Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8Cob/75/2015 z 28. 11. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 28. novembra 2017, sp. zn. 8Cob/75/2015, ECLI:SK:KSTN:2017:3114204065.1 Krajský súd Trenčín | 8Cob/75/2015 | ECLI:SK:KSTN:2017:3114204065.1 | 2017-11-28 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 524 OZ, § 525 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/01fc662c-9c90-4833-9eeb-af937a1d8890 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3114204065.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/75/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114204065
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114204065.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek
senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: AKMS Benefit s.r.o., so
sídlom Miletičova 1, 821 08 Bratislava, IČO: 47 549 360, právne zastúpeného: Advokátska kancelária
Melničák a Semančíková, s.r.o., so sídlom Miletičova 1, 821 08 Bratislava, IČO: 36 860 891, proti
žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Veľká Hradná, so sídlom Veľká Hradná, IČO: 31 436 641,
právne zastúpenému: LEGATE, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 35 846
906, v spore o zaplatenie 16.658,53 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 19. decembra 2014, č. k. 37Cb/62/2014-82, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Odvolací súd p r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, vydaným za účinnosti O.s.p., súd prvej inštancie žalobu zamietol a
žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že podanou žalobou
sa žalobca proti žalovanému domáhal, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 16.658,53 Eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,50 % zo sumy 14.334,46 Eur
od 16.09.2013 do zaplatenia. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým,
že spoločnosť K., s.r.o. je obchodnou spoločnosťou, ktorá v rámci vykonávania svojej podnikateľskej
činnosti uzavrela dňa 15.04.2013 so žalovaným Nájomnú zmluvu č. 4/2013. Na základe tejto zmluvy
si žalovaný objednal prenájom poľnohospodárskych strojov s obsluhujúcim personálom. Na základe
nájomnej zmluvy spoločnosť K., s.r.o. vystavila žalovanému faktúru č. 130173 na sumu 14.669,63 Eur zo
dňa 03.09.2013, splatnú dňa 04.09.2013. Napriek riadnemu splneniu povinností spoločnosťou K., s.r.o.
a ich riadnemu vyúčtovaniu, žalovaný si svoju platobnú povinnosť nesplnil v úplnosti. Časť vyúčtovania
platobnej povinnosti zanikla
a to v sume 335,17 Eur realizovaním zápočtu ku dňu 16.09.2013 - teda po dni jej splatnosti, pričom
zvyšná časť fakturovanej sumy nebola do dňa podania žaloby uhradená. Podľa článku V nájomnej
zmluvy č. 4/2013 uzavretej dňa 15.04.2013 bolo povinnosťou žalovaného zaplatiť vedľa istiny dlhu
aj zmluvnú pokutu. Výška zmluvnej pokuty ku dňu 11.02.2014 predstavuje 2.297,54 Eur, a to podľa
nasledujúceho vyčíslenia - 176,04 Eur na 0,1 % zmluvnej pokuty denne zo sumy 14.669,63 Eur za
obdobie od 05.09.2013 do 16.09.2013 t. j. 12 dní omeškania, 2.121,50 Eur na 0,1 % zmluvnej pokuty
denne zo sumy 14.334,46 Eur za obdobie od 16.09.2013 do 11.02.2014 t. j. 148 dní omeškania. Žalobca
má právo na uplatnenie zmluvnej pokuty za obdobie od 11.02.2014 do zaplatenia. Nakoľko žalovaný si
do dňa podania žaloby svoju zmluvnú povinnosť voči žalobcovi nesplnil, je povinný zaplatiť žalobcovi



okrem istiny aj úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne. Výšku úroku z omeškania z oneskorene
uhradenej faktúry č. 130173 predstavuje 26,53 Eur a to zo sumy 14.669,63 Eur od 05.09.2013 do
16.09.2013. Celkový dlh na istine, vyčíslenej zmluvnej pokute a úroku z omeškania predstavuje ku
dňu podania žaloby sumu 16.658,53 Eur. Pôvodný veriteľ uzavrel dňa 20.01.2014 zmluvu o postúpení
pohľadávky v dôsledku ktorej žalobca nadobudol pohľadávku, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu
voči žalovanému od pôvodného veriteľa spoločnosti K., s.r.o. Postupca - spoločnosť K., s.r.o. oznámil
spoločnosti Poľnohospodárske družstvo Veľká Hradná postúpenie pohľadávky vo výške 14.336,46 Eur
vrátane príslušenstva a všetkých práv s ňou spojených na žalobcu a to oznámením zo dňa 20.01.2014.
Žalobca taktiež vyzval žalovaného k plneniu jeho platobnej povinnosti a to prípisom zo dňa 29.01.2014,
vrátane opätovného doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky, avšak bezvýsledne, keď žalovaný
žiadnym spôsobom vo veci nekonal a na snahu o mimosúdne riešenie veci nereagoval. V odpore proti
vydanému platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že má za to, že nájomná zmluva nebola predložená
v aktuálnom znení.
V zmysle čl. VI nájomnej zmluvy v znení Dodatku č. 1 zo dňa 15.05.2013 je potrebné na postúpenie
vzájomných pohľadávok predchádzajúci písomný súhlas dotknutej zmluvnej strany. V zmysle § 525
ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Obč. zák. nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo
dohode s dlžníkom. Žalovaný nikdy nedal súhlas na postúpenie spornej pohľadávky a ani žiadnej inej
pohľadávky z nájomnej zmluvy neudelil a o neplatnosti uvedeného postúpenia spornej pohľadávky
informoval spoločnosť K., s.r.o. listom zo dňa 07.04.2014. O neplatnosti postúpenia sa žalovaný pokúšal
informovať aj žalobcu, avšak z adresy zapísanej v Obchodnom registri ako sídlo žalobcu sa vyššie
uvedené oznámenie o neplatnosti postúpenia vrátilo ako nedoručiteľná zásielka z dôvodu „adresát
neznámy“. Vzhľadom na vyššie uvedené, nemohla byť sporná pohľadávka s príslušenstvom platne
postúpená na žalobcu, a teda žalobca spornú pohľadávku s príslušenstvom nikdy nenadobudol. V
dôsledku toho absentuje v prejednávanej veci aktívna vecná legitimácia žalobcu. Žalobca teda nie je
nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia vyplývajúceho
z nájomnej zmluvy, a tak nemá procesné právo si uplatňovať hmotnoprávny nárok z nájomnej zmluvy. Na
základe daného teda nemôže byť v tomto spore žalobca úspešný, nakoľko mu nesvedčí hmotnoprávny
titul. Žalovaný svoj dlh vyplývajúci z nájomnej zmluvy vo výške 14.334,46 Eur riadne splnil spoločnosti
K., s.r.o. t. j. skutočnému veriteľovi spornej pohľadávky, poukázaním platby v celkovej výške 14.334,46
Eur dňa 28.04.2014, a teda dlh žalovaného z nájomnej zmluvy, ktorý je predmetom tohto konania,
zanikol. Výzvou na úhradu pohľadávky zo dňa 08.04.2014 spoločnosť K., s.r.o. vyzvala žalobcu na
úhradu spornej pohľadávky vo výške 14.333,46 Eur a zároveň uviedla, že ak dôjde k úhrade spornej
pohľadávky v lehote do 30.04.2014, spoločnosť K., s.r.o. sa vzdáva nároku na uplatnenie zmluvnej
pokuty vyplývajúcej z nájomnej zmluvy, ako aj príslušenstva spornej pohľadávky t. j. úrokov z omeškania
a nákladov z uplatnenia. Vzhľadom na to, že dňa 28.04.2014 žalovaný poukázal sumu spornej
pohľadávky vo výške 14.334,46 Eur na bankový účet spoločnosti K., s.r.o., ktorý je vedený v tej istej
banke, ako účet žalovaného, t. j. H. a.s., dátum pripísania sumy spornej pohľadávky na účet spoločnosti
K., s.r.o. nebol neskôr ako 29.04.2014. Na základe uvedeného možno konštatovať, že podmienka
uhradiť spornú pohľadávku spoločnosti K., s.r.o. do 30.04.2014 bola splnená, takže spoločnosť stratila
nárok na uplatnenie zmluvnej pokuty vyplývajúcej z nájomnej zmluvy, ako aj príslušenstva spornej
pohľadávky
t. j. úrokov z omeškania a nákladov z uplatnenia. Ak by aj žalobca bol aktívne legitimovaný na uplatnenie
spornej pohľadávky, žalovanie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty by bolo v rozpore s dohodou
medzi spoločnosťou K., s.r.o. a žalovaným. Okrem vyššie uvedeného, podľa článku V nájomnej zmluvy
v znení Dodatku č. 1, žalovanému v prípade omeškania so splnením peňažného záväzku žalovaného,
nevzniká povinnosť platiť úroky
z omeškania. Žalovaný k danému uvádza, že ak by aj žaloba bol aktívne legitimovaný na uplatnenie
nárokov z nájomnej zmluvy (vrátane úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty)
v konaní pred súdom, uplatňovanie úrokov z omeškania je naviac v rozpore s ustanoveniami
nájomnej zmluvy, a teda záväznou dohodou medzi žalovaným a spoločnosťou K., s.r.o. Vyššie
uvedené skutočnosti možno uzavrieť nasledovne: žalovaný neudelil predchádzajúci písomný súhlas na
postúpenie spornej pohľadávky zo spoločnosti K., s.r.o. na žalobcu
v zmysle nájomnej zmluvy v znení jej dodatku, s ohľadom na uvedené nebola sporná pohľadávka platne
postúpená na žalobcu, v dôsledku čoho žalobca spornú pohľadávku nenadobudol, u žalobcu absentuje
aktívna legitimácia, ak by aj bol žalobca aktívne legitimovaný na uplatnenie nárokov z nájomnej zmluvy,
žaloba v časti úrokov z omeškania
a zmluvnej pokuty je v rozpore s dohodou medzi spoločnosťou K., s.r.o. a žalovaným
a ak by aj žalobca bol aktívne legitimovaný, žaloba v časti úrokov z omeškania je v rozpore



s čl. V nájomnej zmluvy v znení Dodatku č. 1. Na rozhodnutie o podanej žalobe súd nariadil
pojednávanie, ktoré uskutočnil v neprítomnosti účastníkov konania, aplikáciou § 101 ods. 2 O.s.p..
Súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom do spisu
predložených listinných dôkazov a výsluchom svedka F. T.. Právny zástupca žalobcu v záverečnom
návrhu zhrnúc všetky jeho prednesy na pojednávaní uviedol, že v predmetnej veci považuje za
rozhodujúce viacero skutočností, predovšetkým tú, že dodatok č. 1 k nájomnej zmluve bol podpísaný
po postúpení pohľadávky a jej oznámení, t.j.
v čase, kedy K., s.r.o. s danou pohľadávku už disponovať nemohol. Uvedenú skutočnosť preukazuje
prípis pána F. T. z 08.04.2014, t.j. v období po postúpení pohľadávky, ktorý pri špecifikácii nájomnej
zmluvy žiadnym spôsobom Dodatok č. 1 neuvádza a navrhuje odpustenie úroku z omeškania, hoci
toto malo byť dohodnuté už rok predtým. Rovnako poukázal na email pána Q., v ktorom po údajnom
podpísaní dodatku k nájomnej zmluve žiadnym spôsobom nespochybňuje podkladové informácie pre
fakturáciu, ktoré mu boli doručené, hoci tieto v zmysle dodatku, ktorý mal byť už skôr uzavretý nemohli
byť uplatňované. Poukázal na návrh dohody, ktorý predložil pán Q. po postúpení a oznámení postúpenia
pohľadávky, v ktorej sa opätovne domáha dojednania, odpustenia príplatkov, ktoré však už údajne mali
byť dohodnuté rok vopred. Tieto listinné dôkazy preukazujú, že ak došlo k podpísaniu dodatku č. 1 k
nájomnej zmluve, tak k nej došlo až po postúpení pohľadávky
a oznámení tejto skutočnosti, t.j. v čase, kedy už K., s.r.o. nemohla touto pohľadávkou disponovať,
nakoľko novým veriteľom bol žalobca. Ďalšou rozhodujúcou skutočnosťou je fakt, že aj keby došlo k
podpísaniu Dodatku č. 1 v máji 2013 uvedené žiadnym spôsobom nebránilo postúpeniu pohľadávky,
ktorá je predmetom tohto konania. Predmetom tohto konania je totiž pohľadávka za platbu s ktorou bol
žalovaný v omeškaní viac ako 30 dní. Jedná sa o situáciu, ktorá je riešená v poslednej vete článku
V nájomnej zmluvy. Na uvedenom článku nič nezmenil ani Dodatok č. 1, ktorý síce doplnil povinnosť
písomného súhlasu pre postúpenie vzájomných pohľadávok, avšak žiadnym spôsobom nevypustil
alebo nezrušil citované zmluvné dojednanie článku V. Aj pri zohľadnení Dodatku č. 1 bol zazmluvnený
taký stav, že pre postúpenie vzájomných pohľadávok sa vyžadoval písomný súhlas, avšak súčasne
bola zachovaná špeciálna úprava článku V, kde si zmluvné strany dali písomný súhlas pre možnosť
postúpenia pohľadávok na platbe starších ako 30 dní omeškania. Ak by sa akceptoval názor, ktorý
prezentoval žalovaný, že doplnená úprava článku VI vylučovala možnosť uplatnenia poslednej vety
článku V, potom by nastala situácia, kedy
v jednej zmluve by súčasne existovali dva vzájomne rozporné úpravy tej istej otázky, keď jedno
ustanovenie by hovorilo, že postúpenie pohľadávky si vyžaduje ďalší písomný súhlas, avšak iné
ustanovenie by hovorilo, že tento písomný súhlas už je daný a nie je potrebný ďalší. Takýto rozpor týchto
ustanovení by bol takej intenzity, že by spôsoboval neurčitosť
a nezrozumiteľnosť týchto dojednaní a teda absolútnu neplatnosť tejto časti zmluvy. Za takých
podmienok by nastúpila zákonná úprava, ktorá možnosť postúpenia pohľadávky žiadnym spôsobom
nevylučuje. Žalobca je toho názoru, že za oboch týchto situácií bolo postúpenie realizované platne,
bolo oznámené, preukázané, a preto plnenie platobnej povinnosti žalovaným pôvodnému veriteľovi
nezbavilo povinnosti žalovaného platiť žalobcovi v zmysle § 526 Obč. zák., podmienky § 527 Obč.
zák. neboli naplnené. Žalobca nemá z titulu tohto ust. nárok voči spoločnosti K., s.r.o., a preto je
toho názoru, že žaloba je podaná dôvodne. Právny zástupca žalovaného v záverečnom návrhu zhrnúc
všetky jeho prednesy na pojednávaní uviedol, že opätovne zdôrazňuje absenciu jeho pasívnej vecnej
legitimácie v tomto konaní, ktorá bola preukázaná na základe predložených listinných dôkazov, ako aj
výsluchu svedka. Obaja účastníci tak nájomnej zmluvy ako aj dodatku potvrdili platnosť uzatvorenia
oboch dokumentov. Výklad zmluvy, ktorý navrhuje uplatniť žalobca by bol v kontexte úmyslu zámeru a
skutočnosti, že zmluvu nekoncipovali právnici považovaný za formalistický výklad, ktorý by odporoval
dohode zmluvných strán. Dôkazy, ktoré predložil žalobca žiadnym spôsobom nenarúšajú argumentáciu
žalovaného o neplatnosti postúpenia. Naviac vo februári 2014 sa uskutočnili rokovania za účelom
predaja údajne postúpenej pohľadávky na tretiu osobu. Naviac žalovaný si svoj dlh riadne splnil teda v
celom rozsahu zanikol. Vo vzťahu k dohode o úprave obchodných podmienok predloženej žalobcom, tak
táto uzatvorená nebola, z toho dôvodu je považuje za irelevantnú. Je potrebné si uvedomiť, že napriek
tomu, že pán Q. v maile predloženom žalobcom do detailu nerozporuje vyúčtovanie je zdôvodnené
skutočnosťou, že pán Q. pôsobí vo viacerých obchodných spoločnostiach, kde je bežnou praxou denné
rokovania a uzatvárania rôznych zmlúv. Preto nie je možné vyžadovať, aby bol kedykoľvek si vedomý
akýchkoľvek svojich zmluvných dojednaní. Vo vzťahu k prípisu z 08.04.2014, ako aj iným dôkazom
predloženým žalobcom išlo o znenie, ktoré malo za účel objasniť právne postavenie účastníkov a vylúčiť
akékoľvek pochybnosti. Mal za to, že zaradenie vylúčenia cesie bez predchádzajúceho písomného
súhlasu druhej zmluvnej strany do záverečných ustanovení má bez ďalšieho za následok a preukazuje



úmysel zmluvných strán podmieniť postúpenie pohľadávok ich predchádzajúcemu súhlasu. Ak napriek
skutočnosti, že žalovaný svoju pohľadávku splnil, žalobca ju od spoločnosti neobdržal, uvedené je
skutočnosťou, ktorá by sa nemala riešiť
v tomto konaní a je vecou tejto spoločnosti a žalobcu. Svedok F. T. na pojednávaní uviedol, že tá zmluva
o nájme č. 4/2013, ktorá bola vypracovaná bola aj dodržaná. Žalovaný
z nej svoje povinnosti uhradil. O žiadnom postúpení pohľadávky nevie. Na uzatvorenie dodatku č. 1 si
spomína. Dodatok č. 1 vypracoval pán Q.. Už v čase, keď uzatvárali nájomnú zmluvu mal pripomienky
k tejto zmluve, chcel z nej niečo vypustiť. On
s tým súhlasil, úrok sa mu zdal neprimeraný. Nepamätá si to presne, kedy k podpisu Dodatku č. 1 došlo,
je to už rok dozadu. Po nahliadnutí svedka k uvedenému dodatku svedok uviedol, že na uvedenom
dodatku je jeho podpis a dátum uvedený na dodatku je asi ten dátum, kedy
k podpisu dodatku došlo. Určite bol pri podpise dodatku v Z., kto bol prítomný pri podpise dodatku si
nespomína. Predmetný dodatok vypracovala protistrana, pričom tak sa dohodli, že keď bude mať čas
zastaví sa a dodatok podpíše. O podpísaní dodatku č. 1 vedel pán K. T., ktorému to oznámil ústne,
keď sa stretli, a to po podpísaní dodatku. Okrem dodatku č. 1 nie sú podpísané žiadne dodatky k
nájomnej zmluve. Vyzval žalovaného na úhradu dlhu výzvou zo dňa 08.04.2014, na výzve je jeho podpis.
Odpustenie úrokov podmienil vo výzve zaplatením záväzku do 30.04.2014 preto, lebo firma bola v
dlhoch, preto obchádzal dlžníkov na získanie finančných prostriedkov, nakoľko potreboval uhradiť dlh
lízingovej spoločnosti S-E.. Čo sa týka úrokov z omeškania, ktoré sú uvedené na výzve na úhradu
pohľadávky sú tam preto, lebo vedenie žalovaného sa týmto spôsobom chcelo uistiť, že úroky z
omeškania si nebudú voči nim uplatňovať. Obsah prípisu bol navrhovaný zo strany žalovaného. Účet
uvedený na výzve je účet spoločnosti K., s.r.o., bol otvorený ním a spoločnosť o ňom vedela. Vedeli o ňom
obaja T., kedy im to oznámil nevie, tento rok medzi nimi viazla komunikácia, názorovo sa rozchádzali.
Prijatá platba bola využitá na úhradu lízingu spoločnosti S-E., k účtovníctvu a k zúčtovaniu nič nevie
uviesť, nakoľko k účtovníctvu prístup nemal. Bolo bežnou praxou v spoločnosti K., s.r.o., že uzatváral
zmluvy a dodatky. Prípis na úhradu pohľadávky z 08.04.2014 vypracoval spolu so žalovaným, prišiel
k žalovanému a tam to vypracovali, potreboval tie peniaze. Po tomto oboznámení sa so žalobou a
listinnými dôkazmi súd prvej inštancie zistil tento pre rozhodnutie o žalobe podstatný skutkový stav:
Žalovaný a spoločnosť K., s.r.o. dňa 15.04.2013 uzavrela zmluvu označenú ako nájomná zmluva č.
4/2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie strojov s obsluhou pre mechanizovaný zber obilnín, repky,
slnečnice, kukurice, na požiadania drvenie slamy a rozmetanie pliev. Táto zmluva obsahovala označenie
zmluvných strán, predmet plnenia, spôsob plnenia, cena za poskytnuté služby, platobné podmienky a
záverečné ustanovenia. Dňa 15.05.2013 bol k predmetnej zmluvy medzi účastníkmi uzatvorený Dodatok
č. 1. Tento dodatok menil článok IV zmluvy, článok
V a článok VI. Tento Dodatok č. 1 bol podpísaný konateľmi spoločnosti K., s.r.o.
a prokuristom žalovaného, v Z.. V zmysle zmien uvedených v Dodatku č. 1 došlo
k zmene pôvodnej zmluvy vypustením článkov 4.2, 4.3 a 4.4, zmenou výšky zmluvnej pokuty a
dohodnutím predchádzajúceho súhlasu s postúpením vzájomných pohľadávok. Tento Dodatok č. 1
nadobudol platnosť dňom podpisu oboma zmluvnými stranami t. zn. dňa 15.05.2013. Dňa 03.09.2013
spoločnosť K., s.r.o. vystavila faktúru č. 130173 vo vzťahu k žalovanému vo výške 14.669,63 Eur s
dátumom splatnosti dňa 04.09.2013. Dňa 20.01.2014 bola medzi spoločnosťou K., s.r.o. a žalobcom
podpísaná zmluva o postúpení pohľadávky, na základe ktorej bolo medzi účastníkmi tejto zmluvy,
dohodnuté, že spoločnosť K., s.r.o. postupuje pohľadávku spoločnosti K., s.r.o., ktorá vznikla voči
žalovanému na základe nájomnej zmluvy č. 4/2013 vo výške 14.669,63 Eur, na ktorú sumu bola
vystavená faktúra č. 130173 zo dňa 03.09.2013 na žalobcu. Žalobca oznámil žalovanému postúpenie
pohľadávky oznámením zo dňa 29.01.2014. Žalovaný zaslal žalobcovi dňa 07.04.2014 námietky
proti postúpeniu, v rámci ktorých žalobcovi namietol platnosť postúpenia pohľadávky, nakoľko toto
postúpenie odporuje dohode žalovaného so spoločnosťou K., s.r.o.. Žalobca tieto námietky neprevzal,
nakoľko zásielka sa z adresy žalobcu vrátila s označením žalobcu ako neznámeho. Spoločnosť K.,
s.r.o. dňa 08.04.2014 vyzvala žalovaného na úhrade svojho záväzku voči spoločnosti a to výzvou
podpísanou konateľom spoločnosti, s tým, že ak bude úhrada uskutočnená do 30.04.2014 nebude si
voči žalovanému uplatňovať žiadne príslušenstvo k pohľadávke t. j. úrok
z omeškania, zmluvnú pokutu a iné trovy vzniknuté v spojitosti s jej uplatnením. Žalovaný svoj záväzok
uhradil spoločnosti K., s.r.o. dňa 30.04.2014. Na základe zisteného skutkového stavu s použitím ust. §
39 Obč. zák., § 524 ods. 1 Obč. zák., § 524 ods. 2 Obč. zák. § 525 ods. 2 Obč. zák., § 261 ods. 1
Obch. zák., § 261 ods.1, 5,6 Obch. zák., § 266 ods. 1 Obch. zák. vec právne posúdil takto: Žalovaný a
spoločnosť K., s.r.o. platne dňa 15.04.2013 uzatvorili zmluvu označenú ako nájomná zmluva č. 4/2013,
ktorou sa spoločnosť K., s.r.o. zaviazala poskytnúť žalovanému stroje s obsluhujúcim personálom na



zber obilnín, drvenie slamy a rozmetanie pliev. Vzhľadom k obsahu zmluvných povinností súd vyhodnotil
napriek jej názvu, túto zmluvu, ako platne uzatvorenú zmluvu o dielo v zmysle Obch. zák., (Obchodný
zákonník súd použil vzhľadom k subjektom zmluvu uzatvárajúcim). Zmluva obsahovala dostatočne určito
všetky zákonné náležitosti zmluvy predpokladané zákonom pre uvedený zmluvný typ. Súčasťou tejto
zmluvy bola aj v článku V úprava vzájomných práv a povinností účastníkov zmluvy, z ktorej vyplýva,
že spoločnosť K., s.r.o. je oprávnená postúpiť pohľadávku aj s príslušenstvom a to pri omeškaní platby
nad 30 dní. Uvedeným dojednaním zmluvné strany do zmluvy zakotvili jednak všeobecné oprávnenie
veriteľa pohľadávky v zmysle § 524 Obč. zák. postúpiť svoju pohľadávku
a zároveň aj dohodu o obmedzení tejto všeobecnej možnosti postúpenia pohľadávky, a to vymedzením
pohľadávok ktoré nemožno postupovať. Tieto boli špecifikované ako pohľadávky, ktoré boli po splatnosti
dobu kratšiu ako 30 dní. Uvedené dojednanie podľa názoru súdu predstavuje dohodu v zmysle § 525
ods. 2 Obč. zák t. j. dohodu o tom, že veriteľ nebude postupovať pohľadávky pred uplynutím 30 dní
od lehoty splatnosti. Takéto postúpenie by odporovalo dohode účastníkov. Podľa názoru súdu prvej
inštancie nič iné
z uzatvorenej dohody nevyplýva. Článok V neobsahuje žiaden súhlas s postúpením pohľadávok po
lehote splatnosti, na ktorý poukazoval žalobca, nakoľko vo všeobecnosti ani žiaden súhlas dlžníka, kým
medzi účastníkmi nie je dohodnuté niečo iné, na postúpenie pohľadávky nie je potrebný. Obsahoval iba
dohodu, vzhľadom k jeho formulácii „pri omeškaní platby nad 30 dní od dátumu uvedeného v platobných
podmienkach je prenajímateľ oprávnený postúpiť pohľadávku aj s príslušenstvom“, že postúpiť nie je
možné pohľadávky po lehote splatnosti kratšej ako 30 dní. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej
inštancie ďalej preukázané, že medzi účastníkmi vyššie uvedenej zmluvy došlo dňa 15.05.2013
k platnému uzatvoreniu Dodatku č. 1. Toto uzatvorenie dodatku k uvedenému dňu tvrdil žalovaný ako
jedna strana, ktorý predmetný dodatok podpisoval, pričom svedok, bývalý konateľ spoločnosti K., s.r.o.,
ktorý ako druhá strana tento dodatok podpisoval, toto jeho tvrdenie nevyvrátil. K dátumu uzatvorenia
Dodatku č. 1 uviedol, že na presný deň uzatvorenia dodatku si nepamätá, je na ňom jeho podpis a mohlo
k uzatvoreniu dôjsť v deň uvedený na tomto dodatku. Rovnako uviedol, že na okolnosti si nepamätá
presne, pretože je to už rok dozadu t. j. svedok výslovne uviedol, že k podpisu dodatku došlo v roku
2013. Uvedeným dodatkom došlo k úprave vzájomných práv a povinností, vyplývajúcich pre účastníkov
z uzatvorenej zmluvy. Týmto dodatkom zároveň došlo aj k zmene v časti záverečných ustanovení a
to v znení, že „zmluvné strany vyhlásili, že vzájomné pohľadávky z nájomnej zmluvy nie je možné
postúpiť bez predchádzajúceho písomného súhlasu druhej zmluvnej strany“. Toto ustanovenie podľa
názoru súdu špecifikovalo a doplňovalo článok V nájomnej zmluvy, ktorý zostal v platnosti, ktorý sa týkal
iba platobných podmienok žalovaného a teda iba pohľadávky spoločnosti K., s.r.o. voči žalovanému.
Nevylučuje to však, že predmetná pohľadávka nepredstavuje zároveň aj vzájomnú pohľadávku, v zmysle
výkladu vzájomnosti, ktorý účastníci zmluvy medzi sebou použitím tohto pojmu vymienili. Súd prvej
inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že vždy pri posudzovaní jednotlivých právnych úkonov
účastníkov, posudzuje v prípade nejednoznačnosti týchto úkonov, vôľu účastníkov obchodnoprávnych
vzťahov, participujúcich na predmetnom právnom úkone. Obch. zák.
v § 266 obsahuje osobitné interpretačné pravidlá pre obchodnoprávne vzťahy. Kým Obč. zák.
uprednostňuje jazykový prejav pred vôľou strán, ktorá má doplňujúci, podporný význam
(§ 35 ods. 2 Obč. zák), Obch. zák. ako rozhodujúce kritérium predpokladá a uprednostňuje práve
význam vôle pred samotným jazykovým prejavom. Ide tu o subjektívne kritérium, spočívajúce v úmysle
konajúceho, ktorý je prvoradý, ktorý však musí byť druhej strane známy. Žalobca, ktorý vymedzoval
a prezentoval na pojednávaní vôľu účastníkov pri uzatvorení Dodatku č. 1, vykladal ich vôľu resp.
zmysel uvedeného dodatku, nebol účastníkom predmetnej zmluvy, ani nebol prítomný pri uzatváraní
a koncipovaní uvedeného dodatku. Preto súd prvej inštancie vo vzťahu k tomuto dodatku prijal výklad
dodatku, ktorý bol prednesený zo strany žalovaného, ktorý tento dodatok koncipoval. Samotný dodatok
nepovažoval súd prvej inštancie za uzatvorený v rozpore s článkom V zmluvy. Ako už bolo vyššie
uvedené, článok V obsahoval dohodu o najskoršom možnom postúpení pohľadávky spoločnosti K.,
s.r.o. voči žalovanému, pričom článok VI v zmysle doplneného znenia na základe Dodatku č. 1 doplnil
uvedené o ďalšiu podmienku, a to podmienku písomného súhlasu druhej zmluvnej strany. Do podpísania
Dodatku č. 1 žiaden písomný súhlas na postúpenie pohľadávky nebol potrebný. Uvedeným spôsobom
došlo podľa názoru súdu
k platnej dohode o podmienkach postúpenia pohľadávok účastníkov zmluvy, pričom toto postúpenie bolo
viazané na udelenie súhlasu druhej strany. Vymedzenie ako článku V, tak článku VI /v znení dodatku/
je dostatočne určité, neodporuje ako zákonu, tak vo vzťahu
k jednotlivým článkom nedochádza k ich rozporu, či neurčitosti, čo by malo robiť uvedené dojednanie
absolútne neplatné. Opakovane súd prvej inštancie zdôraznil že vzhľadom



k argumentom žalobcu ohľadom udelenia súhlasu v článku V s postúpením a podmienkou písomného
súhlasu v článku VI s postúpením, že článok V výslovný súhlas s postúpením pohľadávky neobsahuje,
obsahuje inú dohodu, samotný súhlas s postúpením pohľadávky, ak zmluva neobsahuje niečo iné
v zmysle zákonnej úpravy ani nie je potrebný. Preto následne dohodnuté znenie o potrebe súhlasu
s postúpením pohľadávky je v súlade so zákonnou úpravou. K platnému postúpeniu pohľadávky vo
všeobecnosti v zmysle § 524 ods. 1 Obč. zák nie je treba súhlas dlžníka, avšak pohľadávku postúpiť
nemožno, ak by postúpenie odporovalo dohode veriteľa s dlžníkom. Dlžník má v zmysle ustanovenia
§ 525 ods. 2
Obč. zák. možnosť, aby dohodou s veriteľom vopred vylúčil prípadné postúpenie pohľadávky inému,
resp. obmedzil postúpenie pohľadávky. Je teda možné dohodnúť zákaz postúpenia pohľadávky ako
všeobecný zákaz alebo len ako zákaz postúpenia pohľadávky určitým osobám, prípadne i tak, že
veriteľ bez súhlasu dlžníka môže postúpiť pohľadávku len určitému subjektu (napr. banke); zároveň
možno zákaz postúpenia vymedzovať aj vo vzťahu k času, t.j. na určitú dobu, prípadne bez časového
obmedzenia. Ak veriteľ túto dohodu
z dlžníkom nerešpektuje a postúpi pohľadávku napriek dohodnutému zákazu, ani dobrá viera
postupníka, ktorý o tomto zákaze nevedel, nemôže zabrániť absolútnej neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky podľa § 39 Obč. zák a to pre rozpor obsahu tohto právneho úkonu so zákonom
a to s ustanovením § 525 ods. 2 Obč. zák. Vzhľadom k tomu, že z vykonaného dokazovania mal súd
prvej inštancie preukázané platné uzatvorenie zmluvy z ktorej pohľadávku mohol veriteľ, spoločnosť K.,
s.r.o., v súlade s dohodou účastníkov postúpiť iba so súhlasom dlžníka, v tomto konaní žalovaného,
tento súhlas žalovaným udelený nebol
v zmluve predpokladanej forme resp. nebol udelený vôbec, zmluva o postúpení pohľadávky je preto
pre rozpor tohto právneho úkonu so zákonom absolútne neplatná v zmysle § 39 Obč. zák. Ide o
neplatnosť na ktorú súd prihliada vždy, z úradnej povinnosti, ak v konaní vyjde najavo. Vzhľadom k
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, žalobca nemohol vstúpiť do práv veriteľa, a preto nie je
aktívne vecne legitimovaný na podanie tejto žaloby, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. K samotnému
uzatvoreniu zmluvy súd prvej inštancie považoval za potrebné ešte dodať, že zmluva resp. jej dodatok
boli uzatvorené v čase uzatvorenia konateľom spoločnosti K., s.r.o., ktorý bol v tomto konaní vypočutý
ako svedok, t. zn. osobou oprávnenou na konanie v mene spoločnosti. Samotná funkcia konateľa
umožňuje konateľovi zastupovať spoločnosť a vykonávať v jej mene všetky právne úkony do ktorých
spoločnosť vstupuje t. j. aj samozrejme uzatvárať jednotlivé konkrétne zmluvy. Nie je vadou takéhoto
úkonu, ak o tom v spoločnosti ostatní či už konatelia (ak má spoločnosť viac konateľov) resp. spoločníci
spoločnosti nevedia, resp. sa o tom dozvedia až po uskutočnení takého úkonu. V predmetnom konaní
právny zástupca žalobcu navrhoval vykonať dokazovanie aj výsluchom svedkov súčasného spoločníka
a konateľa spoločnosti N. T. a osoby, ktorá má na starosti ekonomickú činnosť v spoločnosti a to K.
T.. Súd tento návrh na vykonanie dokazovania z dôvodu hospodárnosti konania zamietol, nakoľko na
základe vykonaného dokazovania už boli zistené všetky relevantné skutočnosti potrebné na rozhodnutie
prejednávanej veci. Vykonanie týchto dôkazov už žiadnym spôsobom nemohlo zvrátiť zistenie absolútnej
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Obaja svedkovia neboli priamo účastní pri podpise Dodatku
č. 1, ktorého posúdenie platnosti a obsahu považoval súd za rozhodné, pre rozhodnutie o podanej
žalobe. K argumentu žalobcu, že prípis zo dňa 08.04.2014 neobsahuje žiadnu zmienku o Dodatku č.
1, súd prvej inštancie uviedol, že uvedené neznamená, že tento dodatok neexistoval. Dodatok jeho
uzatvorením sa stáva neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a preto ako na jeho neoddeliteľnú súčasť nie je
potrebné osobitne poukazovať. Súd prvej inštancie zdôraznil, že uzatvorenie Dodatku č. 1 k rozhodnému
dátumu /resp. roku 2013, ktorý je pre uzavretie Dodatku rozhodný, nakoľko k uzatvoreniu zmluvy
o postúpení pohľadávky došlo 20.01.2014/ zhodne potvrdili obaja účastníci tohto dodatku t. zn. ako
povinná, tak aj oprávnená strana.
K špecifikácii a opakovanému odpustenie úrokov z omeškania, ktoré sa nachádza jednak
v Dodatku č. 1, ako aj vo výzve na úhradu záväzku žalovaného zo dňa 08.04.2014 uviedol, že v tejto
je uvedené, že si spoločnosť K., s.r.o. nebude uplatňovať žiadne príslušenstvo pohľadávky, ktoré je
príkladom vypočítané a to ako úroky z omeškania, zmluvné pokuty a iné trovy. K vystaveniu tejto výzvy
riadne došlo a jej obsah kopíroval vzájomnú dohodu účastníkov, pred skoncipovaním výzvy. V tejto časti
sa súd prvej inštancie stotožnil
s argumentom žalovaného, že išlo účastníkom ňou iba ku vyšpecifikovaniu, zhrnutiu ich vzájomného
právneho postavenia. Okrem toho zároveň došlo k oznámeniu
o neuplatňovaní žiadnej zmluvnej pokuty, ktorá bola Dodatkom č. 1 zmenená, znížená, avšak nie
úplne vylúčená zo zmluvy. Rovnako tomu bolo aj v prípade predloženej dohody o úprave obchodných
podmienok, ktorá rovnako obsahoval okrem nárokov, ktoré už boli odpustené Dodatkom č. 1 aj zmluvné



pokuty, ktoré ostali v platnosti. Jednoznačným vymedzením chcel žalovaný docieliť, aby k ich vymáhaniu
zo strany spoločnosti K., s.r.o. nedošlo, napriek tomu, že išlo o duplicitnú úpravu. Čo sa týka emailu od
pána Q. po doručení kalkulácie bez zohľadnení Dodatku č. 1, proti tomuto boli vznesené námietky, (aj
keď ide o námietky iného charakteru ako tie ktoré boli predmetom Dodatku č. 1) konečná výška záväzku
žalovaného z tohto emailu nevyplýva. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p. platného v čase rozhodovania v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p., a to tak že, žalovanému ako
úspešnému účastníkovi konania priznal 100 % náhradu trov konania, potrebných na účelné bránenie
práva, vzhľadom k tomu, že žalovaný mal v konaní plný úspech. Po právoplatnosti tohto rozsudku,
rozhodne súd o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote za účinnosti O.s.p. odvolanie žalobca a navrhol
odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na opätovné prejednanie súdu
prvej inštancie. V odvolaní namietal, že postup súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie nezodpovedá
skutkovému stavu a príslušnej právnej úprave a namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p., keď súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav a strane sporu bola postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Za rozhodujúce považoval dve
skutočnosti, a to antidatovanie Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve č. 4/2013 a možnosť, resp. nemožnosť
postúpenia pohľadávky na základe nájomnej zmluvy v prípade ak by došlo k podpísaniu Dodatku č.
1 ako tvrdí žalovaný. K antidatovaniu uzatvoreného Dodatku č. 1 uviedol, že nie je predpokladateľné,
aby antidatovanie právneho úkonu potvrdili osoby, ktoré sa ho mali dopustiť a naviac takýto dôkazný
prostriedok je ovplyvniteľný uplynutím času. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti ignoroval listinné
dôkazy a to mailovú správu žalovaného zo dňa 05.09.2013, návrh dohody o úprave obchodných
podmienok, ktorý predložil žalovaný v mesiaci február 2014 a výzvu na úhradu pohľadávky zo dňa
08.04.2014, ktorú podpísal samotný svedok F. T.. Z týchto dokumentov vyplýva, že v prípade podpísania
Dodatku č. 1 by k takémuto postupu nedošlo a svedčí o tom, že Dodatok č. 1 nebol v tom čase
podpísaný. Žalobca v spore označil na preukázanie skutočnosti kedy došlo k podpísaniu dodatku dvoch
svedkov, ktorý dôkaz súd nevykonal a neumožnil tak žalobcovi vyvrátiť tvrdenia vypočutého svedka.
Poukázal na to, že plnenie pohľadávky pôvodnému veriteľovi po oznámení postúpenia nespôsobuje
zánik záväzku v zmysle § 526 Obč. zák. Skutočnosť, že v predmetnej veci došlo dlžníkom k plateniu
pôvodnému veriteľovi až po oznámení postúpenia pohľadávky nie je sporná. Žalovaný v odpore
potvrdil oznámenie postúpenia pohľadávky 20.01.2014 s následným vyjadrením nesúhlasu prípisom
zo dňa 07.04.2014, avšak úhradu pôvodnému veriteľovi realizoval až 28.04.2014, preto je žalobca
názoru, že k postúpeniu pohľadávky na jeho osobu došlo v súlade s príslušnou právnou úpravou a
táto pohľadávka doposiaľ nezanikla. K možnosti, resp. nemožnosti postúpenia pohľadávky žalobca
uviedol, že podľa jeho názoru aj v prípade ak by došlo k podpísaniu Dodatku č. 1 nájomnej zmluvy
č. 4/2013 v čase ako uvádza žalovaný, postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania nič
nebránilo a bolo realizované so súhlasom oboch zmluvných strán. Poukázal na Nájomnú zmluvu č.
4/2013 a to jej čl. V., čl. III. ods. 4 Dodatku č. 1, čl. II ods. 2 Dodatku č. 1 a čl. VI. a na vnútornú
rozpornosť jednotlivých ustanovení. V zmysle § 266 Obch. zák. súd prvej inštancie uprednostnil vôľu
účastníka obchodnozáväzkových vzťahov pred samotným jazykovým prejavom , pričom takýto výklad
ako prezentoval súd prvej inštancie neprezentoval ani žalovaný, ktorý sa nevenoval vzťahu čl. V. zmluvy
a úprave prijatej v dodatku a nikdy neprezentoval názor, že dodatok spresňuje znenie tohto článku
a svedok F. T. sa síce vyjadril k úmyslu sledovanému dodatkom, ale len tak, že chceli vypustiť úrok
z omeškania, ktorý považovali za neprimeraný. V ďalšom žalobca uviedol, že strany si medzi sebou
nevymienili žiadny výklad pojmu vzájomnosti. Preto výklad rozhodných zmluvných ustanovení súdom
prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nerešpektuje nielen skutkový stav, ale ani
príslušnú právnu úpravu a poukázal na rozsudok NS SR 4Obo/66/2002. Z čl. V. uvedenej nájomnej
zmluvy je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli, že pohľadávku tvorenú omeškanou platbou o viac ako
30 dní, žalobca môže postúpiť. Pokiaľ bol doplnený čl. VI. tento považoval za nejasný a bolo potrebné
ozrejmiť jeho výklad subjektmi, ktoré tento uzatvárali. Mal za to, že úprava obsiahnutá v dodatku je
nejasná, neurčitá a nezrozumiteľná, pričom je z nej zrejmé, že sa týka vzájomných pohľadávok. Táto
nemenila čl. V. zmluvy, ktorý obsahuje úpravu špecifickú, vyjadrujúcu súhlas s postúpením presne
definovanej pohľadávky. Čo sa týka namietaného odňatia možnosti konať pred súdom, žalobca poukázal
na ust. § 120 O.s.p., keď súd prvej inštancie nevyhodnotil osobu svedka, ktorá sa mala antidatovania



dopustiť a túto považoval za bezvýznamnú. Zároveň vypočul len svedka navrhovaného žalovaným,
pričom žalobcom navrhnutých svedkov nevypočul. V ďalšom žalobca namietal v zmysle § 157 O.s.p., že
napadnutý rozsudok nespĺňa zákonné náležitosti, pretože nezdôvodnil myšlienkový pochod v dôsledku
ktorého uznal za dostačujúce, ak skutočnosť, že vo veci nedošlo k antidatovaniu právneho úkonu
potvrdia subjekty, ktoré sa antidatovania dopustili. Nevenoval sa hodnoteniu osoby vypočutého svedka a
jeho dôveryhodnosti. Nepravdivým a nepresvedčivým spôsobom odmietol význam listinných dôkazných
prostriedkov a nedostatočným spôsobom zdôvodnil nevypočutie navrhovaných svedkov N. T. a K. T.,
keď poukázal na hospodárnosť konania a preukázanie rozhodujúcich faktov. Zároveň sa nevenoval
skutočnosti, že uvedení svedkovia mali o podpísaní dodatku č. 1 určité vedomosti. Žalobca namietal aj
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku pre absenciu zákonných náležitostí pri odôvodnení
popierania zmluvných dojednaní, výkladu vôle zmluvných strán a tvrdenej priority výkladu vôle pred
samotným jazykovým prejavom a pod.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny, pričom zdôraznil, že uvedený dodatok č. 1 k nájomnej zmluve bol
uzatvorený v čase pred údajným (ne) postúpením pohľadávky na žalobcu, a to oprávnenými osobami.
V dôsledku uvedeného je postúpenie pohľadávky z nájomnej zmluvy na žalobcu absolútne neplatným
právnym úkonom a u žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia. Uzatvorenie dodatku potvrdili všetky
oprávnené osoby, ktoré sa podieľali na jeho koncipovaní, uzavretí, a ktoré boli pri daných úkonoch fyzicky
prítomné. Neexistuje žiadny dôkazný prostriedok, ktorý by bol spôsobilý uzatvorenie dodatku preukázať
alebo vyvrátiť. Žiaden z dokumentov predložených žalobcom nedokumentuje neuzatvorenie dodatku a
nie je spôsobilý takúto skutočnosť preukázať. Predmetné dokumenty len demonštrujú snahu žalovaného
a spoločnosti K. utvrdiť sa vo svojom právnom postavení a odstrániť prípadné pochybnosti. Žiadny z
dokumentov predložený žalobcom preukázateľne nie je v rozpore s úpravou dodatku. Žalobcov návrh na
výsluch svedkov, ktoré sa žiadnym spôsobom nezúčastnili na rokovaní a uzatvorení dodatku, ani iných
úkonov spojených s dodatkom, je irelevantný a nehospodárny. Žalobca nenavrhol predmetných svedkov
kvalifikovane a s poukazom na vykonané listinné dôkazy navrhnuté žalobcom by išlo o nehospodárne
nadbytočný postup. Úprava Nájomnej zmluvy po uzatvorení dodatku je určitá a zrozumiteľná, a nie
je navzájom rozporná. Pre postúpenie akejkoľvek pohľadávky jednej zmluvnej strany voči druhej
založenej Nájomnou zmluvou je potrebný predchádzajúci písomný súhlas druhej zmluvnej strany. Všetky
argumenty žalobcu boli poskytnuté z pozície tretej osoby, ktorá na uzavretí dodatku ani nájomnej zmluvy
žiadnym spôsobom neparticipovala. Na konci mesiaca február 2014 (po údajnom postúpení pohľadávky)
sa uskutočnili rokovania medzi žalovaným a spoločnosťou K. o postúpení pohľadávky na spoločnosť
W., z čoho je zrejmé, že aj spoločnosť K. nepovažovala pohľadávku za platne postúpenú na žalobcu.
Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s otázkou uzatvorenia dodatku, kedy správne uviedol, že
nie je možné konštatovať jeho neexistenciu, keď bol súdu prvej inštancie riadne predložený a okolnosti
jeho uzatvorenia boli potvrdené všetkými zúčastnenými subjektmi. Žiadne z predložených dokumentov
žalobcom nie sú v rozpore s úpravou dodatku a nepreukazujú, ani nenaznačujú jeho uzatvorenie.
Žiadny z navrhovaných svedkov nie je spôsobilý ozrejmiť okolnosti jeho uzatvorenia nakoľko sa pri
daných úkonoch žiadnym spôsobom nezúčastnili . Súd prvej inštancie správne interpretoval zmluvné
ustanovenia dodatku aj nájomnej zmluvy, keď zohľadnil vyjadrenia a vôľu účastníkov a odmietol účelový
výklad poskytnutý žalobcom, ktorý pri žiadnych úkonoch spojených s ich uzatváraním nefiguroval a
logickým zdôvodnením súd prvej inštancie potvrdil, že jednotlivé ustanovenia dodatku ako aj zmluvy nie
sú vo vzájomnom rozpore. Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne odôvodnený, nemožno konštatovať
odňatie možnosť žalobcu konať pred súdom a všeobecný súd v zmysle konštantnej judikatúry, nie je
povinný odpovedať na všetky otázky nastolené stranou sporu. Odhliadnuc od tohto sa súd prvej inštancie
vyjadril ku všetkým vykonaným dôkazom a zdôvodnil prečo vykonaniu ďalších dôkazov nevyhovel. Na
záver podotkol, že keďže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, môže si tento prípadnú
škodu uplatniť voči spoločnosti K..

4. K vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu k odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý zotrval
na svojich tvrdeniach uvedených v predchádzajúcom konaní a navrhol, aby odvolací súd v prípade,
že nevyhovie podanému odvolaniu, pripustil vo výroku svojho rozhodnutia dovolanie pre výskyt otázok
zásadného právneho významu, ktoré špecifikoval v bode III. svojho vyjadrenia. Zdôraznil, že v spise sú
založené dôkazné prostriedky, ktoré uplynutím času nie je možné upravovať ani spochybniť absurdným
výkladom, tak ako je to uvedené žalovaným. Všetky tieto listinné dôkazy boli realizované za situácie,
kedy žiaden dodatok nebol podpísaný. Tieto listinné dôkazy nie je možné upraviť podľa predstáv
dotknutých subjektov, čo predstavuje podstatu rozporu medzi jasnými listinnými dôkazmi a skutočnosťou



objavenia dodatku s antidatovaním. Preto považoval za nevyhnutné vypočuť navrhnutých svedkov N. a
K. T., ktorým výsluchom bolo možné rovnako preukázať antidatovanie dodatku. Neobstojí argumentácia
žalovaného, že žalobca nebol účastníkom nájomnej zmluvy, preto ju nemôže interpretovať a zdôraznil,
že v rámci svojej argumentácie neposkytuje výklad nájomnej zmluvy, ale jeho argumentácia vyplýva
z jazykového vyjadrenia v nájomnej zmluve, teda zo skutočného znenia dotknutých ustanovení. Preto
považoval rozsudok súdu prvej inštancie za rozporný so skutkovým a právnym stavom, ktorý ignoroval
množinu dôkazných prostriedkov navrhnutých vo veci a smerujúcich k ozrejmeniu skutkového základu.

5. K veci sa následne písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Vo svojom
vyjadrení zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii, mal za to, že v konaní bolo dostatočným
spôsobom preukázané, že k antidatovaniu dodatku k nájomnej zmluve nedošlo, preto u žalobcu
absentuje aktívna vecná legitimácia. Uzatvorenie dodatku potvrdili všetky oprávnené osoby, neexistuje
dôkaz, ktorým by táto skutočnosť mohla byť vyvrátená a to ani výsluchom svedkov. Úpravu nájomnej
zmluvy po uzatvorení dodatku považoval za dostatočne určitú a zrozumiteľnú, a nie navzájom rozpornú.
Pre postúpenie akejkoľvek pohľadávky je potrebný predchádzajúci písomný súhlas zmluvnej strany. Mal
za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu a správne interpretoval
zmluvné ustanovenia dodatku ako aj nájomnej zmluvy, keď zohľadnil vyjadrenia a vôľu účastníkov
dodatku, odmietol účelový výklad poskytnutý žalobcom a logickým zdôvodnením potvrdil, že ustanovenia
dodatku a nájomnej zmluvy nie sú
v rozpore.

6. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p.

7 Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom konaní
v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti O.s.p. Odvolací
súd tak rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti, ochrane porušených práv a právom
chránených záujmov a na plnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti
a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1 a 2 CSP).

10. Odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdiť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

11. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil
správne v súlade so zásadami v § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 OSP) a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia žalobu zamietol
a žalovanému priznal náhradu trov konania proti žalobcovi. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie
podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 podľa §
157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Odvolací súd posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom
prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán



prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá
veta CSP. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS
78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie
o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Preto len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku odvolací uvádza nasledovné.

13. Podľa § 524 ods. 1 Obč. zák. veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému.

14. Podľa § 524 ods. 2 Obč. zák. s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené.

15. Podľa § 525 ods. 1 Obč. zák. postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa
alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť
postihnutá výkonom rozhodnutia.

16. Podľa § 525 ods. 2 Obč. zák. nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu
alebo dohode s dlžníkom.

17. Podľa článku V posledná veta nájomnej zmluvy č. 4/2013 v znení Dodatku č. 1 pri omeškaní
platby nad 30 dní od dátumu uvedeného v platobných podmienkach je prenajímateľ oprávnený postúpiť
pohľadávku aj s príslušenstvom.

18. Podľa článku VI odsek 2 nájomnej zmluvy č. 4/2013 v znení Dodatku č. 1 zmluvné strany prehlasujú,
že vzájomné pohľadávky z nájomnej zmluvy nie je možné postúpiť bez predchádzajúceho písomného
súhlasu druhej zmluvnej strany.

19. Za podstatné odvolacie námietky žalobcu považoval odvolací súd jeho tvrdenia, v ktorých nesúhlasil
so závermi súdu prvej inštancie a tvrdil, že Dodatok č. 1 k predmetnej zmluve bol antidatovaný, že došlo k
platnému postúpeniu pohľadávky zo spoločnosti K., s.r.o., že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na
spravodlivý proces, keď nevypočul žalobcom navrhnutých svedkov, riadne nevyhodnotil dôveryhodnosť
v konaní vypočutého svedka a rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil, čo spôsobilo, že v ňom
absentujú zákonom predpísané náležitosti. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu odvolací
súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú opodstatnené.

20. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa výkladu uzatvorenej zmluvy a to článku V. posledná veta
uzatvorenej zmluvy č. 4/2013 a článku VI. odsek 2 zmluvy č. 4/2013
v znení Dodatku č. 1, odvolací súd uvádza, že zákonodarca v ust. § 524 ods. 1 Obč. zák. zakotvil,
že v zásade možno platne postúpiť každú pohľadávku, a to aj bez súhlasu dlžníka a bez toho aby
takéto zmluvné ustanovenie bolo medzi stranami zmluvne dohodnuté. Až v nasledujúcich ust. § 525 Obč.
zák. kogentne vymedzil jednotlivé obmedzenia a vyčlenil konkrétne situácie, kedy pohľadávku postúpiť
vôbec nemožno, alebo je k postúpeniu potrebný súhlas dlžníka. V zmysle § 525 ods. 2 Obč. zák. možno
postúpenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi tretej osobe (postupníkovi) vylúčiť osobitnou dohodou
medzi dlžníkom a veriteľom (pactum de non cedendo). Na základe tejto dohody možno dohodnúť zákaz
postúpenia pohľadávky vôbec, alebo na určitú dobu alebo v prospech určitej osoby, alebo i takým
spôsobom, že veriteľ bez súhlasu dlžníka svoju pohľadávku nepostúpi inému. Také dojednanie môže
byť obsiahnuté v pôvodnej zmluve medzi veriteľom a dlžníkom alebo ho možno dojednať i dodatočne
a môže sa týkať akejkoľvek pohľadávky.

21. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne uzavrel, že z článku V uzatvorenej zmluvy pred
uzatvorením Dodatku č. 1 vyplýva, že spoločnosť K., s.r.o. bola oprávnená postúpiť pohľadávku aj s
príslušenstvom, a to pri omeškaní platby nad 30 dní a že uvedeným dojednaním zmluvné strany do
zmluvy zakotvili dohodu o obmedzení možnosti postúpenia pohľadávky, a to vymedzením pohľadávok,
ktoré nemožno postupovať. Tieto boli špecifikované ako pohľadávky, ktoré boli po splatnosti dobu kratšiu
ako 30 dní. Toto dojednanie aj podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje dohodu v zmysle § 525 ods. 2



Obč. zák. o tom, že veriteľ nebude postupovať pohľadávky pred uplynutím 30 dní od lehoty splatnosti.
Takéto postúpenie by odporovalo dohode účastníkov. Odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej
inštancie uzavrel, že nič iné z uzatvorenej dohody nevyplýva. Po uzatvorení Dodatku č. 1 k predmetnej
sa zmluvné strany sa dohodli, že vzájomné pohľadávky z nájomnej zmluvy nie je možné postúpiť bez
predchádzajúceho písomného súhlasu druhej zmluvnej strany. Nie je pritom relevantné, či si zmluvné
strany definovali termín vzájomných pohľadávok. Takúto dohodu odvolací súd považuje za určitú,
zrozumiteľnú, jasnú a neodporujúcu zákonu. Existencia dohody veriteľa s dlžníkom o tom, že pohľadávka
nebude postúpená inej osobe, spôsobuje absolútnu neplatnosť následne uzavretej zmluvy o postúpení
pohľadávky (Ro NS ČR z 27. 2. 2006, sp. zn. 29 Odo 882/2005). Dohoda o postúpení pohľadávky
uzavretá v rozpore s ustanovením § 525 ods. 2 Obč.zák. je absolútne neplatná podľa ustanovenia §
39 Obč. zák. (Rc 27/2007). Na základe týchto skutočností odvolací súd zhodne so závermi súdu prvej
inštancie dospel k záveru, že medzi spoločnosťou K., s.r.o. a žalobcom nemohlo dôjsť k platnému
postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom žaloby, a preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď
žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu.

22. Rovnako za nedôvodnú odvolaciu námietku považoval odvolací súd tvrdenia žalobcu, že Dodatok
č. 1 bol antidatovaný, že súd prvej inštancie nevypočul žalobcom navrhnutých svedkov ale vypočul len
svedka navrhnutého žalovaným, a to F. T., ktorého osobu a výpoveď riadne nevyhodnotil. Zo svedeckej
výpovede F. T., ktorý bol pred výsluchom riadne poučený podľa § 126 O.s.p. platného v čase výsluchu,
jednoznačne vyplýva, že predmetný Dodatok č. 1 k predmetnej zmluvy uzatvorený 15.05.2013 podpísal
v čase, keď bol štatutárom spoločnosti, nebol antidatovaný, ako aj to, že za žalobcu bol pri jeho podpise
jediný zo spoločnosti K. s.r.o.. Z výpisu z obchodného registra tejto spoločnosti vyplýva, že v čase
podpisu Dodatku č. 1 predmetnej zmluvy bol konateľom tejto spoločnosti s oprávnením samostatne
konať za túto spoločnosť. Konateľom spoločnosti bol až do 09.04.2014. Preto mal odvolací súd za
jednoznačne preukázané uzatvorenie predmetného dodatku a nevzhliadol dôvod na výsluch žalobcom
navrhovaných svedkov.

23. Odvolací súd rovnako považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení na
strane 10 napadnutého rozsudku riadne vyhodnotil svedeckú výpoveď a osobu svedka, a to spôsobom,
ktorý považuje odvolací súd za dostačujúci. Prípadné vnútorné rozpory v spoločnosti medzi jednotlivými
osobami nie sú relevantné a nemajú vplyv na oprávnenie konateľa konať v mene spoločnosti, ani na
platnosť ním uzatvorených zmlúv. Rovnako listinné dôkazy, na ktoré v priebehu konania poukazuje
žalobca, nepreukazujú neuzatvorenie dodatku č. 1, pretože sa dajú vykladať aj spôsobom, ako ich
interpretuje žalovaný. Žalovaný v konaní predložil list zo dňa 07.04.2014, ktorým namietal postúpenie
pohľadávky. Naviac postupník, na ktorého postupca (veriteľ) previedol svoju pohľadávku, nie je
chránený ani v prípade, že o zákaze postúpenia pohľadávky vôbec nevedel (konal
v dobrej viere).

24. Odvolací súd zároveň odkazuje na Nález ÚS SR z 29.3.2007 sp.zn. I. ÚS 372/2006, ktorý uvádza
že súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek
konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane opravných konaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je
však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia
civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu.
Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu týkajúcou sa nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia a absencie jeho zákonných náležitostí. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je
riadne a presvedčivo zdôvodnené a je v ňom vysvetlený myšlienkový postup a závery, pre ktoré súd
prvej inštancie žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok má všetky zákonom stanovené náležitosti a po
dôslednom preskúmaní obsahu spisu, vrátane podaného odvolania, a jednotlivých vyjadrení, odvolací
súd nezistil dôvod na jeho zmenu či zrušenie.

25. Pretože ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. nemá ekvivalent v CSP, je návrh žalobcu na pripustenie
dovolacích otázok bezpredmetný.



26. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo všetkých výrokoch vecne správny a táto vecná správnosť
predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového
stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na jeho
úvahy vo vzťahu k všetkým odvolacím námietkam a na ich právne posúdenie. Žalobca v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní
nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

27. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p., platného
v čase rozhodovania, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu.

28. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
a § 262 ods. 1 CSP. Žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, pretože bol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).