Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/219/2012 z 11. 6. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 11. júna 2013, sp. zn. 7S/219/2012, ECLI:SK:KSKE:2013:7012201352.3 Krajský súd Košice | 7S/219/2012 | ECLI:SK:KSKE:2013:7012201352.3 | 2013-06-11 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., § 44 ods. 6 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb., § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb., § 250j ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0bd04d9f-35cd-46d3-ac93-475d6c431cc2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7012201352.3 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/219/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201352
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012201352.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov
senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcu TOKAJ INVEST SK, s. r. o.,
Trebišov, M. R. Štefánika č. 1256/22, zast. advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Košice, Moldavská
cesta 21/A, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR Banská Bystrica, Lazovná č. 63 v konaní o
preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 17. 08. 2012 č. 1020506/1/1130147/2012/5199-r takto

r o z h o d o l :

Žalobu zamieta.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím zo dňa 17. 08. 2012 č. 1020506/1/1130147/2012/5199-r žalovaný podľa § 48 ods. 5 zák. č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Košice, zo dňa 22. 02. 2012 č. 9813301/1/213620/2012/THU, ktorým prvostupňový
správny orgán podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 v súlade s § 15 ods. 14 zákona o správe daní a poplatkov
žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2010 v sume 58.778,40 eur
a určil mu vlastnú daňovú povinnosť za toto zdaňovacie obdobie v sume 10.613,40 eur. Dodatočný
platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na
vrátenie nadmerného odpočtu, ktoré boli uvedené v protokole o kontrole č. I/332/2108-136474/2011/
NémB zo dňa 14. 12. 2011 a jeho dodatku zo dňa 01. 02, 2012. Daňovú kontrolu vykonalo Daňové
riaditeľstvo SR.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane
na základe faktúry č. 021110/V3 (int.č. DF45/2010), vystavenej dňa 02. 11. 2010 od dodávateľa A. K.
- K., za dodávku 50.000 litrov tokajského vína samorodného suchého v celkovej hodnote 369 495,--
eur, z toho základ dane 310.500,-- eur a DPH 58.995,- eur, faktúry int. č. DF46/2010, od dodávateľa
GALAFRUIT & Co., s. r. o., Malá Tŕňa za dodávku 57.000 kg jabĺk v celkovej hodnote 65.116,80 eur, z
toho základ dane 54.720,-- eur a DPH 10.396,80 eur.

Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti s uvedenými obchodmi nesplnil zákonné podmienky pre
odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH, pretože nepreukázal reálne
uskutočnenie týchto obchodov a vznik daňovej povinnosti tak, ako boli deklarované vo faktúrach.

Žalobca zároveň v uvedenom zdaňovacom období deklaroval dodanie tovaru - jabĺk II. triedy na základe
faktúry č. T-15112010 zo dňa 15. 11. 2010 v množstve 57.000 kg pre spoločnosť JOMADO, s. r. o.,



Hlavná 600, Streda nad Bodrogom v celkovej hodnote 66.473,40 eur, z toho základ dane 55 860,-- eur
a DPH 10.613,40 eur. V tejto súvislosti správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal, že došlo k
reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia, t. j. k dodaniu tovaru na základe citovaných predložených
a zaúčtovaných faktúr s tým, že v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH ak platiteľ vo faktúre alebo inom
doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť
túto vyššiu sumu dane.

Správca dane uviedol, že žalobca ku kontrole oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet v zmysle
upovedomenia o začatí daňovej kontroly zo dňa 28. 01. 2011 nepredložil požadované doklady, preto
dňa 10. 03. 2011 a 04. 07. 2011 zaslal opakované výzvy na predloženie dokladov, dôkazov a podanie
vysvetlení k faktúram od uvedených dodávateľov. Na doručené výzvy žalobca nereagoval, zo správcom
dane nekomunikoval a neposkytol žiadne z požadovaných dôkazov k svojim tvrdeniam a nepredložil
ani požadované vysvetlenia v zmysle výziev. Tým nevyužil oprávnenia, ktoré mu priznáva ustanovenie
§ 2 ods. 8 a § 15 ods. 5 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň porušil povinnosti uložené mu
ustanovením § 2 ods. 8 a § 15 ods. 6 písm. e/ a § 29 ods.8 citovaného zákona. Vo vzťahu k dodanému
tovaru predložil iba faktúru a príjmový pokladničný doklad č. 55/2010 zo dňa 16. 11. 2010.

Správca dane vyvodil závery, uvedené v dodatočnom platobnom výmere ohľadne jednotlivých komodít,
ktoré boli predmetom nákupu i predaja na základe výsledkov rozsiahleho šetrenia a v jeho rámci
získaných dôkazov tak, ako boli špecifikované a vyhodnotené v jeho odôvodnení. Využil pri tom
aj zistenia z kontroly dane z pridanej hodnoty u iných daňových subjektov, ktorých konateľom a
spoločníkom bol A. K. S.. Zistil, že tovar deklarovaný na fa od spoločnosti Galafruit je označený iba
všeobecne, spoločnosť dodávateľa nie je náležite špecifikovaná a na základe vykonaného šetrenia túto
stotožnil so spoločnosťou Galafruit & Co, s. r. o., ktorá dodávala jablká pre žalobcu v predchádzajúcich
zdaňovacích obdobiach, dodávateľská faktúra č. DF 46/2010 neobsahuje zákonom predpísané
náležitosti, že predmetný tovar nie je v skladových kartách vôbec zaevidovaný, že skladová evidencia
nespĺňa základné náležitosti v zmysle platnej právnej úpravy, preto nemá vypovedaciu hodnotu, že A.
K. S.. bol konateľom dodávateľských aj odberateľských spoločností. Zároveň zistil, že linka na výrobu
jablčných produktov v čase miestnych zisťovaní nikdy nebola v prevádzke a že jablká, ktoré sa v
čase miestnych zisťovaní nachádzali v sklade boli na ďalšie spracovanie nepoužiteľné pre hnilobu a
pleseň. Pokiaľ ide o dodanie tokajského samorodého suchého vína správca dane zistil, že žalobca
nepreukázal reálne nadobudnutie tovaru, že v skladových priestoroch označených A. K. S.. nie je
možné tovar tekutého skupenstva skladovať. Spochybnené boli deklarované objemy skladovaného
a nakupovaného tokajského samorodého suchého vína spoločnosťami žalobcu, TOKAJ MUŠKÁT
SK, s. r. o., JOMADO, s. r. o., BARAVIN, s. r. o. a ďalších, personálne prepojených menovaným
konateľom, pričom celková produkcia tejto komodity v celej tokajskej oblasti nedosahovala deklarované
množstvo pri obchodoch v spoločnostiach personálne prepojených menovaným konateľom Spoločnosť
žalobcu v predmetnom zdaňovacom období nemala žiadnych zamestnancov, nevlastní dopravné
prostriedky,, nie odberateľom elektrickej energie, zemného plynu, vody, nie je zákazníkom žiadneho
pevného ani mobilného operátora, nie je platiteľom miestnych daní, neúčtovala o prenájme dopravných
prostriedkov, pracovnej sily ani skladových priestorov, nepreukázala úhradu nájomného za prenájom
skladových priestorov. Bývalý konateľ spoločnosti A. K. S.. nepredložil žiadne dôkazy a neposkytol
žiadne vysvetlenia v zmysle citovaných výziev, a tiež že deklarované nákupy a dodania tovarov sa mali
uskutočňovať prostredníctvom spoločností, ktoré boli ekonomicky a personálne prepojené osobou A.
K. S.., pričom platby medzi nimi boli realizované v hotovosti.

Žalovaný citujúc ust. § 49 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ako aj ust. § 29 ods. 4, 8 zákona o
správe daní a poplatkov konštatoval, že v daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom
subjekte, ktorého povinnosťou je doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných podmienok
pre vznik nároku na odpočet dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom,
faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti, tzn. objekt, subjekt i
právnu skutočnosť. Ako dôkaz sú použiteľné iba vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú
skutočnosť. Žalobca nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach
uvedených na jednotlivých predmetných faktúrach, nepredložil žiadne z požadovaných dôkazov a
nepodal žiadne vysvetlenie ani vyjadrenie v zmysle zaslaných výziev v súvislosti s výkonom kontroly
DPH za predmetné zdaňovacie obdobie. Ani na opakované výzvy požadované doklady nepredložil a



neposkytol ani žiadne konkrétne informácie a vysvetlenia, ktoré by preukázali vecnú stránku faktúry, na
základe ktorej by bolo uplatnené odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období, čím nebola
splnená povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane a preukázané skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a
na preukázanie ktorých bol vyzvaný správca dane v priebehu daňového konania. Platiteľ nepreukázal
skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako boli uvedené na sporných faktúrach a doklady,
ktoré predložil, nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o
uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov.

Finančné riaditeľstvo z predloženého spisového materiálu zistilo, že v danom prípade kontrolná skupina
pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupovala v súlade s platnou právnou
úpravou. Vzhľadom na pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti platiteľom predložených
dokladov vykonala rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných
obchodov. Dôkazné prostriedky zabezpečila zákonným spôsobom a hodnotila ich v súlade s § 2 ods.
3 zákona o správe daní a poplatkov podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov.

Námietku týkajúcu sa tvrdenia, že ťažiskovým a jediným dôkazom, na podklade ktorého daňový orgán
nezákonným spôsobom postupoval voči daňovému subjektu, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp.
konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia s tým, že správny
orgán nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym dôkazom, ktorým by spochybnil
uskutočnenie zdaniteľného obchodu, považoval žalovaný za neopodstatnenú, ako to vyplýva z už
vyššie špecifikovaného vykonaného dokazovania. Jednotlivé dôkazy boli v napadnutom rozhodnutí
špecifikované a tieto boli vyhodnotené jednotlivo, aj v ich vzájomnej súvislosti.

K namietanému porušeniu princípu proporcionality a neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu
kontrolovaného platiteľa, ktorý využil právo slobodne podnikať odvolací orgán uviedol, že správca dane
z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu vykonal šetrenie, na základe ktorého dospel k
zisteniam, že A. K. S.. bol oprávnený konať za dodávateľské, ako aj odberateľské spoločnosti, keďže je
spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností, ktoré medzi sebou ako platitelia
DPH uskutočňovali zdaniteľné plnenia. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv medzi
spoločnosťami personálne prepojenými osobou A. K. S.. vystupoval menovaný ako oprávnená osoba
na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v hotovosti, tovar,
ktorý bol deklarovaný na faktúrach, mnohokrát neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka, a to len
v rámci spoločností prepojených dotknutou osobou. Menovaný konal za ďalšie obchodné spoločnosti a
vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-
výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa jeho vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci obchodných
spoločností nezastupiteľný a ku všetkým preverovaným skutočnostiam sa mohol iba on vyjadriť a
predkladať dôkazné prostriedky. Daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových
subjektov prepojených osobou A.W. K. S.. nepostupovali v rozpore s platnými právnymi predpismi,
cieľom ich postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Stav, na ktorý sa odvolával konateľ týchto
spoločností vytvoril platiteľ tým, že zvolil takúto formu svojho podnikania, čím úmyselne vytvoril stav,
pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr a dokladov. Daňové orgány neupierajú
platiteľovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto formou, avšak pri takejto forme považujú
za potrebné a nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou a
ako taká má svoje práva aj povinnosti si tieto povinnosti aj plnila. Menovaný mohol svoje spoločnosti
personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo a mohol využiť možnosť inštitútu splnomocneného
zástupcu. Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť sa tovar
do toho reťazca dostal, kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec. Preto takýto postup bol v
súlade so zásadou proporcionality. Cieľom sledovanom daňovými orgánmi bolo správne určenie daňovej
povinnosti. Dospieť k tomuto cieľu bolo možné iba súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných
spoločností personálne prepojených osobou A. K. st. Zo spisového materiálu vyplýva, že kontrolný orgán
nezaťažoval platiteľa viac, ako to bolo nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly. V danom prípade
na zaslané výzvy, ktoré platiteľ prevzal, nereagoval, a ani nepredložil požadované dôkazy a vysvetlenia.
Preto považoval námietky žalobcu v tomto smere za neopodstatnené.



K námietke o nesprávnej aplikácii § 71 ods. 6 zákona o DPH a k námietke, podľa ktorej z rozsudku
ESDC - 454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani
a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ust. § 78 ods. 6 zákona o DPH
odvolací orgán uviedol, že čl. 203 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH stanovuje,
že DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Uvedené je premietnuté do zákona o DPH,
konkrétne do ust. § 69 ods. 5, pričom ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH je plne v súlade s platnou
smernicou Rady ako bola citovaná, pričom toto ustanovenie hovorí o faktúre alebo o inom doklade o
predaji nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. V tomto prípade žalobcovi
nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, pretože tovar dodaný nebol. Napriek tomu platiteľ
bol povinný daň odviesť podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH z dôvodu, že ju uviedol na faktúre.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie
dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných
daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania daňového subjektu bolo dosahovanie zisku.
Spoločnosti personálne prepojené osobou A. K. S.. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru
vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako
skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť
bez reálneho podkladu. V kolobehu tovarov medzi jednotlivými personálne prepojenými spoločnosťami
sa samotná podstata DPH stratila, pretože kontrolovaný daňový subjekt, ako aj jeho obchodní partneri,
prepojení osobou A. K. S.. v kontrolovanom zdaňovacom období, ako aj v ostatných zdaňovacích
obdobiach, v daňových priznaniach vykazovali len nadmerné odpočty a počas celej doby obchodovania
nebolo preukázané, žeby jednotlivé tovary boli spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorého spotreba
by mala za následok odvod dane na výstupe aj do štátneho rozpočtu. Žalovaný zároveň zdôraznil, že
povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol
uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky prejednať a
umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Platiteľ nepredložil dôkazy, ktoré by
uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdilo, na výzvy kontrolnej skupiny nereagoval, vo vyjadrení k
protokolu ani v odvolaní sa ku konkrétnym zisteniam nevyjadril, tzn., že nevyužil svoje právo a tým, že
nepredložil relevantné dôkazy, nepreukázal splnenie vyššie uvedených podmienok podľa zákona o DPH.

Odvolací správny orgán konštatoval, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa má
presvedčivo a dostatočne štruktúrované odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový
stav, dôvody a úvahy správcu dane, na základe ktorých pristúpil k nepriznaniu nadmerného odpočtu.
Preto za neopodstatnenú považoval aj námietku žalobcu, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti dodatočného
platobného výmeru.

Včas podanou žalobou zo dňa 12. 11. 2012 podanou osobne na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.
11. 2012 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie
konanie. Tvrdil, že ako daňový subjekt bol opakovane vyzývaný správcom dane na predloženie dokladov
a podanie vysvetlení a to už v čase, kedy sa už vtedajší štatutárny zástupca spoločnosti nachádzal vo
väzbe a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených s pánom A. K. boli zaistené orgánmi
činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok. Žalobca namietal, že jeho
doklady boli zaistené hromadne, bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a daňový
subjekt do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Zaistenie dokladov žalobcu je
úkonom trestného konania, o ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala
obsahovať všetky náležitosti v zmysle § 58 zák. č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok). Pri zaistení
dokladov bola prítomná pani W. P., ktorá pre daňový subjekt spracovala účtovníctvo, ale podľa jej
udania jej nebola odovzdaná žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone. Súčasnej konateľke žalobcu
policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou stranou v trestnom
konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu pánovi A. K..

Nemožnosť splniť si povinnosť v zmysle výzvy správcu dane na predloženie dôkazov dokazujúcich
uskutočnenie zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária
Kolesár a partneri, s. r. o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30. 05. 2011 smrťou štatutárneho zástupcu.



Do dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou
neboli vydané prevzaté podklady.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože
nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods. 1, 3 a § 46 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Odôvodnenie obsahuje
len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval
v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.
zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej
povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým subjektom,
ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi
reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa žalobca
neprimerane zaťažil a dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou
zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločností personálne prepojených pánom A.F. K. S.. boli aj
stovky výziev, miestnych zisťovaní, ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť pána A.
K. ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty.
Dôkazom tejto skutočnosti je aj to, že 30. 03. 2010 bolo pánovi A. K. doručených 13 protokolov o výsledku
daňovej kontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri
2009 sa u subjektov personálne prepojených pánom A. K. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie
je totožnosť osoby spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľných plnení. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi
spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa priamo ani nepriamo
bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Pán A. K. v súlade s čl. 2 ods. 3
Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné
ustanovenie, naopak, využil právo slobodne podnikať. To, že pán A. K. bol štatutárnym zástupcom
viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s postupom
daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity, ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za
fiktívne. Ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch (vodné,
stočné, spotreba el. energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené
reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže pán A. K. riadil ako štatutárny
zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto spoločností bola
osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb, ktoré
obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto podnikateľské subjekty
v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu
a nemal zamestnancov, prípadne že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky
vyvodiť záver, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukazom na rozsudok Súdneho dvora ES z 21. 02. 2006 vo veci C-255/02 „Halifax“ žalobca
uviedol, že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán a to, že hlavným
cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu
možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.

Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že pán A. K. ako bývalý konateľ a spoločník
žalobcu, ako ak iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe.
Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou pána A. K. sú samostatnými
právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi, ako aj od osôb, prostredníctvom ktorých



konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti
spoločností personálne prepojených pánom A. K., ale tieto pochybenia mohli viesť iba k uloženiu
sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody
neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný a ani riadne odôvodnený záver správcu
dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t. j., že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a
fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril pán A. K. podmienky, na základe ktorých získal
neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem
realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania
spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o
účtovnú stratu, spôsobenú napr. odpismi nadobudnutého majetku. Napokon žalobca vytýkal správcovi
dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 11. 04. 2013 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
K námietke týkajúcej sa nemožnosti splniť výzvy správcu dane uviedol, že väzba konateľa bráni
len jeho osobnému vystupovaniu v daňovom konaní a nepredstavuje objektívnu príčinu, ktorá by
žalobcovi bránila podávať písomné vyjadrenia či vysvetlenia. V tomto prípade daňová kontrola bola
začatá dňa 23. 02. 2011, pričom žalobcu zastupoval Doc. JUDr. Kolesár CSc. až do 18. 04. 2011.
To, že po smrti právneho zástupcu žalobca si neustanovil ďalšieho zástupcu neznamená porušenie
procesného postupu pri daňovej kontrole správcom dane. Naopak správca dane postupoval v súlade
s § 29 ods. 1 a 2 zákona o správe daní a poplatkov, keď nad rámec predložených dôkazov vykonal
rozsiahle dokazovanie tak, ako to vyplýva z napadnutých rozhodnutí. Daňové orgány nezodpovedajú
za postup iného štátneho orgánu - PZ SR, ani za problémy v komunikácii medzi splnomocnencom a
splnomocniteľom. Vychádzajúc z uvedeného považoval túto námietku za neopodstatnenú.

Za neopodstatnenú považoval aj námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
pre nedostatok dôvodov, pretože napadnuté rozhodnutie v odôvodnení obsahuje podľa § 30 ods. 2
zákona o správe daní a poplatkov všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, je
tam opísaný predmet konania, poukázanie na skutkové zistenia, dôvody, z ktorých vychádzal pri vydaní
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, stanovisko k námietkam, ako aj záver o tom, z
akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované v danom rozhodnutí.

K namietanému porušeniu princípu proporcionality uviedol, že tento bol v rámci predmetnej daňovej
kontroly dodržaný. Výzvy, ktoré boli zaslané správcom dane v rámci kontroly boli primeranými a
zákonnými prostriedkami, ktoré žalobcu nezaťažovali, keďže tento bol povinný ako štatutárny zástupca
kontrolovanej spoločnosti požadované účtovné a daňové doklady, na základe ktorých vyhotovil daňové
priznanie DPH za zdaňovacie obdobie júl 2010 mať k dispozícii. Pri získavaní dôkazných prostriedkov
postupoval správca dane v súlade s § 29 a § 32 zákona o správe daní a poplatkov. Z predloženého
spisového materiálu žalovaný zistil, že A. K. S.. bol spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok
obchodných spoločností a zároveň podniká aj ako fyzická osoba, ktoré medzi sebou ako platitelia
DPH uskutočňovali zdaniteľné obchody. Z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu vykonal
rozsiahle šetrenie, na základe ktorého dospel k zisteniam, že A. K. S.. bol oprávnený konať za
dodávateľské aj odberateľské spoločnosti. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv
medzi spoločnosťami personálne prepojenými osobami A. K. S.. vystupoval A. K. S.. ako oprávnená
osoba na strane dodávateľa aj odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v
hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba
vlastníka, tzn., že k zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností prepojených dotknutou osobou.
Menovaný konal za ďalšie obchodné spoločnosti a vykonával v týchto spoločnostiach aj všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami, pričom podľa jeho
vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým
preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vysvetlenia a predkladať dôkazné prostriedku ku
kontrole.

Daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových subjektov prepojených osobou
A. K. S.. nepostupovali v rozpore s platnými právnymi predpismi, ale naopak, cieľom takéhoto postupu
bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Daňové orgány nevytvorili tento stav, vytvoril ho žalobca, ktorý



zvolil takúto formu svojho podnikania. Cez množstvo spoločností prepojených jeho osobou úmyselne
vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr a dokladov. Daňové orgány
neupierajú žalobcovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto formou, avšak aj pri takejto
forme podnikania je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou
a ako taká má svoje práva aj povinnosti si tieto práva a povinnosti plnila. Daňové subjekty s tým, že boli
prepojené jednou osobou mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým
uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchali. A. K. S.. mohol svoje spoločnosti personálne obsadiť tak, aby
k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť možnosť inštitútu splnomocneného zástupcu v zmysle §
9 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov.

Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov prepojených
osobou A. K. S.. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnených obchodov, ktorú bolo možné
preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých bol menovaný konateľom.
Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť sa tovar do tohto
reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec spoločností. Daňové orgány
sledovali jediný cieľ, a síce zistenie správneho určenia daňovej povinnosti. K uvedenému cieľu bolo
možné dospieť len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností, ktoré boli personálne
prepojené osobou A. K. S.. Podľa názoru žalovaného kontrolný orgán nezaťažoval žalobcu viac, ako bolo
nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu
výšku dane. Žalobcovi boli zaslané a doručené výzvy, na ktoré žalobca nereagoval, čím ku kontrole
nepredložil všetky požadované doklady, dôkazy a vysvetlenia, ktoré by preukázali splnenie zákonných
podmienok pre správne určenie dane.

Totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v predmetných spoločnostiach nebola ťažiskovým
a ani jediným dôkazom, na základe ktorého bol vydaný predmetný dodatočný platobný výmer,
pretože kontrolná skupina vykonala súbor procesných krokov, zabezpečila a označila dôkazy, ktorých
vyhodnotenie jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach podrobne uviedla v rozhodnutí s prihliadnutím na
všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a viedlo ku konečnému rozhodnutiu v danej veci. Kontrolná
skupina vyžiadala vyjadrenia orgánov, organizácií a tretích osôb a vykonala miestne zisťovania
v priestoroch, kde boli vyrábané a skladované obchodované komodity. Objektívne spochybnila
preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť
a pravdivosť žalobca nepreukázal.

Zdôraznil, že dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti
rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť
rozdeľuje zákon o správe daní a poplatkov medzi správcu dane a daňový subjekt. Vychádzajúc z ust.
§ 49 zákona o DPH platiteľ dane má právo na odpočítanie dane, ktoré vzniká v deň, keď pri tomto
tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu
uplatnil iný platiteľ dane len ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH. Ust. § 51 ods.
1 písm. a) cit. zákona vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, tzn. právo
na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť len ak má k dispozícii, ktoré budú preukazovať
právo na odpočítanie dane podľa tohto zákona. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená
objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre
nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotno-
právne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala
všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj deklarujú predmetnú
skutočnosť. Faktúra predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi
DPH, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Preto k
rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nepostačuje
len formálne porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné
dôkazy. Takéto dôkazy v predmetnom konaní v zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov
boli vykonané. Vychádzajúc z ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní
ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti doložiť
svoje tvrdenia dôkazmi. V tomto prípade žalobca nepredložil žiadne z požadovaných dôkazov a nepodal
žiadne vysvetlenie ani vyjadrenie v zmysle zasielaných výziev v súvislosti s výkonom kontroly DPH za
predmetné zdaňovacie obdobie, tzn., že nepreukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na



dodávateľských faktúrach tak, ako boli špecifikované v napadnutom rozhodnutí. Nepreukázal skutočnú
realizáciu zdaniteľných obchodov. Kontrolná skupina pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového
stavu postupovala v súlade s § 2 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov a za účelom riadneho zistenia
skutkového stavu vykonala rozsiahle dokazovanie, zo záverov ktorého vyplýva, že v danom prípade
k predmetným zdaniteľným plneniami nedošlo. Hodnotením a analýzou všetkých získaných dôkazov
správca dane konštatoval, že v danej veci personálne prepojenie umožnilo vznik čisto umelej situácie
umožňujúcej právo na odpočet dane.

K námietkam žalobcu totožným s námietkami obsiahnutými v odvolaní, v zmysle ktorých správca dane
nepostupoval podľa § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., pretože nedostatočne zistil skutkový stav a
zistené skutočnosti nedostatočne vyhodnotil v ich vzájomných súvislostiach, žalovaný uviedol, že týmito
námietkami sa podrobne zaoberal v napadnutom rozhodnutí a na tomto svojom názore zotrváva.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok uvedených
v § 250f ods. 2 O. s. p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym
spisom žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobcu dôvodná nie
je.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie november 2010 podanom dňa 01. 12. 2010 si žaloba uplatnil odpočítanie dane
podľa § 51 ods.1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. v sume 88.950,40 eur. Dňa 27. 12. 2010 podal
opravné daňové priznanie k DPH za, v ktorom si uvedené zdaňovacie obdobie, v ktorom žaloba uplatnil
odpočítanie dane cit. zák. ustanovenia v sume 58.778,40 eur. Právo na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty si žalobca uplatnil z dodávateľskej faktúry č. DF46/2010 vystavenej dodávateľom Galafruit, za
nákup jabĺk v množstve 57.000 kg a faktúry č.021110/V3 (DF45/2010), vystavenej dňa 02. 11. 2010 od
dodávateľa A. K. - K., za nákup tokajského vína samorodého suchého v množstve 50.000 l. Súčasne
v daňovom priznaní vykázal vlastnú daňovú povinnosť v sume 10.613,40 eur zo základu dane v sume
55.860,-- eur. Žalobca si uplatnil nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 58.778,40
eur.

Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach, odborné stanoviská
príslušných inštitúcií k jednotlivým komoditám, zápisnice o miestnom zisťovaní, úradné záznamy o
nahliadnutí do spisu, vyjadrenia získané od tretích osôb, ktorých obsah korešponduje so zisteniami
uvedenými správcom dane v dodatočnom platobnom výmere ohľadne týchto dôkazov.

V upovedomení o vykonaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu zo dňa 28. 01. 2011, ako výzvami zo dňa 10. 03. 2011 a 04. 07. 2011, ktoré boli doručené
žalobcovi v dňoch uvedených na pripojených doručenkách, resp. fikciou doručenia v zmysle § 17 ods.
10 zákona o správe daní a poplatkov, bol žalobca vyzvaný a predloženie dôkazov preukazujúcich
tvrdenia žalobcu v predložených dokladoch a podanie vysvetlení. Žalobca na tieto výzvy nereagoval,
zamestnancom správcu dane neoznámil dôvody, pre ktoré požadované dôkazy nedoručil v určenej
lehote, ani nepožiadal o predĺženie lehoty na ich predloženie, na podanie vyjadrenia, resp. vysvetlenia.

Prezídium Policajného zboru, úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ listom zo dňa 23.
12. 2011 reagovalo na žiadosť B. I. o poskytnutie informácií. Konateľke žalobcu bolo listom oznámené,
že v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011 boli v spoločnostiach, ktorých konateľom bol obvinený A. K.
vykonané prehliadky, kde boli prítomní zamestnanci týchto spoločností, ktorí podpisovali zápisnice
z vykonaných prehliadok a tiež prevzali ich kópie. Zápisnice boli odovzdané aj obvinenému a ním
zvoleným obhajcom. Na prehliadkach v uvedených dňoch sa osobne zúčastnila ekonómka Z.. W. P.,
ktorá komunikovala s daňovými úradmi a ktorá podľa vyjadrenia A. K. st. je kompetentná a má prehľad
o všetkých účtovných dokladoch. Konateľke žalobcu bolo tiež oznámené, že v predmetnej trestnej
veci nie je žiadnou z procesných strán, preto nemá nárok na fotokópie vyšetrovacieho spisu a že ako
konateľka mala byť pri preberaní spoločnosti jej predchodcom právne i zápisnične upovedomená o tom,
aké doklady boli zaistené.



Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods.2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.).

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) cit. zákona právo na odpočet dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri
odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

V zmysle § 71 ods.1,6 zákona č. 222/2001 Z. z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku
pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia faktúra musí obsahovať

a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar, a jeho
identifikačné číslo pre daň,

b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne nadobúdateľa tovaru a jeho
identifikačné číslo pre daň, pod ktorým tovar objednal,

c) poradové číslo faktúry,

d) dátum, keď bol tovar dodaný, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum
možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,

e) dátum vyhotovenia faktúry,

f) množstvo a druh dodaného tovaru,

g) cenu tovaru, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,

h) odkaz na § 42 alebo 43, odkaz na článok 136 alebo 138 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra
2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19.
decembra 2006 alebo informáciu, že dodanie tovaru je oslobodené od dane,

i) pri dodaní investičného zlata oslobodeného od dane podľa § 67 ods. 3 odkaz na § 67 ods. 3, na článok
346 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
alebo informáciu, že investičné zlato je oslobodené od dane,

j) pri dodaní tovaru podľa § 13 ods. 1 písm. e) a f), pri ktorom je osobou povinnou platiť daň kupujúci
v inom členskom štáte, odkaz na článok 195 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty alebo informáciu, že osobou povinnou platiť daň je osoba,
ktorej je tovar dodaný.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/2002 Z. z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.



Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa, ako
aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto
rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich
formálnej stránke. Správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny
právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaný sa dostatočným spôsobom
vysporiadal so všetkými námietkami, vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva aj z
dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

Podľa názoru súdu žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej
hodnoty v zdaňovacom období november 2010 v sume 58.778,40 eur na základe dodávateľských
faktúr od dodávateľov Galafruit a A. K. - K., s. r. o., , pretože tento v konaní nepreukázal splnenie
zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Takisto v súlade so zákonom správca
dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú daňovú povinnosť, ktorú je
žalobca ako platiteľ povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní za už uvedené
zdaňovacie obdobie.

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedených dodávateľov žalobca preukazoval iba dodávateľskými
faktúrami, pričom fa vystavená spoločnosťou Galafruit bez ďalšej identifikácie, ktorú zamestnanci
správcu dane vyhodnotili ako spoločnosť Galafruit & Co, s. r. o., , ktorá neobsahovala ani náležitosti
v zmysle § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. ( meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne
prevádzkarne dodávateľa a jeho identifikačné číslo pre daň, meno a adresu sídla, miesta podnikania,
prípadne prevádzkarne odberateľa a jeho identifikačné číslo pre daň, ak je mu pridelené, poradové číslo
faktúry, dátum jej vyhotovenia, dátum dodania tovaru alebo služby ak ho možno určiť a ak sa odlišuje od
dátumu vyhotovenia faktúry) a pokladničnými dokladmi (výdavkové aj príjmové pokladničné doklady),
pričom všetky faktúry ako aj pokladničné doklady vystavoval p. A. K. S.., ktorý bol konateľom žalobcu
a aj ako dodávateľ - fyzická osoba. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a žalovaného, že
posudzovanie plnenia a transakcií týkajúcich sa komodít uvedených v sporných faktúrach nesledovali
skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo
štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov
a podanie vysvetlení nemohlo vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca nachádzal
vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektu personálne prepojených osobou Z.. A. K. boli
zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

Kontrola o zistení oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 bola začatá dňa 23. 02. 2011. Vtedajší konateľ žalobcu
Z.. A. K. S.. bol vzatý do väzby dňa 01.03.2011. Do dňa vzatia vtedajšieho konateľa žalobcu do
väzby mal žalobca časový priestor na preukázanie uskutočnených sporných zdaniteľných obchodov.
Konateľ žalobcu bol vyzvaný na predloženie všetkých účtovných, daňových a iných dokladov, ktoré
preukazujú všetky hospodárske operácie, účtovné operácie a účtovné prípady, vrátane evidencie a
záznamov rozhodujúcich pre určenie DPH za predmetné zdaňovacie obdobie už v upovedomení o
vykonaní predmetnej daňovej kontroly zo dňa 05. 10. 2010, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 08. 10.
2010, ako aj na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení k sporným zdaniteľným obchodom výzvou
zo dňa 17. 01. 2011 doručenou mu dňa 31. 01. 2011, t. j. do jeho vzatia do väzby. Žalobcovi bola
adresovaná a doručená aj ďalšia výzva zo dňa 17. 02. 2011 a zo dňa 24. 03. 2011, na ktoré nereagoval,
preto možno súhlasiť s konštatovaním žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol
ukrátený na svojich právach uvedených v § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. Nesplnenie povinnosti
žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods. 6 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb.
(povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia
kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s poukazom na nesplnenie
si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v daňovom
konaní. Vzťah medzi zástupcom (advokátska kancelária Kolesár a partneri, s. r. o., , Púpavová 61,
Bratislava) a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah



orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaného daňového subjektu
(žalobca) upravený zákonom č. 511/1992 Zb. ako normou verejného práva.

K žalobnej námietke týkajúcej sa nerešpektovania ustanovenia § 58 zákona č. 301/2005 Z. z. v súvislosti
so zaistením dokladov žalobcu pri prehliadke v dňoch 01. 03. 2011 a 02. 03. 2011 súd uvádza, že v tomto
konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti s výkonom
domovej prehliadky. Navyše už z uvedeného listu Prezídia Policajného zboru, UBPK Košice, zo dňa 23.
12. 2011 vyplýva, že kópie zápisníc o zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti,
obvinenému A. K. a jeho obhajcom.

Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods. 1, 3
zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného
vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu
žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia
sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom
rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol A. K. S.. vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť
požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že
týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §
2 ods. 2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.
1 Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a



je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že A. K. S.. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností (podľa správcu dane a žalovaného išlo o 77 obchodných spoločností, z ktorých 51
bolo registrovaných ako platiteľov dane z pridanej hodnoty), ktoré uskutočňujú medzi sebou ako
platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Vtedajší konateľ žalobcu A. K. S.. súčasne
vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-
výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich
obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať
vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol
u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Tento
dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých spoločníkom
a konateľom bol A. K. S.., bol v napadnutom rozhodnutí žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa
náležite a dostatočne odôvodnený.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Preto nemôže namietať nezákonnosť postupu
správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými
kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené osobou
konateľa. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru
v reťazci spoločností, v ktorých bol A.Š. K. S.. konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod
tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných
spoločností, v ktorej je A. K. S.. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a
cez ktorú spoločnosť tento reťazec opustil. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou
proporcionality. Cieľom resp. účelom súbežného výkonu daňových kontrol sledovaným štátom, bolo
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom
použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu ako boli špecifikované v jednotlivých rozhodnutiach bolo
potrebné a nevyhnutné. Dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci
obchodných spoločností personálne prepojených osobou A.W. K. S.., nie samostatnými izolovanými
daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

A. K. S.. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho,
že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť
dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane.
Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie. Nemožno preto
akceptovať námietku týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových kontrol v obchodných
spoločnostiach, ktorých konateľom bol p. A. K. S.. Veľkému počtu spoločností personálne a majetkovo
prepojených osobou A. K. S.. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.

Je nesporné, že p. A. K. S.. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,
podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť A. K.
S.. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení predmetných
zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu vykonali
veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam. Žalobca
nakúpil tovary v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými faktúrami. Žalovaný svoj záver
o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení nevyvodil iba zo skutočností, že žalobca
neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.). Týmito



zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť,
ale podnikateľské aktivity iba predstieral.

Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené p. A. K.
S.. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získania
daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného mohol
žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetných plnení.
Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru súdu
neadekvátna, pretože konateľ žalobcu A.Á. K. S.. je konateľom vo všetkých svojich obchodných
spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto objektívne
musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Úvahy žalovaného, že p. A. K. S.. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných obchodných
spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe sú plne odôvodnené
za situácie, keď p. A. K. S.., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváral obchody medzi
daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom, dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a prijímal platby za
tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené s podnikaním. Je
nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi, ale všetky popísané
činnosti realizoval výlučne p. A. K. S..

Žalobca v podanej žalobe namietal, že z faktúr, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a
nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že
uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou
A. K. S.. fungovali vo forme blízkej holdingu. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou
činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu
a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v
spoločnostiach prepojených osobou p. K. preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s. r. o., , ktorá
účtovala mzdové náklady (zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z ďalších
spoločností nevznikali režijné náklady, preto nemožno hovoriť o fungovaní žalobcu a ďalších obchodných
spoločností prepojených osobou A. K. vo forme blízkej holdingu.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, žalobu žalobkyne jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od
01. 05. 2011) podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania v súlade s § 250k ods.
1 O. s. p. nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám
v ust. § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci alebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.