Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/220/2016 z 21. 3. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 21. marca 2017, sp. zn. 11Co/220/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7111217672.2 Krajský súd Košice | 11Co/220/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7111217672.2 | 2017-03-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP, § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bc530693-8ea2-45e5-9613-6c8d621cbea1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7111217672.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/220/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111217672
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7111217672.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej v spore žalobcu I. O., nar. XX.X.XXXX,
bytom H., S. XX, zast. JUDr. Matúšom Hríbom, advokátom, so sídlom Bardejov, Na hradbách 5, proti
žalovanému X. M.R. I. - M. G., a.s. (G.), G., IČO: 35 884 916, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku 40C 180/2011-227 zo 14.1.2016 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r dz u j e rozsudok.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania
rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal od žalovaného zaplatenia 3.300 € z titulu
nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 26.6.2008 po kontrole a
odbavení letu sa spolu s ostatnými pasažiermi ocitol okolo 17.00 hod. v priestore odletovej haly.
Vtedy bolo cestujúcim oznámené, že let sa posúva o 50 minút, neskôr bolo oznámený posun o
dve hodiny a potom až o 5 hodín. Napokon lietadlo odletelo o 00.40 hod. po polnoci. Po celý čas
sedeli cestujúci bez občerstvenia v miestnosti, ktorá nemala funkčnú klimatizáciu ani otvárateľné okná.
Pred odletom pasažieri strávili v lietadle 1,5 hodiny, počas ktorých personál cestujúcim nedovolil
palubu lietadla opustiť. Žalobca i ostatní cestujúci sa cítili pod vplyvom vyššie uvedených okolností
zdravotne (fyzicky a psychicky) veľmi zle, preto keď sa objavil muž v letiskovej uniforme - zamestnanec
žalovaného, žalobca ho oslovil a poprosil ho, aby zabezpečil vyvetranie priestoru odletovej haly.
Zriadenec letiska (zamestnanec odboru detekčnej kontroly) reagoval tak, že okná sa otvárať nesmú,
preto sú z nich vymontované kľučky. Žalobca sa snažil zamestnancovi letiska dohovoriť, pretože v
tomto prostredí bol bezpochyby vážne ohrozený zdravotný stav prítomných, a žiadal o privolanie
zodpovedného vedúceho príp. nadriadeného. Zamestnanec žalovaného sa následne vrátil v sprievode
dvoch policajtov a mimoriadne arogantným spôsobom napadol žalobcu a vyžiadal si jeho letenku, čo
sprevádzal vyhrážkou, že žalobcu na palubu lietadla nepustí. Policajti sa pokúsili odviesť žalobcu z
miestnosti. Listom z 30.6.2008 podal žalobca písomnú sťažnosť na popísané konanie a po jej prešetrení
žalovaný konštatoval jej dôvodnosť a listom z 21.7.2008 sa ospravedlnil za uvedené napadnutie.
Žalobca uviedol, že jeho napadnutím zo strany zamestnanca žalovaného, bola v značnej miere
znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, preto písomné ospravedlnenie žalovaného nemožno
považovať za dostačujúce zadosťučinenie, v dôsledku čoho si uplatnile náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Žalobca má za to, že bol spoločensky znemožnený, pretože lietadlo bolo plne obsadené,
čo predstavuje asi 150 ľudí. V čase incidentu pracoval ako riaditeľ spoločnosti I. H., s.r.o., vtedy so



sídlom v H. na H. ul. č. XX, ktorá bola súčasťou medzinárodného holdingu. V rámci svojej pracovnej
činnosti prezentoval spoločnosť na najvyšších úrovniach po celom území Slovenskej republiky, pred
zástupcami obcí, samosprávnych krajov, na ministerstvách, u predsedu vlády i pred poslancami
parlamentu. V súvislosti so svojou obchodnou činnosťou bol viackrát ocenený na medzinárodnej úrovni
spolu s takými spoločnosťami ako N., Y. F. a pod. a v roku 1992 mu bola udelená Zlatá hviezda za
bezprecedentný prínos k rozvoju medzinárodného obchodu a o dva roky neskôr Diamantová hviezda
za rozvoj medzinárodného finančníctva, pričom prvé spomínané ocenenie odovzdávala žalobcovi
osobne španielska kráľovná. Žalobca zdôraznil fakt, že v inkriminovanej miestnosti sa medzi pasažiermi
nachádzali osoby, ktorí boli jeho obchodnými partnermi, resp. potenciálne nimi mohli byť ako Z.. J., F..
X. a ďalší. Nie je vylúčené, že tam boli ďalšie osoby významné z hľadiska jeho obchodných aktivít.
Uvedený incident vyvolaný zamestnancom žalovaného, vzhľadom na spôsob konania a celkovú vypätú
situáciu, za ktorú v plnom rozsahu zodpovedá žalovaný, škandalizoval osobu žalobcu do roviny výtržníka
a spoločensky nebezpečnej osoby, čo bolo navyše znásobené snahou o absolútne bezdôvodné a
nezákonné obmedzenie jeho osobnej slobody.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, vzniesol námietku premlčania, pretože predmetný skutok sa
stal 26.6.2008 a žalobca uplatnil svoj nárok až 4.7.2011. Uviedol, že dňa 21.7.2008 sa písomne
ospravedlnil za nepríjemnosť, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku neprimeraného a nedôstojného
správania zamestnanca a súčasne ho upovedomil o ďalších krokoch, ktoré podnikol voči zamestnancovi
za porušenie jeho pracovných povinností spôsobených prekročením svojich kompetencií. Žalovaný
vyjadril názor, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno automaticky spájať
s akýmkoľvek zásahom do osobnostných práv jednotlivca, ale len so zásahom takej intenzity,
ktorý vzhľadom na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, nemôže byť dostatočne
kompenzovaný poskytnutím primeraného zadosťučinenia.. Žalobca síce v žalobe uvádza, že v čase
incidentu pracoval ako riaditeľ spoločnosti I. H., s.r.o. a bol konateľom niekoľkých spoločností, a že „v
inkriminovanej miestnosti sa medzi pasažiermi nachádzali osoby, ktorí boli obchodnými partnermi nášho
klienta, resp. potenciálne nimi mohli byť...“, avšak žiadnymi právne relevantnými dôkazmi nepreukázal,
že zásah zamestnanca mal skutočne za následok zníženie vážnosti alebo dôstojnosti žalobcu u jeho
súčasných alebo potenciálnych obchodných partnerov a navyše v značnej miere a v takom rozsahu,
aby mu vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súvislosti s konaním svojho
zamestnanca žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že žalobcom popisovanú udalosť preveril aj prehratím
kamerového záznamu z príslušného dňa a zistil, že zamestnanec sa voči žalobcovi ani voči žiadnej
inej osobe, v tom čase prítomnej v odletovej hale, nedopustil nijakého zjavného fyzického kontaktu
alebo napadnutia. Intenzita zásahu do osobnostných práva žalobcu, spôsobená nevhodným konaním
zamestnanca, avšak s vylúčením akéhokoľvek fyzického napadnutia, s ohľadom na okolnosti prípadu,
za akých k danému konaniu došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť ujmy, ktorú utrpel žalobca, objektívne
nenadobudla taký charakter, aby ujma, ktorá vznikla žalobcovi, vyvolala takú reakciu v spoločnosti, ktorá
by svedčila o znížení dôstojnosti alebo vážnosti žalobcu v takej miere, aby nemohla byť napravená
poskytnutím primeraného zadosťučinenia, ktoré žalobcovi žalovaný už poskytol vo forme písomného
ospravedlnenia zo dňa 21.7.2008.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výpoveďou žalobcu, vyjadrením žalovaného z 3.3.2014,
výpoveďou svedkov D. O., L. O., K. U., I. S., Z.. Z. J., M. I. (dožiadaným súdom), vyjadrením Z.. Z.
A. z 3.2.2015, oznámením S.. Y. G. z 23.3.2015, vyjadrením k výzve na náhradu nemajetkovej ujmy z
30.5.2011, záznamom k sťažnosti z 8.7.2008, stanoviskom k sťažnosti z 15.7.2008, listom žalovaného
z 21.7.2008 ako aj výpisom z obchodného registra vedeného Krajským súdom v Ústí nad Labem, oddiel
C, vložka 4441 a výpisom z obchodného registra Okresného súdu Košice I vložka 2030/V.

5. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania súd prednostne posudzoval jej dôvodnosť,
a po právnom posúdení podľa § 100, § 101, § 122 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný. K incidentu došlo dňa 26.6.2008, posledný
deň premlčacej lehoty v súlade s ust. § 122 OZ je deň 26.6.2011. Deň 26.6.2011 bola nedeľa, preto
posledným dňom na podanie návrhu bol nasledujúci pracovný deň, ktorým bol pondelok 27.6.2011.
Žalobca podal návrh dňa 27.6.2011 elektronicky o 19.36 hod., t.j. v posledný deň premlčacej lehoty.
Návrh bol podaný elektronicky, preto bol žalobca povinný v súlade s ust. § 42 O.s.p. účinného ku dňu
podania návrh, doplniť ho písomne do 3 dní, t.j. do 30.6.2011. Žalobca podal návrh na pošte dňa
30.6.2011 a tento bol súdu doručený súdu dňa 4.7.2011. Súd preto konštatoval, že žalobca podal návrh
na súde v posledný deň 3 ročnej premlčacej lehoty a preto neprihliadol na námietku premlčania.



6. Súd prvej inštancie uplatnený nárok po zistení skutkového stavu právne posúdil podľa § 11, 13 ods.
1, 2, 3 OZ a vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca cestoval na leteckej linke Bratislava
- Košice dňa 26.6.2008 z letiska M. R. I. v G., plánovaný čas príletu lietadla 19.50 ho., skutočný 23.26
hod., že v priestore odletovej haly bolo cestujúcim oznámené, že predmetný let bude mať meškanie, že
žalobca sa spolu s ostatnými cestujúcimi zdržiaval v priestoroch odletovej haly v letiskovom bare, že v
odletovej hale bola vysoká teplota, vydýchaný vzduch, že žalobca požiadal zamestnanca žalovaného K.
U., aby zabezpečil vetranie priestoru odletovej haly z dôvodu, že začína mať zdravotné problém, a že
tento mu oznámil, že nie je možné otvoriť okná z bezpečnostných dôvodov a odišiel. Z výpovede žalobcu
mu vyplynulo, že tento zamestnanec sa následne vrátil s dvoma príslušníkmi polície a žiadal od žalobcu
letenku, policajti ho chytili pod lakte, chceli ho vyviesť z miestnosti, na čo sa ho zastali ľudia naokolo,
policajti ho nechali a odišli. Zo stanoviska k sťažnosti žalobcu vyhotoveného žalovaným dňa 15.7.2008
mal súd za preukázané, že zamestnanec žalovaného K. U. porušil pracovnoprávne povinnosti, nakoľko
riešil vzniknutú situáciu, ktorá nie je v jeho pracovnej náplni a nevhodným správaním (vyzvaním na
vydanie letenky a nasledovanie žalobcu k baru do odletovej haly, ktoré úkony neboli v jeho právomoci
vyvolal konflikt s tým, že na kamerovom zázname nie je zjavný fyzický kontakt zamestnanca letiska so
žiadnym cestujúcim. Za uvedené skutočnosti sa žalovaný žalobcovi ospravedlnil. Pokiaľ ide o žalobcom
tvrdený fyzický útok (potvrdený manželkou žalobcu a jeho zamestnancom svedkom S.) opísaný ako
snaha chytiť, uchopiť žalobcu a vyviesť ho z miestnosti, mal súd za to, že ak by aj došlo k popisovanému
fyzickému útoku, tento bol uskutočnený policajtmi a nie zamestnancom žalovaného.

7. Na základe uvedeného súd uzavrel, že konaním svojho zamestnanca zasiahol žalovaný do práva na
ochranu súkromia žalobcu, keďže ho neprimeraným spôsobom obťažoval a vyzval na vydanie letenky
a nasledoval ho k baru k odletovej hale napriek tomu, že uvedené úkony neboli v jeho právomoci. Túto
skutočnosť uznal sám žalovaný v liste zo dňa 15.7.2008 a za uvedené skutočnosti sa ospravedlnil.

8. Pokiaľ ide o tvrdený zásah uskutočnený policajtmi, súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je
pasívne legitimovaný žalovaný, keďže policajti vykonávajúci službu na letisku sú v služobnom pomere
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaného.

9. Keďže mal súd za preukázané, že žalovaný zasiahol konaním svojho zamestnanca dňa 26.6.2008
do práv na ochranu osobností žalobcu, skúmal, či z hľadiska trvania, intenzity, rozsahu nepriaznivých
následkov vzniknutých žalobcovi na jeho postavenie v rodinnom, pracovnom prostredí, v spoločnosti
došlo k zníženiu jeho dôstojnosti v značnej miere.

10. Žalobca videl zásah do svojich osobnostných práv v tom, že konaním zamestnanca žalovaného bol
spoločensky znemožnený, jeho osoba bola škandalizovaná do roviny výtržníka, predmetný zážitok v
ňom vyvoláva silné emócie do dnešného dňa, že v dôsledku predmetného incidentu s ním bol ukončený
pracovný pomer v spoločnosti I., po incidente bol PN, potreboval lieky, užíval neuroleptiká, mal psychické
problémy.

11. Súd konštatoval, že žalobca skutočnosť, že v dôsledku predmetného incidentu musel užívať
neuroleptiká, okrem svojho tvrdenia a výpovede manželky a dcéry, žiadnym spôsobom nepreukázal.
Taktiež žiadnym spôsobom nepreukázal, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo v súvislosti s
uvedeným incidentom, že v odletovej hale boli prítomní obchodní partneri, a že incident mal negatívny
vplyv na jeho ďalšie obchodné aktivity.

12. Súd poukázal na to, že aj keď z výpovedí svedkov vyplýva, že uvedený incident videli cestujúci
predmetného letu počas doby čakania na odlet lietadla, svedok Z.. J. potvrdil, že aj keď osobne
nepočul rozhovor, videl uvedený incident, na ktorý ho upozornil krik a aj keď nepočul konkrétne
ospravedlnenie zamestnanca žalovaného, resp. zasahujúcich policajtov, incident vyhodnotil tak, že
žalobca bol neoprávnene napadnutý, avšak bolo mu podané ospravedlnenie a žalobca z celého
incidentu vyšiel ako hrdina. Takýmto spôsobom to podľa svedka Z.. J. mali vyhodnotiť aj ostatní
cestujúci. Preto podľa súdu tvrdenie žalobcu, že bol diskreditovaný a že bola narušená jeho vážnosť
a bezúhonnosť, je irelevantná, pretože aj keď došlo k incidentu, za ktorý sa žalovaný žalobcovi
ospravedlnil, už v čase bezprostredne po incidente všetky osoby, ktoré videli resp. dozvedeli sa od
ostatných cestujúcich o incidente, vyhodnotili útok na žalobcu ako nedôvodný, v zmysle výpovede
svedka považovali ho za hrdinu, t.j. nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k zníženiu jeho vážnosti v



spoločnosti, keďže nebolo preukázané, že by niektorí z cestujúcich považoval zásah voči žalobcovi za
oprávnený.

13. Súd preto uzavrel, že následky neoprávneného zásahu žalovaného boli odstránené a že žalovaný
poskytol žalobcovi primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa v stanovisku k sťažnosti zo
dňa 15.7.2008, a že takéto zadosťučinenie je postačujúce, keďže v konaní nebolo preukázané, že by
bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu, jeho vážnosť v spoločnosti.

14. Súd preto nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nedôvodný celom rozsahu
zamietol.

15. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.
d/ a f/ O.s.p, t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uplatnil si náhradu trov konania. Nestotožnil sa so
záverom súdu, že v prejednávanej veci postačuje písomné ospravedlnenie žalovaného a s názorom
súdu, že ataku sa mali dopustiť príslušníci policajného zboru. Ak by aj policajti vykonali akékoľvek
donútenie, nezbavovalo by to žalovaného zodpovednosti, pretože on (žalobca) sa náhrady nemajetkovej
ujmy nedomáha pre útok policajtov, ale pre útok zamestnanca letiska, ktorý celú dehonestujúcu akciu
proti nemu preukázateľne vykonal. Odškodnenie len ospravedlňujúcim listom nie je adekvátne vzhľadom
na následky, ktoré bol nútený znášať. Vyjadril svoj názor, podľa ktorého na základe vykonaného
dokazovania je nutné dospieť k záveru, že predmetný zásah bol spôsobilým hlboko negatívne zasiahnuť
do práv na ochranu jeho osobnosti, nakoľko bol verejne napadnutý a ponížený v značnej miere, pričom
nepriaznivé následky s tým spojené spĺňajú kritériá uvedené v odôvodnení rozsudku v podobe ich
intenzity, trvania, rozsahu. Intenzita a trvanie boli značné, nakoľko došlo k opakovanému ataku na
jeho osobu, ktorý vzbudil značný rozruch a pre vecou nezaujatú osobu sa mohlo javiť, že je „právom
riešený“, pričom zamestnanec žalovaného si na posilnenie pozície privolal policajtov, čo mohlo budiť
uvádzaný dojem, nakoľko bežne sú vnímané aktivity zasahujúcich policajtov ako oprávnené. Mal za to,
že rozsah následkov takisto preukázal, a je ich potrebné vidieť vo viacerých rovinách jeho rodinného
a spoločenského života, na čo postačuje výpoveď jeho manželky a dcéry o jeho ťažkých depresívnych
stavoch, frustrácii a paralyzovaní jeho podnikateľských a pracovných aktivít.

16. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
Poukázal na to, že zo strany jeho zamestnanca nebol preukázaný žiadny fyzický kontakt s akýmkoľvek
cestujúcim. Výpovede manželky a dcéry žalobcu podľa jeho názoru nemožno považovať za hodnoverné
pre ich pomer k žalobcovi. Stotožnil sa so súdom, že žalobca nepreukázal, že k skončeniu jeho
pracovného pomeru došlo v súvislosti s incidentom, resp. že by incident mal nepriaznivý vplyv na jeho
ďalšie obchodné aktivity, resp. že v jeho dôsledku musel užívať lieky. Dal do pozornosti dobu prešlú
od incidentu do uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na súde, pričom v tejto súvislosti
uviedol, že sám žalobca považoval incident za závažný len natoľko, že podal svoj návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch až v posledný deň premlčacej lehoty, teda takmer až po uplynutí troch
rokov od incidentu. Zdôraznil, že podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o
závažnú ujmu nejde v prípade, ak od uskutočnenia zásahu prebehlo dlhšie časové obdobie.

17. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).

18. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa
16.3.2017 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379
a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok je vecne
správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.



20. Žalobca podal odvolanie, ktoré odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.
účinného do 30.6.2016.

21. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

22. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p.

23. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j.
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový
stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne
použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o
právach a povinnostiach účastníkov konania).

24. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

25. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to,
že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli
a nevyšli za konanie najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že
by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 133 O.s.p. až § 135 O.s.p., účinného v čase jeho rozhodovania (§ 192, 193, § 194 a § 205 CSP)
alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné
ustanovenia nesprávne vyložil.

26. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostačujúce dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., účinného v čase jeho rozhodovania, a z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver. Nebola zistená vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, a preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

27. Presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

28. Žalobca v odvolaní poukazuje na skutočnosti, ktoré už boli predmetom dokazovania na súde prvej
inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie náležite vyporiadal v danej veci, a preto odvolacie námietky
žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

29. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné
rozhodnutie o uplatnenom nároku.

30. Z ust. § 11 až 14 Obč. zák. je zrejmé, že pokiaľ dôjde k zásahu do osobnostných práv určitej
fyzickej osoby, môže sa táto domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a ďalej sa dotknutá osoba môže domáhať, aby jej bolo poskytnuté primerané
zadosťučinenie a v prípade, ak by bol zistený zásah, najmä v podobe zníženia dôstojnosti, alebo vážnosti



v spoločnosti a sú splnené aj všetky ďalšie zákonom stanovené predpoklady (§ 13 ods. 2 Obč. zák.), aby
bola tejto osobe priznaná za účelom účinného zmiernenia následkov zásahu aj náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

31. Satisfakčná žaloba je prostriedkom ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie
primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo
porušené, a to so zreteľom na to, že zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.

32. Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k
zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Pre
priznanie primeraného zadosťučinenia sa teda nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už
len samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach.

33. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom predpokladá splnenie určitých zákonom
kvalifikovaných podmienok (§ 13 ods. 2 OZ). Týmito kumulatívne stanovenými podmienkami sú a/
morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade ako nepostačujúce (musí byť splnená v každom
prípade), b/ neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v
spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka).

34. Zo znenia § 13 ods. 2 OZ treba ale vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby prihliadol pri svojej úvahe
o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prípadne i k iným aspektom konkrétneho prípadu. To platí, ale len
za predpokladu, že tieto aspekty budú svojim významom a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami
zákonom výslovne stanovenými.

35. Podľa ustálenej súdne praxe nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia
(materiálnej satisfakcie) súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví
s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúce, teda, že ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z
nijakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto
posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá ale musí vychádzať z jednotlivých okolností, tak aj
z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Keďže
uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto
nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení cti a dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti
v značnej miere hodnotiť vždy objektívne, prihliadnuť ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému
zásahu došlo, ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby. Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného
hodnotenia znamená, že o zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti
v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo, možno spoľahlivo vyvodiť, žeby vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom
k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení
postihnutej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo
nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 OZ stali rozhodujúcimi subjektívne pocity
samotnej postihnutej osoby. Nestačí teda len púha možnosť zníženia dôstojnosti, či vážnosti fyzickej
osoby v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo, pričom
povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na žalobcovi. Súd
teda môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch iba vtedy, ak je dokazovaním preukázané,
že osobná ujma je spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením postavenia žalobcu v kruhu, kde
sa pohybuje.

36. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v
spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom
prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť výnimočne fyzickej osobe subsidiárne
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca v konaní neprodukoval dôkazy (neuniesol
svoje dôkazné bremeno), z ktorých by nepochybne vyplývali konkrétne zistenia, akým spôsobom bolo
narušené jeho fungovanie v sociálnej štruktúre, akým spôsobom boli narušené jeho väzby v tejto
štruktúre a to či už rodinné alebo ostatné.



37. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní a právnom posúdení uplatneného
nároku použil správne ustanovenia právnych predpisov, a na zistený skutkový stav ich správne
aplikoval, pokiaľ dospel k záveru, že v posudzovanom prípade žalobca nepreukázal splnenie všetkých
zákonných predpokladov vyžadovaných ustanovením § 13 OZ pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch a primerané zadosťučinenie bolo preto žalobcovi žalovaným poskytnuté formou
ospravedlnenia ešte pred začatím konania.

38. Odvolací súd stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, a v
celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP).

39. Na zdôraznenie správnosti argumentov súdu prvej inštancie o nepreukázaní zákonných
predpokladov pre priznanie peňažného zadosťučinenia, odvolací súd dáva do pozornosti aj skutočnosť,
že žalobca (tvrdiaci, že nepostačuje písomné ospravedlnenie pre výrazné zníženie jeho dôstojnosti
a vážnosti) sa peňažného zadosťučinenia domáhal až po veľkom časovom odstupe od zásahu do
jeho osobnostných práv (žalobu podal v posledný deň premlčacej lehoty), teda skoro po tri roky od
zásahu do svojich osobnostných práv sa uspokojil s písomným ospravedlnením žalovaného. Zmena
názoru žalobcu po uplynutí takej dlhej doby od incidentu a požadovanie finančnej kompenzácie nastoľuje
otázku, či z jeho strany nejde len o zneužívanie tohto právneho prostriedku, vzhľadom na to, že v čase
od písomného ospravedlnenia do podania žaloby nedošlo k takým skutočnostiam (resp. v konaní neboli
preukázané), ktoré by vyvolali alebo spôsobili zvlášť citeľné zníženie a sťaženie postavenia žalobcu v
spoločenskom, rodinnom, pracovnom a inom kruhu, kde sa pohybuje.

40. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu v odvolaní
sú neopodstatnené, preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

41. Žalovaný mal úspech v odvolacom konaní, ale v tomto mu trovy nevznikli, neúspešný odvolateľ nemá
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, preto bolo rozhodnuté, že sporovým stranám sa nepriznáva
náhradu trov odvolacieho konania (§ 255 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP). .

42. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).



Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy
v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422
ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).