Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/56/2015 z 28. 9. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. septembra 2015, sp. zn. 10CoE/56/2015, ECLI:SK:KSTT:2015:2114212220.1 Krajský súd Trnava | 10CoE/56/2015 | ECLI:SK:KSTT:2015:2114212220.1 | 2015-09-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo, Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí, Ostatné Citované ustanovenia: § 53 ods. 4 OZ, § 53 ods. 5 OZ, § 243d ods. 2 EP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e0972e91-0d6c-4dfd-923f-5b8230a347d0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2114212220.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/56/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114212220
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2114212220.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zast. splnomocnenkyňou: Advocate, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: E. P., nar. XX. E.
XXXX, bytom Q., M. XXXX/XX, o 1.205,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Okresného súdu Trnava zo 4. novembra 2014 č. k. 52Er/747/2014 - 13, EX 8388/14 (správne len
„52Er/747/2014-12") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa (reprezentovaný vyššou súdnou úradníčkou) zamietol
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (žiadosť
z 24. februára 2014 došlú súdu 5. mája 2014). Toto rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm.
d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného
poriadku); § 2 písm. a/ a d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 52, § 53 ods.
1 a 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení); § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 44 ods. 2 a § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „ZoRK“) a čl. 2 písm. a/, čl. 3
ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a bodu 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Vecne mal za to, že tu bolo treba usúdiť
na neprijateľnosť a neplatnosť zmluvnej podmienky reprezentovanej samostatnou, avšak formulárovou
rozhodcovskou zmluvou, uzavretou spolu so zmluvou o úvere. Dojednanie spôsobovalo podľa súdu
prvého stupňa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, ak
smerovalo k vylúčeniu možnosti prejednania veci všeobecným (rozumej nie rozhodcovským) súdom a
takto tiež k povinnosti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v prípade iniciovania sporu
veriteľom (čo inak v praxi býva pravidlom), spotrebiteľ možnosť ovplyvniť podobu takéhoto dojednania
nemal a nebola tak daná ani právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie ním sporu
účastníkov a ani rozhodcovský rozsudok nešlo považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala nesprávnosťou právneho posúdenia veci, majúc
predovšetkým za to, že tu nešlo o rozhodcovskú doložku, ale o samostatnú rozhodcovskú zmluvu,
spĺňajúcu parameter individuálneho vyjednania, ktorá tak nemôže mať charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Z dostupnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie či vnútroštátnych slovenských súdov
vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu
spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie
platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. neodstúpením od takejto zmluvy), pričom z ustanovenia § 45 ods.
2 ZoRK vyplýva len možnosť zastavenia exekúcie z dôvodu existencie tam uvedených nedostatkov
rozhodcovského rozsudku (a zamietnutie žiadosti o poverenie je tak podľa odvolateľky prekročením



oprávnení exekučného súdu, nakoľko tomu prehodnocovanie právneho posúdenia veci rozhodcovským
súdom neprislúcha).

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej
tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal ani v tejto veci dôvod (a to napriek presne opačnému názoru
oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na
podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého
uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť (objektívnu z pohľadu
schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom
výsledku konania) takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo i len
konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá
časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol i nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní)
a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však
napokon prakticky v každej odvolacím súdom prejednávanej veci s výnimkou prípadov len paušálneho
opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo), odvolací súd považuje za
potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Už súdom prvého stupňa správne použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého
paragrafu) zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom viackrát v minulosti
poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti
v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je
zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve
opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej
súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (teda udelenie poverenia exekútorovi oň
žiadajúcemu), je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z
celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o
udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie
opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu
už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne
nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Stále preto treba trvať i na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd
nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu.
Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde podstatným
je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma
žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný
titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim,
že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - odhliadnuc od možnosti podania žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže
mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti
možno akceptovať potenciálnu námietku, že tu z pohľadu dopracovania sa oprávneného k vymoženiu
pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel
zásadný. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu
pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne),
alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované
najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom
prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade
ale zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu



sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle
nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie
reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu (postupom podľa § 45
ZoRK) je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku
určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu
poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú interpretáciu ustanovenia
§ 53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež príslušných ustanovení rozhodcovskej zmluvy) predostieranú
odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť
spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám
(s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej,
tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania
domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k takémuto účastníkovi zmluvného vzťahu
dostatočne šetrným a preto nemôže byť považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Opodstatnenými boli totiž výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej zmluve založené ako na
úprave z ustanovenia § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu,
že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; tak i na úprave v odseku 4
rovnakého paragrafu, ktorá sa okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných
za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho 5 tu oboznamovaného paragrafu za neplatné) vyznačuje tiež
tým, že tam uvedený výpočet je len (tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia)
demonštratívny (príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný).

Takto ale samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu oprávnenou
založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok
značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu
spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu
vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a
rozhodnutie) sporu rozhodcovským, tak i všeobecným súdom. To platilo rovnako u tvrdenia, že zánik
rozhodcovskej zmluvy (resp. doložky) privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (naplnením
príslušnej rozväzovacej podmienky).

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou
argumentáciou (v tejto súv. por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10
CoE/326/2010-36, vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť
iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže
tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je
zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom),
predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho
zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými
do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.
Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.
obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej zmluvy použitej oprávnenou z prejednávanej veci
(obsahovo sa nelíšiacej od doložiek, o ktoré sa tá istá oprávnená opierala v iných skôr tunajšiemu
súdu predložených veciach za jej účasti) a to osobitne k opakovane tvrdenej možnosti pomerne
jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik
rozhodcovskej doložky, resp. zmluvy) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného
zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie podsúvanej odvolaním (a takto i usúdiť na
snahu oprávnenej v skutočnosti súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa príslušného ustanovenia



(čl. II ods. 2) rozhodcovskej zmluvy sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej
zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, oprávnená
však so zrejmým úmyslom nezdôrazňuje aj časť vety za bodkočiarkou zmluvného ustanovenia tvorenú
slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok pritom
je (a vždy bol) z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože
kým dnešný povinný by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby
na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už
podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom
možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri
zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou
až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie,
ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto
i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že
spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa,
že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská zmluva mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky
(podľa § 53 ods. 4 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 5 ustanovenia).

Napokon oprávnená podľa názoru odvolacieho súdu nemohla uspieť ani s obhajobou ňou v minulosti
zvoleného postupu, založenou na samostatnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorá by takto mala mať
charakter individuálneho dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu zmluvných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách. K tejto námietke platí, že individuálnosť vyjednania nie je závislou od
fyzického oddelenia časti dojednaní od iných (tým, že niektoré z nich alebo aj len jedno celkom konkrétne
dojednanie bude zanesené do samostatnej zmluvy), ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť
znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom, či prinajmenšom takúto zmluvu odmietnuť
bez rizika následku v podobe neuzavretia s ním ďalšej rovnako dodávateľom pripravenej formulárovej
zmluvy (tu úverovej), na ktorej uzavretí spotrebiteľ naopak záujem má.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,
než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia
rozhodcovskej zmluvy tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku (slúžiaceho tu za
exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho bol i ďalší správny záver okresného súdu o tom, že neplatná rozhodcovská
zmluva nemohla založiť ani právomoc rozhodcovského súdu (tu rozhodcu JUDr. Michala Rašlu,
konajúceho za Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou, a.s., Bratislava,
Karloveské rameno 8) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo
požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa
spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.

Pre úplnosť na margo námietky odvolaním sa na rozdiely medzi postupom podľa tu použitého ust.
§ 44 ods. 2 E. p. a tým podľa tu naopak priamo nepoužitého § 45 ZoRK možno doplniť, že aj
keby šlo o prípad postupu podľa druhého z nich a namietalo by sa už stratou jeho účinnosti, toto v
čase rozhodovania v prvom stupni ešte platilo a bolo účinným (k jeho vypusteniu zo zákona došlo
až s účinnosťou od 1. januára 2015, tu por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona č. 336/2014 Z. z.) a na
prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných pred
uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá nové prechodné ustanovenie
§ 243d E. p. (zanesené doň zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len „ZoSRK“, prijatým súbežne s vyššie spomínanou
novelizáciou zákona o rozhodcovskom konaní) a to konkrétne jeho odsek 2, podľa ktorého na exekučné
konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia



vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu (odkaz poznámkou č. 4ead v E. p. práve na ZoSRK) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (čím treba mimo akúkoľvek pochybnosť
rozumieť záujem zákonodarcu na dobehnutí všetkých exekúcií vedených na podklade rozhodcovských
rozsudkov pred 1. januárom 2015 a k takémuto dňu ešte neskončených podľa celého sumára právnych
predpisov upravujúcich problematiku exekúcií na podklade rozhodcovských rozsudkov a platiacich do
dňa predchádzajúceho súčasnému nadobudnutiu účinnosti zákonov č. 335/2014 Z. z. a 336/2014 Z. z.,
čiže vrátane už dnes zrušeného § 45 ZoRK - tu napokon por. tiež čl. V body 7 a 49 a čl. VIII zákona
č. 335/2014 Z. z.).

O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním)
nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len
podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania sa
s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2, § 58 ods. 6 a § 203 E. p. per analogiam).
Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom,
pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto
uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.