Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/89/2019 z 12. 6. 2019 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 12. júna 2019, sp. zn. 4Cob/89/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1118211084.2 Krajský súd Bratislava | 4Cob/89/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:1118211084.2 | 2019-06-12 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0c034d4e-176e-4c30-9a1d-9c362a31bdf9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1118211084.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/89/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118211084
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1118211084.2

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek
senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Internet Mall Slovakia
s.r.o., Galvaniho 6, 821 04 Bratislava, IČO: 35 950 226, právne zastúpenie: Advokátska kancelária
Taragel a Počubayová, s.r.o., Starosaská 11, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 50 413 091, proti
žalovanému: Alza.sk s. r. o., Bottova 6654/7, 811 09 Bratislava, IČO: 36 562 939, právne zastúpenie:
NIELSEN MEINL, s. r. o., Seberíniho 9, 821 03 Bratislava, IČO: 47 234 814, o nariadenie neodkladného
opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č.k. 32Cb/53/2018-87 zo dňa
10.12.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 32Cb/53/2018-87 zo dňa
10.12.2018 p o t v r d z u j e .

Žalovaný má proti žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie (ďalej len súd) výrokom I. návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia zamietol. Výrokom II. nepriznal stranám nárok na náhradu trov konania o
nariadení neodkladného opatrenia.
Rozhodol tak s poukazom na §§ 324 ods.1,2 325 ods.1,2,326 ods.1, 328 ods.1 zák. č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), §§ 44 ods.1,2, 45, 54 ods.1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník (ďalej len OBZ).
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že dňa 25.06.2018 bol na súd doručený návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia voči žalovanému, v ktorom žalobca žiadal, aby súd
nariadil žalovanému zdržať sa akéhokoľvek ďalšieho šírenia a používania reklamnej kampane,
v ktorej sa označuje ako "NAJspoľahlivejší internetový obchod", "NAJpohodlnejšie reklamácie",
"NAJrýchlejšie doručenie", "NAJširšia ponuka produktov", "NAJvychytanejšia mobilná aplikácia",
"NAJlepšia zákaznícka podpora" a zároveň žiadal, aby žalovaný odstránil reklamnú kampaň, v ktorej sa
označuje uvedenými superlatívmi zo svojej webovej stránky, zo všetkých billboardoch, ako aj odstrániť
videá reklamnej kampane, v ktorých sa označuje uvedenými superlatívmi z internetového serveru
www.youtube.com, a to hlavne z kanála "Alza Reklama" a z iných internetových zdrojov. Zároveň žiadal,
aby súd zaviazal žalovaného na náhradu trov konania žalobcovi.
Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že strany sporu sú obchodnými spoločnosťami podnikajúcimi v
oblasti maloobchodného predaja tovarov prostredníctvom online predaja koncovým zákazníkom, sú v
konkurenčnom postavení, ponúkajú podobný sortiment a ich zákazníkmi sú obdobné cieľové skupiny.
Žalovaný od februára roku 2018 spustil prostredníctvom svojej webovej stránky, TV spotov, reklamných
médií na internete a billboardoch reklamnú kampaň, v ktorej sa označuje ako "NAJspoľahlivejší
internetový obchod", "NAJpohodlnejšie reklamácie", "NAJrýchlejšie doručenie", "NAJširšia ponuka
produktov", "NAJvychytanejšia mobilná aplikácia", "NAJlepšia zákaznícka podpora". Žalovaný v
reklamnej kampani žiadnym spôsobom nedokladoval, na základe čoho je možné dospieť k záverom,



že žalovaný spĺňa uvedené, o sebe tvrdiace superlatívy. Podľa tvrdení žalobcu je reklamnú kampaň
žalovaného nutné považovať za klamlivú reklamu, nakoľko spotrebiteľ sa pri hodnotení pravdivosti
uvádzaných tvrdení musí uspokojiť len s tvrdeniami žalovaného bez toho, aby mal reálnu možnosť tieto
tvrdenia nestranne zhodnotiť, čím žalovaný spotrebiteľov uvádza do omylu a ovplyvňuje ich ekonomické
správanie za súčasného poškodzovania iných súťažiteľov.
Súd v zákonom stanovenej lehote rozhodol tak, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia
zamietol a stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania o nariadení neodkladného opatrenia. Voči
uzneseniu sp. zn. 32 Cb/53/2018-37 zo dňa 23.07.2018 podal žalobca odvolanie.
Krajský súd v Bratislave v danej veci rozhodol uznesením sp. zn. 4Cob/172/2018 zo dňa 06.11.2018 tak,
že uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 32Cb/53/2018-37 zo dňa 23.7.2018 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že sa nestotožnil s názorom súdu o
tom, že súd nezistil šírenie nepravdivých, čiže klamlivých a pravdu skresľujúcich informácií o žalobcovi,
ktoré mali za následok negatívny zásah do dobrej povesti žalobcu, ani s názorom, že nebola preukázaná
klamlivosť tvrdení žalovaného. Pre rozpor s dobrými mravmi súťaže a pre klamlivosť postačuje, že
konanie je objektívne závadné a spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom. Preto nie je rozhodujúce, či
tvrdenia žalovaného sú klamlivé alebo pravdivé. Rozhodujúce je, či tieto tvrdenia môžu spôsobiť druhej
strane (žalobcovi) ujmu. Touto skutočnosťou sa súd nezaoberal.
Reálne vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery účastníkov konania je síce otázkou voľnej
úvahy súdu, avšak táto musí byť objektívne preskúmateľná na základe odôvodnenia rozhodnutia.
V súvislosti s vyhodnotením potreby bezodkladne upraviť pomery, musí súd nevyhnutne skúmať aj
splnenie ďalších predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia a otázku ich osvedčenia zo strany
žalobcu, vrátane hodnoverného osvedčenia dôvodnosti a trvania nároku, ktorému sa má poskytnúť
ochrana. Súd preto musí i v uznesení o nariadení neodkladného opatrenia odôvodniť existenciu
rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že
exekúcia bude ohrozená, ako aj odôvodnenie existencie skutočností, ktoré osvedčujú dôvodnosť a
trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana.
Súd sa opätovne oboznámil s obsahom žalobcom predložených listinných dôkazov spočívajúcich
predovšetkým v Arbitrážnom náleze Rady pre reklamu zo dňa 22.03.2018, printscreenom obrazovky s
úvodnou stránkou webu žalovaného, ako aj informáciami o reklamnej kampani, fotografiou billboardu
žalovaného, linkom na youtube, odvolaním žalobcu ako aj vyjadrením právneho zástupcu žalovaného
ako aj ostatným obsahom spisu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia.
Zdôraznil, že nariadenie neodkladného opatrenia je prípustné len za splnenia základných predpokladov
a to, ak žalobca tvrdí a osvedčí existenciu právnych vzťahov medzi stranami sporu, tieto právne vzťahy
odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie, navrhované
neodkladné opatrenie je efektívnym prostriedkom na dosiahnutie ochrany, ktorej sa žalobca domáha,
navrhované neodkladné opatrenie nevytvorí medzi stranami nenávratný stav, strana nie je obmedzená
neodkladným opatrením spôsobom neprimeraným povahe veci a nakoniec účel sledovaný neodkladným
opatrením nie je možné dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pri neodkladnom opatrení, resp.
zabezpečovacom opatrení sa vyžaduje, aby žalobca osvedčil súdu základné skutočnosti, teda opísal
rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia
bude ohrozená opísaním skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému
sa má poskytnúť ochrana. Súd vychádza zo skutočností preukázaných alebo osvedčených žalobcom.
Ak navrhované neodkladné opatrenie sleduje zabezpečenie budúceho výkonu rozhodnutia, okrem
existencie nároku musí žalobca osvedčiť i to, že bez neodkladného opatrenia by bol prípadný budúci
výkon rozhodnutia (exekúcia) ohrozený, pričom nebezpečenstvo zmarenia výkonu musí byť reálne a
musí hroziť bezprostredne.
Súd ďalej uviedol, že podstata žalobcových argumentov spočíva v tom, že podľa jeho tvrdení sa žalovaný
dopustil klamlivej reklamy, pretože o sebe tvrdí superlatívy, ktoré nijakým spôsobom nepreukázal. V
konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia platí, že na žalobcovi spočíva dôkazné bremeno,
čo znamená, že to, čo tvrdí musí aj preukázať. Za týmto účelom žalobca súdu predložil dôkazy,
a to printscreen obrazovky s úvodnou stránkou webu žalovaného, fotografie reklamného billboardu
žalovaného, linky na youtube videá s reklamnými spotmi žalovaného a nález Arbitrážnej komisie Rady
pre reklamu, v ktorom komisia rozhodla, že reklama zadávateľa Alza. sk s.r.o. "Najspoľahlivejší obchod"
je v rozpore s ustanoveniami Etického kódexu a vyzvala zadávateľa reklamy, aby zmenil alebo upravil
posúdenú reklamu alebo zamedzil jej ďalšiemu šíreniu. Podľa zistení súdu a nahliadnutím do registra
organizácii je Rada pre reklamu združenie založené dňa 25.04.1995, ktorého cieľom je presadzovať,
aby sa na území Slovenskej republiky šírila etická, slušná a pravdivá reklama. Za týmto účelom zriadená



Komisia vydáva nálezy, v ktorých posudzuje súlad reklamy s Etickým kódexom, ktorého dodržiavanie
je záväzné pre členov Rady pre reklamu. Z uvedeného vyplýva, že Rada pre reklamu nie je štátom
zriadenou inštitúciou a jej dokumenty nie sú záväzné pre verejnosť, resp. sú záväzné len pre členov,
ktorí sa zaviazali ich rešpektovať a riadiť sa nimi.
Súd poukázal na § 45 odsek 1 OBZ, podľa ktorého je klamlivou reklamou reklama tovaru, služieb,
nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, označenia pôvodu výrobkov a iných práv a
záväzkov, ktorá uvádza do omylu osoby, ktorým je určená alebo ku ktorým sa dostane a ktorá v dôsledku
klamlivosti môže ovplyvniť ekonomické správanie týchto osôb alebo ktorá poškodzuje alebo môže
poškodiť iného súťažiteľa alebo spotrebiteľa. Podľa odseku 2 vyššie uvedeného zákonného ustanovenia
sa pri posudzovaní klamlivosti reklamy zohľadňujú všetky jej znaky, najmä informácie, ktoré obsahuje
o a) tovare a službách, ich dostupnosti, zložení, vyhotovení, spôsobe a dátume výroby, dodania,
vhodnosti, spôsobe použitia, množstve, zemepisnom alebo obchodnom pôvode alebo o výsledkoch,
ktoré možno očakávať od ich využitia alebo výsledkoch ich skúšok alebo kontrol, b) cene alebo spôsobe
akým je vypočítaná a o podmienkach, za ktorých sa tovar a služby dodávajú alebo poskytujú, c)
charakteristických znakoch súťažiteľa reklamy, najmä jeho totožnosti, kvalifikovanosti, jeho chránenom
priemyselnom práve, duševnom vlastníctve, ocenení alebo vyznamenaní.
Aby mohlo byť určité konanie kvalifikované ako klamlivé, musia byť naplnené niektoré podmienky. Prvou
podmienkou je, že konanie musí spĺňať znaky reklamy. Ďalej predmetom reklamy musia byť tovary,
služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranná známka, označenie pôvodu výrobkov a iných práv a
záväzkov súvisiacich s podnikaním. Takáto reklama musí byť spôsobilá uviesť do omylu osoby, ktorým
je určená a v dôsledku uvedenia do omylu musí byť spôsobilá ovplyvniť ich ekonomické správanie
alebo poškodiť iného súťažiteľa alebo spotrebiteľa. Pre splnenie podmienok skutkovej podstaty klamlivej
reklamy nestačí len samotné uvedenie do omylu. V dôsledku tejto možnosti musí vzniknúť reálna
možnosť ovplyvniť ekonomické správanie subjektov, teda zmenu ich nákupného správania. Ustanovenie
§ 45 odsek 1 OBZ výslovne vyžaduje spôsobenie škody alebo spôsobilosť spôsobenia škody inému
súťažiteľovi alebo spotrebiteľovi, pričom nie je nevyhnutné získanie prospechu.
Súd mal za to, že žalovaný v žalobcom napádanej reklamnej kampani využil možnosť reklamného
zveličovania a použil superlatívy, ktoré však bežného spotrebiteľa žiadnym spôsobom nemôžu zmiasť.
Podľa rozsudku Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 3 Cmo 163/2003 z 05.04.2004 „obecně nelze
nic vytknout superlativní reklamě, pokud adresáta reklamy nenechává na pochybách, že jde jen o
nadsázku, přehánění a že nelze rozumně předpokládat, že reklamní tvrzení odpovídá skutečnosti,
čemuž nasvědčují i okolnosti, za nichž je takové reklamní tvrzení učiněno, tedy i kdo, kdy a kde - v
jaké souvislosti - je uvedl.“ Pokiaľ ide o spôsobilosť reklamy uviesť niekoho do omylu, táto je spojená
s okruhom osôb, ktoré by do omylu mohli alebo mali byť uvedené. Žalovaný sa tak ako aj žalobca
venuje internetovému predaju tovaru, preto jeho zákazníkmi sú osoby technologicky zdatné, osoby, ktoré
využívajú internet a mobilné aplikácie. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že by vyššie uvedený
okruh osôb zmenil svoje ekonomické správanie a následne tovar u žalovaného nakupoval len preto,
že tento o sebe tvrdí (okrem iného) napr. to, že je „Najlepší internetový obchod.“ Niektoré internetové
obchody v súčasnosti ponúkajú možnosť porovnania cien u internetových predajcov (napr. Heuréka) a
spotrebiteľ tak má možnosť vybrať si z ponúknutých možností ten najlacnejší výrobok. Podľa názoru
súdu žalobca veľmi podceňuje schopnosti slovenského spotrebiteľa. Slovenský spotrebiteľ je pozorný
a má vedomosť o tom, aký tovar kupuje a v neposlednom rade pozná aj svoje práva, ktoré dôsledne
uplatňuje. Nie je možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že zákazník, ktorý nakupuje tovar
cez internet sa rozhodne pre kúpu u žalovaného na základe jeho žalobcom spochybnenej reklamnej
kampane. Výrazy ako „najchutnejší“, „najlepšie“, „najkrajšia“ či „jedinečná“ sa v reklame už udomácnili
a súdna prax ukazuje, že nejde o nekalú praktiku. Väčšinou ide o bežné reklamné preháňanie. Bežné
reklamné zveličovanie je súčasť reklamných kampaní a je namieste, ak nie je klamaním spotrebiteľa.
Inak by reklama nebola reklamou.
Podľa súdu reklamná kampaň žalovaného nie je spôsobilá uviesť do omylu osoby, pre ktoré je určená,
teda pre zákazníkov, ktorí prostredníctvom internetu nakupujú a neovplyvní ani ekonomické správanie
takýchto osôb. Ak sa žalobca domáha voči žalovanému, aby sa zdržal v reklame používania slova „Naj“
je na ňom, aby tvrdil a dokázal skutočnosti, z ktorých by bolo možno právom vyvodiť, že takýto údaj
žalovaného nie je správny. Ustanovenie § 45 odsek 1 OBZ výslovne vyžaduje spôsobenie škody alebo
spôsobilosť spôsobenia škody inému súťažiteľovi alebo spotrebiteľovi. Reklamná kampaň žalovaného
nenaplňuje znaky skutkovej podstaty klamlivej reklamy keďže nie je spôsobilá uviesť do omylu osoby,
ktorým je určená.
Žalobca v odvolaní voči uzneseniu súdu sp. zn. 32Cb/53/2018-37 z 23.07.2018 okrem iného uviedol, že
Rada pre reklamu nie je štátnou inštitúciou a jej nálezy nie sú všeobecne záväzným právnym predpisom,



avšak nálezy Rady sú záväzné pre členov Rady pre reklamu, ktorí sa zaviazali tieto pravidlá Rady
rešpektovať a riadiť sa nimi, resp. v zmysle Etického kódexu sú zadávatelia reklamy ako i reklamné
agentúry povinné dodržiavať Etický kódex reklamnej praxe, a teda voči týmto subjektom je Etický kódex
záväzný. Keďže žalovaný je jedným z uvedených subjektov, je Etický kódex záväzný i voči nemu a
súd by pri posudzovaní veci na takúto záväznosť mal prihliadať. Podľa súdu nie je zrejmé, na základe
čoho žalobca tvrdí, že žalovaný je členom Rady pre reklamu, pretože toto tvrdenie súdu nevyplýva zo
žiadnych verejne prístupných zdrojov a žalobca uvedené tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal.
Povinnosťou žalobcu v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho/neodkladného opatrenia je nielen
tvrdiť, ale aj osvedčiť skutočnosti, z ktorých súd vyvodí závery o potrebe a opodstatnenosti
nariadenia navrhovaného opatrenia. Iné skutočnosti podstatné pre nariadenie neodkladného opatrenia
neboli žalobcom hodnoverne osvedčené. Preukázanie opodstatnenosti návrhu osvedčením nároku a
nevyhnutnosti intervencie súdu je jedným zo základných pojmových znakov neodkladného opatrenia.
Splnenie tohto atribútu je výslovnou povinnosťou navrhovateľa neodkladného opatrenia, mimo rámca
povinností súdu vyzývať ho na osvedčenie tvrdených skutočností, či už listinnými alebo inými dôkaznými
prostriedkami, čo súčasná právna úprava explicitne zakotvuje v ods. 2 ust. § 326 CSP. Splnenie zákonom
vyžadovaných podmienok na vyhovenie návrhu žalobcu bez ich preukázania, nemôže byť vyvodzované
a nahradzované súdom len z tvrdení žalobcu. Žalobca mal povinnosť osvedčiť listinnými dôkazmi svoje
tvrdenia o danosti nároku medzi stranami a potrebe bezodkladne upraviť pomery.
Za situácie, keď nie je osvedčený hmotnoprávny predpoklad vydania neodkladného opatrenia a za
osvedčenú nie je možné považovať ani existenciu potreby upraviť pomery strán, dospel súd k záveru,
že návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je možné vyhovieť. Na základe zisteného
skutkového stavu a právneho posúdenia, súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 CSP v zmysle zásady úspechu v konaní.
Žalobca nemal v konaní úspech, preto nárok na náhradu trov konania by mal žalovaný. Nakoľko však
zo súdneho spisu vyplýva, že žalovanému nevznikli trovy spojené s konaním, súd mu nárok na náhradu
trov tohto konania nepriznal.

2. Proti uzneseniu súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Poukázal na to, že návrh žalobcu bol už odvolacím súdom prejednávaný a rozhodnutý uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/l 72/2018-72 zo dňa 06.11.2018, ktorým odvolací súd zrušil
uznesenie prvostupňového súdu sp. zn. 32Cb/53/2018-37 zo dňa 23.07.2018 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V odôvodnení tohto rozhodnutia odvolací súd okrem iného konštatoval, že:
odôvodnenie uznesenia vydaného prvostupňovým súdom dňa 23.07.2018 nespĺňa požiadavku
na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, predpokladom na nariadenie neodkladného opatrenia nie je spoľahlivé
preukázanie samotného nároku, ale postačuje, ak je osvedčený nárok, ktorému sa má poskytnúť
predbežná ochrana a osvedčená skutočnosť sa na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná,
prvostupňový súd musí k rozhodnutiu o nariadení/nenariadení neodkladného opatrenia hlavne vyriešiť
otázku generálnej klauzuly vymedzenú v § 44 OBZ.
Odvolací súd sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že nebolo zistené šírenie nepravdivých,
čiže klamlivých a pravdu skresľujúcich informácií o žalobcovi, ktoré mali za následok negatívny zásah
do dobrej povesti žalobcu, ani s názorom, že nebola preukázaná klamlivosť tvrdení žalovaného.
Žalobca je presvedčený, že súd sa v napadnutom uznesení neriadil pokynmi odvolacieho súdu, keď
sa riadne nezaoberal otázkou generálnej klauzuly podľa § 44 OBZ a v napadnutom uznesení riešenie
tejto otázky opakovane úplne opomína. Súd tak rozhodol v priamom rozpore s rozhodnutím odvolacieho
súdu.
Tak, ako odvolací súd v zrušujúcom uznesení uvádza, podstatou generálnej klauzuly nekalej súťaže sú
tri základné pojmové znaky, a to: musí ísť o konanie v hospodárskej súťaži, musí ísť o konanie v rozpore
s dobrými mravmi, musí ísť o konanie spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom,
pričom musí ísť o ujmu hroziacu alebo skutočne existujúcu, pričom tieto tri podmienky musia byť splnené
kumulatívne.
Podľa žalobcu vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom dvoch konkurenčných súťažiteľov, keď
oba subjekty podnikajú v oblasti maloobchodného predaja tovarov spotrebiteľom formou internetového
predaja, kedy poskytujú obdobné i rovnaké výrobky spolu s poskytovaním s tým súvisiacich služieb
(doprava, záručný a pozáručný servis a pod.). Žalobca predaj tovarov činí prostredníctvom webového
sídla www.mall.sk a žalovaný prostredníctvom webového sídla www.alza.sk.
Predaj tovaru žalobcom i žalovaným je zameraný na rovnaký okruh bežných spotrebiteľov a do istej
miery i malým a stredným podnikateľom. Produktové skupiny u žalobcu ako i žalovaného sú oblečenie,



malé a veľké domáce spotrebiče a ich príslušenstvo, televízory, počítače, hobby, drogéria a iné. Oba
subjekty ponúkajú čo najširší výber produktov bez úzkej odbornej profilácie.
Žalobca mal za to, že prvá podmienka generálnej klauzuly je jednoznačne preukázaná. Žalobca je
presvedčený, že konanie žalovaného v súvislosti s reklamnou kampaňou je v rozpore s dobrými mravmi
hospodárskej súťaže, keď o uvedenom svedčí snaha žalovaného profilovať sa ako „Najspoľahlivejší“
eventuálne „Najlepší“ internetový obchod. Žalobca sa v žiadnom prípade nemôže stotožniť so záverom
súdu o tom, že žalovaným použité zveličenia sú bežného reklamného charakteru, ktoré bežný spotrebiteľ
môže odhaliť. Zákazníkmi ako žalobcu, tak žalovaného, sú bežní spotrebitelia bez toho, aby sa u nich
predpokladala odborná znalosť predávaných produktov. Nie je možné sa stotožniť ani s tvrdením súdu,
že ide o „technologicky zdatné osoby“, nakoľko používanie internetu a nakupovanie jeho prostredníctvom
patrí v dnešnej dobe medzi úplne bežné činnosti prístupné všetkým spotrebiteľom bez výnimky veku,
pohlavia, vzdelania alebo inej obdobne črty.
Bežní zákazníci nie sú schopní z reklamnej kampane odhaliť, že použité zveličenia sú len bežným
reklamným superlatívom, keď samotná reklamná kampaň je postavená tak, že žalovaný v nej hodnotí
niekoľko kritérií, o ktorých tvrdí, že sú smerodajné k jeho nominovaniu sa za najspoľahlivejší internetový
obchod. Predpoklad k tomu, aby bol spotrebiteľ schopný odhaliť, že ide o túto reklamnú techniku, by
bola jedine možnosť oboznámiť sa s analýzou, na ktorú žalovaný v reklamnej kampani poukazuje, avšak
nesprístupňuje ju, čím jednak umocňuje vnímanie, že je „Najspoľahlivejším“ obchodom u spotrebiteľa,
keďže tvrdí, že tento záver má podložený odbornou analýzou a jednak zabraňuje spotrebiteľovi samému
oboznámiť sa s touto analýzou za účelom posúdenia či to tak skutočne je.
Žalobca opätovne poukázal na nález Rady pre reklamu, ktorá pri rozhodovaní mala k dispozícii uvedenú
analýzu a ktorá v tomto náleze uvádza: „Zadávateľ doložil analýzu, v rámci ktorej porovnáva svoju šírku
sortimentu, pohodlnosť reklamácie a rýchlosť dopravy s vybranými konkurentmi. Predložené materiály
však nie sú dostatočne relevantné vo vzťahu k vyššie uvedenému tvrdeniu (pozn. že je najspoľahlivejším
internetovým obchodom), keďže nepreukazujú skutočnosť, že spoločnosť na základe týchto vybraných
kategórií môže o sebe tvrdiť, že je „ najspoľahlivejším internetovým obchodom". Reklama naznačuje,
že spoločnosť Alza je najspoľahlivejším obchodom vo vzťahu k všetkým subjektom na trhu, čo nemusí
byť pravda, a táto skutočnosť ani preukázaná nebola. Komisia má preto za to, že zadávateľ dostatočne
nepreukázal opodstatnenosť využitia superlatívu v reklame. Ide preto o naplnenie podmienky konania
v rozpore s dobrými mravmi.
Spôsobilosť reklamnej kampane žalovaného privodiť ujmu ostatným súťažiteľom je daná už len tým,
že jeho reklamná kampaň je spôsobilá ovplyvniť ekonomické správanie spotrebiteľov. Súd nesprávne
uviedol, že spotrebiteľ si vie cenu tovaru overiť využitím porovnávačov cien tovarov, a teda takáto
reklamná kampaň nie je schopná jeho ekonomické správanie ovplyvniť. Spotrebiteľ sa pri dnešnej
konkurencii nerozhoduje len výlučne na základe ceny tovaru, ale rozhoduje sa práve na základe toho,
kto mu v rámci objednávky poskytne lepší servis. Tvrdenie žalovaného o tom, že je „Najspoľahlivejším
internetovým obchodom“, a to z hľadiska rýchlosti dopravy, prehľadnosti mobilnej aplikácie, rýchlosti
vybavenia reklamácie alebo rozsahu sortimentu sú jednoznačne kritériá, ktoré bežného spotrebiteľa
ovplyvňujú v tom, kde tovar (ktorého cena je v zásade porovnateľná u všetkých konkurentov) nakúpi.
Najväčší dopad takéto tvrdenie môže mať práve na nových zákazníkov alebo zákazníkov, ktorí u iného
súťažiteľa mali s týmito službami, súvisiacimi s kúpou tovaru, zlú skúsenosť. Pokiaľ spotrebiteľ nemá
možnosť oboznámiť sa s objektívnymi kritériami, je žalovaným nútený zobrať ním prezentované tvrdenia
za pravdivé, čo môže mať za následok jeho ovplyvnenie.
Súd sa ani v tomto rozhodnutí nezaoberal všetkými doloženými dôkazmi, čím dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam s následkom nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa žalobcu Vrchní soud v Praze dospel k správnym záverom, ktoré však prvostupňový súd
nesprávne aplikuje. Z citovaného judikátu jednoznačne plynie, že superlatívy v reklame sú prípustné
v prípade, ak spotrebiteľ bez akýchkoľvek pochýb vie zhodnotiť že ide o nadsádzku a nie je možné
rozumne predpokladať, že reklamné tvrdenie zodpovedá skutočnosti. Napádaná reklamná kampaň
žalovaného je v priamom rozpore s citovaným rozhodnutím, keď naopak jednoznačne vyvoláva v
spotrebiteľoch dojem, že v nej uvádzané tvrdenia sú pravdivé, podložené odbornou analýzou, a splnenie
žalovaným stanovených kritérií z neho činí „Najspoľahlivejší“ internetový obchod. Ak teda súd hodnotí
vyššie citované rozhodnutie Vrchního soudu v Praze za správne, nemôže dospieť k rozhodnutiu,
že návrh na vydanie neodkladného opatrenia je neopodstatnený. Superlatívy použité žalovaným v
reklamnej kampani za žiadnych okolností nevyvolávajú dojem, že ide o nadsádzku a preháňanie, ani
že nezodpovedajú skutočnosti, ale naopak majú za cieľ v spotrebiteľovi vyvolať dojem, že žalovaný
je súťažiteľ', ktorý je Najspoľahlivejší bez toho, aby toto tvrdenie preukazoval a umožnil spotrebiteľom
objektívne zhodnotiť.



Žalobca k svojmu návrhu priložil okrem nálezu Arbitrážnej komisie Rady pre reklamu taktiež popisy
reklamnej kampane, printscreeny z webovej stránky žalovanej ako i linky na youtube videá s reklamnými
spotmi a fotografie reklamných billboardov.
Súd sa v uznesení s predmetnými dôkazmi žiadnym spôsobom nevysporiadal ani neuviedol, či tieto
dôkazy pripustil alebo nepripustil a prípadne z akých dôvodov nepripustil.
Fakt, že žalovaný je jedným z najväčších subjektov na danom trhu, výrazne zvyšuje riziká plynúce z
používania klamlivej reklamy. Nakoľko je žalobca jeden z najväčších konkurentov žalovanej, je jeden zo
subjektov naviac postihnutý jej nekalosúťažným konaním, čo ho jednoznačne v zmysle ustanovení OBZ
oprávňuje domáhať sa súdnej ochrany.
Vzhľadom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti považoval žalobca uznesenie za nesprávne a navrhol
odvolaciemu súdu, aby ho zrušil a v zmysle § 390 CSP rozhodol tak, ako je uvedené v návrhu na vydanie
neodkladného opatrenia. Žalobca zároveň navrhuje priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %
vrátane odvolacieho konania.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca neosvedčil potrebu bezodkladnej
úpravy pomerov ani žiaden z ďalších predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia, najmä
trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Reklamná kampaň bola žalovaným podľa vyjadrenia
žalobcu spustená vo februári 2018, t.j. pred viac ako rokom. Od toho času ju žalovaný nahradil
viacerými reklamnými kampaňami, pre ktoré využil priestor tak na internete (najmä na webovej stránke
www.youtube.com). na billboardoch, v televízii a rádiách, t.j. reklamnú kampaň napadnutú žalobcom
prestal žalovaný využívať. Je ju síce možné dohľadať na webových stránkach www.youtube.com,
ale takéto dohľadanie si vyžaduje aktívne správanie osoby hľadajúcej konkrétnu reklamnú kampaň:
reklamná kampaň nie je aktívna, t.j. nie je uvedená na úvodnej webovej stránke žalovaného ani sa
používateľom internetu nezobrazuje pri ich práci s internetom. Rovnako reklamný billboard, ktorého
fotografiu doložil žalobca ako dôkaz k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, bol po niekoľkých
mesiacoch nahradený iným reklamným billboardom. Reklamná kampaň teda už dlhodobo nie je
žalovaným využívaná, neprichádza do povedomia spotrebiteľov a bola nahradená inými reklamnými
kampaňami žalovaného. Reklamná kampaň preto s odstupom času viac ako jedného roka už neplní
svoju reklamnú funkciu. Podľa § 329 ods. 2 CSP je pre neodkladné opatrenie rozhodujúci stav v čase
vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vydal svoje rozhodnutie dňa 10.12.2018, t.j.
v predvianočnom období, kedy žalovaný využíval reklamnú kampaň spojenú s vianočnými nákupmi; v
súčasnosti už opätovne využíva inú reklamnú kampaň na propagáciu svojho obchodného mena, tovarov
a služieb. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najmä neosvedčenie potreby neodkladnej úpravy pomerov
a tiež trvania nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, má žalovaný za to, že nariadenie neodkladného
opatrenia nie je v súčasnosti (a podľa názoru žalovaného nebolo ani v čase šírenia reklamnej kampane)
dôvodné.
Žalobca sa v podanom odvolaní zaoberá podstatou generálnej klauzuly nekalej súťaže, ktorá je
upravená v § 44 ods. 1 OBZ, podľa ktorého je nekalou súťažou konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Aby
mohlo byť určité konanie kvalifikované ako nekalosúťažné, musia byť kumulatívne splnené 3 podmienky:
(i) ide o konanie v hospodárskej súťaži, (ii) takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a (iii)
a takéto konanie je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.
Je nepochybné, že žalobca a žalovaný sú vo vzťahu súťažiteľov v hospodárskej súťaži. Obidva subjekty
podnikajú v oblasti internetového predaja obdobného tovaru a s tým súvisiaceho poskytovania služieb.
Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že jeho konanie v súvislosti s reklamnou kampaňou je v
rozpore s dobrými mravmi súťaže. Pojem dobré mravy súťaže je potrebné odlišovať od všeobecného
pojmu dobré mravy, ako je tento vnímaný podľa predpisov občianskeho práva. Podľa odbornej
literatúry: „Predovšetkým nemožno dobré mravy súťaže stotožňovať so všeobecnými princípmi slušného
správania či etiky, keďže hospodárska súťaž má špecifické črty a to, čo by vo všeobecnosti malo byť
posudzované ako „nemravné" je v rámci hospodárskej súťaže považované za prípustnú praktiku (napr.
určitá miera zavádzania pri superlatívnej reklame by v klasickom medziľudskom kontakte mohla byť
pokladaná za neprípustné klamanie)." Z uvedeného je zrejmé, že aj odborná literatúra pripúšťa určitú
mieru zavádzania pri superlatívnej reklame bez toho, aby sa jednalo o konanie rozporné s dobrými
mravmi súťaže. Skutočnosť, že žalovaný v rámci reklamnej kampane využil superlatívy a reklamné
preháňanie, prostredníctvom ktorých prezentuje primárne svoje obchodné meno a sekundárne ponuku
tovarov a služieb, nezakladá rozpor s dobrými mravmi súťaže.
V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukázal na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe z 5. apríla 2004,
sp. zn. 3 Cmo 163/2003: „Všeobecne nemožno nič vytknúť superlatívnej reklame, ak adresáta reklamy



nenecháva na pochybách, že ide o zveličenie, preháňanie a že nemožno rozumne predpokladať,
že reklamné tvrdenie zodpovedá skutočnosti, čomu nasvedčujú aj okolnosti, za ktorých je takéto
reklamné tvrdenie urobené, teda kto, kedy, kde - v akej súvislosti ich uviedol.“ V odôvodnení citovaného
súdneho rozhodnutia Vrchný súd v Prahe tiež uvádza: „Podľa názoru odvolacieho súdu použitie slova
„najlepší“ v reklamných sloganoch bude možno zvyčajne hodnotiť ako prípustné reklamné zveličovanie
(superlatívnu reklamu), nie je však zásadne vylúčené, že aj v takomto prípade pôjde za určitých okolností
o nekalosúťažné konanie. Bude to tak predovšetkým vtedy, keď okruh subjektov ponúkajúcich zhodný
druh tovaru alebo služieb je tak malý, že aj priemerný spotrebiteľ pozná, s kým sa súťažiteľ vo svojom
slogane porovnáva.“ V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že okruh subjektov, ktorý prostredníctvom
internetového predaja ponúka zhodný druh tovaru a služieb, v regióne pôsobenia žalobcu a žalovaného
rozhodne malý nie je; internetových predajcov zhodného alebo obdobného tovaru ako ponúka žalobca
a žalovaný, je nespočetné množstvo. Nie je teda zrejmé, ako uvádza žalobca, s kým sa žalovaný v
rámci svojej reklamnej kampane porovnáva, a teda nemôže ísť ani o porovnávaciu reklamu v zmysle
§ 4 zákona č. 147/2001 Z.z.. Podľa tohto zákonného ustanovenia platí, že porovnávacou reklamou
je reklama, ktorá priamo alebo nepriamo označuje iného súťažiteľa alebo jeho produkty. Pri počte
subjektov, ktoré prostredníctvom internetového predaja ponúkajú obdobný tovar a služby ako žalobca a
žalovaný, nemôže byť zrejmé, s kým sa žalovaný porovnáva. Znaky porovnávacej reklamy teda nie sú
naplnené, ako sa žalobca snaží účelovo podsúvať súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal žalovaný za to, že reklamnou kampaňou, v ktorej využil
superlatívy a reklamné preháňanie, sa nedopustil konania, ktoré by porušovalo dobré mravy súťaže.
V súvislosti so spôsobilosťou reklamnej kampane privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom
žalobca tvrdí, že reklamná kampaň je spôsobilá ovplyvniť ekonomické správanie spotrebiteľov, pričom
uvádza, že zákazníkmi žalobcu a žalovaného sú bežní, t.j. priemerní spotrebitelia, ktorí sú nútení
žalovaným prezentované tvrdenia považovať za pravdivé, čo môže mať za následok ich ovplyvnenie.
Žalobca vo svojom odvolaní tiež uvádza, že u bežných spotrebiteľov nie je možné predpokladať
odbornú znalosť predávaných produktov, zákazníkmi žalobcu a žalovaného podľa jeho názoru nie sú
technologicky zdatné osoby, nakoľko používanie internetu a nakupovanie jeho prostredníctvom patrí
v dnešnej dobe medzi úplne bežné činnosti prístupné všetkým spotrebiteľom. A práve s ohľadom
na bežné využívanie nakupovania v prostredí internetu spotrebiteľmi sa títo nerozhodujú na základe
reklamného sloganu, resp. reklamnej kampane, ale na základe porovnania cien, spôsobu dodania,
prípadne možnosti vrátenia alebo reklamácie na stránkach rôznych internetových obchodov a tovar
si zakúpia prostredníctvom toho z nich, ktorý pre konkrétneho zákazníka ponúka najvýhodnejšie
podmienky. Bežní spotrebitelia, ktorí sa pohybujú v prostredí internetu, využívajú verejne dostupné
recenzie jednotlivých internetových obchodov a rozhodujú sa aj podľa ich spoľahlivosti. Žalobca sa však
snaží navodiť dojem, že spotrebitelia, ktorí nakupujú v prostredí internetu, sú neznalí jeho možností,
tieto možnosti nevyužívajú a rozhodujú sa na základe reklamných sloganov a reklamných kampaní. S
takýmto podceňovaním spotrebiteľov v prostredí internetu žalovaný nemôže súhlasiť a zo strany žalobcu
ho považuje za účelové a voči spotrebiteľom nekorektné.
V súvislosti s pojmom priemerný spotrebiteľ žalovaný upozornil, že v súčasnosti je možné pozorovať
odklon od prísneho posudzovania pojmu priemerný spotrebiteľ, ktorý bol viac ochranársky, k náhľadu na
spotrebiteľa, ktorý má byť obozretný a opatrný. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 32 Odo 229/2006 je potrebné priemerného spotrebiteľa vnímať ako spotrebiteľa, ktorý má dostatok
informácií a je v rozumnej miere pozorný a opatrný s ohľadom na sociálne, kultúrne a jazykové faktory:
obdobne podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 4661/2007, podľa ktorého
sa na priemerného spotrebiteľa kladie požiadavka na prísnejšie posudzovanie pozornosti, ako nielen
zbežnej a povrchnej pozornosti, ale rozumnej miere pozornosti a opatrnosti. Aj s poukazom na uvedenú
judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky a zmenu náhľadu na priemerného spotrebiteľa nemožno
súhlasiť s názorom žalobcu, že reklamná kampaň žalovaného bola spôsobilá ovplyvniť ekonomické
správanie spotrebiteľov a tým privodiť ujmu iným súťažiteľom.
Podľa žalovaného svojím konaním (reklamnou kampaňou) nenaplnil podmienky generálnej klauzuly
nekalosúťažného konania. Žalovaný síce je so žalobcom vo vzťahu súťažiteľa v hospodárskej súťaži,
ale jeho konaním (reklamnou kampaňou) nedošlo k porušeniu dobrých mravov súťaže a jeho konanie
(reklamná kampaň) nie je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom ani spotrebiteľom.
Detailné odôvodnenie, prečo má žalovaný za to, že svojím konaním nenaplnil žalobcom tvrdené znaky
skutkovej podstaty nekalej súťaže podľa § 45 OBZ, žalovaný uviedol vo svojom vyjadrení zo dňa
18.10.2018 a v celom rozsahu na ňom zotrval.
Žalovaný nesúhlasí so žalobcovým účelovým výkladom rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 3
Cmo 163/2003, že Vrchný súd v Prahe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré súd nesprávne



aplikuje. Nie je zrejmé, na základe čoho žalobca tvrdí, že reklamná kampaň vyvoláva v spotrebiteľoch
dojem, že v nej uvádzané tvrdenia sú pravdivé - na preukázanie tohto tvrdenia žalobca nepredložil
žiaden dôkaz. Naopak, podľa názoru žalovaného je spotrebiteľom zrejmé, že v reklamnej kampani sú
použité superlatívy a reklamné preháňanie. Žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že v dôsledku reklamnej
kampane žalovaného mu vzniká reálna ujma (i keď ťažko vyčísliteľná), a to každým okamihom, kedy
takáto klamlivá reklama ovplyvní ekonomické správanie adresáta. Vzhľadom na to, že reklamná kampaň
bola žalovaným spustená pred viac ako rokom (pričom v súčasnosti ju už žalovaný nevyužíva, t.j. nie
je schopná ovplyvniť ekonomické správanie adresáta reklamy), z akého dôvodu doposiaľ nepredložil
žiaden dôkaz, že mu takáto ujma vznikla.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalovaný považuje návrh žalobcu na nariadenie neodkladného
opatrenia za nedôvodný, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

4. Žalobca v odvolacej replike trval na tvrdeniach uvádzaných v návrhu ako i v samotnom odvolaní.
K tvrdeniu žalovaného, že reklamná kampaň bola aktívna vo februári 2018 a aktuálne ju žalovaný už
nevyužíva, aj keď je pravda, že je možné ju dohľadať na webových stránkach www.voutube.com, kde
však už nie je aktívna, žalobca nesúhlasí, nakoľko videá Reklamnej kampane sa i naďalej nachádzajú na
webovej stránke vww.youtube.com a nakoľko sú zverejnené prostredníctvom kanálu „Alza reklamy“, mal
žalobca za to, že ide o kanál spravovaný žalovaným, ktorý má možnosť reklamnú kampaň z tejto stránky
v celom rozsahu odstrániť. Žalobca k preukázaniu uvedeného priložil printscreen z wvvv.youtube.com,
z ktorého plynie, že v rámci reklamnej kampane došlo pred 6 mesiacmi (teda približne v októbri 2018) k
uverejneniu nových videí, a teda žalovaný vo svojom vyjadrení neuvádza pravdivé skutočnosti a i naďalej
reklamnú kampaň využíva. Naviac je evidentné, že medzi spotrebiteľmi má reklamná kampaň výrazný
dopad, keď videá uverejnené v októbri 2018 majú 12-30 tisíc videní na rozdiel od iných reklamných
videí pridaných v rovnakom čase, ktoré sa pohybujú v rozmedzí do 10 tisíc zhliadnutí. Taktiež je
reklamná kampaň i naďalej v nezmenenom zobrazení aktívna na webovej stránke žalovaného . K ostatným skutočnostiam uvádzaným žalovaným v jeho vyjadrení
žalobca zaujal stanovisko už vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach, a na tam uvádzaných
skutočnostiach trvá.

Na záver žalobca poukázal na procesné pochybenie súdu, ktoré má za následok porušenie práva
žalobcu na spravodlivý súdny proces a porušenie právnej istoty.
Podľa § 329 ods. 1 druhá veta CSP, ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o
zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia.
Podľa § 331 ods. 1 druhá veta CSP, ak bol návrh na jeho nariadenie odmietnutý alebo zamietnutý,
uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí ani prípadné odvolanie navrhovateľa súd ostatným
stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo neodkladné opatrenie
nariadené.
V zmysle citovaných ustanovení mal žalobca za to, že je na odvolacom súde (nie na prvostupňovom
súde), aby umožnil protistrane vyjadriť sa k podanému odvolaniu a návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia (čo bolo žalovanému umožnené pri odvolaní žalobcu zo dňa 31.07.2018). Tým, že súd
nepostúpil odvolanie žalobcu zo dňa 28.12.2018 bezodkladne odvolaciemu súdu, došlo k porušeniu
uvedeného procesného ustanovenia a zároveň k porušeniu lehoty stanovenej ustanovením § 328 ods. 2
CSP, ktorá sa podľa právneho názoru vysloveného v odbornej literatúre (Števček M., Ficová S., Baricová
J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol: Civilný sporový poriadok, Veľký komentár, C. H.
BECK, r. 2016) použije i na konanie pred odvolacím súdom. Uvedené porušenie je neprehliadnuteľné už
v tom, že odvolanie bolo podané 28.12.2018, a teda ani po viac ako 3 mesiacoch nebolo odvolaciemu
súdu postúpené.
Žalobca dal do pozornosti napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16CoP/38/2017,
v ktorom odvolací súd uviedol, že: „V prípade ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu
o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, má podľa § 329 ods. 1 CSP umožniť
protistrane vyjadriť sa k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Uvedené
ustanovenie v spojení s § 331 ods. 1 CSP si odvolací súd vykladá tak, že protistrane má doručiť návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia a uznesenie o zamietnutí tohto návrhu len v tom prípade, ak
uvažuje o zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie v tom zmysle, že návrhu mieni vyhovieť. “ V zmysle
právneho záveru plynúceho z citovaného uznesenia je zrejmé, že súd nemôže vedieť, akým spôsobom
bude odvolací súd v tejto veci postupovať a ide o neprimerané odklonenie sa od procesných noriem,



ktoré je spôsobilé privodiť narušenie práv strán sporu až do takej miery, že dôjde k zmareniu samotného
účelu inštitútu neodkladného opatrenia a narušeniu právnej istoty.
Žalobca teda i naďalej považoval návrh na vydanie neodkladného opatrenia za opodstatnený, trval na
tvrdeniach uvádzaných v odvolaní a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodol tak, ako je uvedené v
odvolaní zo dňa 28.12.2018.

5. Žalovaný v odvolacej duplike zdôraznil, že tvrdenie, že reklamná kampaň nie je aktívna znamená, že
táto reklamná kampaň nie je uvedená na úvodnej webovej stránke žalovaného, nie je prezentovaná v
rozhlase, televízii ani na billboardoch a používateľom internetu sa svojvoľne nezobrazuje pri ich práci s
internetom. V čase vydania uznesenia súdu už žalovaný reklamnú kampaň dlhodobo aktívne nevyužíval,
pretože ju nahradil inými reklamnými kampaňami. Preto zotrval na presvedčení, že žalobca neosvedčil
trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Neboli naplnené znaky generálnej klauzuly nekalej
súťaže podľa §44 ods.1 OBZ ani znaky klamlivej reklamy podľa §45 OBZ. Zároveň poukázal na svoje
vyjadrenia zo dňa 8.3.2019 a 18.10.2018. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu potvrdil a priznal
žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací § 34 CSP prejednal vec v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania. Po preskúmaní obsahu spisu a
oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, replikou a duplikou, odvolací súd
dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

7. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v základných bodoch stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. Odvolací súd zaujal stanovisko
len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd sa otázkou, za akých podmienok je možné nariadiť neodkladné opatrenie a aké podmienky
musia byť splnené, zaoberal už vo svojom rozhodnutí č.k. 4Cob/172/2018-72 zo dňa 6.11.2018 a
zaoberal sa nimi aj súd.

8. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh
nariadiť neodkladné opatrenie.
Podľa ods. 2 na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je príslušný okresný súd.
Podľa ods. 3 neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno
dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

9. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť
pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
Podľa ods. 2 neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby
a) poskytla aspoň časť pracovnej odmeny, ak ide o trvanie pracovného pomeru a navrhovateľ zo
závažných dôvodov nepracuje,
b) zložila peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde,
c) nenakladala s určitými vecami alebo právami,
d) niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala,
e) nevstupovala dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne
podozrivá z násilia,
f) nevstupovala alebo iba obmedzene vstupovala do domu alebo bytu, na pracovisko alebo iné miesto,
kde býva, zdržiava sa alebo ktoré pravidelne navštevuje osoba, ktorej telesnú integritu alebo duševnú
integritu svojím konaním ohrozuje,
g) písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne alebo čiastočne
nekontaktovala osobu, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť takým konaním
ohrozená,
h) sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná
integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená.

10. Podľa § 328 ods. 1 CSP ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú
splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

11. Podľa § 331 ods. 1 CSP návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám
až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na jeho nariadenie



odmietnutý alebo zamietnutý, uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí ani prípadné odvolanie
navrhovateľa súd ostatným stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo
neodkladné opatrenie nariadené.

12. Odvolací súd poukazuje na to, že súd môže nariadiť neodkladné opatrenie v dvoch prípadoch,
ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery, alebo ak je daná obava, že exekúcia bude ohrozená.
Súd rozhoduje spravidla bez nariadenia pojednávania, bez výsluchu a vyjadrenia protistrany, preto
zásadným určovateľom je obsah návrhu. Základnou podmienkou neodkladného opatrenia je existencia
zákonného dôvodu vedúceho k jeho nariadeniu. Zároveň sa musia uviesť rozhodujúce skutočnosti
odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov a uvedenie skutočností, ktoré osvedčujú dôvodnosť
a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a pripojenie listín, na ktoré sa žalobca odvoláva.
Pred nariadením neodkladného opatrenia posudzuje súd v celkovom kontexte požadovanej procesnej
ochrany, či:
- je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami,
- žalobcom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov a obavu
z ohrozenia exekúcie,
- uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa žalobca
domáha,
- navrhovaným opatrením, pokiaľ má mať dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav,
- právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom nad
nevyhnutný rozsah,
- sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

13. Reálne vyhodnotenie potreby bezodkladne upraviť pomery je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá
musí byť objektívne preskúmateľná na základe odôvodnenia rozhodnutia. Neodkladné opatrenie bude
spravidla opodstatnené, ak žalobcovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy, dochádza
k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho
právnej pozície do takej miery, že sa mu viac neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Samotné
dokazovanie má v konaní o návrhu neodkladného opatrenia povahu osvedčovania. Návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia musí obsahovať zákonom požadované náležitosti, t.j. opísanie rozhodujúcich
skutočností odôvodňujúcich vydanie neodkladného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku,
ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a odôvodnením nebezpečenstva bezprostredne hroziacej
ujmy. Neodkladné opatrenie má opodstatnenie tam, kde v konkrétnom prípade je odôvodnená obava,
že jeho nenariadením by sa podstatne zhoršila právna pozícia navrhovateľa v danom právnom vzťahu.
Predpokladom na nariadenie neodkladného opatrenia nie je spoľahlivé preukázanie samotného nároku,
ale postačuje, ak je osvedčený nárok, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Pred jeho
nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia,
je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti. Osvedčenie znamená, že súd pomocou
ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce
skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje,
že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri
nariadení neodkladného opatrenia teda súd poskytne oprávnenej strane dočasnú ochranu, prípadne
zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite
zistený, a teda že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné.
Dočasnou úpravou sa neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov ani posúdenie právneho vzťahu
medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný
a môže rozhodnúť inak. Pred nariadením neodkladného opatrenia súd musí vždy zvážiť, či sa v
dôsledku neodkladného opatrenia nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi
sporovými stranami, či zásah do práv dotknutej strany je primeraný žalobcom osvedčenému porušeniu
jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu).

14. Krajský súd v Bratislave v danej veci rozhodol uznesením sp. zn. 4Cob/172/2018 zo dňa 06.11.2018
tak, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 32Cb/53/2018-37 zo dňa 23.7.2018 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí vytkol súdu, že nevyriešil otázku generálnej klauzuly
vymedzenú v § 44 OBZ.
K tomu odvolací súd dopĺňa, že podľa § 44 ods. 1 OBZ je nekalou súťažou konanie v hospodárskej
súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo
spotrebiteľom.



Je nesporné, že žalobca a žalovaný sú vo vzťahu súťažiteľov v hospodárskej súťaži. Obidva subjekty
podnikajú v oblasti internetového predaja obdobného tovaru a s tým súvisiaceho poskytovania služieb.
To skonštatoval aj súd.
Na to, „aby išlo o nekalú súťaž“, musia byť súčasne splnené tri základné pojmové znaky generálnej
klauzuly vymedzené v § 44 ods. 1 OBZ, t.j. musí sa jednať o konanie v hospodárskej súťaži, konanie
v rozpore s dobrými mravmi a spôsobilosť privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom, pričom
musí ísť o ujmu hroziacu alebo skutočne existujúcu. Obsahom reklamy je akákoľvek informácia,
ktorú možno zachytiť zmyslami adresáta. Uvedenie spotrebiteľov do omylu je späté s problematikou
vymedzenia okruhu osôb, ktoré by do omylu mohli byť uvedené. Uvedenie do omylu alebo možnosť
uvedenia do omylu bude zväčša dôsledkom objektívnej nepravdivosti podávanej informácie, môže
pritom ísť aj o informáciu pravdivú. Na naplnenie skutkovej podstaty klamlivej reklamy nie je potrebné,
aby samotnú klamlivú predstavu vyvolala reklama v každom spotrebiteľovi, ale postačuje okruh ľudí, ktorí
reklamu sledujú s obvyklou pozornosťou. Okrem uvedeného musí byť dôsledkom konania súťažiteľa
spôsobilosť získať v hospodárskej súťaži prospech na úkor iného súťažiteľa (rozsudok najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Obo/138/2000). Až splnením všetkých uvedených podmienok nastane stav, ktorý môžeme
charakterizovať ako nekalosúťažný“.
Klamlivá reklama okrem všeobecných znakov nekalosúťažného konania upravených v ust. § 44 ods. 1
OBZ, musí spĺňať aj ďalšie charakteristiky na to, aby sme ju mohli označiť ako klamlivú, a to: konanie
musí spĺňať znaky reklamy, predmetom reklamy musia byť tovary, služby, nehnuteľnosti, obchodné
meno a iné práva súvisiace s podnikaním, reklama musí byť spôsobilá uviesť do omylu osoby, ktorým
je určená alebo ku ktorým sa dostane, reklama musí byť spôsobilá ovplyvniť ekonomické správanie a
reklama môže poškodiť iného súťažiteľa alebo spotrebiteľa. Pre splnenie podmienok skutkovej podstaty
klamlivej reklamy nestačí len samotné uvedenie do omylu. V dôsledku tejto možnosti musí vzniknúť
reálna možnosť ovplyvniť ekonomické správanie subjektov, teda zmenu ich nákupného správania.
Pojmový znak uvedenia do omylu je úzko spätý s problematikou vymedzenia okruhu osôb, ktoré by do
omylu mali alebo mohli byť uvedené. Relevantnou skupinou sú spotrebitelia, ktorým je reklama určená,
v našom prípade sú to tí, ktorý používajú umývačku riadu. Ide teda o spotrebiteľov konkrétnej skupiny.
Pojem klamlivosť je treba chápať ako spôsobilosť vyvolať klamlivú predstavu, t.j. spôsobilosť vyvolať
predstavu, ktorá je v rozpore so skutočnosťou. Klamlivosť je vlastnosť, ktorá môže byť daná aj v prípade,
že v skutočnosti nikto oklamaný nie je, ale je tu však možnosť, že by k oklamaniu mohlo dôjsť. Reklama
môže vyvolať následok spočívajúci v tom, že súťažiteľ získa prospech v hospodárskej súťaži na úkon
iného súťažiteľa.
Vo všeobecnosti uvedenie do omylu, resp. možnosť uvedenia do omylu bude zväčša dôsledkom
objektívnej nepravdivosti podávanej informácie, môže však ísť aj o informáciu pravdivú. Hoci tento znak
bol novelou Obchodného zákonníka vypustený, vzhľadom na okolnosti možno i dnes vnímať použitý
pravdivý údaj ako klamlivý, ak môže viesť k omylu. Je potrebné si uvedomiť, že nie každá nepravdivá
informácia je spôsobilá automaticky uviesť jej adresátov do omylu. Príkladom uvedeného je bežné
reklamné preháňanie, ktoré bežný spotrebiteľ spravidla odhalí.

15. Odvolací súd poukazuje na to, že priemerný spotrebiteľ je vymedzený dnes dobre známou
formulou „Gut Springenheide“. Súdny dvor ES „zadefinoval“ priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej
miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky
spotrebiteľov.“
V zmysle judikatúry ESD bola tato „definícia“ prenesená aj do sekundárneho práva EU, konkrétne
do smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných
praktikách, kde v bode 18 preambuly je stanovene, že „V súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu
umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného
spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení
sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, ako ho vykladal Súdny dvor.“

16. Súd sa tiež vysporiadal s tvrdením žalobcu, že konanie žalovaného je nutné považovať za klamlivú
reklamu. Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym názorom súdu o tom, že žalovaný v žalobcom
napádanej reklamnej kampani využil možnosť reklamného zveličovania a použil superlatívy, ktoré však
bežného spotrebiteľa žiadnym spôsobom nemôžu zmiasť. Zákazníci žalobcu i žalovaného sú osoby
technologicky zdatné, osoby, ktoré využívajú internet a mobilné aplikácie. Nemožno sa stotožniť s
tvrdením žalobcu, že by vyššie uvedený okruh osôb zmenil svoje ekonomické správanie a následne
tovar u žalovaného nakupoval len preto, že tento o sebe tvrdí (okrem iného) napr. to, že je „Najlepší
internetový obchod.“ Niektoré internetové obchody v súčasnosti ponúkajú možnosť porovnania cien u



internetových predajcov (napr. Heuréka) a spotrebiteľ tak má možnosť vybrať si z ponúknutých možností
ten najlacnejší výrobok. Slovenský spotrebiteľ má vedomosť o tom, aký tovar kupuje a v neposlednom
rade pozná aj svoje práva, ktoré dôsledne uplatňuje. Nie je možné stotožniť sa s argumentáciou
žalobcu, že zákazník, ktorý nakupuje tovar cez internet sa rozhodne pre kúpu u žalovaného na základe
jeho žalobcom spochybnenej reklamnej kampane. Výrazy ako „najchutnejší“, „najlepšie“, „najkrajšia“ či
„jedinečná“ sa v reklame už udomácnili a súdna prax ukazuje, že nejde o nekalú praktiku. Väčšinou
ide o bežné reklamné preháňanie. Bežné reklamné zveličovanie je súčasť reklamných kampaní a je
namieste, ak nie je klamaním spotrebiteľa. To, že žalovaný v rámci reklamnej kampane využil superlatívy
a reklamné preháňanie, nezakladá rozpor s dobrými mravmi, privodiť ujmu iným súťažiteľom.

17. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením súdu, že nie je zrejmé, na základe čoho žalobca tvrdí, že
žalovaný je členom Rady pre reklamu, pretože toto tvrdenie súdu nevyplýva zo žiadnych verejne
prístupných zdrojov a žalobca uvedené tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal.

18. K tvrdeniu odvolateľa, že odvolací súd sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že nebolo
zistené šírenie nepravdivých, čiže klamlivých a pravdu skresľujúcich informácií o žalobcovi, ktoré mali za
následok negatívny zásah do dobrej povesti žalobcu, ani s názorom, že nebola preukázaná klamlivosť
tvrdení žalovaného ako aj k tvrdeniu, že súd sa v napadnutom uznesení neriadil pokynmi odvolacieho
súdu, keď sa riadne nezaoberal otázkou generálnej klauzuly podľa § 44 OBZ a tým súd tak rozhodol v
priamom rozpore s rozhodnutím odvolacieho súdu odvolací súd dodáva:
Prvé tvrdenie odvolateľa je vytrhnuté z kontextu, pretože odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol,
že pre naplnenie generálnej klauzuly stačí, aby takéto konanie (má sa na mysli konanie žalovaného)
mohlo žalobcovi privodiť ujmu. Preto zistenie, či ide o klamlivé alebo pravdu skresľujúce informácie,
ktoré by mohli privodiť žalobcovi ujmu je irelevantné. Rozhodujúce je, či tieto tvrdenia môžu spôsobiť
druhej strane ujmu. Súd sa vo vojom novom rozhodnutí touto skutočnosťou zaoberal a zaoberal sa aj
kvalifikáciou klamlivej reklamy. Súd sa plne riadil pokynmi odvolacieho súdu.
Vzhľadom na právny záver súdu je irelevantné, či reklamná kampaň na webovej stránke žalovaného
je aktívna alebo nie.

19. Odvolateľ ďalej namietal, že súd sa v rozhodnutí nezaoberal všetkými dôležitými dôkazmi, čím
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd sa s predmetnými dôkazmi žiadnym spôsobom
nevysporiadal ani neuviedol, či tieto dôkazy pripustil alebo nie a z akých dôvodov. K tomu odvolací súd
dodáva, že samotné dokazovanie má v konaní o návrhu neodkladného opatrenia povahu osvedčovania.
Predpokladom na nariadenie neodkladného opatrenia nie je spoľahlivé preukázanie samotného nároku,
ale postačuje, ak je osvedčený nárok, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Pred jeho
nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia,
je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti. Súd týmto smerom postupoval. Preto i
polemika ohľadne rozhodnutia Vrchního soudu v Praze sp. zn. 3Cmo/163/2003 ako aj iných rozhodnutí
ČR je bezpredmetná.

20. Odvolateľ s poukazom na § 329 ods. 1 druhá a 331 ods.1 druhá veta vyslovil názor, že je
na odvolacom súde (nie na prvostupňovom súde), aby umožnil protistrane vyjadriť sa k podanému
odvolaniu a návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (čo bolo žalovanému umožnené pri odvolaní
žalobcu zo dňa 31.07.2018). Tým, že súd nepostúpil odvolanie žalobcu zo dňa 28.12.2018 bezodkladne
odvolaciemu súdu, došlo k porušeniu uvedeného procesného ustanovenia a zároveň k porušeniu lehoty
stanovenej ustanovením § 328 ods. 2 CSP, ktorá sa podľa právneho názoru vysloveného v odbornej
literatúre použije i na konanie pred odvolacím súdom. Odvolanie bolo podané 28.12.2018, a teda ani po
viac ako 3 mesiacoch nebolo odvolaciemu súdu postúpené.

21. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 329 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd ostatným stranám
nedoručuje uznesenie o zamietnutí návrhu ani prípadné odvolanie žalobcu. Uznesenie odvolacieho súdu
im doručí, ak ním bolo neodkladné opatrenie nariadené. Ako vyplýva z druhej vety, odvolací súd, ktorý
rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí návrhu, umožní protistrane vyjadriť sa k odvolaniu
a k samotnému návrhu. Všetky uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Tento úkon realizuje
výlučne odvolací súd a nie súd prvej inštancie. V zmysle § 331 ods. 1 CSP ak súd návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia zamietne, toto uznesenie doručí iba navrhovateľovi. Pokiaľ navrhovateľ podá
odvolanie, súd prvej inštancie ho ostatným stranám nedoručuje a v súlade s § 377 CSP predloží vec
odvolaciemu súdu po úkonoch podľa § 373 CSP (odstraňovanie vád odvolania a vyrubenie súdneho



poplatku za odvolanie). Po predložení veci odvolaciemu súdu sa uplatní špeciálne ustanovenie druhej
vety § 329 ods. 1 CSP, v zmysle ktorej súd umožní protistrane, aby sa vyjadrila k odvolaniu a k návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková
J., Tomašovič M. a kol: Civilný sporový poriadok, Veľký komentár, C. H. BECK, r. 2016).

22. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 31.12.2018 bolo súdu prvej inštancie doručené odvolanie
žalobcu proti zamietajúcemu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Dňa 20.2.2019 súd vyzval
žalovaného v zmysle § 373 ods. 3 CSP, aby sa vyjadril k odvolaniu žalobcu a dňa 21.2.2019 vyzval
žalobcu za zaplatenie súdneho poplatku za podanie odvolania. Dňa 8.3.2019 sa žalovaný vyjadril k
podanému odvolaniu a dňa14.3.2019 súd vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného v
zmysle § 374 ods. 1 CSP. Žalobcove vyjadrenie bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 9.4.2019,
ktoré bolo dňa 7.5.2019 zaslané žalovanému. Dňa 14.5.2019 bol súdny spis postúpený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Bratislave. Je pravda, že uvedené úkony mal v zmysle § 329 ods. 1 v spojení s §
331 ods. 1 CSP vykonať odvolací súd. K tvrdeniu, že odvolanie bolo odvolaciemu súdu postúpené po 3
mesiacoch od podania odvolania, odvolací súd poukazuje na to, že úkony, ktoré mal vykonať odvolací
súd, uskutočnil súd prvej inštancie, čím však nedošlo predĺženiu konania o nariadenie neodkladného
opatrenia. Súd prvej inštancie však pochybil, keď po podaní odvolania doručeného súdu prvej inštancie
dňa 31.12.2018 až dňa 20.2.2019 vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k odvolaniu. Táto skutočnosť však
nemá vplyv na rozhodnutie o nariadenie neodkladného opatrenia a nemá za následok porušenie práva
žalobcu na spravodlivý súdny proces a porušenie právnej istoty.

23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd skonštatoval, že žalobca hodnoverne neosvedčil
skutočnosti, o potrebe a opodstatnenosti nariadenia navrhovaného opatrenia a uznesenie súdu prvej
inštancie v zmysle § 378 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

24. Žalovanému v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP priznal proti žalobcovi právo
plnú náhradu trov odvolacieho konania.

25. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).