Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/110/2012 z 28. 6. 2012 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 28. júna 2012, sp. zn. 4CoE/110/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3802899680.1 Krajský súd Trenčín | 4CoE/110/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3802899680.1 | 2012-06-28 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2b5183a-c9d5-42cb-8196-5491da333b77 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3802899680.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/110/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3802899680
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3802899680.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s., so sídlom
Mamateyova 17, Bratislava, IČO: 35937874 proti povinnému: FASHION TIME s.r.o., so sídlom Námestie
SNP 706, Nitrianske Pravno, IČO: 36295418 (vymazaný z obchodného registra), pre vymoženie istiny
vo výške 7.200,92 eur (216.935,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu
Okresného súdu Prievidza zo dňa 02. decembra 2011, č. k. 15Er/2038/2002-16 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie z r u š
u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Súdnemu exekútorovi JUDr, Jozefovi Kaduchovi, Exekútorský úrad Žilina, so sídlom Dolný Val
30, náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení uviedol, že návrhom zo dňa 18.09.2002 sa
oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 216 935,--
Sk s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým sú právoplatné a vykonateľné Platobné
výmery Všeobecnej zdravotnej poisťovne č. 3090/99 b,c, všetky zo dňa 28.09.1999. Poverenie na
vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Kaduchovi udelené tunajším súdom dňa
04.11.2002. Súdny exekútor doručil súdu dňa 27.07.2010 podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu
výmazu povinného z obchodného registra. Súdom bolo z výpisu z obchodného registra povinného
preukázané, že Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 5K 108/04 - 65 zo dňa 08.11.2005, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 10.12.2005, zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka
FASHION TIME, s.r.o., Námestie 706, Nitrianske Pravno, IČO: 36 295 418 pre nedostatok majetku
dlžníka. Podľa § 68 ods. 1 v spojení s § 68 ods. 2, 3, 4 Obch. zák. sa obchodná spoločnosť
dňom 14.01.2006 z obchodného registra vymazáva. Spoločnosť nemá právneho nástupcu. Z vyššie
uvedenému vyplýva, že povinný tak ako je označený v návrhu na vykonanie exekúcie zanikol bez
právneho nástupcu, tým stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. nemá právnu subjektivitu a preto
by ďalšie pokračovanie exekúcie bolo neprípustné. Nakoľko ide o neodstrániteľnú vadu konania, bolo
rozhodnuté tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Zastavenie exekúcie právne posúdil
podľa § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa § 19 a §104 ods. 1 a § 107 ods.
4 O.s.p.. Udelením poverenia na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu exekútorovi právo na náhradu
trov exekúcie. Súdnemu exekútorovi prináleží za výkon exekučnej činnosti odmena, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času v súlade s § 196 Exekučného poriadku a § 200 ods. 1 Exekučného
poriadku v znení platnom v čase začatia exekúcie. V zásade platí, že súdny exekútor má právo na
náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku, a tieto v princípe znáša povinný /§ 197 ods.
1 Exekučného poriadku/. Z tejto zásady vyplývajú výnimky, kedy je možné zaviazať oprávneného k
náhrade trov a tieto sú upravené v § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, a to i len pri spôsobe ukončenia
exekúcie jej zastavením z dôvodu zavinenia oprávneným, alebo v prípade nemajetnosti povinného.
Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k úhrade trov súdneho exekútora musí zvážiť, ktoré trovy
potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod



zastavenia exekúcie. Rozsah tejto povinnosti na náhradu podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku je
daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Nie je možné
postihovať alebo hodnotiť správanie oprávneného v priebehu exekučného konania, pretože prípadná
povinnosť oprávneného k náhrade trov exekúcie sa viaže výlučne len k procesnému hľadisku, a to je
v tomto prípade ukončenie exekúcie zastavením z dôvodu zániku povinného. Samotnú skutočnosť, že
došlo po štyroch rokoch od začatia exekučného konania k výmazu povinného z obchodného registra,
nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať
dôvod zastavenia exekúcie. Výnimkou z tejto situácie, keď oprávnený nebol náležite opatrný a uvážlivý
pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie, môže byť situácia, keď mal k dispozícii poznatky o
takejto skutočnosti. Povinnosť oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku sa viaže na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti existujúceho subjektu. Ani na základe
tohto odseku nie je možné zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade zastavenia
exekúcie z dôvodu zániku povinného- právnickej osoby. Uvedené preto vedie súd k záveru, že súdnemu
exekútorovi v tejto výnimočnej situácii nie je možné priznať náhradu trov exekúcie. Exekútor ako
nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a
nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim
súhlasom stať sa súdnym exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené
riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník
exekučného konania / v časti trov/. Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v
zhode i s právnym názorom vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele
proti Belgicku /rozsudok z 23.11. 1983/. Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých
rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR /napr. IV. ÚS 27/08 zo dňa 24.1.2008, uznesenie č. II.ÚS
272/08 z 22.10. 2008, uznesenie I.ÚS 438/08 zo dňa 17.12.2008, uznesenie I.ÚS 256/08 z 7.8. 2008
a iné/, v ktorých opakovanie poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú
uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným
dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho
v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Len nad rámec uvedeného súd udáva, že
obdobné stanovisko zaujal aj Ústavný súd ČR vo svojich skorších rozhodnutiach , ako napr. uznesenie
sp. Zn. II.ÚS 150/04, III. ÚS 283/06, IV.ÚS 180/06, III. ÚS 118/05, III. 158/05, II.ÚS 294/05 a iné/. Súd
v zmysle hore uvedeného trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. Považuje však za potrebné
uviesť, že uvedená problematika nie je v praxi všeobecných súdov jednotná a ustálená.

Proti tomuto uzneseniu a to jeho výrokovej časti o nepriznaní trov exekúcie podal v zákonnej
lehote odvolanie súdny exekútor. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Argumentoval tým, že
ustanovenie § 196 ods. 1 Exekučného poriadku stanovuje, že súdnemu exekútorovi patrí odmena,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času a z uvedeného vyplýva, že tieto mu patria vždy.
Ďalej, že z ustanovenia § 197 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie zvyčajne platí
povinný a ustanovenie § 200 ods. 2 ustanovuje, že ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne
aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Zároveň sa domnieval, že na základe ustanovenia §
203 Exekučného poriadku je možné analogicky oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie, keďže
došlo k výmazu povinného z Obchodného registra a dňom výmazu povinný stratil všetok majetok, z
čoho vyplýva, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie. V nadväznosti na ustanovenie
§ 203 ods. 2 tieto trovy exekúcie má znášať oprávnený. K argumentácii súdu o predvídavosti dôvodu
zastavenia exekúcie uviedol, že oprávnený už pri podaní návrhu môže predvídať nevymožiteľnosť svojej
pohľadávky, keďže nedošlo k jej dobrovoľnej úhrade v dobe stanovenej súdnym rozhodnutím. S ohľadom
na skutočnosť, že súdy sa pri argumentácii často opierajú o rozhodnutia ESĽP v prípade Mussele
vs Belgicko, upozornil, že argumentácia súdov vychádza z nesprávneho posúdenia celého prípadu
a opiera sa o pasáže spomínaného rozhodnutia, ktoré sú vytrhnuté z kontextu, čo má za následok
nepriznávanie trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Na podloženie svojich tvrdení urobil analýzu k
prípadu Mussele, z ktorej vyplýva, že pán Mussele, ešte ako advokátky koncipient vopred vedel, že je
povinný zastupovať nemajetné osoby v trestných veciach, pričom je podstatný rozdiel medzi exekučným
a trestným konaním už len z dôvodu, že súdny exekútor nikoho nezastupuje, ale koná nestranne na
základe rovnosti účastníkov konania. Považoval za nedôstojné, že súdny exekútor je súdmi stavaný
na nižšiu profesijnú úroveň, teda na úroveň koncipienta, už len s ohľadom na dosiahnuté vzdelanie,
prax a povinnosti. Ďalej uviedol, že Exekučný poriadok ani vyhláška o odmenách súdnych exekútorov
sa nezmieňuje o náhradách trov exekúcie pri vymáhaní pre nemajetných oprávnených. Považoval
preto argumentáciu súdov s prípadom Mussele vs Belgicko za účelovú a neodôvodnenú. Navrhol, aby



odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby
rozhodnutie súdu zmenil tak, že mu budú priznané trovy exekúcie v celom rozsahu, tak ako si ich uplatnil
vo výške 97,07 eur s DPH.

Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu vo výroku o trovách
exekúcie, bez nariadenia pojednávania /§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p./ a dospel k záveru, že odvolanie
súdneho exekútora je dôvodné.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie v danej veci začalo dňom 25.09.2002, kedy
podal oprávnený návrh na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Kaduchovi so sídlom v
Žiline. Exekučné konanie sa preto riadi Exekučným poriadkom v znení platnom v čase začatia konania /
Exekučný poriadok v znení platnom do 31. 08. 2005/. Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku platného
v čase začatia exekučného konania, náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Výnimku z tejto zásady
ustanovoval Exekučný poriadok v § 203 ods. 1 a 2, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie /ods. 1/, a ak
sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich
oprávnený /ods. 2/.

Súd prvého stupňa trovy exekúcie posudzoval podľa ustanovení § 197 a § 203 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom v čase začatia konania. Správne posúdil, že nie sú splnené podmienky pre
uloženie trov exekúcie oprávnenému podľa § 203 ods. 1 z dôvodu, že oprávnený zastavenie exekúcie
nezavinil, nakoľko k výmazu povinné došlo až po štyroch rokoch od začatia exekučného konania. Súd
prvého stupňa však nesprávne posúdil nepriznanie trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku, z ktorého ustanovenia vyplýva, že oprávaný je povinný uhradiť trovy exekúcie, ak k zastaveniu
exekúcie došlo z dôvodu nemajetnosti povinného. Súd prvého stupňa nedostatočne venoval pozornosť
tomu, z akého dôvodu došlo ex offo k výmazu povinného z obchodného registra, ktorá skutočnosť má
dopad na dôvod zastavenia exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku a následne aj na rozhodnutie
o trovách exekúcie. Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. l
písm. h/ Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku, v ktorom prípade musí uhradiť trovy exekúcie oprávnený. Ak súd zistil nedostatok majetku a
konkurzné konanie pre nedostatok majetku dlžníka zastavil, prichádza do úvahy zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu
trov exekúcie, a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu existencie iného dôvodu,
pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Právny záver súdu prvého stupňa, ktorým ustálil dôvod zastavenia
exekúcie podľa § 57 ods. l písm. g/ Exekučného poriadku, treba považovať bez zohľadnenia dôvodov,
pre ktoré došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.11.2005 č. k. 5K108/04-65
k zamietnutiu návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka - povinného pre nedostatok majetku
dlžníka a následne k jeho výmazu z obchodného registra, za vecne nesprávne. Preto rozhodnutie
súdu prvého stupňa o trovách exekúcie nemožno považovať za správne. Odvolací súd poukazuje na
rozhodnutia Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 16/2011 zo dňa 26.01.2012, sp. zn.
3 M Cdo 10/2011 zo dňa 24.11. 2011, sp. zn. 5 M Cdo 15/2011 zo dňa 19.01. 2012, v ktorých už takýto
názor bol vyslovený, a tým aj zjednotená súdna prax v tejto otázke.

Keďže súd prvého stupňa vychádza pri rozhodovaní o trovách exekúcie z nesprávneho právneho
názoru, odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách
exekúcie a vec mu vrátil na ďalšie konanie /§ 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p./.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa opätovne rozhodne o trovách exekúcie v zmysle hore
vysloveného právneho názoru odvolacím súdom.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .