
dojednania napísané - a to drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným
textom - už sama o sebe podstatne sťažuje reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní
v takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy,
ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle
§ 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú
podmienku zmluvy, a teda za absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v
tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako
doložka zapracovaná do Obchodných podmienok pre úver, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy.
Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral,
nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je
založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých
objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne
určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, svojím
spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym
spotrebiteľom. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov, ako aj subjekt,
ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou, bez toho, aby mal možnosť
akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by sa priamo týkala predmetu
uzatváranej zmluvy. Exekučný súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Neprijateľné podmienky sú v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného
v čase uzatvorenia Zmluvy neplatné. Z uvedených dôvodov rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o
akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnené v Zb. stanovísk NS a súdov SR 3/2012).

Tým, že exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju na základe rozhodcovského
rozsudku, ktorý posúdil ako nulitný (ničotný) právny akt, sa nijako nedotkol vzájomných nárokov
zo zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným, len zastáva názor, že na základe takéhoto
rozhodnutia sa oprávnený v exekučnom konaní nemôže úspešne domáhať vymoženia svojej
pohľadávky od povinného.

Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase
uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z.z., neznamená, že
banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútiť, preto neobstojí ani námietka odvolateľa,
že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
právneho predchodcu oprávneného (Poštová banka, a.s.) podľa § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z.z.
o bankách v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú
podmienku.

Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.



Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd
preto s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.