Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/13/2013 z 29. 1. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 29. januára 2014, sp. zn. 10Co/13/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:1111240518.1
Krajský súd Trnava | 10Co/13/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:1111240518.1 | 2014-01-29 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 19 OSP, § 21 ods. 4 OSP, § 43 ods. 1 OSP, § 43 ods. 2 OSP, § 79 ods. 1 OSP, § 103 OSP, § 104 ods. 2 OSP, § 221 ods. 1 písm. b) OSP, § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 18 ods. 1 OZ, § 21 OZ, § 489 OZ, § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., § 25 zákona č. 58/1969 Zb., § 3 zákona č. 575/2001 Z. z., § 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4256c952-9647-4f81-bcb5-ecb9ae2f8568
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:1111240518.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/13/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111240518
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:1111240518.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: T. Y., nar. X. G. XXXX, bytom W., F. XX, proti žalovanému
(-ej /?/): Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o
673.938,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 26.
októbra 2012 č. k. 8C/26/2012-291 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   r u š í   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou (jej ostatným znením, vyplývajúcim
z pripustenia zmeny žaloby na pojednávaní 26. októbra 2012) sa žalobca domáhal na svojom procesnom
protivníkovi (označenom spôsobom uvedeným v úvodnej časti napadnutého rozsudku i tohto uznesenia
odvolacieho súdu a predtým rovnako v žalobe) náhrady škody v podobe majetkovej i nemajetkovej
ujmy v súvislosti s konaniami vedenými Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 13C/11/1998 (majetková
ujma 127.813,65 eur a nemajetková 130.000 eur) a Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 5C/28/2008
(majetková ujma 285.444 eur a nemajetková 130.000 eur), ako i náhrady nákladov spojených s prvým
z takýchto konaní (680,48 eur). Žalovanému (označenému, resp. označenej „za odporcu“) potom
nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1, §§ 2
a 3, § 4 ods. 1 a §§ 10, 22 a 25 zákona č. 58/1969 Zb. (o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ďalej tiež len „SZoZŠ“ alebo
„starý zodpovednostný zákon“); § 3, § 4 ods. 1, §§ 5 a 6, § 9 ods. 1, §§ 15 a 16, § 17 ods. 1 a §§
18, 19 a 27 zákona č. 514/2003 Z. z. (o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „NZoZŠ“ alebo
„nový zodpovednostný zákon“); čl. 1 ods. 1 vety prvej a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR (ústavného zákona
SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov); § 121 ods. 3, § 442 a § 517 ods. 1 a
2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zákonov) a § 3 ods. 1 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. (vykonávajúceho niektoré ustanovenia O. z.). Vecne mal predovšetkým za to,
že žalobca si len čiastočne splnil povinnosť na predbežné prejednanie nároku, majúcu sa splniť podľa
oboch zodpovednostných zákonov a to v rozsahu (v odôvodnení rozsudku bližšie vymedzenom), v
ktorom svoje nároky zhora neurobil predmetom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, adresovanej
Ministerstvu spravodlivosti SR (ďalej tiež len „MS“), pričom navyše starý zodpovednostný zákon ani
neupravoval inštitút nemajetkovej ujmy. Pre výlučné vytýkanie (žalobcom) postupov Okresného súdu
Trnava a Krajského súdu v Trnave bola potom nesporná pasívna legitimácia „odporcu“. Už tu sa inak
žiada uviesť, že súd prvého stupňa i v tejto veci na jednej strane nerešpektoval (používaním výrazov
„navrhovateľ“, „odporca“ a „návrh“) zákonom ustanovený spôsob označovania účastníkov tzv. sporového
konania i podania začínajúceho takéto konanie, reprezentovaný výrazmi „žalobca“, „žalovaný“ a „žaloba“
- samozrejme v zodpovedajúcom gramatickom tvare (v tejto súv. por. i § 79 ods. 1 a  § 90 O. s. p.,
čiže Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), na druhej
strane sa potom prakticky vyhol (a to s dôsledkami z pohľadu pretrvania jeho rozhodnutia doslova
fatálnymi) hľadaniu i poskytnutiu odpovede na otázku, kohože to vlastne najskôr žalobca a po ňom i on



sám (okresný súd) určil za osobu, voči ktorej má požiadavka uplatnená žalobou smerovať. V ďalšom
nad rámec viac-menej teoretického rozboru atribútov právneho štátu dôvodil (súd prvého stupňa) najmä
tým, že v prípade čiastkových nárokov, odvodzovaných od konania Okresného súdu Trnava sp. zn.
13C/11/1998 (v čase rozhodovania v prejednávanej veci už právoplatne skončeného), nebola žaloba
dôvodnou pre nepreukázanie existencie nezákonného rozhodnutia (s výnimkou zrušenia v poradí prvého
rozsudku súdu prvého stupňa v odvolacom konaní všetky ďalšie pokusy žalobcu o zvrátenie pre neho
nepriaznivých rozhodnutí skončili neúspechom) ani nesprávneho úradného postupu (za ktorý sa síce
v zmysle platnej judikatúry považuje aj nečinnosť štátneho orgánu, resp. prieťahy v konaní, tie však
ani v žalobcom vyvolanom konaní pred Ústavným súdom SR konštatované neboli), pričom dôvodnou
tu bola aj námietka premlčania žalobou uplatneného práva (s uvedením v odôvodnení rozsudku aj
toho, prečo s podaním žaloby žalobca otáľal príliš). Ani vo vzťahu ku konaniu vedenému Okresným
súdom Piešťany (pred ním inak tiež Okresným súdom Trnava, tým pod sp. zn. 26C/9/2005), k času
rozhodovania napadnutým rozsudkom ešte neskončenému, podľa názoru súdu prvého stupňa nedošlo
k preukázaniu existencie nezákonných rozhodnutí, zrušených či zmenených pre nezákonnosť (hoci
sa tu poukazovalo na dve zrušujúce uznesenia Krajského súdu v Trnave a jedným z nich zrušené
uznesenie Okresného súdu Trnava), keďže toto konanie naďalej prebieha. Nešlo tu ani o nesprávny
úradný postup a v tomto prípade navyše žalobca nepreukázal ani vznik škody v súvislosti s takýmto
konaním, takže sa mu nemohlo podariť preukázať ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a
nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom (správne zrejme v opačnom poradí - pozn.
odvolacieho súdu). Pri potrebe posudzovania nárokov opieraných o rozhodnutia, resp. postupy z oboch
vyššie označených konaní podľa oboch zodpovednostných zákonov potom nebolo by ani hospodárnym
vykonávanie ďalšieho dokazovania, zameraného na otázku vzniku práva žalobcu na nemajetkovú ujmu
(keďže by táto mohla patriť len pri konštatovaní porušenia práva a o taký prípad tu nešlo) a to platilo
obdobne pri omeškaní (ku ktorému nemohlo dôjsť pre nezistenie dôvodnosti požiadaviek žalobcu v časti
tzv. istiny). Rozhodnutie o trovách konania potom odôvodnené bolo právne ust. § 137, § 142 ods. 1
a § 151 ods. 2 O. s. p. a § 7 ods. 4 a 5 zákona č. 283/2002 Z. z. (o cestovných náhradách) a vecne
nepreukázaním trov „úspešného odporcu“ na cestovnom (pre nepredloženie technického preukazu k
motorovým vozidlám ani dokladov o zakúpení pohonných hmôt).

Proti tomuto rozsudku podal včas a to v celom rozsahu odvolanie len žalobca a navrhol ho (napadnutý
rozsudok) zrušiť a priznať mu ním požadované sumy (takže tu napriek formulácii odvolacieho návrhu /
zjavne čerpajúcej inšpiráciu v trestnom konaní/ šlo podľa obsahu o návrh na zmenu rozsudku úplným
vyhovením žalobe odvolacím súdom). Zotrval na svojej skoršej argumentácii, že v konaniach ním
uvádzaných došlo k zbytočným prieťahom, neefektívnemu konaniu a v konečnom dôsledku aj k
vydaniu nespravodlivých a protizákonných rozhodnutí, ilustrujúc toto tiež citáciou z viacerých rozhodnutí
odvolacieho súdu v takýchto veciach. Namietal, že práve takýto postup zapríčinil aj dnešný stav
právoplatného neskončenia druhého z ním iniciovaných konaní (rozumej toho vedeného aktuálne na
piešťanskom okresnom súde - pozn. odvolacieho súdu) a to navzdory podaniu ním prvej žaloby pred viac
než 14 rokmi; pričom on (žalobca a neskorší odvolateľ) žalobu (v prejednávanej veci) podal prakticky
z podnetu vlády, odmietajúcej jeho nároky (založené na neprimeranej dĺžke konania) pre nevyčerpanie
všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Ani takýto záver napokon podľa žalobcu neobstojí, ak je
tu celý rad sťažností a urgencií (odvolaním vypočítaných), smerujúcich k zabezpečeniu práva na tzv.
bezprieťahový proces.

Žalované (resp. žalovaná) odvolací návrh nepodalo (-a) - to inak za stavu, keď aktuálnej neurčiteľnosti
„rodu“ prislúchajúceho procesnému súperovi žalobcu, naznačenému už vyššie, bude venovaná aj časť
výkladu v neskoršej časti tohto odôvodnenia.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcu celú
vec (pretože pominúc napadnutie rozsudku žalobcom v celom rozsahu malo už napadnutie rozhodnutia
vo veci samej za následok potrebu vyporiadania sa aj so správnosťou na tomto závislého rozhodnutia
o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keď tu síce šlo (primárne) o vec
samu, zároveň však i o nemožnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou,
zapríčinenú pomerne závažným procesným pochybením (či skôr opomenutím) súdu prvého stupňa,
majúcim za následok, že i napadnutý rozsudok bolo nutné považovať za výsledok zmätočného konania.

Podľa § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a
povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.



Podľa § 18 ods. 1 O. z. spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby a podľa § 21 takéhoto
zákona pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.

Podľa § 3 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy
(v znení neskorších zmien a doplnení) v Slovenskej republike pôsobia ministerstvá (s ich výpočtom
obsiahnutým v takom ustanovení), na ktorých čele je člen vlády; podľa písm. g/ takého ustanovenia
jedným z ministerstiev je i Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a napokon podľa § 35 ods. 1
takéhoto zákona ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sú právnické osoby.

Podľa § 21 ods. 4 vety prvej O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu.

Podľa § 25 ods. 1 SZoZŠ (inak ustanovenia tvoriaceho súčasť zákona prijatého na jednej strane ešte v
období deklarovania politického usporiadania štátu za socialistické, na druhej strane i v období existencie
federatívneho usporiadania niekdajšieho Československa a napokon ustanovenia nadpísaného „Štát a
orgány vystupujúce v jeho mene“) za škodu spôsobenú rozhodnutím zodpovedá podľa tohto zákona
Československá socialistická republika (od 29. marca 1990 na základe ústavného zákona č. 81/1990
Zb. Česko-slovenská federatívna republika a od 23. apríla 1990 do 31. decembra 1992 na základe
ústavných zákonov č. 101/1990 Zb. a č. 542/1992 Zb. Česká a Slovenská Federatívna Republika), ak
rozhodnutie vydal štátny orgán Československej socialistickej republiky (rozumej i ČSFR); v ostatných
prípadoch zodpovedá Česká socialistická republika (od 6. marca 1990 na základe ústavného zákona
ČNR č. 53/1990 Zb. Česká republika) alebo Slovenská socialistická republika (od 1. marca 1990 na
základe ústavného zákona SNR č. 50/1990 Zb. Slovenská republika) a to isté platí aj vtedy, ak ide o
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia v právnych
vzťahoch upravených v tomto zákone vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.

Podľa § 9 ods. 1 vety prvej a druhej SZoZŠ nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.

I podľa čl. I § 4 ods. 1 písm. a/ bodu 1. NZoZŠ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 79 ods. 1 O. s. p. konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§
42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko
účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich
skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa
navrhovateľ domáha. Ak je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať názov alebo obchodné
meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom zahraničná osoba, k návrhu musí
byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba zapísaná. Ak je
účastníkom fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, návrh musí obsahovať obchodné meno, sídlo a
identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a
označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Ak sa návrh týka dvojstranných
právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným (§ 90), nazýva sa žalobou.

Podľa § 43 ods. 1 O. s. p. potom sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka,
aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá
nemôže byť kratšia ako desať dní a v uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať; podľa
odseku 2 vety prvej tohto ustanovenia ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo
nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by
mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania; podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania



prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania) a
podľa § 104 ods. 2 O. s. p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre
to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým
sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Napokon podľa § 221 ods. 1 O. s. p. súd (odvolací - pozn. odvolacieho súdu) rozhodnutie (súdu prvého
stupňa - opäť pozn. odvolacieho súdu) zruší, len ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania (písm. b/ ustanovenia) alebo ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom (písm. f/).

Z obsahu spisu potom vyplýva, že týmito ustanoveniami (citovanými odvolacím súdom) sa súd prvého
stupňa neriadil.

Právna úprava vystupovania štátu ako právnickej osoby sui generis (svojho druhu) či už v
hmotnoprávnych vzťahoch, alebo pri uplatňovaní určitých nárokov v súdnom konaní, resp. pri bránení
sa požiadavkám iných osôb (podľa toho, či štát má v konaní vystupovať ako žalobca alebo naopak ako
žalovaný) nutne musí reflektovať to, že i keď všetky právnické osoby (teda i štát) sú púhymi právnymi
konštrukciami (na rozdiel od osôb fyzických, čiže reálnych osôb literárne pomenovateľných za „osoby z
mäsa a kostí“), štát má aj medzi takýmito právnymi konštrukciami do istej miery jedinečné postavenie.
Táto jedinečnosť tu spočíva najmä v tom, že každý štát nadaný (z titulu svojho statusu právnickej osoby)
spôsobilosťou mať práva a povinnosti (podľa tzv. hmotného práva), resp. byť účastníkom občianskeho
súdneho konania (podľa práva procesného) má síce svoj názov (obvykle vyplývajúci zo základného
zákona štátu, ktorým je Ústava), na rozdiel od iných právnických osôb však z povahy veci nemôže mať
tiež svoje sídlo (v zmysle rešpektovaných, i tu sa však postupom času vyvíjajúcich definícií podávaných
najmä predpismi obchodného práva, podľa ktorých sídlom je adresa zapísaná v určitom registri a
adresou sa rozumie názov obce s uvedením jej poštového smerovacieho čísla, názov ulice alebo iného
verejného priestranstva a orientačné číslo, prípadne súpisné číslo, ak sa obec nečlení na ulice - tu por.
najmä § 2 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).
Taktiež tu ale nie je celkom jednoznačne identifikovateľný ten, kto by v príslušnej veci mal za štát v
konaní vystupovať. Kým u ostatných právnických osôb toto obvykle nečiní zásadné obtiaže a spravidla
všetky fyzické osoby robiace úkony v mene právnickej osoby odvodzujú takéto svoje oprávnenie od
štatutárneho orgánu právnickej osoby, u štátu i s prihliadnutím k princípu deľby mocí v ňom jednak nie
je zrejmé, komu by postavenie jeho štatutárneho zástupcu malo prislúchať, okrem toho však i snaha
priznať takéto postavenie len jednej konkrétnej fyzickej osobe (napr. prezidentovi, ak je štátoprávnym
usporiadaním republika, o aký prípad ide aj v prípade štátneho útvaru zahŕňajúceho i sídla súdov oboch
stupňov v tejto veci) by musela naraziť na problémy spojené či už s nutnosťou zapájania aj takejto
osoby do neodhadnuteľného počtu súdnych konaní alebo prinajmenšom s ustanovením mechanizmu
odvodzovania oprávnení iných osôb na konanie v mene štátu od takejto osoby.

Práve na vyššie priblíženú osobitosť úprava procesného práva reaguje ako ustanovením takého
spôsobu konania za štát, pri ktorom prakticky do pozície jeho štatutárneho orgánu (štátu) vsadzuje
určitý štátny orgán v rozsahu pôsobnosti takéhoto orgánu zverenej mu osobitnými predpismi (ktorými
predpismi sú okrem už vyššie čiastočne citovaného tzv. kompetenčného zákona /t. č. zákona č. 575/2001
Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení/, aj ďalšie predpisy obvykle na úrovni zákona, vyporiadavajúce
sa s prípadnou potrebou zúčastnenia štátu v právnych vzťahoch a tiež v súdnom konaní), tak i
vymedzením už za jednu z náležitostí návrhu (žaloby) sledujúceho zapojenie štátu do súdneho konania
nielen označenie samotného štátu, ale i štátneho orgánu, ktorý takto má za štát konať.

Vyššie opísaná osobitosť (existujúca tu inak už od kodifikácie občianskeho procesného práva) však
prinajmenšom od čias zadefinovania aj ústredných orgánov štátnej správy (ministerstiev) za právnické
osoby (pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 575/2001 Z. z. sa totiž zákonodarca takémuto
výslovnému označeniu vyhýbal, podobne ako je to dodnes u iných osôb, ktorým ale zákon priznáva
viaceré práva a povinnosti a takto logicky aj spôsobilosť tieto mať - napr. i u súdov) nesie so sebou
nutnosť venovania zvýšenej pozornosti spôsobu označovania účastníkov súdnych konaní už len z toho
dôvodu, že tu do konania celkom špecificky majú byť zapojené až dve právnické osoby (1. štát a 2.
ministerstvo či iná právnická osoba majúca konať za štát) a už z označenia v žalobe (majúceho byť
následne prevzatého aj do rozhodnutia súdu) musí byť preto mimo akúkoľvek pochybnosť jasné, ktorá



z takýchto osôb má vystupovať v postavení účastníka a ktorá len v postavení zástupcu (reprezentanta)
účastníka.

To je i dôvod, pre ktorý nemôže obstáť označenie, aké sa vyskytlo aj v prejednávanej veci a to nielen v
žalobe, ale v dôsledku jeho ponechania súdom prvého stupňa prakticky bez povšimnutia tiež v úvodnej
časti napadnutého rozsudku.

Spojenie dvoch označení pomlčkou (označovanou ešte v časoch sporov týkajúcich sa štátoprávneho
usporiadania na úrovni niekdajšej československej federácie a vrcholiacich tzv. pomlčkovou vojnou
tiež za spojovník alebo rozdeľovník - podľa toho, ktorú interpretáciu v rámci prijímania ústavného
zákona č. 81/1990 Zb. zástanca príslušného označenia hájil) totiž bez ohľadu na vyššie ozrejmenú
rôznosť pomenúvania príslušného interpunkčného znamienka tradične vyjadruje výraz prinajmenšom
istej jednoty oboch častí označenia (čo nepochybne možno ilustrovať práve na už spomenutom prípade
hoc aj len veľmi krátky čas existujúceho označenia federatívne usporiadaného spoločného štátneho
útvaru Českej republiky a Slovenskej republiky, inak bez ambície rozriešiť spor, či takéto označenie a
samotný spor oň znamenali začiatok konca federácie alebo začiatok budovania vzťahov partnerských
štátov federácie na inej úrovni - nech aj história dala nakoniec za pravdu prvej z takýchto interpretácií),
v tu uvažovanej právnej dimenzii problému však zároveň predstavuje tiež vyjadrenie stavu, pri ktorom
status osoby s príslušnými spôsobilosťami prislúcha ako jednotlivým častiam útvaru vzniknuté zložením,
tak i zloženému útvaru (keďže postavenie štátu ako právnickej osoby podľa § 21 O. z. bez možnosti
akejkoľvek diskusie v tomto smere patrilo ako Českej republike a Slovenskej republike na jednej strane,
tak i federatívnemu štátnemu útvaru istý čas nesúcemu názov „Československá federatívna republika“
na strane druhej).

O takýto prípad ale u označenia použitého v prejednávanej veci nejde.

I keď postavenie právnickej osoby a teda aj osoby so spôsobilosťou mať práva a povinnosti
a tiež spôsobilosťou byť účastníkom konania evidentne patrí ako štátu (tu nesúcemu názov
„Slovenská republika“), tak i príslušnému rezortnému ministerstvu (tu MS), takto to nie je aj u
útvaru vzniknutého zložením názvov oboch takýchto právnických osôb, pretože „Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR“ právnickou osobou ani osobou s potrebnými (zákonom vyžadovanými)
spôsobilosťami (spôsobilosťou mať práva a povinnosti a spôsobilosťou byť účastníkom konania) nie
je. Rovnako tu nie je ani legitímny zámer priznať útvaru označenému práve spomínaným spôsobom
spôsobilosť vystupovať v právnych vzťahoch či v súdnom konaní (keďže tu na rozdiel od výkladu zhora,
týkajúceho sa dnes už len bývalého federatívneho usporiadania štátu, účel úpravy je iný a to nevytvoriť
ďalší útvar s postavením právnickej osoby, ale len umožniť jednej právnickej osobe s osobitným
postavením zúčastniť sa v konaní tak, že túto bude reprezentovať, teda len zastupovať iná právnická
osoba). Pokus vytvoriť „subjekt“ s označením „Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti“ a u
takéhoto „subjektu“ usudzovať i na existenciu príslušných spôsobilostí podľa hmotného i procesného
práva tak nielenže nemôže byť v súlade s už vyššie citovanými i vyloženými ustanoveniami právnych
predpisov, ale je tiež (čo aj za nutnosti vypomôcť si termínom z oblasti biológie) pokusom o vytvorenie
právne nemožného kríženca dvoch právnických osôb, u ktorého je vylúčené, aby mohol v konaní
vystupovať a aby za jeho účasti v konaní mohlo byť vydané také rozhodnutie, ktoré by okrem formálnej
právoplatnosti sa stalo právoplatným aj materiálne a bolo i vykonateľným.

Práve tieto úvahy viedli tunajší odvolací súd už v minulosti k potrebe ustálenia, že judikatúra súdov,
akceptujúca označenie napr. spôsobom „Československý štát - Okresný národný výbor ...“ (tu por. napr.
závery v bode II. stanoviska uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 22/82)
nemôže byť použiteľnou (nad rámec dôvodov zhora i pre neodôvodnené nerešpektovanie názvu štátu
vyplývajúceho z Ústavy). Ak na priblížený problém treba nazerať práve takto a platilo to už i v čase
zaujatia príslušného (viacerými súdmi však nekriticky preberaného) názoru, je to na jednej strane len
ďalšie svedectvo pravdivosti deklarácie, že v rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské
práva i svoje vlastné zákony (§ 1 zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody), na strane druhej potom
praktický príkaz pre súdy hľadať (a i nájsť) cestu k správnemu (nespochybniteľnému) označeniu.

Výrazom takejto jeho snahy je podľa názoru tunajšieho súdu záver, že záujem na účasti štátu v
občianskom súdnom konaní a na vystupovaní na to povolaného štátneho orgánu len v pozícii osoby
konajúcej za štát treba vyjadriť inak (než dosiaľ) a to (pri zohľadnení i špecifík slovenského jazyka) napr.



uvedením označenia štátu v prvom páde a štátneho orgánu majúceho konať za štát iným spôsobom.
Príklad takéhoto i procesnému právu zodpovedajúceho označenia potom Krajský súd v Trnave súd
ešte v čase pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 273/2007 Z. z. (tej novelizácie O. s. p., ktorou bola
skoršia formulácia v niekdajšom ustanovení § 21 ods. 2 zákona, vyjadrená slovami „pracovník toho
štátneho orgánu, ktorého sa vec týka, alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu“ nahradená
inou v znení „štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická
osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu“) sformuloval tak, že by sa mohlo uplatniť napr. v
podobe „Slovenská republika (vo veci týkajúcej sa Ministerstva spravodlivosti SR ...“) - tu por. uznesenie
Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2001 č. k. 11 Co 103/01-98; pričom práve v nadväznosti na tu
spomenutú zmenu v jednom z kľúčových ustanovení základného predpisu tuzemského procesného
práva (a inak aj ďalšiu zmenu § 21 O. s. p., vykonanú zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou od
15. októbra 2008) sa skorší záver žiada korigovať napr. tak, že by tu správne označenie malo znieť
„Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, ...“ alebo „Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti ...“.

Nedostatok takéhoto dostatočne analytického právneho posúdenia veci a tým spôsobené uspokojenie
sa súdu prvého stupňa s pôvodným (doterajším) označením účastníka konania, proti ktorému žalobca
svoje požiadavky nasmeroval, tak nutne museli mať za následok i nezachovanie správneho postupu
- ktorým bol buď pokus o odstránenie takejto elementárnej vady žaloby už v úvodnom štádiu konania
(podľa § 43 O. s. p.), alebo vykonanie pokusu o odstránenie nedostatku hneď dvoch podmienok
sporového konania v takejto veci (1. nepochybného označenia za jedného z účastníkov konania osoby
so spôsobilosťou byť účastníkom konania a 2. riadnej žaloby) ešte v priebehu konania, v oboch takýchto
prípadoch však bez možnosti vecného rozhodnutia (rozsudkom), ak by k odstráneniu vady (nedostatku
podmienky konania) nedošlo. Aj predbežná nemožnosť určenia, či účastníkom, od ktorého sa niečo
požaduje, je tu „žalovaná“ (právnická osoba ženského rodu), alebo naopak „žalované“ (právnická osoba
rodu stredného), pritom vyplynula z netrvania na odstránení vady žaloby, v ktorej jednej z dvoch
častí „subjektu“ vytvoreného neakceptovateľným zložením označení dvoch osôb (Slovenskej republike)
prislúchalo označenie v rode ženskom („tá“ republika), kým u druhej takejto časti (u MS) namieste by
bolo označenie v rode strednom („to“ ministerstvo).

Odvolaciemu súdu preto za opísaného stavu vecí neostávalo iné, než o odvolaní rozhodnúť podľa § 221
ods. 1 písm. b/ a f/ a ods. 2 O. s. p. spôsobom podávajúcim sa z výroku tohto jeho uznesenia.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, bez ďalšieho meškania vykonať pokus o odstránenie vady v označení
účastníka, voči ktorému požiadavky uplatnené žalobou majú smerovať (keďže na takéto odstraňovanie
zásadne nie je povolaný nikto iný než žalobca, pričom súd mu má v uvedenej súvislosti poskytovať len
adekvátne poučenia) a podľa výsledku zvoliť ďalší postup - vrátane zopakovania dokazovania v prípade
zabezpečenia podmienok konania, náležitého zhodnotenia výsledkov celého konania v takomto prípade
(§ 132 O. s. p.) a rozhodnutia novým rozhodnutím opätovne aj o trovách konania a tiež o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.), majúc pritom na zreteli, že až do riadnej identifikácie osoby
majúcej vystupovať na žalovanej strane sporu nemôže byť o náhrade trov konania vôbec reči (nebolo
by ju komu priznať či uložiť povinnosť).

Odvolací súd však v záujme usmernenia ďalšieho postupu v konaní považuje za potrebné uviesť ešte
nasledovné :

Na základe doterajšieho obsahu spisu predbežne niet dôvodu spochybňovať závery súdu prvého stupňa
o pasívnej legitimácii žalovanej (ak touto má byť Slovenská republika, teda štát), o potrebe posudzovania
nárokov žalobcu podľa oboch zodpovednostných zákonov (kde východisko treba hľadať v prechodnom
ustanovení čl. I § 27 nového zodpovednostného zákona, podľa ktorého odseku 1 zodpovednosť za
škodu podľa tohto zákona /rozumej NZoZŠ/ sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona /od 1. júla 2004/ a na škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, kým podľa odseku 2
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi /tu rozumej najmä SZoZŠ/) i o tom, že nedostatok
predbežného prerokovania nároku v tej výške, v akej bol napokon (žalobcom so súhlasom súdu) urobený



predmetom konania treba považovať za obchádzanie celkom jednoznačnej (kategorickej) úpravy z
oboch zodpovednostných zákonov, ktorej zmyslom je poskytnutie osobe zodpovedajúcej za prípadnú
škodu reálnej možnosti nárok uspokojiť mimosúdne (tu bez ohľadu na to, že takúto ochotu možno
obvykle skôr vylúčiť než predpokladať). Toto obdobne platilo aj v prípade záverov urobených súdom
prvého stupňa vo vzťahu k prvému z konaní, v ktorých malo dôjsť k pochybeniam odôvodňujúcim
podľa žalobcu jeho nároky, pretože žalobca ani odvolaním nedokázal spochybniť ako fakt, že tu až na
jedno rozhodnutie žiadne nemalo byť zrušeným či zmeneným, tak ani to, že porušenie práva na tzv.
bezprieťahový proces nekonštatoval ani Ústavný súd SR.

Naopak sa ale odvolaciemu súdu celkom nevidí to, že súd prvého stupňa konštatoval nesplnenie
podmienky vzniku práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, spočívajúcej v
neexistencii rozhodnutia zrušeného či zmeneného pre nezákonnosť aj v druhom z konaní, o ktoré
tu ide (v konaní t. č. vedenom Okresným súdom Piešťany) a to s pomerne všeobecným odkazom
na beh takéhoto konania (podsúvajúcim názor, že v stále bežiacom konaní by vydanie nezákonného
rozhodnutia nemalo byť možným), hoci tu boli prinajmenšom dve zrušujúce rozhodnutia odvolacieho
súdu (a takto logicky aj prinajmenšom dve nimi zrušené rozhodnutia súdu prvého stupňa). Uvedené síce
nemusí vylučovať správnosť záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi tzv. škodnou udalosťou a
škodou, pre vyjdenie zo zjavne nesprávnej premisy ale i takýto záver treba považovať za predčasný.
Odvolací súd sa napokon z rovnakého dôvodu nemohol (i nebyť procesného pochybenia vedúceho k
zrušeniu rozsudku) stotožniť ani s úvahou, žeby tu apriori nemal byť daný nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch - keďže tu je nutné riadiť sa tou časťou zákonnej úpravy, ktorá možnosť
priznania náhrady v tejto forme činí závislou len na nedostatočnosti zadosťučinenia predstavovaného
(tu dosiaľ neprítomným) konštatovaním porušenia práva (čl. I § 17 ods. 2 NZoZŠ) a práve v tejto časti
závery súdu prvého stupňa rozhodne nešlo označiť (bezo zvyšku) za presvedčivé.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.