{"guid": "10c930bf-215d-4a9c-8ddb-5d5bd176aa7b:1b866174-acb1-42af-8ce6-517e90b853c7", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8110201947.5", "spisova_znacka": "6Co/41/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/41/2011 z 14. 5. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 14. mája 2012, sp. zn. 6Co/41/2011, ECLI:SK:KSPO:2012:8110201947.5", "identifikacne_cislo": "8110201947", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Agáta Štefaničová", "sudca_id": 451, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-agata-stefanicova-451", "datum_vydania": "2012-05-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-23.odsek-5", "nazov": "§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-23.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-23"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1993/182#paragraf-23"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1b866174-acb1-42af-8ce6-517e90b853c7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8110201947.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2012:8110201947.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2012:8110201947.5/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/41/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110201947
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8110201947.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala
Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu G. I., nar. X.X.XXXX, bytom G., K. XX, právne
zastúpeného JUDr. Jánom Garajom, advokátom so sídlom Prešov, Floriánova 2, proti žalovaným v 1.
rade Ing. M. S., nar. X.X.XXXX, bytom G., G. D. X, v 2. rade C.. R. C., nar. XX.X.XXXX, bytom G., G. D.
X., v 3. rade MVDr. K. D., nar. X.XX.XXXX, bytom G., G. D. X, v 4. rade J. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
G., G. D. X, v 5. rade Mgr. E. T., nar. X.XX.XXXX, bytom G., G. D. X, v 6. rade Mgr. X. T., nar. X.X.XXXX,
bytom G., G. D. X, všetci právne zastúpení PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol.
s r.o. so sídlom Prešov, Masarykova 13, o náhradu za užívanie nehnuteľností, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14C/18/2010 zo dňa 8.12.2010 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O trovách
konania vyslovil, že rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal  za preukázané, že
žalobca je výlučným vlastníkom, okrem iných, aj parciel CKN č. 1518/29 a C KN č. 1518/43 zapísaných
na LV č. XXXXX k.ú. G., pričom na týchto parcelách sa nachádza chodník, cesta a oporný múr stojaci
samostatne vedľa bytového domu súp. č. 5320, pričom tento múr nie je stavebne spojený s týmto
bytovým domom .Zároveň mal preukázané, že žalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi bytového domu
súp. č. 5320, zapísaného na LV č. XXXX k.ú. G., pričom na tomto liste vlastníctva je v prospech vlastníkov
bytov zapísané vecné bremeno na pozemok podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z..

Žalobca v rámci písomne podanej žaloby, ako aj ústnych prednesov poukazoval na to, že žalovaní sú
spoluvlastníkmi stavieb (cesta, chodník, oporný múr) a keďže tieto sú postavené na jeho pozemku, žiadal
vydať bezdôvodné obohatenie, resp. vysporiadať tento vzťah v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka
ako stavby postavenej na cudzom pozemku, teda neoprávnenej stavby. Prvostupňový súd v súvislosti
s vlastníctvom týchto stavieb poukázal na to,   žalovaní nie sú spoluvlastníkmi týchto stavieb, keďže aj
zo správy mesta Prešov, ktorá je súčasťou pripojeného spisu tunajšieho súdu, sp. zn. 11C 383/2007
vyplýva, že cesta je s poukazom na ustanovenie § 3d ods. 3 cestného zákona miestnou komunikáciou a
jej vlastníkom je mesto, pričom tento záver o vlastníctve mesta sa vzťahuje aj na priľahlý chodník k danej
miestnej komunikácii, ktorý je súčasťou cesty v zmysle § 8 ods. 3 vykonávacej vyhlášky k cestnému
zákonu.



Čo sa týka oporného múra, v súlade s § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel prvostupňový súd k
záveru, že nemožno stavbu považovať za samostatnú stavbu a ani za súčasť bytového domu s ktorým
nie je stavebne spojená a vzhľadom na účel tejto stavby je možné jednoznačne konštatovať, že táto
stavba je súčasťou pozemku, keďže slúži k tomu, aby nedošlo k posuvu pôdy na predmetnom pozemku.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní nie sú vlastníkmi žiadnej zo stavieb, od vlastníctva ktorej odvádza
žalobca vydanie bezdôvodného obohatenia, súd skonštatoval, že žalovaní nie sú pasívne legitimovaní
v tomto spore. V súvislosti s prípadným vydaním bezdôvodného obohatenia súd poukázal na to, že
predmetné stavby (hlavne chodník a miestnu komunikáciu) nevyužívajú výlučne iba žalovaní, ale aj
ďalšie subjekty. Z tohto dôvodu bolo by  podľa názoru súdu, možné len ťažko vyčísliť, aké by bolo
prípadné bezdôvodné obohatenie jednotlivých žalovaných.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov celého konania.

Odvolanie odôvodnil tým, že prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Poukázal na
to, že ani Mesto Prešov, ani žalovaní, a ani súd prvého stupňa nepreukázali existenciu rozhodnutia o
zaradení prístupovej komunikácie, chodníka a tým aj pozemku žalobcu do siete miestnych komunikácií
v správnom konaní, ktorého účastníkom mal byť aj žalobca, resp. jeho právny predchodca. Z uvedeného
vyplýva, že prístupová komunikácia, resp. spevnené plochy nachádzajúce sa na parcelách KN-C
č. 1518/29 a 1518/43 nie sú miestne komunikácie, ale komunikácie, nachádzajúce sa na priľahlom
pozemku (v zmysle zákona o vlastníctve bytov) k stavbe bytovému domu súp. č. 5320, stojacej
na parcele KN-C č. 1507. Žalobca poukázal  na skutočnosť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené
rozhodovať o druhu komunikácie, toto oprávnenie prináleží iba príslušnému správnemu orgánu.
Súkromné práva žalobcu, ako vlastníka pozemku, sú rozhodnutím súdu prvého stupňa (tým, že určili,
že spevnená plocha je miestna komunikácia) obmedzené verejnoprávnym inštitútom všeobecného
užívania tejto komunikácie. Avšak cestný správny orgán, príslušný na vydanie rozhodnutia, nevydal
žiadne rozhodnutie o zaradení spornej komunikácie do siete miestnych komunikácií.

Rovnako žalobca nesúhlasil so názorom prvostupňového súdu  k opornému múru, pretože je
nepodstatné či tento múr je samostatnou stavbou, alebo či je „stavebne spojený s bytovým domom\",
keďže v zmysle stavebného zákona je to stavba z dôvodu, že je tento pevne spojený so zemou. Oporný
múr nebol postavený kvôli zosuvu pôdy ale ako stavba vyvolaná stavbou bytového domu. Do výstavby
bytových domov na ul. G. D. oporné múry neboli potrebné.

Bytový dom na pozemku č. 1507, chodníky, prístupové cesty a oporný múr na pozemkoch č.
1518/29 a 1518/43 boli postavené v roku 1972 Výstavbovým družstvom v Prešove na základe
stavebného povolenia, ale bez súhlasu vlastníka predmetných pozemkov C. F.. Z uvedeného vyplýva,
že príslušenstvo, nachádzajúce sa na priľahlom pozemku „vzniklo\" iba z dôvodu  výstavby predmetného
bytového domu. Pokiaľ by nebolo došlo k výstavbe bytového domu, nevznikol by k nemu ani priľahlý
pozemok a príslušenstvo na ňom. Následne by nebola ani žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Z dôvodu neoprávnenej stavby bytového domu žalovaní užívajú pozemok č. 1518/29 a 1518/43 ako
priľahlý pozemok k bytovému domu súp. č. 5320.

V čase výstavby bytového domu boli predmetné pozemky vedené v pozemkovej knihe (č. vložky 342 pre
katastrálne územie G.) ako pozemky s parcelnými číslami 1590 a 1681, z ktorých bol vytvorený pozemok
s parcelným číslom 1518. (Až postupne bol pozemok s parcelným číslom 1518 rozčlenený na pozemky s
parcelnými číslami 1518/1,1518/2,1518/3,1518/4,1506,1507,1508,1509,1510,1511 a ďalej na pozemky
s parcelnými číslami 1518/32, 1518/33, 1518/34, 1518/35, 1518/36,1518/37 a ďalšie menšie pozemky).
Na priľahlom pozemku boli zriadené stavby prístupovej cesty k bytovému domu, oporný múr a chodník
bez súhlasu vlastníka pozemkov. Takto zriadené stavby podliehajú právnej definícii „neoprávnených
stavieb\". Na priľahlom pozemku bolo v prospech vlastníkov bytov v bytovom dome zriadené zákonné
vecné bremeno zákonom č. 182/1993 Z. z..



V odvolaní ďalej poukázal na to, že je potrebné brať do úvahy aj účel priľahlého pozemku, ktorým je
umožniť riadne užívanie bytového domu, resp. bytov a nebytových priestorov v tomto dome. Popretím
účelu priľahlého pozemku by došlo k popretiu vlastníckeho práva k stavbám nachádzajúcim sa na
tomto pozemku. Bez priľahlého pozemku by sa žalovaní nedostali do bytového domu, resp. so svojimi
motorovým vozidlami do garáží, ktoré sa nachádzajú na prízemí tohto bytového domu.

Na priľahlom pozemku musí žalobca strpieť umiestnené stavby a zariadenia slúžiace neoprávnenej
stavbe bytovému domu, nielen na zemskom povrchu, ale aj pod ním, napríklad: elektrické, kanalizačné,
plynové a telekomunikačné prípojky, nádvoria, chodníky spevnené plochy, ktoré sú v spoluvlastníctve
žalovaných. Zákon a  ani žiadne administratívne rozhodnutie nevymedzili presný rozsah zriadeného
vecného bremena.

Zriadenie zákonného vecného bremena na umiestnenie príslušenstva preto reálne a fakticky zbavuje
žalobcu ako vlastníka pozemku akejkoľvek možnosti užívať predmet svojho vlastníctva, nakoľko je
povinný trpieť jeho užívanie stavbami žalovaných.

V odvolaní ďalej poukázal, na to, že právo  na ochranu proti neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje,
až pri vysporiadaní práv k neoprávnenej stavbe súd priznáva jednorazovú náhradu podľa § 135c ods.
3 Občianskeho zákonníka, resp. podľa citovaného ustanovenia súd môže usporiadať pomery medzi
vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak.

Obsah vlastníctva tvorí zväzok tzv. subjektívnych vlastníckych práv. Rozhodujúce miesto medzi nimi
zaberá právo s vecou nakladať (ius disponendi), alebo oprávnenie vlastníka určovať ďalšie právne osudy
veci, napr. vec predať, požičať a taktiež prenajať. Dispozičné právo vlastnícke je možné výnimočne
obmedzovať zákonom, nakoniec také obmedzenie sa však musí vzťahovať rovnakým spôsobom na
všetkých vlastníkov.

Ďalej žalobca uviedol cit.„Nikto nemôže byť zbavený svojho majetku, s výnimkou verejného záujmu a
za podmienok, ktoré stanoví zákon a obecné zásady medzinárodného práva\". Podľa tohto ustanovenia
Európsky súd pre ľudské práva posudzuje, či obmedzenie užívania majetku (vlastníckeho práva) sleduje
legitímny cieľ, či je v súlade s vnútroštátnym právom a či je primerané vo vzťahu k sledovanému cieľu
(Pórov, nález sp. zn. II.ÚS 482/02, publ. in Sb. n. u., sv. 33, str. 44 - 45).

Žalovaní navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
a dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je vo výroku vecne správny.

Žalobca kúpil pozemok zastavaný  bytovým domom žalovaných postaveným  ešte v sedemdesiatych
rokoch minulého storočia a medzi účastníkmi  nie je sporné, že ide o tzv. priľahlý pozemok „Spoločnými
časťami domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto
domu a pritom nie sú stavebnou súčasťou domu (ďalej len \"príslušenstvo\"), sa na účely tohto
zákona rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria, ktoré sa
nachádzajú na pozemku patriacom k domu (ďalej len \"priľahlý pozemok\"; § 2 ods. 6 BZ).

Podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov; (ďalej len
„Bytový zákon“ alebo ,,BZ“) ,, Ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.“



V súvislosti s nárokmi žalobcu vyvstali najmenej právne otázky, (i) či užívaním  pozemku z titulu vecného
bremena vzniká na strane žalovaných bezdôvodné obohatenie, (ii) či bránia ustanovenia všeobecne
záväzných právnych predpisov  záveru o existencií práva na náhradu za užívanie pozemku, na ktorý
dopadá vecné bremeno (iii), aký je geograficky rozsah  takéhoto pozemku, (iiii) kedy mohol prvýkrát
uplatniť vlastník  pozemku  právo z vecného bremena, (iiiii) aké práva  a za akých okolnosti vznikajú
voči vlastníkom bytov  v takomto bytovom dome k pozemku, ktorý je v susedstve takéhoto pozemku.

Zákon explicitne nereguluje právo na náhradu za takto vzniknuté vecné bremeno. Režim zákonných
vecných bremien nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien pretože sa riadia
špeciálnou právnou úpravou. Nejde však o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej
úpravy OZ o vecných bremenách. V prípade, že špeciálne predpisy neobsahujú zvláštnu úpravu, riadi sa
ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. V prípade zákonných vecných bremien ide o  úpravu,
ktorá je voči úprave vecných bremien v OZ špeciálna. (Tento záver možno skonštatovať aj s poukazom
na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.5.2005 sp. zn. 1Cdo 190/2004, nález Ústavného súdu ČR z
25.1.2005/ PL. ÚS 25/04). Uplatňuje sa vzťah všeobecnej a špeciálnej normy - „lex specialis derogat
legi generali“.

Odvolací súd zastáva názor, že všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o vecnom bremene
právo na  náhradu za užívanie zabremeneného pozemku nevylučujú  a pridržiava sa  judikatúry
ústavného súdu (porov. uznesenie PL. ÚS 28/05 zo dňa 28.9.2005).

Vzhľadom na legitímnu možnosť žalovaných užívať pozemok žalobcu z titulu zákonného vecného
bremena tak odvolací súd vylúčil vo vzťahu k tomuto pozemku  nároky z porušenia práva a teda aj
nároky z bezdôvodného obohatenia.

Existencia práva na náhradu za vecné bremeno  na rozdiel od nárokov z porušenia práva (bezdôvodné
obohatenie, náhrada škody)  však má zásadný vplyv na dôsledky spojené s plynutím času a s
oneskoreným využitím takéhoto práva. Kým pri bezdôvodnom obohatení niet dôvod na odklon od
stabilizovanej judikatúry o opakujúcom vzniku práva na jeho vydanie až kým protiprávny stav trvá (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 52/2005), pri práve z vecného bremena niet dôvodu na
odsúvanie uplatňovania práva na náhradu . Iný postup by len podporoval udržiavanie  neistoty z jasne
pomenovaných právnych vzťahov (z vecného bremena).

Žalobca v čase kúpy pozemku musel dobre vedieť, že pozemok je zastavaný bytovkou. Vychádzajúc z
prezumpcie poznania zákonnej úpravy  uverejnenej  v zbierke zákonov žalobca mal vedieť, že kupuje
pozemok, na ktorom je zriadené zákonné  vecné bremeno a oprávnenými z takéhoto vecného bremena
sú žalovaní.

Ak vznikla otázka existencie práva na náhradu za vecné bremeno, pri namietaní premlčania je treba
riešiť zákonite otázku, kedy sa toto právo mohlo uplatniť prvýkrát.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Ak zákonodarca zvolil zákonné vecné bremeno, sledoval práve právnu istotu potrebnú v  početných
konfrontačných vzťahov medzi vlastníkmi bytov a vlastníkmi pozemkov. To platí aj čo do práva na
náhradu za takto vzniknuté vecné bremeno. Sotva by akákoľvek regulácia vzťahov medzi vlastníkmi
bytov a vlastníkmi pozemkov priniesla zákonodarcom sledovaný cieľ, ak by sa jedno z najdôležitejších
práv vlastníka pozemku, a to  náhrada za užívanie,  malo prenášať  na neurčité obdobie z vlastníkov
bytov na nástupcov či celé generácie.  Zmyslom právnej úpravy bolo odstrániť stav právnej neistoty, inak
by nebol zásadný  rozdiel od protiprávneho stavu spojeného s užívaním cudzej veci.



Odvolací súd  nevidí dôvod na  iný záver ako ten, že ak už raz  majetkové právo na náhradu za užívanie
pozemku z titulu vecného bremena vzniklo, mohlo sa aj relevantne uplatniť ako jednorazová náhrada.
Z hľadiska plynutia času je preto relevantný deň, keď sa ,,právo mohlo vykonať po prvý raz“, a to sa
mohlo bez akýchkoľvek zákonných prekážok vykonať na druhý deň po nadobudnutí účinnosti zákonnej
právnej úpravy o zriadení vecného bremena (§ 23  ods. 5 ZVB).

Odvolací súd teda nijako nespochybňuje právo žalobcu na náhradu za vecné bremeno k priľahlému
pozemku. Po námietke premlčania však sa toto právo posúva do roviny naturálnej obligácie (§ 455 ods.1
OZ)  a súd  premlčaním oslabenému právu  žalobcu nemohol  vyhovieť. Obdobne rozhodol súd vo
veciach. sp zn. 17Co 104/2010, 14Co 30/2009 (porov. tiež  Uznesenie ÚS SR zo dňa 3.11.2011  II. ÚS
506/2011-21).

Systematickým výkladom ustanovenia o právach k pozemku (§ 23 BZ) je možné dospieť k záveru, že
vecné bremeno dopadá aj na priľahlý pozemok. Uvedené ustanovenie komplexne reguluje  práva k
pozemku vrátane priľahlého pozemku  Ciele sledované zákonodarcom by stratili na význame v prípade,
ak by sa netýkali aj priľahlého pozemku, s ktorým je vecne spojené príslušenstvo domu nachádzajúce
sa ,,na pozemku patriacom k domu“ (§ 2 ods. 6 BZ). Logicky ochrana z vecného bremena odvodzujúca
od vlastníctva  bytov dopadá súčasne aj na spoluvlastníctvo spoločných častí a zariadení.

Predmetný pozemok pozostáva z dvoch parciel, a to KN 1518/29 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
481 m2 a KN 1518/43- ostatné plochy o výmere 123 m2 (LV XXXXX  k.ú. G.). Súdny znalec  Ing.
I. V. v znaleckom posudku  182/2008 opisuje uvedený pozemok ako spevnenú plochu a ako priľahlý
k zastavanému pozemku. Žalobca  v žalobe nespochybňuje, že predmetný pozemok slúži výlučne
žalovaným a je to evidentné aj z katastrálnej mapy. Zákon len indikatívne vypočítava príslušenstvo
(arg. slovo ,,najmä“ v § 2ods.6 BZ). Spomínané spevnené plochy, chodník a oporný múr bezprostredne
súvisia  s užívaním bytovky. Možno preto spoľahlivo konštatovať a nebolo to ani sporné, že ide o
príslušenstvo, ktoré sa nachádza na pozemku patriacom k domu a že preto predmetný pozemok spĺňa
kritéria  priľahlého pozemku.

Odvolací súd je teda toho názoru, že vecné bremeno v prospech vlastníkov bytov podľa § 23 ods. 5
BZ vzniká k priľahlému pozemku a tým je pozemok, na ktorom sa nachádzajú spoločné časti domu a
príslušenstvo domu, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu a pritom nie sú
stavebnou súčasťou domu. Ide najmä o oplotené záhrady, stavby ako oplotenia, prístrešky, oporné mury
a oplotené a spevnené nádvoria. Vlastníkovi takéhoto pozemku patrí primeraná náhrada zohľadňujúca
všetky okolnosti  užívania vrátane jeho zastavania stavbami. Toto právo podlieha všeobecnej premlčacej
dobe (§ 101 OZ) a ak nedošlo k inej dohode, mohlo sa uplatniť jednorazovo po prvý raz od vzniku
vecného bremena spojeného s nadobudnutím účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov.

Vzhľadom na osobitnú právnu úpravu lex specialis spojenú so zákonným vecným bremenom  súd
uprednostnil posudzovanie  predmetného práva podľa inštitútu vecného bremena podľa Bytového
zákona a nie podľa inštitútu  neoprávnenej stavby. Práve zákonodarca  sledoval odstrániť  pretrvávajúce
nedorozumenia medzi vlastníkmi bytov a vlastníkmi pozemkov vyplývajúce aj z neoprávnených stavieb.

Iný právny stav sa týka príjazdovej komunikácie  (KN 15128/2), ktorú  odvolací súd nepovažuje za priľahlý
pozemok a pri ktorej  režim plynutia času je odlišný. Komunikácia však nie je predmetom tohto konania
a odvolaciemu súdu preto neprichodilo posudzovať ani pasívnu legitimáciu žalovaných k prípadným
nárokom súvisiacim s prístupovou komunikáciou.

Odvolací súd oboznámil účastníkov konania s odlišným právnym posúdením veci v súvislosti s
existenciou zákonného vecného bremena a márnym uplynutím premlčacej doby (§ 213 ods. 2 O.s.p).



Žalobca vo vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu nespochybnil, že ide o priľahlý pozemok, no
argumentoval odplatným užívaním. Odvolací súd, tak ako už  uviedol, náhradu nijako nespochybňuje.
Niet žiadneho dôvodu na spochybňovanie argumentácie žalobcu týkajúcej sa  subsidiárnej ústavnej
právnej úpravy a úpravy podľa Dohovoru (pre SR vykonanú oznámením č. 209/1992 Zb.) vrátane
judikatúry, ktorú aj odvolací súd označuje za relevantnú. Problém vyvstal s premlčaním práva, a to z
vyššie uvedených dôvodov. Právo žalobcu teda existuje, nezaniklo, je iba oslabené v rovine naturálnej
obligácie (§ 455 ods. 1 OZ). Prípadným plnením zo strany žalovaných sa žalobca bezdôvodne neobohatí
a môže byť predmetom urovnania.

Odvolací súd nespochybňuje ani správne konštatovanie žalobcu o vyššej právnej sile ústavy. Odvolací
súd len pripomína, že doposiaľ Bytový zákon nebol  ústavným súdom vyhlásený za nesúladný s ústavou
a preto nie je dôvod  neaplikovať inštitút zákonného vecného bremena vo všetkých súvislostiach.

Rozsudok prvostupňového súdu je vo výroku správny, a preto ho odvolací súd z odlišných dôvodov
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p). O trovách si vymienil rozhodnúť prvostupňový súd, a preto rozhodne  aj o
trovách odvolacieho konania  (§ 224 ods. 4 O.s.p).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/18/2010", "guid": "03151ba6-9783-41db-993a-bc8e4ac024ed:799a7a31-f250-4d0d-98e9-428ac6c34c80", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936"}, {"guid": "ussr:ea1b891d-616e-456a-b978-8df4c8fee22f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/05 z 28. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-28", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea1b891d-616e-456a-b978-8df4c8fee22f"}, {"guid": "eb68ee29-c1ca-4da1-a3c4-dcca6a70fa89:99bb9691-9942-40a5-894e-036af3aa541e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2009:8107209828.1", "spisova_znacka": "14Co/30/2009", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/30/2009 z 3. 11. 2009", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2009-11-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2009:8107209828.1"}], "citovane_v": [{"guid": "684aae62-c4cd-4dba-99cb-45bbc3cb189f:66c46c52-4a10-4bcd-a2ff-cb2d322065db", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2612202600.2", "spisova_znacka": "24Co/4/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/4/2018 z 12. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-06-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2612202600.2"}, {"guid": "684aae62-c4cd-4dba-99cb-45bbc3cb189f:e5d1e249-cfd1-4f8f-a7ea-2c572bb5e102", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2612202600.2", "spisova_znacka": "24Co/4/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/4/2018 z 12. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-06-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2612202600.2"}, {"guid": "c00f6fa2-1dbf-4ccd-8f87-ec9c8c2c799f:4c6a57e9-f0f4-4bac-9f9f-7a88cf21fb74", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8107209830.6", "spisova_znacka": "16Co/142/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/142/2011 z 17. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8107209830.6"}]}