Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoE/368/2011 z 28. 11. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 28. novembra 2011, sp. zn. 41CoE/368/2011, ECLI:SK:KSBB:2011:6107200266.1
Krajský súd Banská Bystrica | 41CoE/368/2011 | ECLI:SK:KSBB:2011:6107200266.1 | 2011-11-28 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c3b52638-bfea-4653-8447-d2dd363484d6
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2011:6107200266.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/368/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6107200266
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6107200266.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému S. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXXX/XX, XXX
XX N. N., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom, Exekútorský úrad so sídlom Štúrova
784/52, 962 12 Detva pod sp. zn. EX 3/2007, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.621,48
Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
č.k.2Er/12/2007-18 zo dňa 12. mája 2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/12/2007-18 zo dňa 12. mája 2011 vo výroku,
ktorým okresný súd exekúciu zastavil,   p o t v r d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/12/2007-18 zo dňa 12. mája 2011 vo výroku,
ktorým okresný súd rozhodol o náhrade trov exekúcie  m e n í  tak, že oprávnený je povinný uhradiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 299,80 Eur.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 2Er/12/2007-18 zo dňa 12. mája 2011 exekúciu zastavil
a oprávnenému uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 305,28 Eur v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
sp. zn. SR 2139/06 zo dňa 19. 06. 2006, vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave. Ďalej uviedol, že
medzi oprávneným a povinným bola dňa 27. 07. 2005 uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXX, na
základe ktorej oprávnený poskytol finančné prostriedky vo výške 995,82 Eur a povinný sa zaviazal
poskytnuté finančné prostriedky splácať v dohodnutých splátkach. Zmluvu uzavretú medzi účastníkmi
konania okresný súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Pri skúmaní rozhodcovskej doložky v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, súd vzal do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky, teda skúmal, či rozhodcovská doložka, začlenená v rámci podmienok
štandardnej zmluvy, nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a
to v neprospech spotrebiteľa.  Podmienky uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy posúdil podľa smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993, ust. § 53 ods.
1, § 54 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka, rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom
C-40/08, rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Cofidis C-473/00 a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci
Mostaza Claro C-168/05.



Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre
exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by
v konaní vystupoval na strane žalovaného. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť
svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinností zo strany oprávneného je vo
väčšine prípadných sporov vylúčené. Už túto skutočnosť považoval za neprijateľnú podmienku, a to v
neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému
konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v
zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, teda dodávateľ musí mať
istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci
zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Takýto záver podporuje i množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, vedených na okresnom súde, kde rozhodcovské
rozsudky, ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného, vykazujú značnú dávku
podobnosti, čo naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zmluvnou stranou
a tiež vedie k pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany
rozhodcov.

V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a naplnenia
cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, súd
musel prijať záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a to v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská
doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým
súdom. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá
zákonom č. 568/2007 Z.z., účinným od 1. januára 2008, zaviedla do ustanovenia § 53 ods. 4 písm.
r) znenie: „za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie,
ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým
mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, v danej veci boli splnené
podmienky na zastavenie exekúcie podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

O trovách exekúcie okresný súd rozhodol podľa ust. § 200 ods.  2, ust. § 197 ods. 1 a ust. § 203 ods. 1
Exekučného poriadku. Nakoľko oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného
titulu, ktorého legitimitu založil na neprijateľnej rozhodcovskej doložke, procesne zavinil, že sa exekúcia
musela zastaviť, a preto mu súd uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi vzniknuté trovy. Súdny
exekútor si vyúčtoval trovy exekúcie spolu vo výške 314,40 Eur. Okresný súd nepriznal súdnemu
exekútorovi hotové výdavky predstavujúce materiálové náklady (kancelárske a telefónne náklady,
fotenie) vo výške 7,60 Eur, pretože súdny exekútor nepreukázal ich jednoznačnú existenciu, prípadne
nespochybniteľnú výšku. Zároveň poukázal na to, že v praxi je nemysliteľné, aby súd pri každom jednom
rozhodovaní o trovách exekúcie pracne preskúmaval takéto, z pohľadu celkových trov exekúcie, iba
nepatrné položky, ktoré sú vo väčšine prípadov v konečnom dôsledku aj tak objektívne nepreskúmateľné.
Pokiaľ súdnemu exekútorovi z titulu takéhoto typu položiek nejaké materiálové náklady vzniknú, okresný
súd bol toho názoru, že tieto sú zahrnuté v tzv. paušále, t.j. v náhrade za jednotlivé úkony podľa ust. § 15
vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“).
V súlade s ust. § 4 ods. 1, ust. § 5 ods. 1 a ust. § 22 vyhlášky a Exekučným poriadkom súd určil výšku
účelne vynaložených trov exekúcie súdnemu exekútorovi v sume 305,28 Eur. Táto suma pozostáva z
odmeny z vymoženej sumy  vo výške 227,- Eur, náhrady hotových výdavkov 27,40 Eur a 20 % DPH
v sume 50,88 Eur.

Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Na odôvodnenie uviedol,
že sa nestotožňuje s rozhodnutím napadnutého uznesenia z dôvodu, že  smernica Rady 93/13/
EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do
právneho systému platného na území Slovenskej republiky, preto slovenský súd ju nemôže používať
ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto



smernica obsiahnutá. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke, ako neprijateľnej zmluvnej podmienke
uviedol, že z textu rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne
určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Existenciu rozhodcovskej doložky a jej súladnosť s
právnym poriadkom Slovenskej republiky už skúmal sám rozhodcovský súd pri skúmaní svojej vecnej
príslušnosti pri začatí rozhodcovského konania. Rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme,
preto vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od bydliska účastníkov konania nemala žiaden relevantný
význam pre výsledok konania, resp. pre nemožnosť uplatnenia procesných práv účastníka. Poukázal
ďalej na to, že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou,  nakoľko umožňuje
každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania
alebo súdneho konania.

Ďalej odvolateľ uviedol, že platnosť právneho úkonu je potrebné hodnotiť v čase jeho uzavretia a
bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Dôležité
preto je, či doložka sama o sebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi
súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné
podľa vnútroštátneho práva, ako aj práva európskeho. Rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej
doložky prebieha v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Na záver poukázal na to, že
okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, pretože rozhodcovský rozsudok bol
predmetom skúmania zo strany súdu už pri udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Keďže predmetná
exekúcia prebieha v súlade s platnými právnymi predpismi, nestotožnil sa ani s trovami exekúcie
priznanými súdnemu exekútorovi. Poukázal na  ust. § 28 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), podľa ktorého
od dane sú oslobodené univerzálne poštové služby. Od dane je oslobodené aj dodanie tovaru, ktorý
súvisí s poskytovaním univerzálnou poštovou službou. Súčastne odvolateľ poukázal na ust. § 196
Exekučného poriadku, podľa ktorého za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa
osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty. Podľa jeho názoru okresný súd
v rozpore so zákonom vypočítal výšku 20 % DPH z celkovej sumy, ktorá okrem odmeny zahrňovala aj
výšku  hotových výdavkov.  Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací)  prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného
proti výroku, ktorým okresný súd exekúciu zastavil nie je možné vyhovieť. Odvolanie oprávneného proti
výroku o náhrade trov exekúcie odvolací súd považoval dôvodné.

Odvolací súd zo spisu zistil, že súdny exekútor JUDr. Ján Debnár podal dňa 08. 01. 2007 na okresnom
súde žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn.
SR 2139/06 zo dňa 19. 06. 2006, vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským
rozsudkom  bolo vyhovené návrhu v časti o zaplatenie sumy 1.631,48 Eur (49.150,- Sk) a úroku z
omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.626,50 Eur (49.000,- Sk) od 16. 03. 2006 do zaplatenia,
a to z titulu nesplateného úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere zo dňa 27. 07. 2005. Okresný
súd dňa 10. 01. 2007 vydal poverenie č. 5601 * 025090 na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor podaním
zo dňa 13. 04. 2011 si vyčíslil trovy exekúcie vo výške 314,40 Eur. Okresný súd napadnutým uznesením
exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške
305,28 Eur.

Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere)
spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, s prihliadnutím na povahu účastníkov a vopred pripravený obsah
zmluvy na predtlačenom formulári, medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa



ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na tento právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom bolo preto
potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva a tomuto zisteniu bolo potom potrebné podriadiť
aj ďalší procesný postup okresného súdu.

Do slovenskej legislatívy boli prevzaté viaceré smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú
ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo, či nepriamo dotýkajú. Takouto smernicou je aj smernica Rady
93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na ktorú v napadnutom
rozhodnutí odkazuje okresný súd. Smernica je podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý článok
249 Zmluvy o založení ES) záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa
má dosiahnuť. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým
sa zmenil a dopnil zákon č. 40/1964 Zb., t.j. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (jedná
sa o ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka), a to s účinnosťou od  01. 04. 2004.

Úpravu  spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nie je možné považovať za taxatívnu, pretože
je možné vychádzať aj z osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), a to
predovšetkým z ust. § 2 písm. a) a b) definujúcich zmluvné strany a z ust. § 6 upravujúceho zákaz
diskriminácie spotrebiteľa. Podľa ust. § 6 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie
konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona
rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie
alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby; môže privodiť
ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a
pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie
zmluvnej slobody.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). V ustanovení § 53 ods. 3 Občiansky zákonník len
príkladmo uvádza, ktoré podmienky je možné považovať za neprijateľné Podľa ust. § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách spôsobujú neplatnosť zmluvy aj podľa ust. § 39
Občianskeho zákonníka, pokiaľ tieto podmienky sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa článku 3 bodu 1 vyššie citovanej smernice rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993  zmluvná podmienka,
ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode
spotrebiteľa.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere č. XX. zo dňa
27. 07. 2005, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je rozhodcovská
doložka, ktorú okresný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. V danom prípade rozhodcovská doložka
je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,  ktoré sú súčasťou zmluvy o pôžičke, pričom
v článku 17. týchto podmienok si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré  vzniknú z tejto
zmluvy, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s, so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava,
IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa vložka
č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie
bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku



tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

V posudzovanom prípade rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva aj z
jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Z
uvedeného vyplýva, že takto dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal
práva na účinnú procesnú ochranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je
v právnom štáte neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je preto podľa ust.
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so smernicou Rady
č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 5. apríla 1993. Okresný súd preto dospel k správnemu záveru,
keď exekúciu podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní zastavil.

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie okresného súdu aj v napadnutej časti výroku o náhrade
trov exekúcie, a to v rozsahu podaného odvolania.

Podľa ust. § 196 ods. 1 Exekučného poriadku v znení platnom v čase začatia exekučného konania (ku
dňu 02. 01. 2007) za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa
osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného,
súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Po preskúmaní rozhodnutia o náhrade trov exekúcie odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade
oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorého legitimitu založil
na neprijateľnej rozhodcovskej doložke, čím zavinil zastavenie exekúcie. Z uvedeného dôvodu okresný
súd správne rozhodol, keď oprávneného zaviazal na náhradu trov exekúcie podľa ust. § 203 ods. 1
Exekučného poriadku.

Odvolací súd sa však stotožnil s tvrdením oprávneného, že okresný súd v rozpore so zákonom priznal
súdnemu exekútorovi 20 % DPH aj z hotových výdavkov. Z ustanovenia § 196 ods. 1, vety druhej
Exekučného poriadku vyplýva, že o daň z pridanej hodnoty sa zvyšuje len odmena súdneho exekútora.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že okresný súd nerozhodol v súlade s citovaným ust. § 196 ods. 1
Exekučného poriadku, keď súdnemu exekútorovi priznal daň z pridanej hodnoty aj z náhrady hotových
výdavkov.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu vo výroku,
ktorým exekúciu zastavil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.  potvrdil a vo výroku o náhrade trov exekúcie
podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil tak, že súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie v celkovej
sume 299,80 Eur. Táto suma pozostáva z odmeny vo výške 227,- Eur, náhrady hotových výdavkov v
sume 27,40 Eur a z 20 % DPH vypočítanej z odmeny v sume 45,40 Eur.

Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi senátu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.