Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13S/46/2014 z 12. 4. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 12. apríla 2016, sp. zn. 13S/46/2014, ECLI:SK:KSTN:2016:3014200230.1 Krajský súd Trenčín | 13S/46/2014 | ECLI:SK:KSTN:2016:3014200230.1 | 2016-04-12 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/824541e9-675b-4e17-97ac-97a7d4486330 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3014200230.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/46/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3014200230
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3014200230.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr.
Juraja Floroviča a JUDr. Evy Vékonyovej v právnej veci žalobcov: 1/ M. O. F., bytom T. X/X, XX XXX
F.łsko-F.ła, T. republika, 2/ Complex HM, s.r.o., so sídlom Púchov, Dvory 581, IČO: 45 517 991, obaja
právne zastúpení Advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Žilina, Tvrdého 4, IČO: 36 858
820, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa ústredie, so sídlom Bratislava, ul. 29. augusta č. 8 a 10, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 49209-2/2013-BA zo dňa 16. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. 49209-2/2013-BA zo dňa 16. decembra 2013 a vec
v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p.

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 340,90 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám ich advokáta.

o d ô v o d n e n i e :

Podanou žalobou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 49209-2/2013-
BA zo dňa 16. decembra 2013.

Napadnutým rozhodnutím žalovaná ako odvolací orgán zamietla odvolanie žalobcu 2/ zo dňa 14.10.2013
a odvolanie žalobcu 1/ zo dňa 14.10.2013 a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka
Považská Bystrica, č. 32270-1/2013-PB zo dňa 17.09.2013.

Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica (ďalej len ,,správny orgán I. stupňa“) rozhodnutím
č. 32270-1/2013-PB zo dňa 17.09.2013 rozhodla, že zamestnancovi (t.j. žalobcovi 1/) zaniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
podľa slovenskej legislatívy dňa 28.02.2013 s odôvodnením, že správny orgán I. stupňa vykonal
dňa 08.03.2013 kontrolu u zamestnávateľa Complex HM, s.r.o. (t.j. žalobcu 2/), v rámci ktorej
zistil, že zamestnanci uvedeného zamestnávateľa vykonávajú roznášanie letákov, zasielanie ponúk,
činnosť obchodných zástupcov. Zamestnávateľ prideľuje zamestnancom prácu ústne, pri stretnutiach
v teréne, telefonicky, prípadne e-mailom podľa aktuálnych požiadaviek klientov. Podľa pracovných
zmlúv je pracovný čas päť hodín týždenne. Na základe týchto zistení zamestnávateľ vykazuje
znaky ,,schránkovej“ firmy, na základe čoho sa dá predpokladať, že k reálnemu výkonu činnosti jeho
zamestnancov na území Slovenskej republiky nedochádza. Správny orgán I. stupňa konštatoval, že na
základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca 1/ reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec
na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa
článkov 11 (3) (a), 13 (1) a 13 (3) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 zo
dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009.



Žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázala na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, §
7 ods. 1 písm. c), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení.
Uviedla, že žalobca 1/ je vedený v registri poistencov žalovanej ako zamestnanec zamestnávateľa
od 01.03.2012. Zamestnávateľ je právnická osoba zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu
Trenčín od 27.04.2010 a do registra zamestnávateľov je prihlásený od 01.06.2010. Žalovaná poukázala
na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho
zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia - Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971
a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Ďalej poukázala aj na
nové koordinačné nariadenia - Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa
29.04.2004 v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009
(ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej len „vykonávacie
nariadenie“). Žalovaná uviedla, že v súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského
štátu základné nariadenie v čl. 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca
činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Na účely správneho vykonávania koordinačných
nariadení bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvsťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 01.06.2010 do 31.01.2013 vykonal dňa
08.03.2013 správny orgán I. stupňa. V rámci vykonanej kontroly zistil, že zamestnanci podľa popisu
uvedeného zamestnávateľom vykonávajú roznášanie letákov, zasielanie ponúk, činnosť obchodných
zástupcov. Zamestnávateľ prideľuje zamestnancom prácu ústne, pri stretnutiach v teréne, telefonicky,
prípadne e-mailom podľa aktuálnych požiadaviek klientov. Podľa pracovných zmlúv je pracovný čas
päť hodín týždenne. V čase vykonania kontroly bol v registrovanom sídle zamestnávateľa prítomný
zamestnanec R. C. Y., konateľ spoločnosti. Personálnu a mzdovú agendu vykonáva spoločnosť
PROCTUM CONSULT, s.r.o. Zastupovaním konateľa zamestnávateľa je poverená K.. R. S., ktorá nie je
jeho zamestnankyňou. Iní zamestnanci ani administratívni pracovníci sa v čase kontroly v registrovanom
sídle zamestnávateľa nenachádzali. Pohovory s uchádzačmi o zamestnanie prebiehajú v Bielko-Biala,
C. H. Sarni Stok, Poľská republika. Podľa zmluvy o podnájme nebytových priestorov má zamestnávateľ
prenajaté nebytové priestory s celkovou výmerou len 13 m2, napriek tomu, že mal v mesiaci január 2013
zamestnaných 359 zamestnancov. Zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, nepredložil však
doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň. Registračný
list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného
sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Žalovaný vystavil pre
zamestnanca formulár PD A1 s platnosťou od 01.03.2012 do 28.02.2013. Formulár bol vystavený v čase,
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na
určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej
republiky. Na dobu od 01.03.2013 nebol účastníkovi konania vystavený žiadny formulár PD A1. Správny
orgán I. stupňa túto skutočnosť vzal do úvahy, ako aj výsledky kontroly z 08.03.2013, na základe
čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1 je dňom zániku povinného nemocenského
poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca.
Zároveň žalovaná uviedla, že zdravotný preukaz/európsky zdravotný preukaz nemá vplyv na zmenu
posúdenia veci.

Žalobcovia 1/ a 2/ v podanej žalobe navrhli, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a
vec jej vrátil na ďalšie konanie. Namietali, že žalovaná v procesnom postupe vydania rozhodnutia
o odvolaní nesprávne zistila skutkový stav a na takto nesprávne zistený skutkový stav aplikovala
nesprávny hmotnoprávny predpis. Zastávali názor, že podľa Priebežného protokolu č. 22938-3/2013
o kontrole neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky, a nepreukázala sa ani skutočnosť, že
by k výkonu závislej činnosti zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv nedochádzalo. Uviedli, že
predmetná kontrola bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov
žalobcu 2/ v období od 01.06.2010 do 31.01.2013, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce
sa žalobcu 1/ uskutočnené neboli. Počas kontroly bola predložená pracovná zmluva, výplatné listiny,
mzdové listy a evidencia dochádzky. Žalobcovia poukázali na to, že predložili všetku dokumentáciu
zamestnanca, ktorú možno od nich rozumne požadovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v
súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané. Výsledky kontroly neboli podkladom



rozhodnutia napriek tomu, že boli riadne predložené. Namietali, že žalovaná neposudzovala celú vec
individuálne, len sa formálne vysporiadala so zistením skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky
neodôvodnila. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie
sa s individuálnou situáciou žalobcu 1/ je nedostatočné a nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne
zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ďalej uviedli, že žalovaná sa
len obmedzila na všeobecné konštatovanie, že žalobca 2/ je tzv. schránkovou firmou a miestom jeho
podnikania nie je Slovenská republika, pričom toto svoje tvrdenie žalovaná dostatočne neodôvodnila
a zároveň iné zistené skutočnosti v rámci kontroly pri vyhodnotení registrovaného sídla žalobcu 2/
vo svojom rozhodnutí opomenula. S poukazom na obsah Priebežného protokolu č. 22938-3/2013 o
kontrole žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom
uloženia správnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je
Slovenská republika. Tvrdenie žalovanej o prenájme nebytových priestorov s výmerou len 13 m2,
ktoré dala do súvisu s počtom zamestnancov žalobcu 2/, považovali za účelové, irelevantné a bez
opory v právnych predpisoch. Poukázali na to, že povaha práce zamestnancov žalobcu 2/ si v zmysle
pracovných zmlúv vyžaduje spravidla prácu v teréne, na území Slovenskej republiky, kedy prenajaté
priestory zamestnanci nevyužívajú. Ďalej vyjadrili názor, že žalobcu 2/ nemožno označiť za schránkovú
firmu, nakoľko nie sú individuálne splnené kritériá tohto pojmu. Namietali aj všeobecnú zásadu
rovnakého zaobchádzania, ktorá vyplýva z bodu 8 nariadenia. Konštatovali, že žalovaný porušuje princíp
rovnakého zaobchádzania voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Princíp rovnakého
zaobchádzania je tiež porušený tým, že u iných zamestnancov žalobcu 2/, ktorí vykonávajú tú istú prácu
za tých istých podmienok, vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady,
sú zamestnanci, o ktorých žalovaná rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako uplatniteľnej
legislatíve. Záverom žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na diskriminačný charakter oznámenia žalovaného
týkajúceho sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové
firmy.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkových a právnych záveroch svojho rozhodnutia.
K námietke žalobcov 1/ a 2/, že Sociálna poisťovňa nevyhodnotila vykonávanie činnosti každého
zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne, uviedla, že Sociálna poisťovňa na základe
skutkových zistení dospela k záveru, že žalobca 2/ vykazuje znaky tzv. ,,schránkovej firmy“, a preto
je nutné z tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom. Zároveň uviedla, že
vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného
poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto
poistenia. Prihláška do poistenia totiž nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže
deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej
únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do
sociálneho poistenia je právne neúčinná. Zároveň žalovaná poukázala na to, že zamestnanec žalobcu
2/ podliehal slovenskej legislatíve len do 28.02.2013, t.j. do dňa platnosti formulára PD A1, ktorý bol
vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie
podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na
území Slovenskej republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 01.03.2012 do 28.02.2013 nebol
zrušený spätne, ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou dobou však nebolo
možné zo strany žalovanej vystaviť, keďže jeho vystaveniu bránia skutočnosti zistené v rámci kontrol.
Tvrdenie žalobcov 1/ a 2/ o porušení princípu rovnakého zaobchádzania považovala žalovaná za
neopodstatnené. Uviedla, že u osôb s bydliskom v Poľskej republike existuje cudzí prvok, a preto sa
uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných nariadení Európskeho spoločenstva. Ak nie sú
splnené kritériá na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve
štátu určeného podľa článku 11 (3) základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná
navrhla, aby krajský súd žalobu zamietol.

Krajský súd v Trenčíne ako súd vecne a miestne príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a nasl. O.s.p.
preskúmal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie
žalovanej je potrebné podľa § 250j ods. 3 O.s.p. zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie z týchto
dôvodov:

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.



Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupu správnych orgánov.

Podľa § 250d ods. 1 veta prvá O.s.p., žalovaný je povinný v súdom určenej lehote predložiť súdu svoje
spisy spolu so spismi orgánu prvého stupňa.
Podľa § 250f ods. 3 O.s.p., súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom aj vtedy, ak zruší
napadnuté rozhodnutie správneho orgánu z dôvodov uvedených v § 250j ods. 3 O.s.p.

Podľa § 250j ods. 3 O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené.
Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to
nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Súd má pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu nielen oprávnenie, ale najmä povinnosť poznať
všetky skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu, pretože zákonnosť žalobou napadnutého
rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu posudzuje z pohľadu skutkového stavu, ktorý existoval v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu krajský súd výzvou zo dňa 10.03.2014
vyzval žalovanú, aby sa v lehote 15 dní písomne vyjadrila k žalobe a doručila originál spisu č.
49209/2-2013-BA.

Podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 22.04.2014, žalovaná doručila súdu písomné vyjadrenie k
žalobe žalobcov 1/ a 2/ a spisový materiál vzťahujúci sa k danej veci.

Po preskúmaní administratívneho spisu predloženého žalovanou krajský súd konštatuje, že žalovaná
výzve súdu zo dňa 10.03.2014 vyhovela len čiastočne, nakoľko tunajšiemu súdu bol predložený neúplný
administratívny spis žalovanej.

Krajský súd uvádza, že žalobcovia 1/ a 2/ boli účastníkmi správneho konania. Vzhľadom na túto
skutočnosť, s poukazom na § 212 ods. 3 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z., bolo potrebné doručiť
žalobcom 1/ a 2/ rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa priamo do vlastných rúk. V spise sa však
originály doručeniek preukazujúce doručenie rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa č. 32270-1/2013-
PB zo dňa 17.09.2013 žalobcom 1/ a 2/ nenachádzajú (súčasťou spisového materiálu predloženého
tunajšiemu súdu sú iba fotokópie týchto doručeniek).

Krajský súd konštatuje, že pre posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu je
nevyhnutné, aby vo veci konajúci súd vychádzal zo žaloby žalobcu, ako aj z administratívneho spisu
žalovaného správneho orgánu. Pod pojmom "spisy žalovaného správneho orgánu" sa rozumie úplný,
žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu vrátane originálu dokladov o doručení
rozhodnutí (R 66/1998). V prípade, že žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj administratívny
spis, prípadne predloží neúplný spis alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže náležite preskúmať, či
správny orgán postupoval a rozhodol v súlade alebo v rozpore so zákonom. Súdu v takom prípade
chýbajú základné informácie o rozhodujúcich skutočnostiach majúcich vplyv na rozhodnutie o veci. Za
takej situácie súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť, či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo
zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu žalovaným zodpovedá
obsahu spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto je pri nepredložení administratívneho
spisu, pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo len fotokópie administratívneho
spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné, čo samo osebe zakladá dôvod na
zrušenie napadnutých rozhodnutí správneho orgánu a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie pre
nepreskúmateľnosť.

Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a predloženej časti administratívneho spisu žalovanej
dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie žalovanej nemožno kvalifikovane preskúmať z dôvodu, že
žalovaná nepredložila súdu úplný administratívny spis obsahujúci originál rozhodnutia správneho orgánu
I. stupňa č. 32270-1/2013-PB zo dňa 17.09.2013 a originály všetkých dokladov o doručení rozhodnutia
správneho orgánu I. stupňa aj napriek tomu, že na jeho predloženie bola riadne písomne vyzvaná.
Nepredložením kompletného administratívneho spisu žalovaná znemožnila súdu preskúmať zákonnosť



napadnutého rozhodnutia a postup, ktorý mu predchádzal. Dodržanie, či porušenie zákonného postupu
pri prejednaní predmetnej veci správnym orgánom bolo možné zistiť len z úplného administratívneho
spisu, obsahujúceho i originálne rozhodnutia a doklady o doručení písomností správneho orgánu
účastníkom konania. Prípadné nedodržanie zákonného postupu správneho orgánu v konaní je možné
považovať za vadu, na ktorú je súd povinný prihliadať i bez návrhu, pretože mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Riadne doručenie rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa všetkým účastníkom správneho konania má
pritom zásadný význam pre plynutie lehoty na podanie opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu.
Správny orgán II. stupňa však o opravnom prostriedku môže rozhodnúť až po riadnom doručení
rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa všetkým účastníkom konania.

Z uvedeného dôvodu krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 49209-2/2013-BA zo dňa 16.
decembra 2013 zrušil podľa § 250j ods. 3 O.s.p. pre jeho nepreskúmateľnosť, spôsobenú neúplnosťou
administratívneho spisu, a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia
žalovanej z uvádzaného dôvodu sa súd nezaoberal vecou samou, keďže rozsahom a dôvodmi žaloby
v takejto situácii nie je viazaný.

V ďalšom konaní po vrátení veci súdom bude povinnosťou správnych orgánov skompletizovať
administratívny spis súvisiaci s prejednávanou vecou (vrátane originálov rozhodnutí a originálov
dokladov o ich doručení) a riadne doručiť rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa všetkým účastníkom
správneho konania. Následne žalovaná opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní
riadne a v súlade s požiadavkami kladenými na preskúmateľnosť rozhodnutia, pričom žalovaná sa v
novom rozhodnutí vysporiada so všetkými námietkami žalobcov 1/ a 2/ vznesenými voči napadnutému
rozhodnutiu. Je potrebné tiež uviesť, že v rozhodnutí žalovanej, ako aj správneho orgánu I. stupňa, nie je
odôvodnená skutočnosť, z akých dôvodov žalobcu 1/ posudzovali ako zamestnanca alebo samostatne
zárobkovo činnú osobu vykonávajúcu činnosť v dvoch členských štátoch. Následne žalovaná predmetné
rozhodnutie riadne doručí žalobcom 1/ a 2/ tak, aby súčasťou spisového materiálu boli originály všetkých
dokladov o doručení preukazujúce splnenie tejto povinnosti.

Podľa § 250k ods. 1 veta druhá O.s.p. ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa
§ 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania.
Krajský súd rozhodol o náhrade trov konania podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,vyhláška č.
655/2004 Z.z.“). Základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach
zastupovania v konaniach podľa piatej časti O.s.p. je v zmysle ust. § 11 ods. 4 veta prvá vyhlášky č.
655/2004 Z.z. jedna šestina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2014 suma 134,- eur (na súdenú
vec sa nevzťahuje veta druhá cit. ust. § 11 ods. 4, keďže nejde o žiadne z konaní tam uvedených - nejde
o dávkovú vec sociálneho poistenia, ale o konanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia).
Žalobcovia 1/, 2/ boli v konaní úspešní, preto im súd podľa cit. ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. priznal
náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby po 134 eur - prevzatie a príprava právneho
zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), podanie správnej žaloby (§ 13a ods. 1
písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), 2 x 8,04 eur režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.),
20 % DPH 56,82 eur (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Úhrnom tak súd priznal žalobcom náhradu
trov konania v celkovej výške 340,90 eur, ktoré v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá O.s.p. je žalovaná povinná zaplatiť k rukám advokáta žalobcov 1/, 2/.

Vyjadrenie žalobcov 1/ a 2/ zo dňa 25.03.2014 sa netýkalo veci samej a bolo len vyjadrením žalobcov
1/ a 2/, že nesúhlasia s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Preto súd uvedené vyjadrenie
nepovažuje za úkon právnej služby, a teda si ho žalobcovia 1/ a 2/ nemôžu uplatňovať v rámci náhrady
trov konania.

Rovnako súd neakceptoval uplatnenie si náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške
70,- eur. Žalobcovia 1/ a 2/, ani ich advokát v súdenej veci neplatili súdny poplatok za žalobu, pretože
ide o konanie vo veciach sociálneho poistenia a toto konanie je v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona
č. 71/1992 Zb. oslobodené od platenia súdnych poplatkov.



Súd pri výpočte náhrady trov konania zohľadnil i ust. § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého
základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo
viacerých osôb. V prípade zastupovania dvoch osôb je však výška náhrady trov konania v konečnom
dôsledku rovnaká ako pri zastupovaní jednej osoby, nakoľko pre spoločný úkon pre dve osoby platí 2
x 0,5 (50 %), čo je 1.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e p r í p u s t n é odvolanie (§ 250ja ods. 1 O.s.p.).