{"guid": "10678c34-aef2-426e-8b35-523997531ea2:c738991e-5d91-4b2e-b308-3fef648326db", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1106230974.2", "spisova_znacka": "8Co/178/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/178/2012 z 24. 6. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. júna 2013, sp. zn. 8Co/178/2012, ECLI:SK:KSBA:2013:1106230974.2", "identifikacne_cislo": "1106230974", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Helena Kosorínová", "sudca_id": 474, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-helena-kosorinova-474", "datum_vydania": "2013-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti", "Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-1", "nazov": "§ 224 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-224"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-142.odsek-1", "nazov": "§ 142 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-142.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-142"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-224", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-142"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c738991e-5d91-4b2e-b308-3fef648326db", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1106230974.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1106230974.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1106230974.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/178/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106230974
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1106230974.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek
senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: W.. V. B., Q.., J. L.
X. W., J., proti odporcom: X/ Slovenská O., X. C. D. D., D. D.M. Ž. L. XX, J., X/ Slovenská O. X. C. E.
D., D. D. G. X, J., X/ Slovenská O., X. N.B. G. D., D. D. Š.O. X, J., o náhradu nemajetkovej ujmy a iné,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného D. J. W., X. K.S. XX. V. XXXX, č.k. XXC XX/XXXX-
XXX, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .

Odporcom  v 1. až 3.rade  náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým  rozsudkom súd prvého stupňa zmietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal,   titulom
zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, ako aj titulom ochrany
osobnosti, zaplatenia nemajetkovej ujmy XX.XXX,XX R.                         s príslušenstvom,  ospravedlnenie sa
a určenia, že v prípade ak odporcovia nesplnia povinnosť uloženú rozsudkom, je navrhovateľ oprávnený
uverejniť na ich náklady v časopise I.L. O. ním žiadané ospravedlnenie.  Odporcom v 1. - 3. rade náhradu
trov konania nepriznal.              Po právnej stránke vec posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods.1,  § 6,
§ 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1,        § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1  zákona č. 514/2003 Z.z.,  §
11, § 13 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že návrh navrhovateľa je potrebné zamietnuť.   Pokiaľ išlo o rozsudok T. D.  E. J. sp.zn.
XCbs XX/XXXX X. XX.X.XXXX konštatoval, že tento nie je nezákonným rozhodnutím, nakoľko nebol ako
právoplatný zrušený,  keď bol síce zrušený uznesením L. D. X. XX.X.XXXX, ale stalo sa tak v riadnom
odvolacom konaní. Ďalej uviedol, že v prípade tohto rozhodnutia nejde ani o nesprávny úradný postup.
Zdôraznil, že podľa ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva
v postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu
konkrétneho rozhodnutia, avšak v danom prípade navrhovateľ napadol priamo rozhodnutie súdu. Dodal,
že dvojinštančnosť súdneho konania nie je možné obchádzať uplatnením si nároku titulom nesprávneho
úradného postupu. Výrok rozhodnutia, ani jeho odôvodnenie preto z týchto  dôvodov nemôžu zakladať
nesprávny úradný postup, lebo ich namietaním sa de facto namieta nezákonnosť rozhodnutia vo veci
samej, ktoré vychádzalo zo súdom, na základe vykonaných dôkazov, zisteného skutkového stavu a
jeho právneho posúdenia. Rovnako konštatoval, že  nedošlo ani k naplneniu podmienok na určenie
predmetného rozsudku ako nezákonného rozhodnutia,  keď  ako dôvodnú vyhodnotil obranu odporcu v 1.
rade týkajúcu sa rozdielu medzi právomocou a príslušnosťou a k navrhovateľom tvrdenému nedostatku
právomoci poukázal na  zrušujúce rozhodnutie NS SR, z ktorého vyplýva, že  predmetná vec spadala
pod právomoc všeobecných súdov v zmysle § 7 Občianskeho súdneho poriadku, avšak T. súd E.
J. na jej prejednanie nebol len vecne príslušný v zmysle § 9 ods. 3 písm. a/ Občianskeho súdneho
poriadku.  Argumentáciu navrhovateľa, že uvedený rozsudok KS v Bratislave bol jediným dôvodom



vznesenia obvinenia voči nemu vyhodnotil ako nedôvodnú, keď uznesenie o vznesení obvinenia vydané
M. G. Ú., Č.: M.-XXX/XXXX K. XX.XX.XXXX sa týkalo odcudzenia počítačovej zostavy, nie dokladov
uvedených v rozsudku, obvinenie bolo vznesené na základe oznámenia konateľa spoločnosti J. D.
D..O..M.. a v odôvodnení sa rozsudok XCbs XX/XX spomína len podporne k iným dôkazom, ktoré
boli dôvodom vznesenia obvinenia. Vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia dospel k záveru,
že toto nie je nezákonným rozhodnutím, keďže  vychádzalo z vtedajšieho stavu dokazovania, ktoré
súd v civilnom konaní ani nie je oprávnený hodnotiť a pre jeho vydanie v zmysle zákona postačuje,
aby na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že bol spáchaný trestný čin
určitou osobou. K uvedenému dodal, že nezistil, že by nešlo o štandardný postup v medziach zákona
a nezistil ani porušenie základných zásad trestného konania. K argumentácii navrhovateľa o premlčaní
uviedol, , že na preverenie, či je skutok premlčaný bolo taktiež potrebné doplniť dokazovanie, ktoré
aj bolo vykonané a následne po preverení tejto skutočnosti bolo  trestné konanie aj zastavené. Z
uvedených dôvodov nie je preto možné označiť uvedené rozhodnutie a ani úkony prokurátora, vykonané
po dátume premlčania skutku uvedenom v uznesení o vznesení obvinenia z XX.XX.XXXX, ani za
nesprávny úradný postup. Rovnako nepovažoval ani  uznesenie OP J. W. X. XX.XX.XXXX, ktorým bola
zamietnutá sťažnosť navrhovateľa voči vzneseniu obvinenia uznesením z XX.XX.XXXX, za  nezákonné
rozhodnutie, keď toto nebolo zrušené a vychádzalo z vtedy v trestnom konaní zisteného skutkového
stavu veci, ktorý súd v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať. V prípade  pokynu M. J. W.
XPv XXXX/XX-XX X. XX.X.XXXX, ktorým prokurátor dal pokyn vyšetrovateľovi oznámiť obvinenému
rekvalifikáciu skutku a tiež aktualizovať register trestov a v prípade splnenia podmienok predložiť spis
s návrhom na zastavenie konania pre premlčanie  konštatoval, že  tento nemožno vyhodnotiť ako
nezákonné rozhodnutie, nakoľko nejde o rozhodnutie ako také, ale len o pokyn prokurátora. Pokiaľ
ide o uznesenie M. J. W. XPv XXX/XX-X X. XX.X.XXXX, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti
uzneseniu o odmietnutí jeho trestného oznámenia na osoby, ktoré ho mali krivo obviniť, dospel k
záveru, že navrhovateľ nijako nepreukázal, že by predmetné rozhodnutie naplnilo znaky nezákonného
rozhodnutia,  toto rozhodnutie  nebolo nijako zrušené a je právoplatným a konečným  rozhodnutím vo
veci jeho trestného oznámenia. Vo vzťahu k nároku  navrhovateľa v časti zásahu do jeho osobnostných
práv vyvodil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcov, keďže k zásahu musí  dôjsť konkrétnym
subjektom, a nejde teda o zodpovednosť štátu, ale o občianskoprávny vzťah. Pokiaľ navrhovateľ ako
neoprávnený zásah označil vydanie rozsudku T. D. E. J. Č..T.. XCbs XX/XX-XXX, ako aj vydanie
uznesenia o vznesení obvinenia Č.E.: M.-XXX/XXXX a vyjadrenie zástupkyne odporcu v 2. rade v tomto
konaní, dospel k záveru, že vydaním rozsudku, ako aj vydaním uvedeného uznesenia, nemohlo dôjsť
k zásahu do práv navrhovateľa, nakoľko tieto rozhodnutia boli vydané v rámci zákonnej licencie a keď
navrhovateľ nesúhlasil s výrokom týchto rozhodnutí, resp. s ich odôvodnením, náprave slúžili riadne
alebo mimoriadne opravné prostriedky. Taktiež vyjadrenie zástupkyne odporcu             v 2. rade v tomto
konaní nevyhodnotil  ako protiprávne konanie, keď táto vychádzala z odôvodnenia uznesenia M. J. W.
Č.. XPv XXXX/XX-XX X. X.X.XXXX, ktorým bolo trestné stíhanie navrhovateľa  zastavené a ktoré bolo
v konaní predložené ako dôkaz. So zreteľom na uvedené uzavrel, že  navrhovateľ v konaní neuniesol
dôkazné bremeno svojho tvrdenia a nepreukázal splnenie predpokladov na uplatnenie zodpovednosti
štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal jednak existenciu nezákonných
rozhodnutí alebo nesprávneho úradného postupu a tiež existenciu ním tvrdeného neoprávneného
zásahu do jeho osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák..  O náhrade trov konania súd rozhodol podľa §
142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, avšak úspešným odporcom náhradu trov konania nepriznal
nakoľko títo si ju neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v tej istej veci už bolo
právoplatne rozhodnuté, že mu bola  postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť konať pred súdom,
súd nebol správne obsadený, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V súvislosti  s konštatáciou súdu prvého stupňa,
že tento nie je v civilnom konaní oprávnený preskúmavať v trestnom konaní zistený skutkový stav
veci, namietal, že v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. S poukazom na § 4 Občianskeho
zákonníka uviedol, že mu súd prvého stupňa odmietol prístup k súdu a svojím postupom mu tak odňal
možnosť konať pred súdom, keď podľa neho neexistuje prekážka v konaní spôsobená nemožnosťou
súdu v  konaní preskúmať odôvodnenie rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci. Znemožnením
dokazovania v tomto smere ho súd prvého stupňa poškodil na jeho ústavnom práve na prístup k súdu
a odňal mu tak možnosť konať pred súdom. Namietal, že vec prejednávajúca  sudkyňa  v danej veci
nebola zákonnou sudkyňou s poukazom na dodatok číslo 7 k rozvrhu práce na rok XXXX Okresného



D. J. W., keďže tejto sudkyni vec bola pridelená priamym príkazom predsedníčky súdu s vylúčením
náhodného výberu. S poukazom na relevantnú právnu úpravu (§ 51 zákona číslo 757/2004 Z.z.) uviedol,
že náhodným výberom sa nevyberajú veci ku konkrétnemu sudcovi a podmienka náhodného výberu
je splnená vtedy, ak sa  má konkrétna vec prideliť jednému aspoň z dvoch samosudcov, a teda pokiaľ
boli nejaké veci náhodne vybraté z jednotlivých preťažených súdnych oddelení, bolo povinnosťou súdu
tieto náhodne vybraté veci náhodne prideliť  najmenej dvom sudcom. Spochybňoval tiež možnosť
náhorného výberu  veci z viacerých veci konkrétnemu sudcovi prostredníctvom programovej aplikácie
v podateľni. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že uznesenie o vznesení obvinenia zo
dňa XX. XX. XXXX nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie a v tomto smere poukázal na
rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR. Podľa neho súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil
vec, pokiaľ neprípustnosť konania o jeho ohováraní výrokom zrušeného prvostupňového rozsudku
posúdil na základe  judikátu, ktorý bol vydaný v konaní odôvodnenom zákonom číslo 58/1969 Zb. s
odlišným meritom konania. Podľa  neho bol súd povinný svoje rozhodnutie odôvodniť platným zákonom
číslo 514/2003 Z.z., respektíve tými judikátmi, ktoré tento zákon aplikoval a bol povinný  dôvodiť
výlučne dopadmi napadnutého ohovárania na jeho rodinné a pracovné postavenie a neopodstatnené
zníženie jeho dôstojnosti. Namietal  tiež nepreskúmateľnosť  záverov rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Opakovane zdôraznil, že v konaní T. D.K. E. J. pod spisovou značkou XCbs XX/XXXX bol správny úradný
postup porušený konaním odporujúcim § 153 ods. 1 O.s.p. a pokiaľ súd prvého stupňa návrh na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zamietol len z toho dôvodu, že nebolo zrušené
nezákonné rozhodnutie, v ktorom k tomuto nesprávnemu úradnému postupu došlo, vec nesprávne
právne posúdil, a tým znemožnil konanie o nesprávnom úradnom postupe v tejto veci konajúcich
sudcov. Zotrval na tom, že sudcovia v konaní pod spisovou značkou XCbs XX/XXXX nemali právomoc
konať z dôvodu svojej nepríslušnosti - t.j. nezákonnosti, túto prekročili s úmyslom  ohovoriť ho, a
dodal, že  právomoc súdov nie v žiadnom prípade právomocou ľubovoľného sudcu alebo  ľubovoľných
súdov, obchodovať s občianskymi právami podľa objednávky kohokoľvek voči komukoľvek. Vytýkal
súdu prvého stupňa, že nevykonal žiadne dokazovanie k vzniku škody ani k príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a ohováraním a nezákonnými rozhodnutiami a obmedzil sa len na tvrdenia o existencii
prekážky spočívajúcej v právoplatných a zákonných rozhodnutiach o jeho obvinení,  ako i na nemožnosť
preskúmavať ohováranie, ktoré vykonali sudcovia nezákonným výkonom svojich právomocí.

Odporca v 1.rade k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že pokiaľ namieta neprípustnosť návrhu  z dôvodu
už rozhodnutej veci, ide o jeho nesprávnu interpretáciu odôvodnenia rozhodnutia, z jeho odvolania nie
je zrejmé, v čom malo spočívať porušenie jeho práva na prístup súdu. Poukázal na to, že navrhovateľ
bol oboznámený o dôvodoch zmeny zákonného sudcu na pojednávaní dňa X. X. XXXX, kedy námietku
zaujatosti nevzniesol, v tomto smere bol podľa neho  postup predsedníčky súdu pri prerozdeľovaní vecí
dodatkom k rozvrhu práce v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona 757/2004 Z.z. a náhodnosť
výberu bola zachovaná tým, že jeho vec mohla náhodným pridelením zostať u pôvodne prideleného
sudcu alebo mohla napadnúť novému sudcovi, čím bol výber medzi dvoch sudcov zachovaný, pričom
výber bol zachovaný aj v tom smere, že zo všetkých senátov boli vyberané spisy na prerozdelenie
prostredníctvom aplikácie Podateľňa - Register náhodne. Navrhovateľ podľa neho nepreukázal ani
neoprávnenosť zásahu do jeho osobnostných práv v súvislosti s rozhodnutím T. D. E. J. XCbs XX/
XX a stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že v tomto ohľade nebola preukázaná ani pasívna
vecná legitimácia štátu ako narušiteľa, keď účastníkmi takéhoto konania sú narušiteľ, teda osoba, ktorá
neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti a osoba, do ktorej práva na ochranu osobnosti
bolo zasiahnuté neoprávneným zásahom. Poukázal na to, že z tvrdení navrhovateľa vyplýva, že k
neoprávnenému zásahu do jeho práva malo dôjsť zo strany T. D. E. J., a preto štát, nemôže byť
pôvodcom neoprávneného zásahu a nemôže byť ani subjektom pasívne legitimovaným v konaní o
ochranu osobnosti. Podľa neho navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých troch podmienok
pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, prvostupňový súd tak vo veci rozhodol zákonne a
správne, na základe vyhodnotenia všetkých relevantných dôkazov, a preto navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť,  náhradu trov konania  nežiadal priznať.

Odporca v 2.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd prvého stupňa
zistil skutkový a právny stav v rozsahu dostatočnom  pre rozhodnutie a na základe zistených
skutočností vo veci správne rozhodol, keď uplatnený žalobný návrh v celom rozsahu zamietol, správne
sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a vykonal dostatočné dokazovanie na vydanie
konečného rozhodnutia, jeho odôvodnenie je vecne správne a postačujúce na objasnenie skutkového a
právneho stavu v danom prípade. Poukázal na to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne



preukázania nemajetkovej ujmy a neprodukoval žiaden dôkaz, ktorý by odôvodňoval jej priznanie.
Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade nedošlo k naplneniu zákonných
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu a so záverom, že z hľadiska  aplikácie § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka nie je v danej veci pasívne legitimovaný. Vzhľadom  na uvedené navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Odporca  v 3.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že rozsudok napadnutý
odvolaním  považuje za vecne a právne správny a navrhol preto  odvolanie navrhovateľa zamietnuť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania,
vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.),  a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa
nie je možné vyhovieť.

Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Právo na prejednanie veci pred zákonným sudcom je naplnené len vtedy, ak rozhoduje vecne a miestne
príslušný súd, sudca bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k tomuto vecne a miestne
príslušnému súdu, sudca spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon funkcie, funkcia sudcu nezanikla
a sudca bol určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu.

Z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa skúmal  odvolací súd, či danú vec prejednal  a rozhodol
zákonný sudca. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné poznamenať,  že zásadu, že vec
má prejednať zákonný sudca nemožno  absolutizovať v podobe akejkoľvek neprípustnosti nemennosti
osoby zákonného sudcu, keďže  vzhľadom na zmeny okolností na strane súdu (vytvorenie nových
súdnych oddelení  alebo zrušenie existujúcich oddelení) alebo jeho sudcov (príchod nových  sudcov,
neprimeraná zaťaženosť  sudcov alebo ich práceneschopnosť) môže  dochádzať k zmenám v osobe
zákonného sudcu. So zreteľom na potrebu zabezpečenia riadneho výkonu súdnictva a plynulosti
súdneho konania, rozvrhy práce súdov predpokladajú aj možnosť zmeny pridelenia určitej veci v prípade
nerovnomerného zaťaženia sudcov, pričom táto zmena sa musí uskutočniť v súlade so zákonom a
rozvrhom práce (§ 51  ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Pokiaľ v danej veci došlo, z dôvodu nerovnomerného zaťaženia sudcov civilného úseku Okresného D.
J. W. a súčasného nástupu nových sudcov na súd v súvislosti  s prechodom vojenského súdnictva,
s účinnosťou od 1.4.2009 k zmene zákonného sudcu dodatkom č. 7 k rozvrhu práce na rok 2009,
tak, že sa zriadilo nové súdne oddelenie XC, v ktorom boli  pridelené, ako zákonnej sudkyni C.. K.
K., na konania a rozhodovanie náhodným  výberom nevybavené veci z rokov XXXX -XXXX v počte
XX z ostatných  súdnych oddelení  civilného úseku (medzi nim aj vec sp.zn. XXC XX/XXXX  pôvodne
pridelená ako zákonnej sudkyni I.. X. K.), možno konštatovať, že dodatok č. 7 bol prijatý v súlade
so zásadou uvedenou v ustanovení § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich,
kedy predseda súdu, po zistení, že u sudcov všetkých oddelení občianskoprávneho úseku (XC, XC,
XC, XXC, XXC,XXC,XXC,XXC, XXC, XXC,XXC, XXC, XXC, XXC, XXC)  ide o neprimeraný počet
pridelených vecí a zjavne hrozí, že ich nemôžu vybaviť bez zbytočných prieťahov, môže veci prerozdeliť,
poprípade náhodným výberom prideliť novému sudcovi, ktorý tak nie je zaťažený neprimeraným počtom
vecí, čo bolo aj v tomto prípade. Hoci aj všetky civilné oddelenia boli preťaženými,  náhodnosť výberu
tu bola  zachovaná prerozdelením vecí medzi pôvodného (zákonného) sudcu každého preťaženého
civilného oddelenia a nového sudcu,  náhodným výberom  spisov z jednotlivých súdnych oddelení
v počte XX za O. XXXX S. XXXX. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že ani v
prípade navrhovateľa nedošlo k porušeniu zásady pridelenia veci náhodným výberom, teda  k účelovému
prideleniu jeho konkrétnej veci novej sudkyni,  keďže  náhodnosť výberu bola zachovaná tým, že vec
mohla náhodným pridelením zostať u sudkyni I.. X. K.,  ktorej bola pôvodne pridelená  ale mohla tiež
rovnako napadnúť novej  sudkyni, čím bol náhodný výber medzi dvoch sudcov zachovaný, navyše keď
náhodný  výber bol zachovaný aj v tom smere, že zo všetkých súdnych oddelení  boli vyberané spisy
na prerozdelenie  prostredníctvom aplikácie Podateľňa - Register.  Odvolací súd sa tak nestotožnil s
námietkou navrhovateľa, že v danej veci konal a rozhodoval nezákonný sudca a že došlo pridelením
jeho  veci novej sudkyni k porušeniu § 51 ods. 1,2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch.

V prejednávanej veci  súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné  na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na náhradu



vzniknutej ujmy a na posúdenie opodstatnenosti tvrdení odporcov, z hľadiska skutočností, ktoré uvádzali
na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s §
132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny
záver, že nie je daná zodpovednosť štátu  za ujmu  vzniknutú navrhovateľovi nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom orgánov štátu v zmysle § 5 a § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. a ani
zodpovednosť odporcov za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa v zmysle § 11 a §
13 Občianskeho zákonníka, pričom svoje dôvody vedúce k zamietnutiu navrhovateľom uplatňovaných
nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy, v podobe morálnej  a peňažnej satisfakcie, aj náležite v súlade
s §  157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne  vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie  veci, ako aj so všetkými relevantnými
argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne
a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom
prvého stupňa, ktorý sa  v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite  vysporiadal s tým, prečo  na
ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z
vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie
možno považovať v tomto ohľade za  presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľa tak nie je spôsobilý
spochybniť správnosť záverov  rozsudku súdu prvého stupňa  z hľadiska ním uplatňovaných  odvolacích
dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené žiadne nové rozhodujúce skutočnosti a ani nové
dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo by mohli spochybniť správnosť
právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods.
3 O.s.p.).

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v konaní zameral svoje dokazovanie  na zisťovanie
zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi (súdov/sudcov,
polície a prokuratúry) podľa zákona č.  514/2003 Z.z., ktorými sú existencia škody ako majetkovej ujmy
vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného,
nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a  príčinná súvislosť medzi škodou
(nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je
ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe
či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú
odlišné od tých, aké  podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práva či právom chránených záujmov
sa má rozhodnutie dotýkať. Za nesprávny úradný postup taktiež nie je možné považovať také procesné
pochybenia v postupe orgánu štátu, ktoré sa prejavia v nezákonnosti jeho rozhodnutia vydaného vo
veci samej.

So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti  prejednávanej veci a námietky navrhovateľa voči
rozsudku  T.Y. D. E. J. D..X.. XCbs XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, je potrebné v prvom rade zdôrazniť,
že navrhovateľ  nemôže v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup
také vecné a procesné pochybenia v konaní T. D. E. J. E. E. E. G. D.. X.. XCbs XX/XXXX, ktoré by
sa  priamo odrazili v nezákonnosti  jeho rozhodnutia  a ktorých  nesprávnosť môže byť preskúmavaná,
a teda aj vyslovená, jedine v odvolacom konaní  na to inštančne oprávneným orgánom, na základe
podaného riadneho opravného prostriedku (odvolania). Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže posudzovať zákonnosť postupu  iného súdu z hľadiska správnej
aplikácie jednotlivých ustanovení občianskeho súdneho poriadku (vrátane  ustanovení o právomoci či
príslušnosti), ako ani z pohľadu noriem hmotného práva, nakoľko nejde o úradný postup, ale o priamu



aplikáciu procesných ustanovení občianskeho súdneho poriadku a noriem hmotného práva na zistený
skutkový stav v občianskom súdom konaní, ktorá nesprávnosť sa v konečnom dôsledku prejaví v
nezákonnosti vydaného rozhodnutia a v  konaní vydaným rozhodnutím, postihnutým  takouto vadou,
sa potom môže zaoberať jedine funkčne (inštančne) príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti tohto
rozhodnutia, ktorého výsledkom je potom súd v občianskom súdnom konaní o náhradu škody viazaný.

Na základe uvedeného možno prisvedčiť správnosti záveru  súdu prvého stupňa, že mu v tomto
konaní  neprináležalo preskúmavať zákonnosť či správnosť postupu T. D. E. J. E. T. G. D..X.. XCbs
XX/XXXX z hľadiska splnenia procesných podmienok konania, ako ani   z hľadiska  vecnej správnosti
jeho rozhodnutia v tom smere, či dostatočne zistil skutkový stav, či správne vyhodnotil výsledky
vykonaného dokazovania a či na vec aplikoval správne ustanovenia zákona, nakoľko pochybenia  v
tomto  smere  by sa odrazili v nezákonnosti  jeho rozhodnutia, ktorú  prináležalo posudzovať len
inštančne na to oprávnenému odvolaciemu orgánu, teda  Najvyššiemu súdu SR v rámci preskúmavania
tohto rozhodnutia na základe podaného odvolania v konaní pod sp.zn. XObo XXX/XXXX, ktorého
uznesením zo dňa XX.X.XXXX je nielen navrhovateľ,  ale  aj súd v tomto konaní viazaný  a nemožno
preto napádané rozhodnutia, nad rámec konania pred  inštančne na to oprávneným orgánom, v tomto
konaní ešte dodatočne preskúmavať a neprípustne tak  preskúmavaním jeho správnosti, zasahovať do
výsledku a ďalšieho priebehu konania vo veci samej.

So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa opodstatnene poznamenal, že dvojinštančnosť súdneho
konania nie je možné obchádzať uplatnením si nároku titulom nesprávneho úradného postupu a správny
je preto aj jeho záver, že v danom prípade neboli splnené základné podmienky pre vznik zodpovednosti
štátu, nakoľko zo strany T. D. E. J.  nedošlo v konaní pod sp.zn. XCbs XX/XXXX k nesprávnemu
úradnému postupu a ani k zrušeniu jeho právoplatného rozhodnutia  pre nezákonnosť. Odvolacie
námietky navrhovateľa v tomto smere, vrátane  námietky res iudicata, nepovažoval preto odvolací súd
za dôvodné.

V tejto súvislosti  odvolací  súd dodáva, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove
súdnych konaní, súd pri rozhodovaní v občianskom súdom konaní v rozsahu pôsobnosti  zákona č.
514/2003 Z.z.,  teda nemôže nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutia  iných štátnych (súdnych)
orgánov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto orgánom.

K námietkam navrhovateľa voči postupu a rozhodnutiam orgánov polície a prokuratúry  pri  vybavovaní
jeho trestného  oznámenia, podnetov a opravných prostriedkov (sťažností)  je potrebné uviesť, že
navrhovateľ si nemôže v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup
také vecné pochybenia v rozhodnutiach orgánov činných v trestom konaní, ktoré by sa  priamo odrazili
v nezákonnosti  ich rozhodnutia, v jeho meritórnom výroku (ako je  nedostatočné šetrenie  skutkového
stavu, nesprávne hodnotenia dôkazov, či právne posúdenie skutku ), ktorého nesprávnosť môže byť
vyslovená jedine v trestnom konaní, na to inštančne oprávneným orgánom na základe podaného
opravného prostriedku.

Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) podľa zákona     č. 514/2003 Z.z.
nemôže vecnú (obsahovú) správnosť uznesenia  o zamietnutí sťažnosti navrhovateľa proti odmietnutiu
jeho trestného oznámenia posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keď jeho sťažnosťou
sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní jej zákonnosti, ktorého výsledkom je
súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Súdu prvého stupňa tak  neprináležalo v tomto konaní
prehodnocovať dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní, ani v tomto smere doplňovať
dokazovanie na náležité zistenie skutkového stavu a skutočností  potrebných  na posúdenie správnosti
rozhodnutia  o odmietnutí trestného oznámenia navrhovateľa či rozhodnutia prokurátora o zamietnutí
jeho  sťažnosti. Súd je v tomto konaní viazaný právoplatným rozhodnutím o odmietnutí podania
navrhovateľa a rozhodnutím o zamietnutí jeho sťažnosti, a pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť zrušené
na to oprávneným orgánom, je  v tomto konaní neprípustné zasahovať do výsledku trestného konania
prehodnocovaním dôvodnosti odmietnutia podania či zamietnutia sťažnosti  a zisťovať, či boli splnené
predpoklady pre začatie trestného stíhania.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že z článku 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom aj trestnoprávnej ochrany svojho konkrétneho
práva u orgánov činných v trestnom konaní. Z predmetného článku vyplýva právo na trestnoprávnu
ochranu, jeho obsahom je oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom  konaní náležite  zaoberali



obsahom trestného  oznámenia,  respektíve obsahom iných  podaní. Z uvedeného potom vyplýva,  že
porušiť toto právo orgány činné v trestnom konaní by mohli tak, ak by podania navrhovateľa ignorovali,
alebo by im nevenovali pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam. V prejednávanej veci však orgány
činné v trestnom konaní venovali trestnému oznámeniu navrhovateľa primeranú pozornosť, nezasiahli
tým negatívne do podstaty jeho  ústavných práv, nezmarili jeho zmysel, a preto ich ani nemohli porušiť.

Pokiaľ Ústavný súd SR v rámci svojej rozhodovacej činnosti zaujal stanovisko, že  právo fyzickej osoby
na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí
medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy Ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo
základných práv alebo slobôd (nález Ústavného súdu W..Ú. XX/XX, W..Ú. XXX/XX), možno uzavrieť,  že
odmietnutie trestného oznámenia nemôže porušiť základné práva a slobody oznamovateľa a nemôže
tak ani zakladať nesprávny úradný postup.

Rovnako ako nesprávny úradný postup nemožno  posudzovať pokyny prokurátora, ktorými bol
oprávnený, v rámci výkonu dozoru nad zákonnosťou vyšetrovania, uložiť  vyšetrovateľovi ako ďalej vo
veci postupovať, a  nie je prípustné ich v tomto konaní  preskúmavať  z hľadiska ich vecnej správnosti, čo
by znamenalo nedovolené  zasahovanie do nezávislosti vyšetrovania a do výkonu právomoci orgánov
činných v trestnom konaní. Na uvedené nemá vplyv ani tá skutočnosť, že tieto pokyny boli dané v čase,
keď už došlo k premlčaniu trestného stíhania, keďže predmetom šetrenia musela byť aj táto skutočnosť,
ako  správne konštatuje aj súd prvého stupňa, nakoľko trestné stíhanie mohlo byť z  dôvodu premlčania
zastavené až po dôkladnom preverení  tohto dôvodu.  Rovnako správny je  aj záver súdu prvého stupňa,
že rozhodnutia a úkony prokurátora po dátume premlčania skutku, nemožno považovať za nesprávny
úradný postup. Len skutočnosť, že prokurátor nevyhovel sťažnosti navrhovateľa, resp. nepostupoval
podľa jeho predstáv a očakávaní,  takýto nesprávny úradný postup nezakladá.

Správne súd prvého stupňa ako nedôvodnú vyhodnotil argumentácia navrhovateľa, že rozsudok T.Y. D.
E. J. bol jediným dôvodom vznesenia obvinenia voči nemu, keďže výsledky vykonaného dokazovania
pre takýto záver nedávali žiaden  podklad.

Vo svetle všetkých vyššie uvedených záverov preto odvolací súd  zhodne so súdom prvého stupňa
uzavrel, že orgány činné v trestnom konaní neporušili svoje povinnosti, keď sa dostatočne náležite
zaoberali obsahom trestného oznámenia navrhovateľa, jeho opravnými prostriedkami, nevybočili pritom,
a ani pri vydávaní pokynov,  z rámca ustanovení Trestného poriadku či zákona o prokuratúre a ani
nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z ich
strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.  Postup orgánov činných v trestnom konaní
mal oporu v  čl. 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že ani s ohľadom na skutočnosť, že
trestné stíhanie navrhovateľa bolo zastavené, nemožno považovať   uznesenie o vznesení  obvinenia za
nezákonné rozhodnutie. Nad rámec dôvodov uvádzaných v tomto smere súdom prvého stupňa,  ktoré
si aj odvolací súd v plnom rozsahu osvojil,  považuje za potrebné sa k niektorým aspektom, vylučujúcim
nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, bližšie vyjadriť.

Pokiaľ navrhovateľ v tejto súvislosti  poukazoval na viaceré rozhodnutia L. D. D., v ktorých bol vyslovený
právny názor, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má  zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia,
považuje odvolací súd za potrebné   zdôrazniť, že  konštantná judikatúra v tomto smere   prioritne
sledovala potrebu odčinenia  majetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym či nezákonným zásahom štátu
proti fyzickej osobe, keď nemožno od obvineného spravodlivo požadovať, aby znášal materiálne
dôsledky rozhodnutia o vznesení obvinenia v podobe vynaložených trov na svoju obhajobu, keď sa
neskôr ukázalo vznesené obvinenie nesprávnym a trestné stíhanie sa skončilo tak, že na neho treba
pozerať ako na nevinného. Súdna judikatúra (O. L. D.K. D. D..X.. X Q. XXX/XXXX,  X Q. XXX/XXXX,
X Q. XX/XX.X C. Q. XX/XXXX), teda riešila situácie odškodnenia materiálnej škody (trov právneho
zastúpenia / obhajoby) a pretože v danom prípade si  navrhovateľ uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy,
nemožno, len na základe odvolania sa na  uvedené právne závery súdnych rozhodnutí, považovať
navrhovateľom uplatňované nároky na náhradu morálnej a peňažnej satisfakcie  za opodstatnené.



Vo vzťahu k navrhovateľom uplatňovaným nárokom je potrebné poukázať na to,  že súdnou praxou bolo
tiež ustálené, že jednotlivé dôvody oslobodenia spod obžaloby, prípadne zastavenia trestného stíhania,
nemajú z hľadiska posudzovania správnosti uznesenia o vznesení obvinenia rovnaký význam, a preto
nárok na náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia nemá ten, komu by  nevzniklo
právo na náhradu škody podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z., teda ak by si obvinený vznesenie
obvinenia zavinil sám, alebo by bol oslobodený spod obžaloby/trestné stíhanie by bolo zastavené  len pre
to, že by nebol za trestný čin zodpovedným, resp. že mu bola udelená milosť/amnestia, alebo preto, že
po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu a pod.. Súdnou judikatúrou  teda bolo  jednoznačne
konštatované, že za ústavne konformný  treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,
zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o
spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

V danom prípade však nebolo trestné stíhanie vedené voči navrhovateľovi zastavené z dôvodu, že sa
nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, teda z dôvodov, že ku skutku, pre ktorý bol
obvinený,  nedošlo, že by sa ho nedopustil a ani z dôvodu, že by skutok nebol trestným činom, ale v
tomto prípade došlo  k zastaveniu trestného stíhania výlučne z dôvodu  premlčania, ktorým trestnosť
činu zaniká v zmysle  § 87 trestného zákona.   So zreteľom na tieto konkrétne okolnosti prípadu, keď po
právoplatnosti začatia trestného stíhania uznesením sp.zn. Č.: M.-XXX/XXXX-P. X. K.S.  XX.X.XXXX,
ktoré bolo uznesením zo dňa XX.XX.XXXX  zrušené len v časti vznesenia obvinenia, došlo v dôsledku
premlčania k zániku trestnosti činu, pre ktorý bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie, dospel
odvolací súd k záveru, že navrhovateľovi nemohol vzniknúť  nárok na náhradu škody, vrátane nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy vo forme ospravedlnenia či peňažnej satisfakcie, keďže v jeho prípade
nemožno jednoznačne konštatovať, že  podozrenie zo spáchania skutku,           z ktorého bol obvinený,
sa nepotvrdilo, a  teda  že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť ani začaté. Na základe zastavenia
trestného stíhania z dôvodu premlčania tak v danom prípade nemožno jednoznačne dospieť k záveru,
ktorý predpokladá súdna judikatúra, a to, že na základe  výsledkov trestného (prípravného) konania sa
nejedná o trestný čin,  resp. že podozrenie zo spáchania trestného činu navrhovateľom sa nepotvrdilo, a
preto nemožno, ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa, dovodiť ani nezákonnosť rozhodnutia
o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia.

Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že z hľadiska posudzovania  zásahu  orgánov
štátu do osobnostných práv navrhovateľa nie je žiaden z odporcov  tak,  ako sú v návrhu na začatie
konania navrhovateľom označení, pasívne vecne legitimovanými, keďže z hľadiska aplikácie ust. § 11 a
nasl. Obč. zákonníka môže byť  subjektom zodpovedným za neoprávnenosť zásahu do osobnostných
práv  jedine pôvodca zásahu, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá svojím konaním, resp.
nekonaním, mala neoprávnený zásah spôsobiť. V prípade navrhovateľom tvrdeného neoprávneného
zásahu do jeho osobnostných práv sú  potom účastníkmi  vzniknutého  občianskoprávneho  vzťahu
narušiteľ, teda osoba, ktorá sa dopustila konania, ktorým neoprávnene zasiahla do jeho práva
na ochranu osobnosti a navrhovateľ, do ktorého  práva na ochranu osobnosti bolo zasiahnuté
neoprávneným zásahom. V danom prípade však štát nie je pôvodcom zásahu do osobnostných práv
navrhovateľa,  ale  je  ním  výlučne tá  osoba,  ktorá   sa   mala   svojím   konaním           (rozhodovaním či
postupom)  neoprávneného zásahu voči nemu dopustiť a  ktorá je tak nositeľom  vlastnej zodpovednosti
za prípadný vznik ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do osobnostných práv a sama musí znášať
právne následky  s tým spojené.

Správne súd prvého stupňa konštatoval, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná
existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo
ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu.
Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo
fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať.



Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu
na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti.

Neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore         s objektívnym
právom, t.j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci sa aj zdanlivo  javia ako odporujúce
objektívnemu právu,  nemožno napriek tomu posudzovať ako neoprávnené, pokiaľ existujú okolnosti
vylučujúce ich protiprávnosť; okolnosti, ktoré majú takéto právne následky, sú obsiahnuté priamo v
právnych normách alebo z nich vyplývajú.

O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde v tom prípade ak je jeho možnosť
predpokladaná zákonom, pokiaľ ním nie sú prekročené zákonom stanovené medze; v týchto prípadoch
totiž nad individuálnymi záujmami jednotlivca, do osobnosti ktorého je zasiahnuté, prevláda závažnejší,
významnejší verejný záujem.

Správne súd prvého stupňa vychádzal z právneho názoru, že o neoprávnený zásah  nejde v prípadoch,
ak je zásah dovolený zákonom. Ide najmä o zákonné (úradné) licencie, resp. prípady, keď k zásahu
dochádza v rámci výkonu iných práv ustanovených zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu
povinnosť, ktorú mu zákon ukladá, a to za predpokladu, že sa tak stalo primeraným spôsobom
smerujúcim k dosiahnutiu sledovaného legitímneho cieľa a spôsobom, ktorý nie je v hrubom rozpore s
takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je treba s ohľadom na zabezpečenie základnej
úcty k jej dôstojnosti bezpodmienečne  trvať; táto zákonná licencia však nie je daná tam, kde sa
konajúca osoba dopustila excesu, teda vybočenia z medzí zákonných požiadaviek kladených pre výkon
subjektívnych práv či plnenie si povinností.

V preskúmavanej veci je zo skutkových zistení nepochybne zrejmé, že orgány štátu konali a rozhodovali
na základe a v medziach zákona, v rámci zákonom im zverenej kompetencie, pri výkone ktorej
postupovali primeraným spôsobom, zodpovedajúcim povahe a závažnosti veci a vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadu nič nenasvedčuje tomu, že by   vybočili z medzí jej realizácie, tak, že by svoje
oprávnenia vo vzťahu k navrhovateľovi zneužili, a teda že by tým neoprávnene zasiahli do jeho
osobnostných práv.

Ich postup pri výkone zákonom im zverených kompetenčných oprávnení  možno považovať za
primeraný vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho účelu, ktorý  ním sledovali, pri realizácii svojich
legitímnych oprávnení neprekročili prípustnú mieru a intenzitu takým spôsobom, ktorý by už v
demokratickej spoločnosti nebolo možné tolerovať. Ani v prípade vyjadrenia zástupkyne odporcu v
2.rade v tomto konaní nedošlo zo strany orgánu štátu k vybočeniu  z medzí legitimity, keď pri svojom
vyjadrení nebola zástupkyňa odporcu v 2.rade  motivovaná snahou o zneváženie či škandalizovanie
osoby navrhovateľa, keď ňou použité výrazové prostriedky, ako aj obsah jej podania  nevyznievali útočne
či osočujúco, keď,  ako správne podotkol aj súd prvého stupňa, vychádzala z relevantných podkladov,
ktoré mali vzťah k prejednávanej veci, a preto nemohol  odporca v 2.rade vybočiť, v rámci realizácie jeho
práva na súdnu ochranu v tomto konaní, podaním svojho vyjadrenia  k návrhu navrhovateľa,  z hraníc
vecnosti čo do samotného  obsahu jeho vyjadrenia.  Odvolací súd rovnako  nezistil  exces z výkonu
týchto jeho práv, a preto v tomto smere vyhodnotil argumentáciu navrhovateľa ako neopodstatnenú.

S poukazom na všetky vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky navrhovateľa
uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne
vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom uplatňované  odvolacie dôvody nemohli obstáť, a preto
odvolací súd  napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny   potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a     § 142 ods. 1
O.s.p.  a v odvolacom konaní plne úspešným odporcom ich náhradu nepriznal, keďže odporcovia v 2.
a 3.rade nepodali návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im trovy odvolacieho konania podľa ust.
§ 151 ods. 1, vety prvej O.s.p. a odporca v 1.rade nežiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania,
pretože mu žiadne nevznikli.

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}