Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/193/2017 z 25. 11. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. novembra 2019, sp. zn. 14Co/193/2017, ECLI:SK:KSBA:2019:1114222085.1 Krajský súd Bratislava | 14Co/193/2017 | ECLI:SK:KSBA:2019:1114222085.1 | 2019-11-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6dd3728c-c8b6-4967-8911-389119cc60b2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1114222085.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/193/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114222085
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114222085.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Darina Kuchtová a Mgr. Barbora Barteková v právnej veci žalobcu: A. D., bytom M. XXXX/
XX, R., zastúpený JUDr. Peter Vačok, advokát, so sídlom AK Vazovova 9/A, Bratislava proti žalovanému:
Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I č. k. 23C 53/2014-144 zo dňa 5.12.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 23C 53/2014-144 zo dňa 5.12.2016
v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 23C 53/2014-144 zo dňa 5.12.2016 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 786 € ako náhradu škody a vo zvyšnej časti nároku na nemajetkovú
ujmu žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi.

2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 786 € ako
náhradu škody a nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 €. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III, ČVS:ORP-3.319/1-OSV-B3-2005 zo dňa 02.09.2005 bolo
vznesené obvinenie za skutok kvalifikovaný ako trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného
zákona, účinného v čase spáchania skutku spáchaný spolupáchateľstvom. Proti tomuto rozhodnutiu
podal žalobca sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 16.09.2005,
sp. zn. 4Pv/989/05 zamietnutá. Prokurátor podal obžalobu na Okresný súd Bratislava III dňa 04.10.2006.
Vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 46T 124/2006. Okresný súd Bratislava III dňa
09.10.2006 vydal trestný rozkaz, ktorým bol uznaný vinným a bol mu uložený trest. Voči uvedenému
trestnému rozkazu podal žalobca odpor a následne bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp.
zn. 46T/124/2006, zo dňa 15.04.2008 odsúdený. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, na základe
ktorého Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. lTo/140/2010 zo dňa 20.10.2010 zrušil odsudzujúci
rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo
dňa 22.05.2012 bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Na
základe podaného odvolania Krajský súd v Bratislave rozsudok zrušil a žalobcu oslobodil z dôvodu, že
nebolo preukázané, že sa stal skutok pre ktorý bol trestne stíhaný.
3. V dôsledku trestného stíhania vznikla žalobcovi škoda v podobe výdavkov na trovy právneho
zastúpenia v uhradenej platbe vo výške 786 €, ktoré zaplatil svojmu obhajcovi ako odmenu súvisiacu
s jeho obhajobou v trestnom konaní. Zároveň žiadal nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch. Za



nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda označil žalobca uznesenie Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III, CVS:ORP- 3319/1-OSV-B3-2005 zo dňa 02.09.2005 ako aj
z dôvodu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní. Žalovaný vo vyjadrení
namietal, že nie je orgánom oprávneným konať za štát v predmetnej veci z dôvodu nesplnenia
podmienok na postup podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003. Z.z. Tvrdil, že v danom prípade by
mal súd konať s orgánom príslušným na konanie v mene štátu a to s Ministerstvom spravodlivosti
v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
4. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Bratislave III, uznesením sp. zn. ČVS:ORP-3319/1-OSV-B3-2005 zo dňa
02.09.2005 žalobcovi vzniesol obvinenie za skutok kvalifikovaný ako trestný čin vydierania podľa § 235
ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku spáchaný spolupáchateľstvom. Žalobca
proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III
zo dňa 16.09.2005, sp. zn. 4Pv/989/05 zamietnutá. Okresná prokuratúra podala obžalobu na Okresný
súd Bratislava III dňa 04.10.2006. Vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 46T 124/2006.
Okresný súd Bratislava III dňa 09.10.2006 vydal trestný rozkaz, ktorým bol uznaný vinným a bol mu
uložený trest. Voči uvedenému trestnému rozkazu podal odpor a následne bol rozsudkom Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 15.04.2008, sp. zn. 46T/124/2006 odsúdený. Proti rozsudku podal odvolanie,
na základe ktorého Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20.10.2010, sp. zn. lTo/140/2010 zrušil
odsudzujúci rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava III
rozsudkom zo dňa 22.05.1012 bol žalobca spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok nie je
trestným činom. Na základe podaného odvolania Krajský súd v Bratislave rozsudok zrušil a žalobcu
oslobodil z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok pre ktorý bol trestne stíhaný. Z odôvodnenia
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.04.2013, sp. zn. 4 To/25/2013 vyplynulo, že prvotná
výpoveď poškodenej O.j z prípravného konania nebola podporená nielen výpoveďou jej manžela svedka
L. R., ale ani nestrannou výpoveďou svedkyne C.. K. D.-A.. Krajský súd tiež skonštatoval, že nie
je bez významu ani okolnosť, že sama poškodená- svedkyňa Oľga R. v kritickom čase bola svojim
zamestnávateľom ( poznámka súdu: žalobcom a svedkom C.) upodozrievaná z krátenia tržieb a hrozilo
jej trestné stíhanie. C.. D. H., advokát vystavil žalobcovi dňa 28.05.2013 faktúru č. XXXX na sumu 786
Eur spolu s DPH za poskytovanie právnych služieb v trestnej veci vedenej pred Okresným súdom
Bratislava III, pod sp. zn. 46T/124/2006 a následne Krajským súdom v Bratislave pod sp.
zn. 4To/25/2013. Z výpisu z účtu C.. D. H. zo dňa 15.06.2013 až 17.06.2013 súd zistil, že
žalobca vyplatil sumu 786 eur C.. D. H., advokátovi dňa 17.06.2013 a to prevodom na účet. Skutočnosť,
že vyúčtované úkony boli v trestnom konaní skutočne aj vykonané ako aj že boli vyúčtované v súlade s
vyhláškou sporná nebola. Z osvedčenia o registrácii a pridelení daňového identifikačného čísla vyplýva,
že C.. D. H., advokát bol platiteľom DPH v rozhodnom období.
5. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a tvrdil, že nie sú splnené zákonné podmienky na uplatnenie
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, pretože uplatnený nárok nespĺňa
zákonné požiadavky podľa §17 ods.3 a ods.4 zákona č.514/2003 Z.z. Nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy nie je vôbec odôvodnený, nie sú uvedené žiadne relevantné skutočnosti a dôkazy, na základe
ktorých by bolo možné uplatnený nárok priznať. Zdôraznil, že nemajetkovú ujmu nestačí len deklarovať,
ale musí byť aj preukázaná a potvrdená. Poukázal na nález US SR SP
II.US 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 a tiež na skutočnosť, že v rámci hlavného pojednávania došlo
k výraznej zmene dôkaznej situácie, nakoľko došlo k zmene výpovede svedkyne poškodenej O., ktorá
žalobcu v prípravnom konaní usvedčovala zo spáchania predmetného trestného činu.
Žalovaný nenamietal, že suma náhrady škody vo výške 786 eur by bola vyčíslená nesprávne, alebo že
vyúčtované úkony neboli vykonané a neboli vyúčtované v súlade s Vyhláškou. Namietal základ nároku
a to existencia nezákonného rozhodnutia, prípadne nesprávneho úradného postupu. Tvrdil, že žalobca
vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal a všetko, čo uvádzal, uvádzal len v rovine úvah, aká škoda by
mu mohla vzniknúť, ak by bol právoplatne odsúdený. Poukázal na to, že čo sa týka rozvodu, žalobca
neuviedol, že dôvodom bolo trestné stíhanie. Namietal, že finančná situácia žalobcu sa nezmenila.
Zdôraznil, že živnosť žalobcu sa netýkala sporného bufetu a jeho živnosť nebola pozastavená. V danom
prípade absentuje príčinná súvislosť medzi nepredĺžením nájomnej zmluvy na bufet a trestným stíhaním.
Všetky prípady ujmy, ktoré žalobca uvádzal, boli len v rovine hypotetickej, žiadnu konkrétnu ujmu, ktorá
by mu vznikla neuviedol. S poukazom na uvedené neboli splnené podmienky na náhradu škody.
6. Žalobca k veci uviedol, že celé trestné konanie zle znášal lebo bol nevinný a z dôvodu procesných
úkonov stratil veľa času. Bol na neho vydaný zatykač za to, že si neprevzal včas zásielku. Trestným
stíhaním bola ohrozená jeho živnosť, pretože keby bol odsúdený nemohol by túto činnosť vykonávať.
V čase trestného stíhania vykonával pohostinskú činnosť, prevádzkoval spolu s A. bufety, jeden bol



písaný na neho, druhý na A. C.. V súčasnosti na živnosť robí ako vodár - kúrenár. Pohostinskej činnosti
sa venoval do roku 2012, potom sa jej prestal venovať lebo ho to prestalo baviť. V priebehu trestného
stíhania nemal žiadne administratívne obmedzenia. Na vzťahy v spoločnosti a v zamestnaní trestné
stíhanie vplyv nemalo. V zamestnaní sa mu darí rovnako ako sa mu darilo aj pred trestným stíhaním. Na
trhu práce k diskriminácii nedošlo. Poukázal na to, že im končila nájomná zmluva na štadióne a ďalej už
nebol daný súhlas prenajímateľa. Možno aj v rodine sa to mohlo prejaviť, keďže človek nervózny inak
reaguje, ale nevedel uviesť, či trestné stíhanie malo bezprostredný vplyv na jeho rozvod. Svedok A. C.
vo svojej výpovedi uviedol, že bol spolužiakom a so žalobcom boli spoluobvinení v trestnom konaní, na
základe ktorého požadujú náhradu škody. Spoločne prevádzkovali bufet na živnosť s tým, že živnosť
na bufet kde malo dôjsť ku skutku, ktorý im bol kladený za vinu, bola prevádzkovaná na neho. Žalobca
sa v priebehu trestného stíhania rozviedol. Bližšie uviedol, že svadbu mal v roku 2003 a
rozviedol sa niekedy v roku 2006 alebo 2007.
7. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods.
1, § 15 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1,2,3, § 18 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z.
8. Okresný súd pri skúmaní dôvodnosti nároku žalobcu vychádzal z predpokladu vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorým je existencia nezákonného rozhodnutia,
existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, za splnenia podmienky
využitia riadnych opravných prostriedkov a zrušenia nezákonného rozhodnutia. Judikatúra Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyslovila a je konštantná v otázke, že ak došlo rozhodnutím súdu k
oslobodeniu spod obžaloby a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu, rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť ( rozhodnutie NS SR z 30.
novembra 2009 sp. zn. 4Cdo 183/2009). Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je totiž neskorší výsledok trestného stíhania. Ústavný súd v náleze sp. zn.
II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013 skonštatoval, že „vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno
bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania
existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr
z rôznych dôvodov nepotvrdila.“
9. Okresný súd predovšetkým riešil otázku, ktorý subjekt je nositeľom povinnosti nahradiť žalobcovi
škodu. Zodpovedným subjektom je štát (Slovenská republika). K otázke označenia (resp. určenia)
orgánu oprávnenému konať za štát zaujal najvyšší súd Slovenskej republiky právne závery napríklad v
uznesení z 26. septembra 2012 sp. zn. 6 Cdo 149/2011, v ktorom uviedol, že „riadne označenie štátu
ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako
účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude
za štát konať (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť
návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43
O.s.p. V prípade, že žalobca síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok
do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp.
nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia
§ 21 ods. 4 veta prvá O.s.p vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu
- zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Právne
názory vyjadrené v tomto uznesení najvyššieho súdu použil súd aj v danej veci. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku zo 14. októbra 2015 sp.zn. 8 Cdo 289/2014 vyslovil názor, že ak v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal
v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody
podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu
prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti. Toto rozhodnutie bolo aj prijaté na uverejnenie
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR na zasadnutí
občianskoprávneho kolégia NSSR, ktoré sa konalo dňa 3.12.2015. Z tohto právneho názoru súd pri
riešení otázky orgánu konajúceho za štát vychádzal.
10. V danom prípade nárok žalobcu sa odvíja od uznesenia o vznesení obvinenia Okresného riaditeľstva
policajného zboru v Bratislava III, sp. zn. ČVS:ORP-3319/1-OSV-B3-2005 zo dňa 02.09.2005, ako aj
nesprávneho postupu prokurátora v tom, že zamietol sťažnosť, podal obžalobu, v prieťahoch súdu pri
vypracovaní písomného vyhotovenia rozsudku, v postupe súdu keď vydal trestný rozkaz.



11. Za daného skutkového stavu sú naplnené podmienky ustanovenia § 4 ods. l písm. f/ zákona č.
514/2003 Z.z. a orgánom konajúcim za štát je generálna prokuratúra. Týmto orgánom nemôže byť
ministerstvo vnútra, pretože nie sú naplnené právne podmienky § 4 ods. l písm. b/ alinea 1, keďže
prokurátor podal obžalobu. Týmto orgánom nemôže byť ani ministerstvo spravodlivosti, pretože na
základe rozhodnutia súdu došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Iba v prípade ministerstva
vnútra a generálnej prokuratúry ako orgánov konajúcich za štát sú v zákone špecifikované podmienky,
za ktorých v súvislosti s postupom orgánov činných v trestnom konaní je dané ich konanie za štát.
Ministerstvo vnútra je týmto orgánom len za predpokladu, že 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal
v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo 2.
poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Ak tieto
podmienky nie sú kumulatívne splnené, je orgánom konajúcim za štát generálna prokuratúra. Vo vzťahu
k ministerstvu spravodlivosti ako orgánu konajúcemu za štát už žiadna špecifická podmienka upravená
nie je. Rozhodne sa v právnej úprave nenachádza podmienka prijatia obžaloby súdom, ako kritérium,
preto, aby v tomto prípade konalo za štát ministerstvo spravodlivosti. Ak by zákonodarca mal v úmysle
takýmto spôsobom rozdeliť kompetenciu orgánov konajúcich za štát, teda fázovito s ohľadom na postup
orgánov činných v trestnom konaní (teda aj súdu), musel by to výslovne uviesť v znení zákona, čo sa
však nestalo.
12. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré
bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine
predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu.
Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž
prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní
vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup
týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii
nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.
13. Vzhľadom na Nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, ktorý skonštatoval,
že „vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.
za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.“ Súd skúmal osobitosti
daného prípadu a z vykonaného dokazovania v konaní z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 25.04.2013, sp. zn. 4To/25/2013 vyplynulo, že prvotná výpoveď poškodenej O. z
prípravného konania nebola podporená nielen výpoveďou jej manžela svedka L. R., ale ani nestrannou
výpoveďou svedkyne C.. K. D.-A.. L. súd tiež skonštatoval, že nie je bez významu ani okolnosť, že sama
poškodená- svedkyňa O. R. v kritickom čase bola svojim zamestnávateľom (poznámka súdu: žalobcom
a svedkom Joštom) upodozrievaná z krátenia tržieb a hrozilo jej trestné stíhanie.
14. Z uvedeného potom vyplýva, že v konaní bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia,
ktorým je v tomto prípade uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi, bol preukázaný vznik škody, v
podobe výdavkov žalobcu na trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi vznikli v dôsledku rozhodnutia
vydaného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave III ČVS:ORP-3319/1-OSV-B3-2005 zo
dňa 02.09.2005, a k úhrade ktorých zo strany žalobcu skutočne aj došlo. Uvedená skutočnosť napokon
nebola spornou ani medzi stranami v spore.
15. Vzhľadom k uvedenému súd priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 786 Eur spočívajúcu vo
vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní, ktorú žalobca vynaložil v súvislosti s
právnym zastúpením C.. D. H., ktorá suma bola žalobcom vyčíslená a bola žalobcom na účet jeho
právneho zástupcu vyplatená. Žalovaný správnosť vyčíslenia výšky náhrady trov konania a vykonanie
jednotlivých úkonov právnej služby, tak ako ich žalobca uviedol, nenamietal. Vychádzal zo zistenia, že v
danom prípade skutočnou škodou boli náklady žalobcu vzniknuté a vynaložené v spojitosti s uplatnením
práva na obhajobu v trestnom konaní, pričom ide o sumu, o ktorú sa zmenšil jeho majetok
v súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú
ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného
majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku.
16. V súvislosti s namietanou dĺžkou konania súd zistil, že žalobca v priebehu celého trestného stíhania
sťažnosť na prieťahy nepodal. Rovnako žalobcom uvádzané prieťahy neboli konštatované ani Ústavným
súdom SR, ani predsedom Okresného súdu Bratislava III. Navyše žalobca nepreukázal vznik škody



ani nemajetkovej ujmy v súvislosti s ním namietanými prieťahmi v konaní. Takisto za nesprávny úradný
postup nemožno považovať ani vydanie Trestného rozkazu a samotné dôvody, ktoré viedli odvolací súd
k zrušeniu oboch rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III, keďže tak okresný súd, ako aj odvolací súd
postupovali pri svojej činnosti z dikcie ustanovení Trestného poriadku.
17. Žalobca si v konaní okrem náhrady materiálnej škody uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala vzniknúť v dôsledku trestného stíhania a to v súkromnom a profesionálnom živote. Súd pri
vyhodnotení predmetného čiastkového nároku vychádzal z výpovede žalobcu a svedka a zistil,
že v konaní nebolo preukázané, že v danom prípade došlo k citeľnému zásahu do práva žalobcu na
jeho česť, dôstojnosť, súkromný život a rovnako nebolo preukázané, že trestné stíhanie
malo nepriaznivé dôsledky na jeho ďalšie pracovné uplatnenie. Žalobca prestal vykonávať pohostinskú
činnosť, tak ako sám uviedol, z dôvodu, že ho to prestalo baviť. V súčasnosti na živnosť
vykonáva práce ako vodár - kúrenár. Finančná situácia sa u neho nezmenila, je rovnaká ako pred
trestným stíhaním.
18. Okresný súd v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože
žalobca v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal nim uvádzaný vplyv trestného stíhania tak, ako
to dôvodil vo svojom návrhu a vo svojej výpovedi. Pri skúmaní dôvodnosti žaloby v časti uplatnenej
nemajetkovej ujmy súd dospel k záveru, že trestné stíhanie žalobcu nebolo zásahom do jeho rodinného
a spoločenského života, s priamym dopadom na jeho najbližších v takej intenzite ako udával žalobca.
Podľa názoru súdu žalobca počas konania nepreukázal, že by bola znížená jeho dôstojnosť alebo
vážnosť v spoločnosti ani to, že by došlo k zhoršeniu jeho postavenia v pracovnom alebo rodinnom
živote. Žalobca je aj v súčasnosti živnostníkom, k zmene druhu živnosti došlo u neho
na základe jeho rozhodnutia a trestné stíhanie nemalo vplyv na výšku jeho príjmu. Žalobca rovnako
nepreukázal, že by k nepredĺženiu zmluvy o nájme bufetového stánku došlo z dôvodu jeho
trestného stíhania.
19. Na základe podanej žaloby žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 10786 eur titulom
náhrady škody voči štátu. Súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 786 eur a vo zvyšku žalobu
zamietol.
20. O trovách konania rozhodol podľa § 257 C.s.p., keď z obsahu spisu zistil, že žalovanému, ktorý mal
úspech vo veci preukázateľne v konaní žiadne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli. Žalobca
mal v konaní úspech v rozsahu 786 eur a neúspech mal v rozsahu 10 000 eur. Naopak žalovaný mal
v konaní úspech v rozsahu 10 000 eur a neúspech v rozsahu 786 eur. V konaní bol žalobca úspešný v
percentuálnom vyjadrení 7,3 % a neúspešný v rozsahu 92,7%. Naopak žalovaný bol v
konaní úspešný v rozsahu 92,7 % a neúspešný v rozsahu 7,3 %
21. Proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
náhradu škody vo výške 786 € podal odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a to
najmä z dôvodu, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil a navrhol rozsudku zmeniť a žalobu
v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že na vznik nároku na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších
predpisov, musia byť kumulatívne splnené hmotnoprávne podmienky, a to: existencia nezákonného
rozhodnutia, vznik škody príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. V danom
prípade nebola splnená už prvá základná hmotnoprávna podmienka na vznik nároku žalobcu, pretože
uznesenie o vznesení obvinenia, na ktorého základe žalobca nárok uplatňuje, nemožno v danom
prípade hodnotiť ako nezákonné. V trestnom konaní v prípravnom štádiu s poukazom na § 206 ods.
1 Trestného poriadku dochádza k vzneseniu obvinenia voči doposiaľ podozrivej osobe po tom, čo na
podklade trestného oznámenia, resp. skutočností zistených po začatí trestného stíhania, je dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. Rozhodnutie (uznesenie) o vznesení obvinenia
v intenciách uvedeného, s poukazom na § 206 ods. 1 Trestného poriadku, teda nie je rozhodnutím o vine
obvineného, ale fakticky vyjadruje len vyšší stupeň pravdepodobnosti, že trestný čin mal spáchať určitá
konkrétna osoba. V trestnom konaní sa uplatňuje zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci, teda
zásada materiálnej pravdy vyjadrená v § 2 ods. 10 Tr. poriadku, ktorá sa vzťahuje jednak na činnosť
orgánov činných v trestnom konaním, ako aj na činnosť súdov. V zmysle uvedenej zásady sa iný rozsah
dôkazov vyžaduje na vznesenie obvinenia voči podozrivej osobe, iný rozsah sa vyžaduje na podanie
obžaloby a taktiež iný rozsah sa bude vyžadovať na odsúdenie obžalovaného súdom. Na vznesenie
obvinenia voči obvinenému - žalobcovi boli v danom procesnom štádiu a za danej dôkaznej
situácie, jednoznačne splnené všetky zákonné podmienky, čo fakticky potvrdzuje aj samotná skutočnosť,
že toto uznesenie aj po jeho vecnom preskúmaní zo strany prokurátora, na základe sťažnosti podanej
obvineným, nebolo zrušené a sťažnosť obvineného bola zamietnutá ako nedôvodná. Uznesenie o
vznesení obvinenia vydané vyšetrovateľom PZ dňa 2.9.2005, teda nemožno automaticky vyhodnocovať



ako nezákonné len na základe toho, že v neskoršom štádiu trestného konania v došlo k
oslobodeniu obžalovaného teda žalobcu spod obžaloby prokurátora. Takéto právne závery vyplývajú
jednak aj z nálezu Ústavného súdu SR ÚS 163/2013, ako aj z judikatúry ESĽP vo veci Lavrechov
vs. Česká republika. Dôležité je v tomto kontexte zároveň podotknúť, že k oslobodeniu obžalovaného
súdom v tomto prípade došlo fakticky len v dôsledku podstatnej zmeny dôkaznej
situácie v konaní pred súdom, a to zmena výpovede zo strany poškodenej na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 22.5.2012. Možno predpokladať, že v prípade, ak by poškodená svoju výpoveď neskôr
nezmenila, došlo by zo strany súdu k vyneseniu odsudzujúceho rozsudku. Výpoveď
poškodenej bola v danom prípade vo svojej podstate východiskovým dôkazom na strane prokuratúry,
pričom po jeho následnom spochybnení, už súdu nezostávalo nič iné ako oslobodiť obžalovaného spod
obžaloby. Odvolateľ uviedol, že ako žalovaný nenamietal výšku uplatnených trov obhajoby vo výške 786
€, ale namietal existenciu nezákonného rozhodnutia. V súvislosti s námietkou nesplnenia zákonných
podmienok na vznik nároku na náhradu škody žalovaným, namietal žalovaný odvolací dôvod nesprávne
právne posúdenie veci okresným súdom. Z uvedeného dôvodu navrhol rozsudok v napadnutej časti
zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) preskúmal vec, viazaný dôvodmi odvolania
§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), vec
prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie
(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385
ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správny
a odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

23. Žalobca žalobou uplatnil jednak nárok na náhradu škody, a jednak nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. Okresný súd žalobe v časti náhrady škody vyhovel a v časti nemajetkovej ujmy žalobu zamietol.
Odvolanie podal žalovaný proti výroku, ktorým okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu škody
v sume 786 eur a v odvolaní tvrdil, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil a navrhol rozsudku
zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že na vznik nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
znení neskorších predpisov, musia byť kumulatívne splnené hmotnoprávne podmienky, a to: existencia
nezákonného rozhodnutia, vznik škody príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody. V danom prípade nebola splnená už prvá základná hmotnoprávna podmienka na vznik nároku
žalobcu, pretože uznesenie o vznesení obvinenia, na ktorého základe žalobca nárok uplatňuje, nemožno
v danom prípade hodnotiť ako nezákonné, len na základe toho, že v neskoršom štádiu trestného
konania v došlo k oslobodeniu obžalovaného teda žalobcu spod obžaloby prokurátora. Okresný súd
vychádzal z predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktorým je existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonným rozhodnutím, za splnenia podmienky využitia riadnych opravných prostriedkov a zrušenia
nezákonného rozhodnutia. Okresný súd v rozhodnutí poukázal na to, že judikatúra Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyslovila a je konštantná v otázke, že ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu
spod obžaloby a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu, rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (rozhodnutie NS SR z 30. novembra 2009 sp.
zn. 4Cdo 183/2009). Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného
stíhania je totiž neskorší výsledok trestného stíhania.
24. Okresný súd v danom prípade vychádzal zo správneho zistenia, že v danom prípade nárok žalobcu
sa odvíja od uznesenia o vznesení obvinenia Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislava
III, sp. zn. ČVS:ORP-3319/1-OSV-B3-2005 zo dňa 02.09.2005. V konaní bola preukázaná existencia
nezákonného rozhodnutia, ktorým je v tomto prípade uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi,
bol preukázaný vznik škody, v podobe výdavkov žalobcu na trovy právneho zastúpenia,
ktoré žalobcovi vznikli v dôsledku rozhodnutia vydaného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v
Bratislave III ČVS:ORP-3319/1-OSV-B3-2005 zo dňa 02.09.2005, a k úhrade ktorých zo strany žalobcu
skutočne aj došlo. Uvedená skutočnosť nebola spornou ani medzi stranami v spore.
25. Odvolateľ v podanom odvolaní poukázal na Nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 163/2013
zo dňa 13.11.2013, ktorý skonštatoval, že „vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez
ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania
existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych
dôvodov nepotvrdila.“ Uvedeným Nálezom ÚS SR sa zaoberal aj okresný súd, ktorý v súvislosti s týmto



skúmal osobitosti daného prípadu a z vykonaného dokazovania v konaní z odôvodnenia rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.04.2013, sp. zn. 4To/25/2013 vyplynulo, že prvotná výpoveď
poškodenej Oľgy Baroňovej z prípravného konania nebola podporená nielen výpoveďou jej manžela
svedka L., ale ani nestrannou výpoveďou svedkyne C.. K. D.-A.. Krajský súd tiež skonštatoval, že
nie je bez významu ani okolnosť, že sama poškodená- svedkyňa O.á v kritickom čase bola svojim
zamestnávateľom (poznámka súdu: žalobcom a svedkom C.) upodozrievaná z krátenia tržieb a hrozilo
jej trestné stíhanie. Z uvedeného potom vyplýva, že v konaní bola preukázaná existencia nezákonného
rozhodnutia, ktorým je v tomto prípade uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi, bol preukázaný vznik
škody, v podobe výdavkov žalobcu na trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi vznikli v dôsledku
rozhodnutia vydaného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave III ČVS:ORP-3319/1-
OSV-B3-2005 zo dňa 02.09.2005, a k úhrade ktorých zo strany žalobcu skutočne aj došlo, čo nebolo
sporné ani medzi stranami v spore.
26. Vzhľadom k uvedenému okresný súd správne rozhodol, keď priznal žalobcovi náhradu škody vo
výške 786 eur, spočívajúcu vo vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní, ktorú žalobca vynaložil
v súvislosti s právnym zastúpením C.. D. H., ktorá suma bola žalobcom vyčíslená a bola žalobcom na
účet jeho právneho zástupcu vyplatená. Žalovaný správnosť vyčíslenia výšky náhrady trov konania a
vykonanie jednotlivých úkonov právnej služby, tak ako ich žalobca uviedol, nenamietal..
27. Odvolací súd v súvislosti s odvolacou námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci okresným
súdom, poukazuje na správne a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v tejto otázke.
Odvolací súd pre doplnenie uvádza, že čo sa týka nároku na náhradu škody, v zmysle ustálenej judikatúry
prijatej pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. pred 1. júlom 2004 platí, že právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má pri splnení ďalších zákonných predpokladov
podľa ustanovenia § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne aj ten, kto bol spod obžaloby oslobodený,
pričom do tohto nároku možno pojať aj náklady vynaložené obvineným na trovy obhajoby, a to bez zreteľa
na to, či mu bol obhajca ustanovený alebo si ho zvolil sám. Súdna prax prijala tieto závery vychádzajúc
zo zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu obsiahnutej v zákone č. 58/1969
Zb. a dospela k nim za pomoci systematického a logického výkladu ustanovenia § 4 ods. 1 citovaného
zákona (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.6.1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93, uverejnený v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, pod číslom 70, ročník 1994). Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením,
spočívajúci v nákladoch vynaložených poškodeným (obvineným) na trovy obhajoby za účelom zrušenia
alebo zmeny nezákonného rozhodnutia, nie je teda priamo upravený v zákone č. 58/1969 Zb. Ide
o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu, kedy treba samostatne posudzovať aj otázku rozsahu
jej náhrady.

28. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola primerane
odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela judikatúra k záveru, že ak
došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 z 18.8.2010).
Podmienkou zodpovednosti štátu za škodu nie je porušenie právnej povinnosti, rozhodujúcou je
skutočnosť, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu. V danom prípade bol žalobca
právoplatne spod obžaloby oslobodený, čo znamená, že predpoklady uplatneného nároku na náhradu
škody boli preukázané.

29. Zásada, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a
trovy svojho zástupcu, sa v trestnom konaní prejavuje v tom, že obvinený znáša vlastné trovy a výdavky
spojené so zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom, pritom sa
ale uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady,
ktoré účastník v konaní vynaložil. Aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na
zmluvnej odmene pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti fyzickej či právnickej
osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Niet dôvodu, aby
štát uhrádzal poškodenému v prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré vynaložil v trestnom konaní
na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom



konaní, spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu
škody proti štátu neobmedzený.
30. Rovnaký názor mal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 28.04.2016, sp. zn.
6 Cdo 402/2015, v ktorom uviedol, že: „aj v prípade, ak nárok na náhradu nákladov vynaložených
poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod
obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej
odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov.. Na podporu
tohto právneho názoru treba uviesť, že aj súčasné znenie zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým bol zrušený
zákon č. 58/1969 Zb. stanovuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania vzniknutých poškodenému v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a že účelne
vynaložené hotové výdavky a odmena za zastupovanie sa určia ako tarifná odmena advokáta.“
31. Vychádzajúc z vyššie uvedeného bol správny záver súdu prvej inštancie, pokiaľ sa v konaní
zaoberal správnosťou toho, aké trovy obhajoby, v akej výške sú škodou, ktorá žalobcovi v súvislosti
s trestným konaním skutočne vznikla. Odvolací súd je názoru, že žalobca dostatočným spôsobom
preukázal výšku tarifnej odmeny advokáta v sume 786 eur, ktorú účelne vynaložil v predmetnom
trestnom konaní. Žalobca predložil do konania súpis trov právneho zastúpenia, z ktorého bolo zrejmé,
za aké úkony si obhajca žalobcu účtoval tarifnú odmenu. Dané úkony obhajcu neboli v priebehu konania
spochybnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo preto v tejto časti správne.
32. V dôsledku trestného stíhania vznikla žalobcovi škoda v podobe výdavkov na trovy právneho
zastúpenia v uhradenej platbe vo výške 786 eur, ktoré zaplatil svojmu obhajcovi ako odmenu súvisiacu
s jeho obhajobou v trestnom konaní. V tejto časti bolo rozhodnutie okresného súdu vecne správne a
odvolanie žalovaného nebolo dôvodné. Zároveň žalobca podanou žalobou žiadal nahradiť nemajetkovú
ujmu v peniazoch a tiež tvrdil, že škoda mu vznikla aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v prieťahoch v konaní, ale tento nárok žalobcu bol okresným súdom zamietnutý, žalobca
odvolanie nepodal a tak odvolací súd sa rozhodnutím okresného súdu v zamietajúcej časti nemohol
zaoberať.
33. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

34. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

35. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, vrátane všetkých písomných podaní strán doručených
súdu aj v priebehu odvolacieho konania, odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky
žalovaného spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a s prihliadnutím na odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd dodáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne skutkovo a právne posúdil.

36. Vzhľadom na zistený skutkový stav veci súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca v
konaní preukázal predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody v priznanej sume 786 eur.

37. Sporové konanie v občianskoprávnych veciach je (bolo) ovládané zásadou dispozitívnosti. To
znamená, že je vecou účastníka konania, aby ním požadované rozhodnutie oprel o tvrdenia takých
skutočností, s ktorými zákon spája práve tie práva či povinnosti, ktorých sa účastník pred súdom domáha
a súčasne je vecou účastníka, aby takéto ním uvádzané tvrdenia aj preukázal. V sporovom občianskom
konaní súd v zásade sám nezisťuje žiadne ďalšie skutočnosti nad rámec tvrdení účastníka a v zásade
ani sám nevyhľadáva dôkazy, na preukázanie rozhodujúcich skutočností. Úspech či neúspech účastníka
v spore tak významnou mierou závisí od toho, do akej miery účastník tvrdí práve tie skutočnosti, ktoré
sú pre vec rozhodujúce a do akej miery je schopný tieto skutočnosti podložiť dôkazmi.



37. V tej súvislosti, do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a
právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.
ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

39. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379
a § 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe
jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má
byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť
preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v
rozsahu dôvodov odvolateľa uvedených v odvolaní.

40. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a
právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP
poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným
a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil. Pretože odvolací súd
nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní
žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený
prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil a podľa § 387 ods. 2
C.s.p. sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

41. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

42. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 C.s.p.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak



a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie
podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.



(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania (§ 435 C.s.p.).