{"guid": "10e046ed-9338-4f4e-a210-b4f60bf65f1a:96adf9a4-49d2-4a95-b909-49ca416ad567", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3811220393.1", "spisova_znacka": "4CoE/105/2012", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/105/2012 z 24. 5. 2012", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 24. mája 2012, sp. zn. 4CoE/105/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3811220393.1", "identifikacne_cislo": "3811220393", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2012-05-24", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45", "nazov": "§ 45 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-45"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44", "nazov": "§ 44 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/244#paragraf-45", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/96adf9a4-49d2-4a95-b909-49ca416ad567", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3811220393.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3811220393.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2012:3811220393.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/105/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811220393
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3811220393.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Hattalova 12/C, IČO: 45 86 94 64 proti povinnému: T. X., bytom S., X. XXXX/X, o vymoženie 295,09
eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 20.
decembra 2011, č.k. 15Er/3868/2011-18 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa      p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Miroslava Šupu,
Exekútorský úrad Nitra, so sídlom Kmeťkova 30, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa
4.11.2011 domáhal vykonanie exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 295,09 eur
s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s., IČO: 35862882, Karpatská
18, Bratislava, sp.zn. HC0410269 zo dňa 10.6.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8.7.2011 a
vykonateľnosť dňa 12.7.2011. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil súdny
exekútor súdu dňa 29.11.2011. Súd v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ich
súlad resp. rozpor so zákonom  a dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je
spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Z predloženého
exekučného titulu- vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa
16.6.2008 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá zmluva o úvere č.
4804161408 (ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky), na základe ktorej
bol povinnému poskytnutý úver vo  výške 331,94 eura, ktorý sa povinný zaviazal splácať v pravidelných
mesačných splátkach so splatnosťou uvedenou v zmluve o úvere. Súd v prvom rade skúmal samotnú
zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom
a dospel k záveru, že tento právny vťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom
práve. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá
zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto
zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu
bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa.
Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde
týmto predmetom (okrem iných) je „poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných
zdrojov“. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných
dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené,
nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s
prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý
ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v



zmysle ustanovenia § 2 písm.a) zákona č.258/2001 Z.z.; predmetom zmluvy je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov vo forme pôžičky zo strany veriteľa a povinnosť dlžníka peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd
dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a
vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným)
a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a
to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej
zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej
doložky v článku 10 bod 10.2 obchodných podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal
rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním predmetných obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti
zmluvy o úvere, konkrétne článku 10 bod 10.2 vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní
nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V zmluvných dojednaniach v článku 10 bod
10.2 bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy tak, že „ Banka a klient sa budú snažiť o urovnanie
všetkých sporov, ktoré vzniknú z bankových obchodov rokovaním vedeným v dobrom úmysle a v snahe
vyhnúť sa súdnemu riešeniu sporov. Banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa
riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní
služieb, bankových produktov, a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť,
výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to v nasledovnom znení: a/ pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom
banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho
štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b/
pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné
a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, alebo všeobecnému súdu. Ak klient najneskôr pri
uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomne oznámenie, že s rozhodcovskou
doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Banka a klient sa dohodli, že sa podrobujú základným
vnútorným právnym predpisom Rozhodcovského súdu, najmä štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré
sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania. Jazykom rozhodcovského konania bude
slovenský jazyk.“ Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú
rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach
vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské
konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na
súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3
zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť.
Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia
32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký
rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou
zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní
predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky
k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská
doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom
prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému
rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu
zmluvy o úvere povinná vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania
súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade je Veriteľ,
čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.. Ak by aj rozhodcovská doložka dávala na výber
medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom
sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci
exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú
doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje princípu zákazu jednostrannosti určenia riešenia
sporov aj s prihliadnutím na § 106 O.s.p. (ktorý pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu
pred štátnym súdom), ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa



pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského
vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver a preto zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do
takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre
exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak by spotrebiteľ podľa neho mal možnosť vybrať
si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo
podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Dohoda strán o tom,
že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským
inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia,  má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo,
ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho
moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán
určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán,
ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Podľa názoru
súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá
je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd  opiera o to, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah, čo v ich vzťahu spôsobuje
značnú nerovnováhu. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah
predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha
zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.  Len veľmi ťažko možno predpokladať,
že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky
nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na
základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES),
a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení
smernice sa opiera o nepriamy účinok  práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v
povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním
smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom
rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu.
Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť
spotrebiteľom  minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená  smernicou 93/13/EHS, tak aj
vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice  a vnútroštátneho práva tak,
aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe
predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES)  vo veci C-243/08
zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor
konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v
zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá.
Teda podľa stanoviska Súdneho dvora  spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode
ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci
na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval
všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Je namieste si uvedomiť aj
okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval  je podnikateľský
subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom
podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy o finančnom prenájme uzatvára
rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní
zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme
bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie
ktorých bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Pre
účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa
vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa
ustanovenia §  53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale



tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú
nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku dňu
uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľný podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. Tento výpočet
je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje
na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.1.2008 výslovne uvedená aj
neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená
podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť,
že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej
zmluve. Súd vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku
s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom
zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký
stanovuje smernica 93/13/EHS. Rozhodcovská doložka obsiahnutá vo VOP zmluvy o pôžičke podľa
názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka
platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky
ustanovení spotrebiteľského práva) bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore
s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je
neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka  nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2  Exekučného
poriadku zamietol. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu
v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za
spôsobilý exekučný titul. Pre uvedený rozpor exekučného titulu a tým aj i návrhu a žiadosti o udelenie
poverenia nielen s Exekučným poriadkom ale aj úniovým právom, súd žiadosť zamietol v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého stupňa
svojím postupom neopodstatnene nahrádza aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinného.
Ten jediným úkonom nevyužil svoje procesné práva, ktoré mu zákon v rámci predchádzajúceho
rozhodcovského konania priznával  - nepodal žalobnú odpoveď, ani žalobu proti rozhodcovskému
rozsudku; žiadnym spôsobom neprejavil vôľu  napadnúť alebo spochybniť rozhodcovský rozsudok, a
preto je nesprávne, aby takúto vôľu nahrádzal súd. Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa
prekročil svoje zákonné oprávnenie a odvodil svoje oprávnenie v exekučnom konaní skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky od § 44 ods. 2 Ex. poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní.  Poukázal na to, že súd prvého stupňa odôvodňuje svoje rozhodnutie o nekalosti
rozhodcovskej doložky aj zo zverejneného slovenského prekladu smernice, v zmysle ktorého je ako
neprijateľná zmluvná podmienka bod q/ nesprávne. Dôvodil, že rozhodcovská doložka uvedená v čl.
10.2 Všeobecných obchodných podmienok platných v čase uzavretia zmluvy bod 2 písm. b/ nevyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Povinnému bolo v
rozhodcovskej doložke priznané právo predložiť spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému
súdu, pričom z uvedeného vyplýva, že povinný mohol spor predložiť na rozhodnutie aj všeobecnému
súdu. Keďže rozhodcovská doložka od povinného nepožaduje, aby spor s právnym predchodcom
oprávneného riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nebola naplnená podstata neprijateľnej podmienky
uvedenej v § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka. Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil
procesnú pasivitu povinného v rozhodcovskom konaní a starostlivosť, s akou rozhodcovský súd  napriek
pasivite povinného v rozhodcovskom konaní prihliadal na ustanovenia právnych predpisov  o ochrane
spotrebiteľa. Poukázal na skutočnosť, že právoplatný rozhodcovský rozsudok nebol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, rozhodcovské konanie sa viedlo v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní a rokovacieho
poriadku rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa taktiež relevantne neodôvodnil, prečo a v čom
konkrétne spôsobuje rozhodcovská doložka nerovnováhu v právach a povinnostiach na úkor povinného.
Neuviedol, prečo túto nerovnováhu vyhodnotil dokonca ako značnú, ako vyžaduje generálna klauzula
neprijateľnej podmienky. Dôvodil, že súd prvého stupňa svojim rozhodnutím vytvoril právny stav, v



zmysle ktorého oprávnenému odníma možnosť konať pred súdom a porušuje jeho ústavné právo na
súdnu ochranu, t.j. domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zákonom ustanoveným
spôsobom. Tvrdenia súdu ohľadom nekalosti doložky nijako nepoľahčujú skutočnosť, že povinnému boli
finančné prostriedky poskytnuté, tento však riadne a včas neplnil svoje povinnosti zo zmluvy o úvere
a počas celého procesu vymáhania a rozhodcovského konania nemal snahu dosiahnuť dohodu alebo
zmier. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v
zmysle ust. § 220 O.s.p zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovie, alebo
aby ho v zmysle ust. § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti
na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa,
s ktorým sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza
nasledovné:

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ust. § 44 Exekučného poriadku v
spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti posudzuje, či v rozhodcovskom
rozsudku, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným
titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právne nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp., či rozhodcovský
rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní. Ak zistí tieto
nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný                         v
dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má
charakter spotrebiteľského úveru (§ 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch),
potom exekučný súd, taktiež v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z., z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu,
či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné
exekučné konanie zastaviť.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona                      č.
244/2002 Z. z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2  Občianskeho
zákonníka a Smernice 93/13/ES a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok
oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná.
Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa (§
53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku
v čl. 10 bod 10.2 Všeobecných obchodných podmienok opodstatnene považoval súd prvého stupňa za
nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.

Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach                       v
spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale
existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komforným spôsobom.
Smernica podľa čl. 1 písm. q) Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v
rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že
podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie
- dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných
podmienok,                  a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne,
a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov
na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu,    v konaní nie
je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. V tejto súvislosti odvolací súd
podotýka, že v predmetnej veci je potrebné považovať za neprimeranú rozhodcovskú doložku, ktorá je



súčasťou Obchodných podmienok pre úver, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom
jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť.

V danom prípade súd prvého stupňa správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný
rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a
preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie  zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  ako vecne správne podľa                      §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Er/3868/2011", "guid": "9438185e-b545-4e81-a516-9663ee513220:29f0d469-ddb9-4266-9362-59f5cedb51c3", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}