Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 21S/109/2013 z 4. 2. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 4. februára 2014, sp. zn. 21S/109/2013, ECLI:SK:KSZA:2014:5013200795.1 Krajský súd Žilina | 21S/109/2013 | ECLI:SK:KSZA:2014:5013200795.1 | 2014-02-04 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250j ods. 2 písm. d) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4d1ea11c-1669-46be-a2e1-3bd2c2ae5b66 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5013200795.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21S/109/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013200795
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5013200795.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu
JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: MT FOOD, s.r.o.,
obchodná spoločnosť so sídlom Trojičné námestie 190, 027 44 Tvrdošín, IČO: 36 435 201, právne
zastúpený: JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., M. R. Štefánika 1822, 026 01 Dolný Kubín, IČO:
36832103, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 040 01 Košice, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2013/02337-2.1, O-140/2013 zo dňa 07.08.2013,
takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline rozhodnutie žalovaného č. S/2013/02337-2.1, O-140/2013 zo dňa 07.08.2013 z r u
š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške
401,13 Eur, pozostávajúce zo súdneho poplatku vo výške 70 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške
331,13 Eur, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote (§ 250b ods. 1 O.s.p.) domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2013/02337-2.1, O-140/2013 zo dňa 07.08.2013, ktorým
rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina č. k.
174/2013-IZA-2.3/pok/R/B zo dňa 11.06.2013, na základe ktorého rozhodnutia bola žalobcovi uložená
pokuta vo výške 1.000 Eur s poukazom na ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. a to
pre porušenie pracovnoprávnych predpisov - 223 ods. 1 zákona č. 311/2001, ktoré bolo zistené pri
výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. a o zmene a doplnení zákona
č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ktorý bol vykonaný v dňoch 30.08.,
25.09., 09.10.2012 u žalobcu. Žalobca v žalobe namietal, že bol rozhodnutím žalovaného ukrátený na
svojich právach, nakoľko rozhodnutie žalovaného nemá oporu v zákonnej úprave. Poukázal na to, že
správny orgán nesprávne právne posúdil situáciu u žalobcu s poukazom na § 223 ods. 1 zákona č.
311/2001 Z.z.. Správny orgán uvádzal, že argumentácia žalobcu v podanom odvolaní týkajúca sa najmä
efektívneho zabezpečenia potrieb stravovacích zariadení je účelová a pre správny orgán zavádzajúca.
Na druhej strane správny orgán uvádzal, že v čase výkonu kontroly dňa 30.08.2012 vykonávalo
závislú prácu na kontrolovanej prevádzke sedem osôb. Poukázal na to, že argumentácia žalobcu
týkajúca sa zabezpečenia potrieb v prevádzkach stravovacieho zariadenia žalobcu, v ktorých bola
vykonávaná kontrola a ktoré svojou povahou sú zariadeniami, kde je nepravidelný a nárazový príchod
zákazníkov - predovšetkým v obedňajších hodinách a taktiež v letných mesiacoch, kedy bola kontrola
vykonávaná, bola namieste a preukazujúca podmienky uzatvárania dohôd o prácach vykonávaných
mimo pracovného pomeru s poukazom na § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Opätovne poukázal na to, že
na zabezpečenie potrieb stravovacej prevádzky sú u žalobcu zamestnaní zamestnanci prostredníctvom



dohôd o pracovnej činnosti, kedy využitím tohto inštitútu dokáže žalobca efektívne zabezpečiť chod
stravovacích zariadení tak, aby v čase najväčšieho náporu zákazníkov - obedňajšie hodiny, letné
mesiace dokázal obslúžiť zákazníkov a naopak napr. v ranných hodinách sú v prevádzke potrební len
niekoľkí zamestnanci. Vzhľadom na uvedené žalobca tvrdil, že správny orgán nevzal do úvahy túto
skutočnosť predpokladanú Zákonníkom práce na využitie inštitútu dohody o pracovnej činnosti a využil
prísne formalistický prístup.

Žalobca ďalej namietal výšku uloženej pokuty, namietal už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,
že Inšpektorát práce Žilina v súvislosti s § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. sa nevysporiadal so
skutočnosťami uvedenými v tomto ustanovení, nakoľko len konštatoval, že uložená pokuta má skôr
výchovný ako represívny charakter a prvostupňový správny orgán ju považuje za primeranú zisteniam.
Žalobca ďalej v odvolaní uvádzal, že prvostupňový správny orgán nezohľadnil kritérium závažnosti
porušeného zákonného ustanovenia, počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v
činnosti zamestnávateľa, skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému
riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, opakované zistenie
toho istého nedostatku. Pokiaľ inšpektorát zohľadnil pri ukladaní pokuty, že zamestnancom vznikla škoda
a zároveň poukázal na to, že škoda vzniká aj štátnemu rozpočtu a to nižším odvodovým, ako aj daňovým
zaťažením, tieto argumenty nemajú právnu relevanciu a v konečnom dôsledku sú spochybňovaním v
súčasnosti platných právnych predpisov, nakoľko uzatvorenie dohody o pracovnej činnosti je jedným z
relevantných spôsobov vzniku pracovného pomeru, ktorý umožňuje platný Zákonník práce. Zdôraznil
zmysel a účel inštitútu dohôd uzatváraných mimo pracovného pomeru, ktorým je výnimočnosť pri plnení
úloh zamestnávateľa alebo na zabezpečenie jeho potrieb. Poukázal aj na ustanovenie čl. 35 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky, vo vzťahu ku ktorému podľa jeho názoru žalovaný obmedzil právo žalobcu
slobodne podnikať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania.

Žalovaný podal k žalobe písomné vyjadrenie, v ktorom sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom veci
a mal za to, že bola správna aj aplikácia zákonných ustanovení na predmetnú vec. Žiadal žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd v Žiline v predmetnej veci s poukazom na ust. § 250f ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods.
3 O.s.p. rozhodol o žalobe bez pojednávania. Právny zástupca žalobcu písomným podaním zo dňa
28.10.2013 vyjadril súhlas s rozhodnutím o žalobe bez pojednávania. Žalovaný správny orgán bol s
poukazom na ust. § 250f ods. 2 O.s.p. vyzvaný, aby sa v lehote 30 dní písomne vyjadril, či súhlasí s
prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, pričom zároveň bol poučený, že ak sa v stanovenej
lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemá
námietky. Žalovaný správny orgán predmetnú výzvu prevzal dňa 20.09.2013, v stanovenej lehote sa
nevyjadril, takže súd mal za to, že k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemá námietky.

Krajský súd v Žiline po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, vrátane prvostupňového rozhodnutia,
ako aj postupov oboch správnych orgánov v rozsahu danom žalobnými dôvodmi žalobcu mal za to, že
rozhodnutie žalovaného špecifikované vo výrokovej časti tohto rozsudku je potrebné zrušiť pri aplikácii
ust. § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť,
resp. nedostatok dôvodov vo vzťahu k uloženej pokute.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a zmene zákona o nelegálnej
práci, inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú
pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky
zamestnancov, vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domácich zamestnancov, osôb so
zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku a kolektívne vyjednávanie.

Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. písm. a) inšpektorát práce zabezpečuje vykonávanie inšpekcie
práce v rozsahu ustanovenom v § 2 ods. 1 a vykonávanie dohľadu, najmä dozerá, či požiadavkám
ochrany práce zodpovedajú 1. výber, umiestnenie, usporiadanie, používanie, udržiavanie a kontrola
pracoviska, pracovného prostredia, pracovných prostriedkov, ochranných prostriedkov, chemických



faktorov, fyzikálnych faktorov, biologických faktorov, faktorov ovplyvňujúcich psychickú pracovnú záťaž
a sociálnych opatrení a 2. pracovné postupy, pracovný čas, organizácia ochrany práce a systém jej
riadenia.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento
zákon neustanovuje inak, a) zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona,
z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode až v treťom bode a šiestom bode alebo
za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000 Eur, a ak v dôsledku tohto
porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej
33.000 Eur.

Podľa § 19 ods. 4 zákona č. 125/2006 Z.z. pokutu podľa odsekov 1 a 2 možno uložiť do dvoch mesiacov
odo dňa prerokovania protokolu a najneskôr do troch rokov odo dňa, keď bola porušená povinnosť.

Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2
zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na

a) závažnosť zisteného porušenia povinnosti a závažnosť ich následkov,

b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,

c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a)
prvého bodu,

d) skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,

e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

Podľa § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce, zamestnávateľ môže na plnenie svojich
úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať fyzickými osobami dohody o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a
dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o
vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej
činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). Na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o
prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa vzťahujú ustanovenia prvej časti a šiestej časti.

Prvostupňovým rozhodnutím Inšpektorát práce Žilina č. 174/2013-IZA-2.3/pok/R/B zo dňa 11.06.2013
uložil na základe oprávnenia daného ustanovením § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z.
o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom
zamestnávaní za porušenie pracovnoprávnych predpisov (§ 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z.), ktoré
bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z., ktorý
bol vykonaný v dňoch 30.08., 25.09., 09.10.2012 u zamestnávateľa - žalobcu, spočívajúce v porušení
ustanovení § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. tým, že uzatvoril bez dôvodu výnimočnosti na plnenie
svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru, nakoľko ku dňu 18.09.2012 (prehľad zamestnancov poskytnutých Sociálnou poisťovňou je
vystavený ku dňu 18.09.2012) mal evidovaných 34 zamestnancov, z toho len 6 v pracovnom pomere -
V. A., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 12.10.2011 a ďalší podľa prehľadov zamestnancov
poskytnutého poisťovňou (V. C., X. K., V. Q., C. M., C. D.) a 28 dohôd o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru - dohody o pracovnej činnosti, ktoré sú zároveň vo výrokovej časti tohto rozhodnutia
špecifikované pokutu vo výške 1.000 Eur. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán
poukázal na to, že pri výkone inšpekcie práce, ktorá bola vykonaná dňa 30.08., 25.09., 09.10.2012 u
zamestnávateľa - žalobcu orgán inšpekcie práce zistil nedostatky, ktorými boli porušené pracovnoprávne
predpisy, tieto boli zistené, resp. zachytené v protokole z výkonu inšpekcie zo dňa 10.10.2012, ktorý
tvorí podklad k rozhodnutiu. Žalobca uzatvoril bez dôvodu výnimočnosti na plnenie svojich úloh alebo



zabezpečenie svojich potrieb dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, nakoľko
ku dňu 18.09.2012 mal evidovaných 34 zamestnancov. Len so 6-timi zamestnancami mal uzatvorený
pracovný pomer, pričom ku dňu 18.09.2012 mal uzatvorených až 28 dohôd o prácach vykonávaných
mimo pracovného pomeru. Celkovo v období roku 2012 až do 18.09.2012 mal zamestnávateľ 43
dohodárov - z toho niektorí mali uzatvorené dohody aj opakovane a 15 zamestnancov mal v pracovnom
pomere. S viacerými zamestnancami žalobca skončil pracovný pomer v priebehu roka 2012 a prijal ich
do zamestnania na základe dohôd o prácach vykonaných mimo pracovného pomeru. Jednalo sa o B.
F., B. W., C. V., K. B.. Na kontrolovanej prevádzke - reštaurácia Trojičná v Tvrdošíne vykonávalo v čase
kontroly dňa 30.08.2012 o 12:00 hodine prácu 7 osôb, z toho 1 kuchár na základe uzatvorenej pracovnej
zmluvy - V. A. a 6 na základe dohôd o pracovnej činnosti. Žalobca bol vyzvaný na predloženie dokladov
zo dňa 30.08.2012 na vyjadrenie sa k zabezpečeniu personálom uvedenej prevádzky a ďalších dvoch
výdajní, takéto vyjadrenie však nedoručil. Prevádzka reštaurácie je otvorená od pondelka do piatku v
čase od 09:00 hod. do 14:30 hod.. Žalobca predložil k výkonu inšpekcie dochádzku za mesiac apríl až
august 2012, na základe ktorých sa zamestnanci vykonávajúci prácu na dohodu o pracovnej činnosti
striedajú v dvojhodinových - mimoriadne hodinových intervalov v časovom rozpätí od 06:00 do 14:00
hod.. Túto dochádzku je možné považovať za zavádzajúcu a nezodpovedajúcu reálnemu stavu aj kvôli
tomu, že v čase výkonu kontroly na prevádzke vykonávalo prácu 7 fyzických osôb. Pričom na základe
predloženej dochádzky však o 12:00 hod. mal na prevádzke žaloba skontrolovaných zamestnancov
pracovať len pán V. A. a pán V. M.. Takisto prevádzka je otvorená do 14:30 hod., čiže do tejto doby
sa vydávalo jedlo. Po 14:00 hod. sa však v mesiacoch apríl, máj a august 2012 na základe uvedenej
dochádzky na prevádzke prácu nevykonával nikto. Z množstva uzatvorených dohôd ich nepomeru k
uzatvoreným pracovným zmluvám je zrejmé, že zamestnávateľ uzatvára predmetné dohody bez dôvodu
výnimočnosti a to v rozpore so zákonom. Zamestnancom týmto vznikla škoda, ktorí nemajú nárok na
dovolenku, na náhradu príjmu pri práceneschopnosti na výpovednú dobu na zabezpečenie stravovania
minimálny mzdový nárok, ale táto škoda vznikla aj štátnemu rozpočtu. Vyskytol sa tu aj priestor na
vyplácanie tzv. čiernych peňazí - na ruku - podozrenie na vykonávanie práce vo vyššom rozsahu ako je
priznané v dochádzke. Poukázal na to, že pokuta vo výške 1.000 Eur bola uložená a predstavuje len 1%
z výšky pokuty, ktorý je správny orgán oprávnený uložiť a má skôr výchovný ako represívny charakter.

Proti predmetnému rozhodnutiu zo strany žalobcu bolo podané odvolanie. Žalobca namietal v odvolaní
skutočnosť, že inšpektorát práce nevzal do úvahy potreby spoločnosti v prevádzkach stravovacieho
zariadenia, v ktorých bola vykonávaná kontrola, ktoré sú svojou povahou zariadeniami, kde je
nepravidelný a nárazový príchod zamestnancov. Namietol aj výšku pokuty s poukazom na § 19 ods. 6
zákona č. 125/2006 Z.z..

Žalovaný správny orgán druhostupňovým rozhodnutím rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol
a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. Mal za to, že prvostupňový správny orgán
správne zistil vo veci riadne skutkový stav, pričom vyplynulo, že účastník konania ako zamestnávateľ
požiadavku výnimočnosti uzatvárania dohôd nedodržiaval, čo je zrejmé tak z počtu uzatvorených dohôd
o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pričom tento bol jednoznačne vyšší ako počet
uzatvorených pracovných zmlúv, ako aj z dĺžky obdobia, na ktoré sa tieto uzatvárali. Zamestnávateľ
okrem evidencie pracovného času žiaden relevantný doklad vo veci na podporu svojich tvrdení
nepredložil, druhostupňový správny orgán pokladal konštatovanie zamestnávateľa za nespôsobilé
privodiť zamýšľaný právny následok, ktorým bolo zrušenie napadnutého prvostupňového rozhodnutia.
Podľa názoru žalovaného prvostupňový správny orgán vo vzťahu k sankcii svoje rozhodnutie aj zákonne
a vecne odôvodnil, vrátane výšky odôvodnenia pokuty.

Žalobné námietky žalobcu vo vzťahu k zisteným porušeniam zo strany kontrolného orgánu a to
Inšpektorátu práce Žilina vo vzťahu k žalobcovi súd vyhodnotil ako nedôvodné. V priebehu správneho
konania boli preukázané špecifikované porušenia Zákonníku práce, tak ako sú tieto definované
výrokovou časťou prvostupňového rozhodnutia a to porušenie pracovnoprávnych predpisov, konkrétne
ust. § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z..

Popri pracovnom pomere ako základnom druhu pracovnoprávneho vzťahu dohody o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru predstavujú ďalšie druhy ekonomických aktivít fyzických
osôb formou závislej činnosti. Týmito sú dohoda o vykonaní práce (§ 226), dohoda o pracovnej



činnosti (§ 228a) a dohoda o brigádnickej práci študentov (§ 227 a § 228). Spoločnými znakmi
dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sú existencia hierarchie nadriadenosti a
podriadenosti a rovnaké alebo obdobné právne následky z nich vznikajúce alebo s nimi súvisiace
napr. v oblasti ochrany práce (bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci), v oblasti zodpovednosti za
škodu atď.. Na pracovnoprávne vzťahy založené dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru sa nevzťahujú tie ustanovenia Zákonníka práce a ostatných pracovnoprávnych predpisov,
ktoré sa týkajú výlučne pracovného pomeru a ktorých uplatnenie je priamo vylúčené, alebo ktorých
aplikácia vo vzťahu k dohodám nie je reálna vzhľadom na ich osobitný charakter (napr. ustanovenia o
rozvrhovaní pracovného času, tretia časť Zákonníka práce); inak sa na nich vzťahujú všetky ustanovenia
upravujúce právne vzťahy vznikajúce z titulu vzniku pracovného pomeru (napr. ustanovenia prvej časti
Zákonníka práce). Zásadný rozdiel medzi dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
a pracovným pomerom spočíva v tom, že v prípade dohôd ide o výnimočnú formu účasti na práci. Na túto
skutočnosť sa v praxi častokrát neprihliada, ba nedostatočná kontrola dodržiavania pracovnoprávnych
predpisov a snaha o zníženie nákladov zamestnávateľa z titulu neplatenia poistného vedie až k ich
zneužívaniu. Výnimočnosť týchto foriem pracovnoprávneho vzťahu vyplýva priamo zo Zákonníka práce.
V praxi je obvyklé využívanie dohôd napr. v oblasti zabezpečenia mzdovej agendy, evidencie, zaistenie
bezpečnosti fyzických osôb, stráženia objektov alebo agendy, ktorú je zamestnávateľ povinný vykonávať
podľa osobitných predpisov (napr. účtovníctvo, vykazovanie štatistických údajov, zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci a pod. ). Nie je však vylúčené, aby zamestnávateľ zabezpečil formou niektorých
z dohôd aj výkon činnosti tvoriacich predmet jeho činnosti, avšak vzhľadom na ustanovenie odseku 1
môže takéto dohody uzatvárať s fyzickými osobami len výnimočne. Formu niektorej z dohôd o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru môže zamestnávateľ využívať iba za predpokladu splnenia
Zákonníkom práce ustanovených kritérií. Týmito kritériami sú:

- vymedzenie práce jej výsledkom; v tomto prípade možno uzavrieť dohodu o vykonaní práce (napr.
dohoda o zhotovení oplotenia firmy),

- vymedzenie práce príležitostnou činnosťou; v tomto prípade možno využiť dohodu o pracovnej činnosti
alebo dohodu o brigádnickej práci študentov (napr. dohoda o upratovaní priestorov firmy).

Hlavný rozdiel medzi týmito dohodami spočíva v tom, že dohodu o brigádnickej práci študentov môže
zamestnávateľ uzavierať výlučne s fyzickou osobou s postavením študenta, zatiaľ čo pri dohode o
pracovnej činnosti s akoukoľvek fyzickou osobou spôsobilou uzavierať pracovnoprávne vzťahy, ako
aj v tom, že na základe dohody o brigádnickej práci študentov možno vykonávať prácu v rozsahu
neprekračujúcom v priemere polovicu určeného týždenného pracovného času, kým pri dohode o
pracovnej činnosti je určený limit najviac 10 hodín týždenne.

Nesporné sú kontrolné zistenia v jednotlivých dňoch, ktoré vykonal prvostupňový správny orgán.

Z výpisu z Obchodného registra žalobcu je zrejmé, resp. zrejmý predmet podnikateľskej činnosti
žalobcu - obchodná činnosť v rozsahu voľnej živnosti, ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach
s prevádzkovaním pohostinských činností v týchto zariadeniach a iné. Takisto je nesporné, že so
žalobcom bol spísaný protokol o výsledku inšpekcie podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na
§ 13 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 125/2006 Z.z. zo dňa 10.10.2012. Nesporné boli aj
tie zistenia, že žalobca mal ku dňu 18.09.2012 uzatvorených 28 dohôd o prácach vykonávaných
mimo pracovného pomeru, ktoré zároveň sú špecifikované vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a
takisto bolo nesporné, že zamestnávateľ mal uzatvorených k tomuto dňu, resp. mal 6 zamestnancov v
pracovnom pomere. Pričom celkovo v období roku 2012 mal zamestnávateľ 43 dohodárov, z toho niektorí
mali uzatvorené dohody aj opakovane a 15 zamestnancov v pracovnom pomere. Tieto skutočnosti
žalobca žiadnym spôsobom nenamietal. Nedôvodná je teda námietka nesprávneho právneho posúdenia
splnenia predpokladov výnimočnosti, teda vo vzťahu k uzatváraným dohodám o pracovnej činnosti
podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Keďže Zákonník práce jednoznačne favorizuje zamestnávanie
osôb v pracovnom pomere, ktorý pracovný pomer garantuje zamestnancovi väčšiu mieru ochrany pred
výkonom pracovných činností na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
To sa prejavuje okrem iného stanovením zákonnej podmienky výnimočnosti takýchto dohôd, ako aj
obmedzením predmetu a rozsahu pracovnej činnosti, ktorú možno na ich základe vykonávať. Pre
dohodu o vykonaní práce Zákonník práce stanovuje okrem iných náležitostí aj vymedzenie pracovnej
úlohy, určenie doby, v ktorej sa má pracovná úloha vykonávať a predpokladaný rozsah práce. Bolo



preukázané v rámci administratívneho konania, že v priebehu roku 2012 boli opakovane uzatvárané
dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru - jednalo sa o fyzické osoby B. F., ktorá mala
uzatvorenú dohodu od 11.10.2011 do 30.12.2011, následne mala dohodu od 01.01.2012 do 31.03.2012,
potom pracovnú zmluvu od 01.04.2012 do 31.05.2012, následne to bola dohoda od 01.06.2012 do
30. resp. 06.08.2012. Ďalej B. W. mala pracovnú zmluvu od 16.03.2010 do 31.03.2012, následne
dohodu od 01.04.2012, C. V., ktorá mala pracovnú zmluvu od 26.05.2011 do 31.05.2012, následne
dohodu od 01.06.2012, K. B. pracovnú zmluvu mala od 16.03.2010 do 31.03.2012 a následne dohodu
od 01.04.2012. Takisto bolo počas kontroly dňa 30.08.2012 nesporne zistené, ktorá kontrola bola
vykonávaná o 12:00 hodine, že na kontrolnej prevádzke bolo 7 osôb, z toho jeden kuchár - V. A. na
základe pracovnej zmluvy a ostatní 6 boli na základe dohôd o pracovnej činnosti. Pričom na druhej strane
v zmysle evidencie pracovného času mali byť na prevádzke len dvaja zamestnanci. Aj z uvedeného bolo
teda zjavné, že potreba práce u tohto zamestnávateľa bola vzhľadom na uvedenú situáciu reálne vyššia
ako je vykázaná v predmetnej evidencii, čo činí námietku žalobcu vo vzťahu k malému rozsahu prác aj
podľa názoru súdu za zavádzajúcu a neopodstatnenú. Z tohto dôvodu vzhľadom na to, že v danom čase
rozsah pracovného času zamestnancov - dohodárov, ktorí sa mali striedať v dvojhodinových intervaloch,
resp. mimoriadne v hodinových intervaloch v časovom rozpätí od 06:00 do 14:00 hodiny, nezodpovedal
ani otváracím hodinám prevádzky, ktorý bol od pondelku až do piatku od 09:00 hod. do 14:30 hod..

Žalobca teda nepreukázal splnenie predpokladu výnimočnosti uzatvárania predmetných dohôd o
prácach vykonaných mimo pracovnej činnosti a jeho námietky súd vyhodnotil len ako námietky účelové
s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za uloženú pokutu. Taktiež je možné konštatovať, že dohody o
pracovných činnostiach, nachádzajúce sa v administratívnom spise sú formulované veľmi všeobecne,
pričom zamestnávateľ nedodržal požiadavku výnimočnosti uzatvárania dohôd, čo je zrejmé z počtu
uzatvorených dohôd o prácach vykonaných mimo pracovného pomeru, ako aj z dĺžky obdobia, na ktoré
tieto uzatváral, keď tieto zamestnávateľ - žalobca uzatváral opakovane.

Ďalej súd vyhodnotil ako neodôvodnenú námietku žalobcu, v ktorej žalobca tvrdí, že správny orgán
obmedzil právo žalobcu slobodne podnikať s poukazom na čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Krajský súd v Žiline uvádza, že prvostupňový správny, ani žalovaný správny pri výkone
svojich kompetencií, resp. právomoci nijakým spôsobom neobmedzili právo žalobcu slobodne podnikať.
Kompetencie kontrolovať podnikateľské subjekty, ktoré zamestnávajú fyzické osoby, či už na základe
pracovných zmlúv, resp. na základe dohôd o pracovných činnostiach vyplývajú priamo zo zákonného
splnomocnenia s poukazom na § 2 ods. 1 a § 7 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z.

Krajský súd v Žiline, ale vzhliadol ako dôvodnú námietku žalobcu vo vzťahu k nedostatku odôvodnenia
výšky uloženej pokuty zo strany prvostupňového správneho orgánu, resp. aj žalovaného správneho
orgánu.

Podľa ust. § 245 ods. 3 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej
voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť právneho rozhodnutia.

Je zrejmé, že pokuta bola uložená pri aplikácii ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z.

Podľa § 21 ods. 3 zák. č. 125/2006 Z.z. na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods.
3 písm. d), e), i) a t), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní (zák. č. 71/1967 Zb.) ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné
predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia
podľa tohto zákona.

Podľa § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) v odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení



dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Je potrebné poukázať v tejto súvislosti na ustálenú judikatúru správnych súdov (pozri napr. rozsudok
NS SR sp. zn. 3SžoKS/64/2006, rozhodnutia ZSP 69/2008, ZSP 58/2009, či rozsudok NS SR sp. zn.
5Sžo/204/2010), v prípade správneho trestania súd sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie
sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt,
samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia ( v danom prípade
do 100.000,- Eur ) je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť pokuta uložená v
ľubovoľnej výške. Voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má
príslušný orgán zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky,
dobu protiprávnosti, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel
s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Pri uložení pokuty správny orgán
prihliadne na závažnosť, spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania.

Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len Dohovor), ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na
odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je
nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania.

Tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a podľa § 47 ods. 3
Správneho poriadku povinnosť súdu a správneho orgánu nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Ak tak neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou
spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi sa
postupom súdu odníme možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 pís. f) O.s.p., § 250j ods. 2 pís. d)
O.s.p.) a súčasne postupujú aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pôsobenia sankcie
- individuálnej a generálnej, pričom v preskúmavanej veci, podľa názoru súdu žalovaný správny orgán
nezohľadnil všetky kritéria, ktoré sú ustanovené v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce.
Je nepochybné, že tieto skutočnosti žalobca už namietal aj v odvolaní proti prvostupňovému správnemu
orgánu, že pri ukladaní pokuty nerešpektoval zmocnenie zákona uvedené v § 19 ods. 6 zákona č.
125/2006 Z.z. a to, že pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 nezohľadnil najmä

a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov,

b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,

c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a)
prvého bodu,

d) skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa, alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,

e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

Žalovaný (resp. prvostupňový správny orgán) sa obmedzil v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k výške
uloženej pokuty len na zistenie, že pokuta vo výške 1.000 Eur predstavuje len 1% z výšky pokuty, ktorú je
správny orgán oprávnený uložiť a že má skôr výchovný ako represívny charakter. Ďalej, že ju považuje
za primeranú zisteniam inšpekcie práce a konaniu účastníka konania. Súd takéto odôvodnenie pokuty
považuje za nedostačujúce aj s poukazom na ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku (zákon č. 71/1967
Zb.).

Súd v tejto súvislosti poukazuje na § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z., keď žalovaný (resp. aj
prvostupňový správny orgán) podľa názoru je povinný vychádzať z kritérií, ktoré sú uvedené tomto



v ustanovení, podľa ktorého ustanovenia Inšpektorát pri ukladaní pokuty zohľadňuje jej preventívne
pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na skutočnosti uvedené v pís. a) až e) ust. § 19
ods. 6 zák. č. 125/2006 Z.z. a následne potom môže prihliadnuť aj na iné zistenia v preskúmavanej veci.
Žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán nekonštatoval závažnosť zisteného porušenia povinností a
závažnosť ich následkov (neberúc do úvahy vznik škody zamestnancom resp. štátnemu rozpočtu), počet
zamestnancov zamestnávateľa, riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, nekonštatoval
skutočnosť, či zistené porušenia povinností sú dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce
u zamestnávateľa, alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku. Takisto nekonštatoval, či ide o opakované
zistenie toho istého nedostatku. Podľa názoru súdu ustanovenie § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z.
treba vykladať tak, že pri ukladaní pokuty a pri určovaní jej výšky podľa § 19 ods. 1 pís. a) zák. č. 125/2006
Z.z. treba prihliadať najmä na skutočnosti uvedené v písm. a) až e) zákona č. 125/2006 Z.z., teda tie ktoré
sú uvádzané a vyšpecifikované v predmetnom ustanovení zákona. Samozrejme nič nebráni správnemu
orgánu pri využití diskrečnej právomoci - pri ukladaní pokuty využiť následne aj iné kritéria, ktoré nie sú
uvedené v tomto ustanovení, teda v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. tak, ako to konštatuje žalovaný
správny orgán vo svojom písomnom vyjadrení, ako napr. účelovo písaná evidencia, uzatváranie dohôd
s osobami, ktoré boli u žalobcu predtým zamestnané v pracovnom pomere a pod..

Vzhľadom na uvedené skutočnosti došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného správneho orgánu pri
aplikácii ust. § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a to pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k výške uloženej pokuty.
Žalovaný správny orgán opätovne rozhodne vo veci a výšku uloženej pokuty náležitým spôsobom
odôvodní s poukazom na ust. § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene zákona
o nelegálnej práci v spojení s § 47 ods. 3 Správneho poriadku.

Žalobca bol v konaní úspešným účastníkom konania, preto má pri aplikácii ust. § 250k ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu trov konania. Tieto si uplatnil prostredníctvom právneho zástupcu vo vyčíslení trov
konania prijatom na tunajšom súde dňa 05.11.2013 v celkovej výške 331,13 Eur, spočívajúcich z trov
právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to:

1/ prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 28.08.2013 vo výške 130,16 Eur,

2/ spísanie a podanie žaloby zo dňa 05.09.2013 vo výške 130,16 Eur; z režijného paušálu 2 x 7,81 Eur
a 20 % DPH (zo sumy 275,94 Eur) vo výške 55,19 Eur.

Súd preskúmal písomnú špecifikáciu uplatnených trov konania predloženú právnym zástupcom žalobcu
a priznal žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcich zo súdneho poplatku a z trov právneho
zastúpenia za dva úkony právnej služby a hotové výdavky podľa špecifikácie.

A/ Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb vždy v znení ku dňu vykonania úkonu (ďalej len vyhláška) je výpočtovým
základom na účely tejto vyhlášky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Výpočtový základ pre rok 2013 predstavuje sumu 781 Eur.

Podľa § 11 ods. 4 vyhlášky je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna
šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku. V dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo
veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške
jednej trinástiny výpočtového základu.

Jedna šestina výpočtového základu pre rok 2013 predstavuje sumu 130,17.



V predmetnej veci sa jednalo o prieskum rozhodnutia o tzv. inom správnom delikte, a teda za
zastupovanie v takejto veci za jeden úkon právnej služby patrí odmena vo výške jednej šestiny
výpočtového základu. Súd pri výpočte trov konania vychádzal z uplatnených súm tarifnej odmeny,
nakoľko v zmysle § 13 ods. 1 vyhlášky môže advokát základnú sadzbu tarifnej odmeny znížiť (130,16
Eur).

Súd priznal odmenu za dva úkony právnej služby, a to za:

1. prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 28.08.2013, ako vyplýva z
plnomocenstva doloženého k žalobe, v súlade s § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s § 20c vyhlášky vo
výške 130,16 Eur,

2. písomne podanie na súd - žalobu zo dňa 05.09.2013 v súlade s § 14 ods. 1 písm. b) v spojení s § 20c
vyhlášky vo výške 130,16 Eur; odmena za úkony právnej služby spolu vo výške 260,32 Eur.

B/ Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky možno od klienta požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za
každý úkon právnej služby - tzv. režijný paušál. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na
jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

Súd v súlade s § 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal ako hotové výdavky právneho zástupcu aj režijný
paušál za rok 2013 (2 x 7,81 Eur); režijný paušál spolu 15,62 Eur.

C/ Súd priznal v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky DPH (20 %) vo výške 55,19 Eur, o ktorú sa zvýšila
súdom priznaná odmena za úkony právnej služby a náhrady, keďže mal preukázané podľa osvedčenia
o registrácii pre daň z pridanej hodnoty vydaného dňa 15.08.2008 pre identifikačné číslo 2022452476,
že právny zástupca žalobcu je platiteľom dane od 05.09.2008.

D/ Súd priznal ako trovy konania aj zaplatený súdny poplatok vo výške 70 Eur.

Uvedený sumár úkonov právnej služby a ich hodnoty považuje súd podľa konkrétnych okolností
predmetného prípadu za účelný a hospodárny (z hľadiska odmeňovania) pre uplatňovanie príslušného
práva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne trojmo
prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave.

Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p..