{"guid": "10559101-f16c-4bda-b479-9684e4d1f3aa:6ddf2709-8697-459a-824f-e1f7f7a9ca0e", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6810202552.3", "spisova_znacka": "17Co/161/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/161/2013 z 25. 5. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 25. mája 2016, sp. zn. 17Co/161/2013, ECLI:SK:KSBB:2016:6810202552.3", "identifikacne_cislo": "6810202552", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2016-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vydržanie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "nazov": "§ 134 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ddf2709-8697-459a-824f-e1f7f7a9ca0e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6810202552.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6810202552.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2016:6810202552.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/161/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6810202552
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6810202552.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.
a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci navrhovateľov 1/ E.
O., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. XX, V., 2/ U. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F. XX, B.,
3/ U. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom P. XX, D. J., právne zastúpených JUDr. Attilom Vajdom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Sklabinská 10, 831 06 Bratislava, proti odporcovi E. O.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. XX, V., právne zastúpenému JUDr. Jánom Dorkinom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Nám. baníkov 17/33, 048 01 Rožňava, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, na základe odvolania navrhovateľov 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu Revúca,
č.k. 5C/105/2010-203 zo dňa 08. 01. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Revúca (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 08. 01.
2013 zamietol návrh navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ (ďalej len „navrhovatelia“), ktorým sa domáhali určenia,
že sú podielovými spoluvlastníkmi každý v 1/3-ine rodinného domu bez súpisného čísla postaveného
na parcele č. XXXX/X, ktorý nie je evidovaný v katastri nehnuteľností (prvý výrok).  Odporcovi náhradu
trov konania nepriznal (druhý výrok).
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že v dobe jeho rozhodovania predmetom
konania zostala zostávajúca časť pôvodného návrhu navrhovateľov - o určenie, že sú podielovými
spoluvlastníkmi každý v 1/3-ine rodinného domu bez súpisného čísla postaveného na parcele č. XXXX/
X (parcela evidovaná na LV č. XX, k.ú. V.), ktorý nie je evidovaný v katastri nehnuteľností. Navrhovatelia
mali za to, že rodinný dom po dobu viac ako desať rokov dobromyseľne užívali v presvedčení, že sú
jeho vlastníkmi. Investovali do neho, vykonali na ňom podstatnejšiu rekonštrukciu (výmena vodovodu,
elektroinštalácie, vykonanie izolácie, inštalovanie solárnych panelov a pod.). Okrem toho navrhovateľ 1/
pristaval k tomuto rodinnému domu aj prístavbu, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť. Keďže rodinný
dom užívajú po dobu viac ako desať rokov dobromyseľne, v presvedčení, že sú jeho vlastníkmi,  mali
za to, že sú splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nemu vydržaním.
V reakcii na argumentáciu navrhovateľov okresný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že
„darovacou zmluvou zo dňa 01.05.1990, ktorú uzavreli účastníci konania, mohli účastníci konania
preukázať, že odporca bol výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - rodinného domu (...). V poslednom
odseku darovacej zmluvy  sa uvádza, že zmluva bola vyhotovená po jednom exemplári pre každého
obdarovaného, pre darcu a Katastrálny úrad. Iné nehnuteľnosti (ako tam uvedený rodinný dom)
predmetom prevodu vlastníckeho práva na navrhovateľov podľa predloženej zmluvy neboli.“ Ďalej
okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že „zo žiadnych tvrdení účastníkov konania ani z predložených



listinných dôkazov nevyplýva, že by  v čase po podpise tejto darovacej zmluvy došlo k jej registrácii
Štátnym notárstvom. Účastníci tvrdili, že až v r. 1993 podali návrh na zápis tejto zmluvy do Katastra
nehnuteľností avšak ani táto skutočnosť nebola preukázaná, pretože predložená kópia žiadosti o
registráciu súpisného čísla k rodinného domu do Katastra nehnuteľností nepredstavuje návrh na
vklad týkajúci sa uzavretej darovacej zmluvy a žiadosť o zápis darovacej zmluvy na list vlastníctva
adresovaná Katastrálnemu úradu Banská Bystrica, Správa katastra Rimavská Sobota nie je opatrená
prijímacou pečiatku, ktorá by preukazovala, že táto žiadosť bola skutočne podaná. Nemožno teda mať
za preukázané tvrdenie navrhovateľov, že k zápisu tejto darovacej zmluvy do katastra nehnuteľností
nedošlo len z dôvodu opakovaných delimitácií medzi okresmi Rimavská Sobota a Revúca nakoľko v
konaní nebolo preukázané ani riadne podanie návrhu na vklad tejto zmluvy do katastra nehnuteľností.“
Keďže navrhovatelia argumentovali, že na ich strane sú splnené podmienky pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, okresný súd poukázal na ustanovenie §
134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a na to, že v zmysle uvedeného ustanovenia
„podmienkami vydržania sú: a) spôsobilý predmet vydržania, b) existencia oprávnenej držby a c)
nepretržitosť držby po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Oprávnená držba pritom predpokladá, že
je držiteľ v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere s ohľadom na všetky
okolnosti. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom
práva, ktoré vykonáva. Pre naplnenie dobrej viery nestačí negatívne presvedčenie držiteľa, že nepôsobí
bezprávie, ale je potrebné pozitívne presvedčenie, že mu vec alebo právo prináleží. Posúdenie či
je držiteľ dobromyseľný je podľa ustálenej judikatúry vždy potrebné hodnotiť objektívne, nie len zo
subjektívneho hľadiska, teda osobného presvedčenia samotného držiteľa. Je vždy potrebné brať do
úvahy to, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať nemal, alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého
mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. (Rozsudok NS ČR sp. zn. 2 Cdon 1178/ 96). Okolnosti,
ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery sú teda spravidla okolnosti, ktoré sa týkajú
právneho dôvodu nadobudnutia práva. Držiteľ teda musí byť objektívne v dobrej viere, že je tu taký
právny titul, ktorý podľa platného práva má za následok prevod vlastníctva.“ Následne okresný súd
vo vzťahu k prejednávanej veci uviedol, že „z vykonaného dokazovania  vyplynulo, že navrhovatelia
pri držbe dotknutej nehnuteľnosti nemohli byť a neboli s ohľadom na všetky okolnosti objektívne
dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo k nej patrí. Súd konštatuje, že navrhovatelia nemohli byť
v ospravedlniteľnom omyle v tom, že vlastnícke právo k nemu nadobudli na základe darovacej zmluvy,
ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, preto nemohli
byť zo zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú jeho vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli
byť o svojom vlastníctve presvedčení.“ V tejto súvislosti poukázal na to, že „požiadavka na registráciu
zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku v znení účinnom do
31. 12. 1992 jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 tak, že ak sa nehnuteľná
vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť
je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. Po prijatí
zák. č. 265/ 1992 Zb. o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam bol na zmluvné
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam potrebný okrem samotnej zmluvy  aj jej vklad
do evidencie nehnuteľností. K zavkladovaniu darovacej zmluvy však nedošlo, ani nebolo preukázané,
že by bol podaný zo strany navrhovateľov, resp. odporcu, riadny návrh na jej zavkladovanie. Avšak
aj keby samotný návrh na vklad podaný bol, nemohli byť navrhovatelia v presvedčení, že podaním
návrhu na vklad bol zavŕšený proces nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a teda opäť
nemohli vystupovať ako objektívne dobromyseľní držitelia dotknutých nehnuteľností,  s ohľadom na
všetky okolnosti.“
Keďže v dobe uzatvorenia predmetnej darovacej zmluvy bol navrhovateľ 1/ (ako jeden z potenciálnych
obdarovaných) maloletý, okresný súd sa zaoberal i týmto aspektom a tejto v súvislosti uviedol: „K
vydržaniu vlastníckeho práva maloletým dieťaťom (v tomto prípade navrhovateľom 1/, ktorý bol v čase
uzavretia darovacej zmluvy maloletým) súd uvádza, že pripúšťa, že vydržať vlastnícke právo môže aj
maloleté dieťa. Praktické to môže byť napr. pri vydržaní prevažne hnuteľných vecí, kde to umožňuje
nižšia hodnota týchto vecí a bezformálnosť ich nadobudnutia, ako aj trojročná vydržacia doba. Avšak
vydržať nehnuteľnosti, v tomto prípade dokonca nehnuteľnosti značnej hodnoty (rodinný dom) maloletým
je možné iba tam, kde držbu nehnuteľnosti bude vykonávať a ostatné podmienky vydržania bude
splňovať zákonný alebo iný zástupca, napr. opatrovník ustanovený súdom, čo však v danom konaní
preukázané nebolo. Čo sa týka tvrdení, že matka navrhovateľa 1/ bola v podstate zákonným zástupcom
vtedy ešte maloletého navrhovateľa 1/ a garantom ochrany jeho práv súd uvádza, že nebolo v konaní



preukázané, že by matka navrhovateľov pri darovaní, teda pri tomto právnom úkone,  zastupovala svojho
vtedy ešte maloletého syna, navrhovateľa 1/. Podľa § 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že ak
nevyplýva z právneho úkonu, že niekto koná za niekoho iného, platí, že koná vlastným menom. Z toho
vyplýva, že ak pri právnom úkone - darovacej zmluve týkajúcej sa nehnuteľnosti, ktorá pod následkom
neplatnosti musí byť uzavretá vždy v písomnej forme, nakoľko jej predmetom je nehnuteľnosť -
nevyplynulo zastúpenie priamo z písomnej formy tejto darovacej zmluvy, že za  maloletého navrhovateľa
1/ konala v roku 1990 jeho matka, platí, že navrhovateľ 1/ konal vlastným menom. Aj keby sa preukázalo,
že matka svojho maloletého syna, teda navrhovateľa 1/ pri tomto právnom úkone zastupovala, podľa
§ 28 Občianskeho zákonníka platí, že takýto právny úkon by nutne podliehal schvaľovaciemu procesu
zo strany súdu. V danom prípade nebolo ani tvrdené a  ani preukázané, že by predmetný právny
úkon bol schválený súdom. Naviac má súd za to, že vzhľadom na možnú kolíziu záujmov medzi
rodičmi a maloletým dieťaťom pri tomto právnom úkone by do úvahy prichádzalo ustanovenie tzv.
kolízneho opatrovníka zo strany súdu, ktorý by maloleté dieťa pri tomto právnom úkone zastupoval.“ Na
základe uvedených skutočností okresný súd následne konštatoval, že „nakoľko navrhovateľ 1/ v čase
uzavretia darovacej zmluvy nebol pre nedostatok veku v plnom rozsahu spôsobilý na právne úkony, a
pri dotknutom právnom úkone nebol riadne zastúpený a predmetný právny úkon nebol ani dodatočne
schválený súdom, je darovacia zmluva absolútne neplatná (ako celok) podľa ustanovenia § 38 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá
spôsobilosť na právne úkony. Súd tak konštatuje, že vzhľadom na neplatnosť darovacej zmluvy, pričom
o tejto neplatnosti museli navrhovatelia vzhľadom na jednoznačnosť citovaného zákonného ustanovenia
Občianskeho zákonníka v čase darovacej zmluvy vedieť, navrhovatelia aj z tohto dôvodu nemohli byť
zo zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú vlastníkmi rodinného domu, ktorý je predmetom
tohto konania (ako je to vyššie uvedené, dobrá viera sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého
mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo).“
Vychádzajúc z uvedeného dospel okresný súd k záveru, že „navrhovatelia nemohli byť s poukazom na
vady  týkajúce sa titulu, na základe ktorého mohlo navrhovateľom vzniknúť vlastnícke právo (neplatnosť
zmluvy, neregistrácia zmluvy štátnym notárstvom, nezavkladovanie vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností) v dobrej viere, že sú vlastníkmi rodinného domu, ktorý je predmetom tohto konania, a ich
následné faktické správanie spočívajúce v tom, že sa subjektívne cítili byť vlastníkmi tejto nehnuteľnosti
(podporené výpoveďami svedkov), je právne irelevantné.“
V súvislosti s riešením otázky eventuálnej subjektívnej dobromyseľnosti navrhovateľov okresný súd
uviedol, že „v danom prípade existujú dôvodné pochybnosti aj o subjektívnej dobromyseľnosti
navrhovateľov a to s ohľadom na existujúci jednoznačný zápis vlastníckeho práva odporcu k
nehnuteľnostiam (pozemkom) v katastri nehnuteľností, ako aj na skutočnosť, že sa na predmetné
nehnuteľnosti vedie množstvo exekúcií, v ktorých ako povinný vystupuje odporca ako vlastník dotknutých
nehnuteľností, vlastnícke právo ktorého je zrejmé z listu vlastníctva, pričom tieto exekúcie sa vedú  už od
roku 1998. Napriek tomu, že sa navrhovatelia v konaní svedeckými výpoveďami snažili preukázať, že o
týchto exekúciách nevedeli a že sa o nich dozvedeli až po  uplynutí 10 ročnej zákonom stanovenej doby
na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, má súd o pravdivosti týchto ich tvrdení pochybnosti.“
V reakcii na tvrdenia navrhovateľov, že do predmetného rodinného domu investovali veľa finančných
prostriedkov a že navrhovateľ 1/ postavil i prístavbu k tomuto rodinnému domu okresný súd uviedol,
že „všetko, čo prirástlo k pôvodne neodstránenej stavbe, náleží vlastníkovi tejto pôvodnej stavby, teda
aj akékoľvek prírastky k rodinnému domu vykonané inými osobami ako odporcom náležia vlastníkovi
pôvodnej stavby teda odporcovi. V dôsledku zhodnotenia pôvodnej stavby prevedeného prístavbou resp.
rôznymi hodnotnými rekonštrukčnými prácami, je prípadne zhodnotenie možné voči vlastníkovi stavby,
teda voči odporcovi uplatňovať nárokom na vydanie takto získaného bezdôvodného obohatenia podľa
§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.“
V závere odôvodnenia  rozhodnutia vo veci samej teda okresný súd konštatoval, že „nakoľko
navrhovatelia nesplnili zákonom predpokladané podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
dotknutej nehnuteľnosti vydržaním, súd ich návrh zamietol.“
V odôvodnení  rozhodnutia o trovách konania okresný súd uviedol, že aj keď bol odporca v spore
úspešný a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. mu vzniklo právo na náhradu trov konania, náhradu trov konania
mu nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania výslovne nežiadal.

Proti rozsudku okresného súdu podali navrhovatelia (prostredníctvom aktuálneho právneho zástupcu)
v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadali, aby odvolací súd rozsudok  okresného súdu zrušil  a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, s odôvodnením, že okresný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov  k nesprávnym skutkovým zisteniam.



V odôvodnení odvolania zopakovali skutkové tvrdenia ohľadom uzatvorenia predmetnej darovacej
zmluvy a dôvodov pre ktoré nedošlo k jej zavkladovaniu, ktoré uvádzali už i v priebehu prvostupňového
konania.
Okrem toho uviedli, že z vykonaného dokazovania nadobudol prvostupňový súd nesprávne a mylné
presvedčenie, že pri držbe dotknutých nehnuteľností nemohli byť a neboli s ohľadom na všetky okolnosti
objektívne dobromyseľní v tom, že im patrí vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Poukázali na to,
že okresný súd skonštatoval, že nemohli byť v ospravedlniteľnom omyle v tom, že vlastnícke právo k
nehnuteľnosti nadobudli na základe darovacej zmluvy, ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom,
hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, preto nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že sú jeho vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Toto konštatovanie
je podľa ich názoru nesprávne, a súd nedostatočným spôsobom skúmal všetky okolnosti viažuce  sa
k prejednávanej veci, vrátane skutočnosti, že väčšina pochybení ktoré okresný súd v odôvodnení
rozsudku pripisuje konaniu samotných účastníkov, vznikla práve pochybeniami štátnych orgánov, v
ktorých kompetencii bolo vo veci z hľadiska administratívnoprávneho konať.

Odporca (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov
uviedol, že svoje stanovisko k žalobe podrobne uviedol na pojednávaniach pred prvostupňovým súdom a
s podanou žalobou vyjadril súhlas. Z toho dôvodu sa stotožňuje aj s podaným odvolaním navrhovateľov.
Skutočností uvádzané navrhovateľmi v odvolaní považuje za pravdivé. Potvrdil, že jeho úmyslom bolo
darovať predmetné nehnuteľnosti navrhovateľom ako svojím deťom a uzavretím darovacej zmluvy a
následne vykonanými úkony považoval predmetnú záležitosť za uzavretú. Preto sa stotožňuje aj s
návrhom navrhovateľov týkajúcim sa rozhodnutia o v odvolaní.

Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov - ďalej len „O.s.p.“), vec
prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s použitím § 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok
okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p.,  odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po oboznámení sa s obsahom spisu a okresným súdom vykonanými dôkazmi odvolací súd konštatuje,
že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným
ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré
je jednak podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava
so všetkými relevantnými otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v
ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p..

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) odvolací súd uvádza, že
navrhovatelia v odvolaní v zásade neuviedli žiadne také relevantné okolnosti, skutočnosti a argumenty,
ktoré by neboli predmetom prvostupňového konania a ktoré by neboli prvostupňovým súdom v
rozhodnutí zohľadňované a s ktorými by sa prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia náležite
nevysporiadal. Pokiaľ v odvolaní namietali, že okresný súd dospel k nesprávnemu záveru, že v
prípade predmetnej nehnuteľnosti neboli s ohľadom na všetky okolnosti objektívne dobromyseľní, že
im patrí vlastnícke právo k nehnuteľnosti, a že nemohli byť v ospravedlniteľnom  omyle v tom, že
vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudli na základe neregistrovanej darovacej zmluvy, tak odvolací
súd pouvažuje túto ich námietku za účelovú a skutkovo a právne nedôvodnú, a to z dôvodov,  ktoré veľmi
konkrétne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo uviedol okresný súd v odôvodnení rozhodnutia, s ktorým
sa odvolací súd plne stotožňuje. V konečnom dôsledku, navrhovatelia v odvolaní ani neuviedli konkrétne
argumenty, ktorými by relevantným spôsobom spochybnili jednotlivé argumenty prvostupňového súdu,
ktorými zdôvodnil svoje rozhodnutie. Pokiaľ v odvolaní konštatujú, že „väčšina pochybení ktoré okresný
súd v odôvodnení rozsudku pripisuje konaniu samotných účastníkov, vznikla práve pochybeniami



štátnych orgánov, v ktorých kompetencii bolo vo veci z hľadiska administratívnoprávneho konať“, tak
v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že i táto ich argumentácia je účelová, pretože v konaní nebolo
relevantným  spôsobom preukázané, že by zo strany ktoréhokoľvek z účastníkov bol aspoň podaný na
v tej dobe príslušný orgán  riadny návrh na zavkladovanie zmeny vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
(ako správne konštatoval okresný súd, v konaní predložená žiadosť o zápis darovacej zmluvy na list
vlastníctva adresovaná Katastrálnemu úradu Banská Bystrica, Správa katastra Rimavská Sobota nie
je opatrená prijímacou pečiatku, ktorá by preukazovala, že táto žiadosť bola skutočne podaná) a preto
za tohto dôkazného stavu nemožno zodpovedne uvažovať o „pochybení štátnych orgánov, v ktorých
kompetencii bolo vo veci z hľadiska administratívnoprávneho konať.“

Len pre úplnosť odvolací uvádza, že ak je ktorýkoľvek z účastníkov konania presvedčený, že zo strany
príslušného štátneho orgánu došlo v súvislosti s vkladovým konaním týkajúcim sa predmetnej darovacej
zmluvy k preukázateľnému pochybeniu, môže využiť zákonné možnosti vyplývajúce zo zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219                ods. 1, 2
O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1
v spojení s  § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa vyššie
citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania
si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a preto mu odvolací súd
náhradu trov odvolacieho konania  nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/105/2010", "guid": "c045bd7f-19f4-494c-bb09-2f3f5b37fb89:61fb3632-a16b-4d08-9d44-82ffd6f2aba8", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}