{"guid": "105d923f-bcf8-4eca-b606-acb1ac698611:52e43a75-c40d-43b2-82aa-e54c57e7cb3d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3512210614.2", "spisova_znacka": "17Co/178/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/178/2014 z 24. 2. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 24. februára 2015, sp. zn. 17Co/178/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3512210614.2", "identifikacne_cislo": "3512210614", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2015-02-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/52e43a75-c40d-43b2-82aa-e54c57e7cb3d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3512210614.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3512210614.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3512210614.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/178/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210614
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210614.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudkyne JUDr.
Gabriely Janákovej a sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa: B., s.r.o., so sídlom Z.,
B. ul. č. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený J. B., s.r.o. so sídlom v Z., Q. 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: M. L., zastúpená W. M. SR, E. I. XX, Z., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k.7C/347/2012-38,
zo dňa 28. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcu zaplatiť mu sumu 1.064,53 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 212,91 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy a náhradu trov konania. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. L. N. bola doručená
exekučnému súdu dňa 27.10.2009. Podaním zo dňa 09.12.2009 vyzval tunajší súd  navrhovateľa na
predloženie zmluvy o úvere  ako i doplnenie návrhu. Okresný súd uznesením  zo dňa 07.12.2010,
č.k. 2Er/568/2009-24 exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi trovy  exekučného konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.01.2011.  Po
právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil  § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1,2 zákona o
rozhodcovskom konaní,  § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných
ustanovení zákona, považoval súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodný.
V tejto súvislosti dal do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol NS SR
vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc 23/2011, pričom z uvedeného
teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v
exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať
zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo vydanom rozhodnutí, nemožno
považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť štátu za
takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo zrušené pre
nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia
ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z citovaných zákonných ustanovení, ale
i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho dvora Európskej
únie. Je správny postup exekučného súdu, ktorý \"vstupuje\" do rozsudku rozhodcovského súdu a



posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky. V zmysle uvedeného potom tvrdenia navrhovateľa
o nesprávnom úradnom postupe súdu v uplatnenom nároku považoval za neopodstatnené, preto
navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna
ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp.
rozhodcovskej doložky a vyvodil právny záver, že táto rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský
súd nemal teda oprávnenie vec prejednať a rozhodnúť rozsudkom, bol tento jeho postup tak ako
súd vysvetlil vyššie legitímny. Pokiaľ navrhovateľ predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul,
ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky si
oprávnený vopred pripravil vo Všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o úvere/, alebo z
dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom, nemôže sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho
uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil
jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám.
Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy oprávnenému /navrhovateľovi/ zamietali žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov
už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj v nasledujúcich rokoch, že súd bude na
základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie.
Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné tituly na vykonanie exekúcie napriek už dlhšiu
dobu ustálenej súdnej praxi. Skutkové tvrdenia navrhovateľa ohľadom omeškania exekučného súdu
v rozsahu viac ako 484 dní označil za nepravdivé. V prvom rade uviedol, že dátum začatia konania,
t.j. podania návrhu na vykonanie exekúcie z pohľadu lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia nie je relevantný. Z príslušného exekučného spisu zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 27.10.2009. Podaním zo dňa 09.12.10.2009
vyzval okresný súd právneho zástupcu navrhovateľa na predloženie zmluvy o úvere ako i doplnenie
návrhu. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom  zo dňa 07.12.2010, č.k. 2Er/568/2009-24
súd exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy
exekučného konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.01.2011. Nie je teda pravdou, že súd
bol bezdôvodne nečinný, pretože  o žiadosti o udelenie  poverenia rozhodol  do 40 dní od doručenia
žiadosti. Zdôraznil, že súdu lehota na rozhodnutie o žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného
titulu so zákonom neplynula, pričom dobu  na rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu
prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky, túto vyhodnotiť aj z
pohľadu ochrany spotrebiteľa považuje súd v trvaní 40 dní za primeranú  so záverom, že súd postupoval
aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou.
Okrem toho, že nezistil v namietanom exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný postup, dôvodil, že
navrhovateľ vôbec ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody a nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v
príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom. Majetková škoda vyčíslená navrhovateľom v rozsahu istiny
a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v exekučnom konaní v žiadnom prípade nevznikla v
dôsledku postupu súdu, keď exekučný súd tak ako vysvetlil vyššie v súlade so zákonom a rozhodovacou
praxou mohol a aj skúmal materiálnu vykonateľnosť rozsudku rozhodcovského súdu v súlade s § 45
zákona o rozhodcovskom konaní. Konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody,
preto súd návrh navrhovateľa zamietol. V závere rozhodnutia uviedol, že o  náhrade trov konania  bude
podľa § 151 ods. 3 O.s.p.  rozhodnuté  z dôvodu väčšieho počtu  nárokov uplatňovaných v konaní do
30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý namietal, že
v prejednávanej veci došlo v konaní k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., kedy účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V konaní tiež došlo k vadám uvedeným v tom
smere, že rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenia právneho predpisu a tiež neúplne  zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal popretie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy
navrhovateľ ako strana konania nebol pred vyhlásením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením
odporcu k žalobe, nebol oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom
spise, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
tvrdeniam vyjadriť, rovnako nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Mal za to,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Súdu prvého stupňa vytýkal,
že porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces s tým, že vykonal dokazovanie, ktorého obsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám a okrem toho vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Namietal tiež, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, kedy navrhovateľ



v samotnom návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť. Názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, ústavného súdu a
Európskeho súdu v Štrasburgu neobstojí, a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva
na nestranný súd, ktorý výsledok bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Súd prvého stupňa sa
preto podľa jeho názoru dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Označil za zrejmé, že nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v
niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich, pričom konajúci súd sa musí vysporiadať so všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. Žiadal v konečnom dôsledku, aby krajský súd
ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil ako nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. z týchto dôvodov:

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník
má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto
povinnosti je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti
účastníka konania skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého
dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom
prvého stupňa na deň 28.10.2013, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 01.10.2013,
svoju neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania a
preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti
riadne predvolaného navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju
neprítomnosť ospravedlnil.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je
potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si
súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok
spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú
povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu
mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť stav. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu
(samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa § 122 ods. 1
O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia
bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie
na konkrétny termín, na ktorom sa mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu k návrhu na začatie



konania, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že na
pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom príslušného exekučného
spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a
poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom,
resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných
prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal
zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv
a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému
z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti
vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na § 15 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19NcC/330/2012-11 zo dňa 17.10.2012, a to tak, že sudkyňa
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom Mgr. M. W. nie   je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
danej veci.  Odvolací súd v aktuálnom konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali
nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má
prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď.
napr. uznesenie NS SR sp.zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

Zároveň na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, súdny
exekútor podal na exekučný súd dňa 27.10.2009  žiadosť o udelenie poverenia. Exekučný súd
uznesením zo dňa 07.12.2010  exekučné konanie zastavil.  Nie je teda pravdou, že exekučný súd
bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 40 dní od doručenia
tejto žiadosti. Súd za predpokladu, ak nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota však neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí v rozpor v žiadosti alebo návrhu exekučného
titulu zo zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne
exekučné konanie z dôvodu nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno
konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie  o žiadosti o vydanie
poverenie na vykonanie exekúcie, za stavu kedy exekučný súd exekučné konanie zastavil, v lehote 40
dní od doručenia žiadosti, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa nevydal
poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, pričom uznesením  exekučné
konanie dokonca zastavil s omeškaním viac ako 484 dní neobstojí,  a preto bol v konečnom dôsledku v
celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že nárok navrhovateľa nie je



dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia tvrdené v návrhu ako aj s poukazom na neunesenie
dôkazného bremena na strane navrhovateľa v prejednávanej veci.

Preto krajský súd ako súd odvolací v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil, pričom zároveň dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní dovoláva ústavnej
sťažnosti, ktorú podal na postup krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, tieto sťažnosti ako vyplýva z ustálenej praxe boli ústavným súdom zamietnuté a
preto ani táto námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom zo strany navrhovateľa dôvodná nie je.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho
konania ani nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté  senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "305e3c23-7ad6-4d68-8322-832122688a42:78ce4d10-6ecb-44e9-be44-bdebb16d2874", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Er/568/2009", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Brezno sp. zn. 2Er/568/2009 z 15. 8. 2013", "sud": "Okresný súd Brezno", "datum_vydania": "2013-08-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/305e3c23-7ad6-4d68-8322-832122688a42:78ce4d10-6ecb-44e9-be44-bdebb16d2874"}], "citovane_v": []}