Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1CoZm/3/2012 z 16. 9. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 16. septembra 2013, sp. zn. 1CoZm/3/2012, ECLI:SK:KSPO:2013:8111210610.2
Krajský súd Prešov | 1CoZm/3/2012 | ECLI:SK:KSPO:2013:8111210610.2 | 2013-09-16 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky
Citované ustanovenia: § 224 ods. 3 OSP, § 44 ods. 4 ZKR, § 212 ods. 3 OSP, § 213 ods. 3 OSP, § 156 ods. 1 OSP, § 79 ods. 1 ZKR
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/42be9472-6892-4dd8-b3aa-c9e50d004770
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8111210610.2

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoZm/3/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111210610
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111210610.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.
Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcu: JUDr. Z. A., so sídlom kancelárie
N. nad R. XXX XX, M. R. N. XXXX/XXX/A, ako správca úpadcu E. O. v konkurze, nar. XX.XX.XXXX,
podnikajúceho pod obchodným menom E. O. PROGRESINTERIÉR, s miestom podnikania S. XXX XX,
S. XXX/X, IČO: 37 110 861, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Bratislava
829 90, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, o zaplatenie 15.441,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 1Cbi/6/2011-38 zo dňa 9.5.2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti odporcu (žalovaného) zaplatiť
navrhovateľovi (žalobcovi) sumu 15.441,54 eur, ako aj vo výroku o povinnosti odporcu (žalovaného)
zaplatiť súdny poplatok.

Z r u š u j e  rozsudok vo výroku o prisúdení 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 15.441,54 eur od
23.11.2010 do zaplatenia, ako aj vo výroku o náhrade trov a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi (v ďalšom texte žalovaný - § 79 ods. 1 O.s.p.)
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (v ďalšom texte žalobca - § 79 ods. 1 O.s.p.) zaplatiť sumu 15.441,54
eur  spolu  s   9 %   ročným   úrokom  z   omeškania  zo sumy
15.441,54 eur od 23.11.2010 do zaplatenia.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že dňa 15.06.2006 zriadila Všeobecná úverová banka,
a.s. ako veriteľ s X. O. zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam uvedeným v tejto zmluve.
Uznesením č. k. 2K/67/2009-179 zo dňa 14.12.2009 súd vyhlásil konkurz na majetok E. O. a do
funkcie správcu ustanovil JUDr. Z. A.. Žalovaný si prihláškou prihlásil do konkurzného konania úpadcu
pohľadávku vo výške 15.441,54 eura pochádzajúcu zo zmluvy o poskytnutí bezúčelovej flexihypotéky
zo dňa 15.6.2006, ktorá bola zabezpečená záložným právom na základe Zmluvu o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam, a to k bytu tretej osoby X. O.. Dňa 3.5.2010 žalovaný ako zabezpečený veriteľ
zaslal žalobcovi záväzný pokyn, v ktorom žalobcovi jednak oznámil, že dňa 15.6.2006 uzavrel zmluvu
o poskytnutí bezúčelovej hypotéky s úpadcom a Z. O. ako dlžníkmi. Pohľadávka bola zabezpečená na
základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 15.6.2006. Pre prípad, že by tretia
osoba pohľadávku nesplnila, udelil žalobcovi záväzný pokyn na predaj nehnuteľného majetku formou
dražby. Podaním zo dňa 15.8.2010 žalobca vyzval X. O. na úhradu pohľadávky vo výške 15.441,54 eura
za úpadcu.  Výzva bola  X. O. doručená dňa 20.8.2010. Dňa 28.10.2010 žalobca uverejnil v Obchodnom
vestníku doplnenie súpisu oddelenej podstaty o novú súpisovú zložku majetku, a to byt s príslušenstvom
a pozemkom uvedený v odôvodnení rozsudku, ktorého súpisná hodnota činila 39.832,70 eura. Dňa



23.11.2010 žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho prihlásená pohľadávka do konkurzného konania z
právneho dôvodu nesplateného úveru počas konkurzného konania zanikla.  Podľa prvostupňového súdu
boli naplnené ustanovenia zákona na postup podľa udeleného pokynu žalovaného ako zabezpečeného
veriteľa zo dňa 3.5.2010. Žalovaný listom zo dňa 2.3.2011 oznámil žalobcovi, že jeho pohľadávka
bola v celistvosti vyporiadaná dňa 22.11.2010. Podľa súdu nič nebráni tomu, aby tretia osoba splnila
pohľadávku za úpadcu aj potom, čo už došlo k zapísaniu  majetku do súpisu. Zákon v tomto smere nemá
žiadne obmedzenia. Pohľadávku za úpadcu treba splniť správcovi, nie zabezpečenému veriteľovi, ktorý
nemá ani právo požadovať od tretej osoby plnenie za úpadcu. Majetok tretej osoby podlieha konkurzu
len potiaľ, pokiaľ zabezpečuje záväzok úpadcu. Ak potom zabezpečovacie právo zanikne, majetok tretej
osoby prestáva podliehať konkurzu a musí byť bezodkladne vylúčený zo súpisu. Keďže žalobca ako
správca vyzval tretiu osobu, aby mu vyplatila plnenie za úpadcu, ktoré tretia osoba plnila žalovanému, a
nie žalobcovi, ide o rozpor s § 79 ods. 1 ZKR. Tretia osoba plnila neoprávnenej osobe a preto je žaloba v
plnom rozsahu dôvodná. Právne súd zdôvodnil svoje rozhodnutie citáciou § 79 ods. 1, 2, 3 ZKR. Keďže
žalovaný sa dostal do omeškania s vydaním neoprávnene prevzatých peňažných prostriedkov od tretej
osoby, zaviazal ho súd v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka na zaplatenie 9 % ročného
úroku z omeškania odo dňa nasledujúceho od času, kedy žalovaný považoval pohľadávku úpadcu za
vyporiadanú v celistvosti, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného, t. j. do
zaplatenia.

Ďalším výrokom rozsudku bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 926,-
eur Slovenskej republike na účet Okresného súdu Prešov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Tento výrok súd zdôvodnil citáciou § 2 ods. 2 prvej vety Zákona o súdnych poplatkoch a tým, že žalobca
je zo zákona oslobodený od platenia  súdnych  poplatkov  a  súd
jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel.

Posledným výrokom rozsudku súd nepriznal žalobcovi trovy konania.

Tento výrok súd zdôvodnil odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p., ako aj tým, že žalobcovi žiadne trovy
nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť. Ako dôvod
uviedol, že súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom aktívnej legitimácie žalobcu. Záložca
v zmysle platnej zmluvy o zriadení záložného práva poskytol zabezpečenie na splatenie pohľadávky
vyplývajúcej zo zmluvy o poskytnutí bezúčelovej flexihypotéky zo dňa zo dňa 15.6.2006. Záložcom nebol
ani jeden z obligačných dlžníkov, ale tretia osoba, X. O.. V zmysle konečného zoznamu pohľadávok
zaslaných správcom, bola pohľadávka žalovaného uznanou, zaradenou do všeobecnej podstaty (t. j.
bez zabezpečenia). Nakoľko žalovaný voči správcom uvedenému zaradeniu nenamietal, neexistoval
právny dôvod na zaradení predmetnej podstaty do podstaty dlžníka, keďže v zmysle uvedeného správca
neuznal zabezpečenie pohľadávky.  V prípade, ak hodnota zálohu prevyšuje zabezpečenú pohľadávku,
je v záujme veriteľa ako záložného veriteľa a záložcu dohodnúť sa aj na modifikovanej uhradzovacej
funkcii, a to tak, že záložca splní za dlžníka zostatok nesplatenej pohľadávky. V preskúmavanej veci
nastal prípad upravený v § 332 ods. 1 ObZ, keď hodnota zálohu prevyšovala sumu pohľadávky
žalovaného voči dlžníkovi. Za ustanovenia § 79 ods. 1 ZoKR, nie je možné vyvodiť záver, že jedinou
oprávnenou osobou na prijatie plnenia je správca konkurznej podstaty. Zákonodarca v uvedenom
ustanovení v spojení s § 332 ods. 1 zámerne použil spojenie „splnila za úpadcu pohľadávku“. Cieľom
je na jednej strane naplnenie zabezpečovacej funkcie záložného práva na prospech zabezpečeného
veriteľa spolu s ochranou záložcu, aby sa neprimerane nerozširovala jeho povinnosť strpieť výkon
záložného práva aj pre pohľadávky, ktoré pôvodne neboli zabezpečovanými pohľadávkami (náklady
konkurzu, odmena správcu a podobne). Táto ochrana je právom zabezpečovaná tým, že v prípade, ak
záložca plní za úpadcu priamo záložnému veriteľovi, nepodieľa sa nad rámec svojho „ručenia“, t. j. súdmi
zabezpečovaných pohľadávok dohodnutých v príslušnej záložnej zmluve, na ostatných nákladoch,
ktoré by mohli byť voči oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa uplatnené. To by mohlo mať za
následok, že napriek zloženiu určenej sumy záložné právo nezanikne, nakoľko nebude pohľadávka
zabezpečeného veriteľa uspokojená v príslušnom rozsahu a zabezpečený veriteľ bude aj naďalej
požadovať plnenie od záložcu v takom rozsahu, aby v celosti plne uspokojil jeho prihlásenú pohľadávku.
Nepriamo k uvedenému záveru navádza aj § 79 ods. 3 ZoKR, v zmysle ktorého, ak majetok tretej



osoby zabezpečujúci záväzok úpadcu zapísaný do súpisu z dôvodu zániku zabezpečovacieho práva
prestane podliehať konkurzu, správca bezodkladne vylúči majetok tretej osoby zo súpisu. Nakoľko
žalovaný oznámil žalobcovi listom zo dňa 23.11.2010, že došlo k zániku prihlásenej pohľadávky a
zároveň aj k zániku záložného práva, bolo povinnosťou správcu uvedený majetok bezodkladne vylúčiť z
oddelenej majetkovej podstaty. Správca tak neurobil a tak jeho konaním je porušované právo vlastníka
predmetného zálohu nerušene užívať vec, čím mu  môže byť takýmto konaním správcu spôsobená
škoda. Nakoľko správcovi oprávnenie pre zápis zálohu do oddelenej podstaty v prospech žalovaného
zaniklo jeho zánikom (§ 151md Občianskeho zákonníka),  nie  sú   splnené   zákonné   predpoklady
na   strane   žalobcu  byť
účastníkom   tohto   konania,   preto  je otázne, či aktívna legitimácia na jeho  strane  je   daná
a v akom rozsahu. Ani na strane žalovaného nie sú splnené predpoklady byť účastníkom tohto
konania, pretože nemá pasívnu legitimáciu. Z tvrdenia žalobcu a následne ani z odôvodnenia
rozhodnutia súdu sa žalovaný nedozvedel, z akého titulu je povinný plniť (či obdŕžal bezdôvodné
obohatenie, či porušil niektorú konkrétnu zákonom ustanovenú povinnosť, z ktorej priamo vyplýva
povinnosť na prijaté plnenie vrátiť správcovi, ...). Žalovaný  je  toho  názoru, že  k   uvedeným   konaniam
nedošlo.    V   čase rozhodovania súdu už záložné právo zaniklo, čo je zrejmé aj z výpisu z LV č. XXXX
k bytu č. XX. Súd sa ďalej nevyporiadal s otázku, či vôbec vznikol nárok na úhradu úroku z omeškania.
Rozhodnutie je nepreskúmateľné. I napriek skutočnosti, že žalovaný nevyplatil žalobcovi na jeho výzvu
prijaté plnenie, má, ak vôbec má, nárok len na jeho vrátenie, keďže sa jedná o plnenie tretej osoby.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov
konania. Poukázal na to, že v súlade s § 79 ZoKR, vyzval dňa 15.8.2010 tretiu osobu na splnenie za
úpadcu úhradou pohľadávky vo výške 15.441,54 eur úhradou na účet správcu s upozornením, že ak
v stanovenej lehote predmetnú výzvu nesplní a predmetnú pohľadávku neuhradí, zapíše správca jej
majetok do súpisu konkurzu a bude postupovať v zmysle zákona o konkurze, čo aj správca vykonal
tak, že zapísal majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzok úpadcu do súpisu. V zmysle § 72 ods. 2
ZoKR, majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzok úpadcu, zapísaný do súpisu, môže správca speňažiť
podľa tohto zákona, pričom správca koná v mene tretej osoby. Nie je vylúčené, aby tretia osoba zaplatila
zabezpečenú pohľadávku aj potom, ako bol jej majetok zapísaný do súpisu. V takom prípade však už
musí plniť správcovi, a to do výšky, v akej bola zabezpečená pohľadávka prihlásená, vrátane pohľadávok
proti podstate, ktoré sa k tomuto majetku vzťahujú a vznikli zo zániku pohľadávky. Pohľadávku za úpadcu
treba plniť správcovi, nie zabezpečenému veriteľovi, ktorý ani nemá právo požadovať od tretej osoby
plnenie za úpadcu. Keďže tretia osoba plnila žalovanému ako neoprávnenej osobe, žalobca má za to,
že žaloba  o náhradu sumu 15.441,54 eur vrátane úrokov z omeškania, je dôvodná.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa a preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ odvolací súd vykonal dokazovanie oboznámením sa
v potrebnom rozsahu s dôkazmi, ktoré tvorili obsah spisu ku dňu vyhlásenia uznesenia o skončení
dokazovania (§ 118 ods. 4 a § 120 ods. 4 O.s.p.), šlo o zopakovanie dokazovania, ktorého výsledkom bol
záver o neopodstatnenosti podaného odvolania a teda o splnení podmienok pre potvrdenie napadnutého
rozsudku. Zopakovať dokazovanie na nariadenom pojednávaní je odvolací súd povinný len v prípadae
záveru o splnení podmienok pre zmenu napadnutého rozsudku. Nakoľko rozsudok vo veci samej musí
byť verejne vyhlásený, bol termín vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na
úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní tohto rozsudku bol odvolací súd viazaný
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou sú však vady konania,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 os. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní
napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že
odvolanie žalovaného čo do žalovanej istiny,  nie  je  dôvodné.  Prvostupňový súd rozhodol v  tejto časti
vecne správne, pričom sa vyporiadal so všetkými vtedy tvrdenými dôvodmi obrany žalovaného. Ten  sa
v priebehu    prvostupňového   konania   obmedzil  na   odkaz  na   § 332
Obchodného zákonníka, na výklad ustanovenia § 79 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a
na nemožnosť aplikácie § 44 zákona.

Až v priebehu odvolacieho konania začal žalovaný tvrdiť ďalšie nové dôvody, a to o
zaradení pohľadávky do všeobecnej podstaty, o vyplatení zálohy, o zániku záložného práva, o
nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného. Urobil tak napriek poučeniu oboch účastníkov podľa



§ 120 ods. 4 O.s.p.. Preto, pokiaľ sa takto tvrdili nové skutočnosti, nie je možné k nim v rámci odvolacieho
konania prihliadať (§ 120 ods. 4 a § 205a ods. 1 O.s.p.). V súvislosti s doplnením právneho zdôvodnenia
obrany žalovaného musel aj odvolací súd sa právne vyporiadať s týmito zmenami bez toho, aby to malo
vplyv na správnosť právneho zdôvodnenia preskúmavaného rozsudku.

V preskúmavanej veci žalobca, ako správca konkurznej podstaty úpadcu, po predchádzajúcej výzve
v zmysle § 79 ods. 1 zákona číslo 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii - ďalej len ZoKR,
zapísal predmetnú nehnuteľnosť do súpisu majetku oddelenej podstaty. Takýto majetok tretej osoby
zabezpečujúci záväzok úpadcu, ktorý bol zapísaný do súpisu, môže správca speňažiť len podľa Zákona
o konkurze a reštrukturalizácii. Správca pritom koná v mene tretej osoby (§ 79 ods. 2 ZoKR).

Nič nebráni tretej osobe, aby splnila pohľadávku za úpadcu aj potom, čo už došlo k zapísaniu
majetku do súpisu. ZoKR v tomto smere nemá žiadne obmedzenie. Pohľadávku za úpadcu však treba
splniť správcovi, nie zabezpečenému veriteľovi, v danom prípade žalovanému. Výslovne to vylučuje
ustanovenie § 44 ods. 3 ZoKR, podľa ktorého pohľadávky podliehajúce konkurzu, sú  ich dlžníci počas
konkurzu  povinní  plniť správcovi. Pokiaľ dlžník (úpadca), resp. iná osoba plniaca dlh za neho, napr.
záložca, napriek tomu splní dlžníkov dlh „inej osobe“ ako správcovi, záväzok dlžníka týmto splnením
nezaniká. Takouto inou osobou, ktorá nie je oprávnená prevziať plnenie ako záložcu, je aj záložný
veriteľ. V dôsledku toho ani žalovaný ako zabezpečený veriteľ nemal právo požadovať, a ani prijať
plnenie záložcu za úpadcu. Toto plnenie mal záložca zaplatiť správcovi, ktorý by ho zaradil do oddelenej
podstaty a následne v rámci rozvrhu výťažku by vydal toto plnenie zabezpečenému veriteľovi v rozsahu
zodpovedajúcom schválenému rozvrhu (§ 96 a § 97 ZoKR). Zabezpečená pohľadávka zabezpečeného
veriteľa sa v zistenom rozsahu uspokojí z výťažku speňaženia majetku tvoriaceho oddelenú podstatu
zabezpečeného veriteľa, ktorý zvýšil po odpočítaní pohľadávok proti podstate priradených k súpisovým
zložkám majetku tvoriacich jeho oddelenú podstatu (§ 94 a § 28 ods. 2 ZoKR). V takom prípade by
majetok záložcu splnením pohľadávky za úpadcu v rozsahu, v ktorom mal byť uspokojený v konkurze,
prestal podliehať konkurzu.

Z majetku oddelenej podstaty nemôžu byť uspokojené žiadne iné prihlásené pohľadávky. Od tohto
majetku sa však musia odpočítať všetky priradené pohľadávky proti podstate. Podľa § 87 ZoKR sú nimi
napr. pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním oddelenej
podstaty, ale aj odmena správcu.

V tejto  súvislosti je   pre  rozhodnutie  v tejto    veci   právne   významná   druhá veta
ustanovenia § 44 ods. 3 ZoKR. Podľa tohto ustanovenia, ak dlžník napriek tomu splní svoj
záväzok inej osobe, ako správcovi, záväzok dlžníka týmto splnením nezaniká, ibaže sa plnenie dostane
správcovi. Aj keď  to  z tohto  ustanovenia  výslovne  nevyplýva, za  plnenie
záväzku dlžníka, či plnenie uskutočnené dlžníkom, je treba  považovať aj plnenie realizované namiesto
dlžníka záložcom k rukám správcu na základe výzvy správcu podľa ustanovenia § 79 ods. 1 ZoKR.

Postup, ktorý v preskúmavanej veci realizoval záložca spolu so žalovaným veriteľom, bol výslovným
porušením zákazu stanoveného v § 44 ods. 4 ZoKR. Podľa tohto ustanovenia, pohľadávku, ktorá  sa  v
konkurze    uplatňuje   prihláškou,   nie   je   možné   počas  konkurzu
uspokojiť z majetku podliehajúceho konkurzu inak, ako rozvrhom výťažku zo speňaženia tohto majetku,
pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. Výnimka sa týka napr. pohľadávok proti podstate, či pohľadávok
z prevádzkovania podniku, ale aj iného majetku tretej osoby, ktorý nebol zapísaný do súpisu majetku
podstát.

Prípadný regresný nárok tretej osoby voči úpadcovi z toho, že splnila pohľadávku za úpadcu, prípadne
z toho, že došlo k úplnému, prípadne čiastočnému uspokojeniu pohľadávky za úpadcu z výťažku zo
speňaženia majetku tretej osoby, možno v konkurze uplatniť prihláškou ako podmienenú pohľadávku
(§ 28 ods. 4 ZoKR).

V danom prípade teda záložca v rozpore s pokynom stanoveným v § 44 ods. 3 ZoKR, neplnil správcovi
(žalobcovi), ale toto plnenie poskytol v rozpore so zákonom priamo záložnému veriteľovi (žalovanému).

V tomto prípade nie je použiteľné ustanovenie § 332 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého,
ak plnenie záväzku nie je viazané na osobné vlastníctvo dlžníka, je veriteľ povinný prijať plnenie jeho



záväzku ponúknuté treťou osobou, ak s tým dlžník súhlasí. To platí aj v prípade, keď súhlas dlžníka nie
je potrebný, ak tretia osoba za záväzok ručí alebo jeho splnenie iným spôsobom zabezpečuje a dlžník
svoj záväzok porušil. Aplikáciu tohto ustanovenia vylučuje skôr citované ustanovenie § 44 ods. 4 ZoKR.
To sa týka aj ustanovenia § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúceho predpoklady zániku
záložného práva. Tak, ako už bolo uvedené, ak osoba, ktorá za úpadcu splní záväzok inej osobe, ako
správcovi, záväzok dlžníka týmto splnením nezaniká. Výnimku by tvoril len prípad, keď by sa takéto
plnenie dostalo v konečnom dôsledku správcovi. Takáto situácia by v preskúmavanej veci nastala v
prípade, že by žalovaný plnenie, ktoré mu poskytol záložca, odovzdal správcovi, t. j. žalobcovi. Takáto
situácia v preskúmavanej veci nenastala. Možno ju však dosiahnuť tým, že povinnosť odovzdať plnenie
záložcu uloží „tretej osobe“ - záložnému veriteľovi, súd.

Keďže v preskúmavanej veci záväzok úpadcu jeho vyplatením záložcom žalovanému veriteľovi
nezanikol a môže byť uspokojený výlučne len rozvrhom výťažku zo speňaženia majetku záložcu (pokiaľ
záložca nezaplatí opätovne záväzok úpadcu k rukám správcu, či pokiaľ sa plnenie inak nedostane
správcovi), môže sa žalobca domôcť tohoto plnenia len postupom upraveným Zákonom o konkurze a
reštrukturalizácii, realizovaným správcom v mene záložcu (§ 79 ods. 2 v spojení s § 91 až § 93 ZoKR).

Prvostupňový súd sa pri svojom rozhodovaní nevyporiadal aj s ustanovením § 151md ods. 1 písm. a)
Občianskeho   zákonníka.   Podľa tohto   ustanovenia   záložné   právo   zaniká
zánikom zabezpečenej pohľadávky.

Záložné právo zabezpečuje pohľadávku veriteľa, nie záväzok dlžníka, v tomto prípade úpadcu. Záložné
právo je právom nielen subsidiárnym, ale aj akcesorickým. Subsidiarita záložného práva vyjadruje, že ide
o podporný zdroj uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa, ktorý sa uplatní len vtedy, ak pohľadávka
nebola dlžníkom dobrovoľne splnená. Akcesorickým je záložné právo predovšetkým preto, že vzniká iba
vtedy, ak vznikne platne taktiež pohľadávka, ku ktorej zabezpečeniu má slúžiť (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR č. 64/2004).

Akcesorická povaha záložného práva má za dôsledok, že záložné právo nemôže existovať samostatne,
bez zabezpečenej pohľadávky. Preto zákonným dôsledkom zániku zabezpečenej pohľadávky je
absolútny zánik záložného práva. Typickým dôvodom zániku záložného práva je splnenie dlhu (§ 559
a nasl. Občianskeho zákonníka a § 324 a nasl. Obchodného zákonníka). Záložné právo zanikne aj
tak, že zabezpečenú pohľadávku uhradí namiesto dlžníka tretia osoba, napr. ručiteľ, či záložca (mimo
konkurzného konania).

Ustanovenie § 44 ods. 3 ZoKR z tejto zásady stanovuje výnimku, keď plnenie záložcu priamo záložnému
veriteľovi nemá za následok zánik záväzku dlžníka, a teda ani zánik pohľadávky žalovaného ako
záložného veriteľa.

Nápravu stavu vzniklého porušením ustanovenia § 44 ods. 3 ZoKR je možné dosiahnuť aj tým, že
žalovaný ako záložný veriteľ vydá žalobcovi ako správcovi plnenie vyplatené záložcom.

Prijatím plnenia za dlžníka - úpadcu od záložcu, porušil žalovaný zákon, keď bez právneho dôvodu
prijal plnenie, ktoré podľa zákona bol oprávnený prijať len správca konkurznej podstaty úpadcu (§ 451
Občianskeho zákonníka v spojení s § 44 ods. 3, 4 ZoKR). Takýto postup záložcu a záložného veriteľa je
naviac obchádzaním ustanovení § 94 až § 97 ZoKR o uspokojovaní zabezpečeného veriteľa z oddelenej
podstaty, spojeného s pravdepodobným ponížením plnenia o priradení pohľadávky proti podstate.

Akceptácia výkladu ustanovenia § 44 ods. 3 ZoKR zo strany žalovaného by viedla k situácii, že
ktorýkoľvek záložný veriteľ by sa mohol dohodnúť s osobou plniacou za dlžníka, že záväzok nezaplatí
správcovi, ale priamo veriteľovi.

Dohoda o „vykúpení“ zálohu medzi záložcom a záložným veriteľom by mohla byť platne uzavretá len v
štádiu pred zapísaním majetku tretej osoby (záložcu) zabezpečujúci záväzok úpadcu do súpisu majetku
podstát. Od okamihu zapísania tohto majetku do súpisu, môže byť speňažený výlučne podľa Zákona o
konkurze a reštrukturalizácii (§ 79 ods. 2 ZoKR).



V preskúmavanej veci došlo k riadnemu zápisu majetku záložcu zabezpečujúceho záväzok úpadcu  do
súpisu   majetku   podstát   dňa   21.9.2010.  K    zaplateniu pohľadávky
záložnému veriteľovi záložcom došlo až následne dňa 22.11.2010.

Za tohoto stavu žalovaný nadobudol dňa 22.11.2010 poskytnuté plnenie bez právneho
dôvodu a preto ho v súlade s §  454, §  455 ods. 1 a § 456 Občianskeho zákonníka musí vydať
tomu, na úkor koho ho získal, t. j. žalobcovi.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo
výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi istinu 15.441,54 eur.

Z dôvodu vady konania musel byť zrušený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o prisúdení úroku
z omeškania. Jedná sa o vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
Preto  k nej   odvolací  súd  prihliada  napriek  tomu,  že túto vadu
žalovaný v odvolaní nenamietal (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie o úrokoch z omeškania vôbec neodôvodnil. Preto je táto časť
napadnutého rozsudku nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov, na čo opodstatnene poukázal
žalovaný v podanom odvolaní. Nepreskúmateľnosť rozsudku je dôvodom pre jeho (čiastočné) zrušenie.

Naviac táto časť rozsudku trpí aj vadou konania, ktorá mala za dôsledok nesprávne rozhodnutie o tejto
časti predmetu konania.

Žalobca si v podanej žalobe uplatnil 9 % ročný úrok zo sumy 15.441,54 eur od 23.11.2010 do zaplatenia.
Na tomto nároku zotrval aj na pojednávaní dňa 18.4.2012, na ktorom bolo dokazovanie ukončené. Až
vo vyjadrení k odvolaniu sa žalobca navrhol potvrdiť rozsudok aj vo výroku o úroku z omeškania. Hoci
nedošlo k zmene žaloby, prvostupňový súd napadnutým rozsudkom prisúdil žalobcovi 9 % ročný úrok
z omeškania, teda celkom iné príslušenstvo pohľadávky, než akým je úrok (§ 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka). Kým úroky ako odplatu za užívanie istiny sa priznávajú napr. za podmienok uvedených v
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka v zmluve o úvere, úroky z omeškania ako majetková sankcia za
oneskorené splatenie peňažnej pohľadávky, sú upravené v ustanoveniach § 517 ods. 2, § 521 a § 523
Občianskeho zákonníka, či v § 369 Obchodného zákonníka.

Tým, že prvostupňový súd prisúdil žalobcovi nežalované úroky z omeškania, rozhodol nad rámec
podanej žaloby,  pričom súčasne nerozhodol o celom predmete konania, keď nerozhodol o uplatnených
úrokoch.

Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť 9 % úrok z omeškania ročne.

Vzhľadom k čiastočnému zrušeniu rozsudku vo veci samej bol zrušený aj výrok o náhrade trov. O trovách
celého konania rozhodne prvostupňový súd v konečnom rozhodnutí vo veci samej (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Výrok o súdnom poplatku nebol v podanom odvolaní osobitne napadnutý. Keďže odvolací súd je viazaný
dôvodmi podaného odvolania aj v tejto časti, musel byť tento výrok rozsudku bez ďalšieho potvrdený.

O trovách tohoto odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd v konečnom rozhodnutí o veci samej.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov         3 : 0 (§ 3 ods.
9 zákona číslo 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.