{"guid": "104e1163-13d9-4d59-82a6-c482e972ea64:51adc0b3-dbe2-4356-8fc9-e0c20f122136", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2015:1111209455.1", "spisova_znacka": "1Cob/137/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/137/2014 z 18. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. marca 2015, sp. zn. 1Cob/137/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1111209455.1", "identifikacne_cislo": "1111209455", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Jozef Vanca", "sudca_id": 1339, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-vanca-1339", "datum_vydania": "2015-03-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/51adc0b3-dbe2-4356-8fc9-e0c20f122136", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1111209455.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1111209455.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2015:1111209455.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/137/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111209455
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111209455.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a členov
senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v právnej veci navrhovateľa: TECHNOS,
a. s., Švermova 464, 976 45 Hronec, IČO: 36 037 605, zast.: Aequitas, s. r. o., Dolná 19, 974 01
Banská Bystrica, proti odporcovi: SLAVEX Industrial Filters, s. r. o., U křížku 936, 252 43 Praha -
Pruhonice, Česká republika, IČO: 64 943 763, zast.: JUDr. Roman Klimek, advokát, Radničné nám. č. 5,
902 01 Pezinok, o zrušenie rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a
priemyselnej komory v Bratislave č. k. Rsp M-12/2009 zo dňa 21. 02. 2011, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 30Cb/17/2011-210 zo dňa 17. 03. 2014 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 30Cb/17/2011-210 zo
dňa 17. 03. 2014  p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1.156,74 Eur, k
rukám právneho zástupcu odporcu, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Súčasne
navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania. V odôvodnení napadnutého
rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 23. 03. 2011 domáhal zrušenia
rozhodcovského rozsudku Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory č. Rsp M-12/2009 zo dňa 21.
02. 2011 a žiadal vec vrátiť Rozhodcovskému súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory na
ďalšie konanie a zaviazať odporcu k náhrade trov konania. Návrh odôvodnil tým, že Rozhodcovský súd
Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory (ďalej len rozhodcovský súd) rozhodcovským rozsudkom
č. Rsp M-12/2009 zo dňa 21. 02. 2011 rozhodol tak, že žalobu navrhovateľa TECHNOS, a. s. o zaplatenie
12.953,10 Eur s príslušenstvom zamietol. Taktiež vzájomnú žalobu v časti o zaplatenie 31.025,27
Eur zamietol. Navrhovateľ s rozhodcovským rozsudkom nesúhlasí. Tvrdí, že bola porušená zásada
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Poukázal na ust. § 17 zák. č. 244/2002 Z. z., podľa
ktorého účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému
účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na
ich ochranu. Navrhovateľ má za to, že rozhodcovský súd svojim rozhodnutím porušil zásadu rovnosti
účastníkov. Taktiež poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský súd dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Rozhodcovský súd napriek jednoznačným dôkazom predloženým navrhovateľom v konaní
ako sa v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentmi a dôkazmi predloženými
žalobcom a z rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho dospel k takémuto záveru, ktorý je podľa názoru
navrhovateľa nesprávny a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ani v zákone.



Odporca podal v rámci konania vedeného rozhodcovským súdom vzájomnú žalobu, v zmysle ktorej si
uplatňoval nárok na zaplatenie zádržného vo výške 12.953,09 Eur, ďalej nárok na zaplatenie zmluvnej
pokuty a nárok na zaplatenie náhrady škody. Rozhodcovský súd nárok odporcu na vyplatenie zádržného
ako aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty zamietol. Priznal však odporcovi právo na zaplatenie náhrady
škody v časti sumy 12.953,10 Eur a vo zvyšku vzájomnú žalobu zamietol. Má za to, že rozhodcovský
súd sa nesprávne vysporiadal s argumentmi a dôkazmi predloženými navrhovateľom. Ďalej v návrhu
uviedol, že nemožno pochybovať o tom, že rozhodcovský súd svojím rozhodnutím porušil zásadu
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, dôsledkom postupu rozhodcovského súdu nastal stav, že
rozhodcovský rozsudok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ani v zákone. Neoprávnene uprednostnil
a nesprávne zvýhodnil v konaní odporcu, hoci jeho nárok nebol opodstatnený, priznal ho a na druhej
strane nárok navrhovateľa, ktorý bol opodstatnený, nepriznal, čím poškodil navrhovateľa ako účastníka
konania. V dôsledku toho, že práva navrhovateľa boli v tomto konaní neoprávnene popreté a poškodené,
tvrdí, že navrhovateľ je oprávnený dovolať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde.

Odporca sa k návrhu vyjadril písomne dňa 29. 07. 2011. Uviedol, že návrh navrhovateľa považuje za
účelový, bezdôvodný a irelevantný. Nemá predovšetkým oporu v právnej kvalifikácii, ako aj v právnom
posúdení skutkového stavu uvedeného navrhovateľom. Navrhovateľ v tejto žalobe uvádza notoricky
opakované tvrdenia a argumenty, ktoré viackrát uviedol a odvolal sa na ne v konaní pred rozhodcovským
súdom. Rozhodcovský súd v priebehu približne 1,5 roka vykonal naozaj podrobné dokazovanie v
prejednávanej veci za účelom objektívneho zistenia skutkového stavu veci. Je preto len účelovým
tvrdenie navrhovateľa v žalobe, že mu nebola poskytnutá rovnaká možnosť na ochranu jeho práv, a
že rozhodcovský súd uprednostnil tvrdenia odporcu. Navrhovateľ v žalobe neoznačil žiadne konkrétne
dôkazy na svoje tvrdenia ohľadom porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.
Skutočnosť, že rozhodcovský súd vyslovil odlišný právny názor v prejednávanej veci, ako si predstavoval
povinný, nemôže sama o sebe zakladať dôvodnosť žaloby podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) zák. č.
244/2002 Z. z. (zákona o rozhodcovskom konaní). Z podania navrhovateľa na OS BA I jednoznačne
vyplýva, že povinný sa v tomto konaní snaží o revíziu rozsudku rozhodcovského súdu, avšak cez ust.
§ 17 zák. č. 244/2002 Z. z., pričom na obsah tohto ustanovenia sa nedajú a nemôžu dôvody uvedené
navrhovateľom aplikovať. Navrhovateľ vo svojej žalobe viackrát argumentuje, že cit. rozhodcovský
súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, riadne sa nevysporiadal s dôkazmi a argumentáciou
navrhovateľa a z uvedeného dôvodu aj nesprávne právne posúdil vec. Rozhodcovský súd nesprávne
vyslovil právne závery a pod., čím len dokumentuje to, že v skutočnosti nebola porušená zásada
rovnosti účastníkov, ale rozhodcovský súd vyslovil svoj právny názor. Navrhovateľ dôvodí toto svoje
podanie na súd, ako aj podanie na OS BA I porušením zásady rovnosti účastníkov Rozhodcovského
konania, t. j. porušením ustanovení obsiahnutých v § 17 zákona o rozhodcovskom konaní. Tento
argument je však len účelovým tvrdením s cieľom vyhnúť sa splneniu povinnosti stanovenej mu vo
výroku rozhodcovského rozsudku. Uviedol, že zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v
danom prípade nebola žiadnym spôsobom porušená a súd prejednávajúci predmetnú vec môže a musí
vychádzať pri vyrieknutí právneho záveru zo zisteného skutkového stavu. Nie je možné si zamieňať zo
strany navrhovateľa porušenie zásady rovnosti účastníkov v rozhodcovskom konaní s pragmatickým a
zákonným hodnotením dôkazov a vyrieknutím právneho záveru zo strany rozhodcovského súdu, veď
na to je takýto súd zo zákona zriadený a oprávnený. S poukazom na uvedené skutočnosti odporca
navrhol žalobu podanú navrhovateľom o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako bezdôvodnú zamietnuť
a zaviazať navrhovateľa zaplatiť trovy konania v prospech odporcu.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie a po vykonaní dokazovania poukázal na ust. §
17 zák. č. 244/2002 Z. z. a na ust. § 40 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. a dospel k záveru,
že žalobe nie je možné vyhovieť. Uviedol, že rozhodcovské konanie je osobitný druh civilného
konania, ktoré sa môže uskutočniť v prípade súkromnoprávnych sporov, pre ktoré zákon pripúšťa
uzavretie rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva má procesnú povahu.
K subjektívnym predpokladom rozhodcovskej zmluvy patrí spôsobilosť zmluvných strán k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, ktorej zodpovedá spôsobilosť byť účastníkom konania. V konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku nie je možné, aby súd zasahoval do skutkového a právneho stavu ustáleného
v rozhodcovskom konaní. Súd je pri preskúmavaní povinný iba posúdiť, či nedošlo k takému postupu
súdu, ktorý by zakladal dôvod uvedený navrhovateľom v žalobe v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) zák. č.
244/2002 Z. z. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje



súd. Ako vyplynulo zo žaloby navrhovateľa ako aj vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa na
pojednávaní dňa 17. 03. 2014, navrhovateľ netvrdí, že by mu bola odňatá možnosť vyjadrovať sa,
produkovať dôkazy a pod., resp. že by mu boli znemožnené jeho procesné práva a povinnosti, ktoré mu
dáva zákon na to, aby si mohol uplatňovať svoje práva, resp. účinnú obranu. Navrhovateľ argumentuje
tým, že rozhodcovský súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, riadne sa nevysporiadal s
dôkazmi navrhovateľa a nesprávne právne vec posúdil. Súd prvého stupňa na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľovi v rozhodcovskom konaní bolo umožnené predkladať
dôkazy a argumenty, ktoré považoval za nutné pre úspech v konaní, taktiež mu bolo umožnené zoznámiť
sa so všetkými dôkazmi a podaniami odporcu a vyjadriť sa k nim, čo vyplýva tak z podaní navrhovateľa
v rozhodcovskom konaní ako aj zo zápisníc z konaní pred rozhodcovským súdom. Súd prvého stupňa
teda nezistil, že by v priebehu rozhodcovského konania došlo k porušeniu rovnosti účastníkov konania v
prípade konkrétneho procesného práva navrhovateľa a ani navrhovateľ porušenie žiadneho zo svojich
procesných práv v prejednanej veci, teda navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa a pod. nenamietal. Obsah
základného práva na rovnosť spočíva v tom, že všetci účastníci konania majú rovnaké procesné práva
a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok. Navrhovateľ nepreukázal, že v konaní
pred rozhodcovským súdom boli obmedzené alebo znemožnené jeho práva ako účastníka konania.
To, že rozhodcovský súd vyslovil odlišný právny názor v prejednávanej veci ako v rozhodcovskom
konaní prezentoval navrhovateľ, nie je porušením rovnosti účastníkov konania. Na základe uvedených
skutočností súd teda posúdil návrh navrhovateľa ako nedôvodný a rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

Voči uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal navrhovateľ, ktorý s rozhodnutím
súdu prvého stupňa nesúhlasí. Má za to, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec hlavne
v tom, že súd pri zásade rovnosti účastníkov uvedenej v § 17 zák. č. 244/2002 Z. z. vychádzal len z
toho, či navrhovateľovi bolo umožnené predkladať dôkazy a argumenty, či mu bolo umožnené zoznámiť
sa s dôkazmi a podaniami odporcu a vyjadriť sa k nim. Takýmto reštriktívnym výkladom ust. § 17 zák.
č. 244/2002 Z. z. súd prvého stupňa navrhovateľovi odňal možnosť konať pred súdom a domáhať sa
ochrany svojich zákonných práv na všeobecnom súde, čím došlo k vadám konania. Navrhovateľ naďalej
tvrdí, že k porušeniu rovnosti účastníkov došlo pri hodnotení dôkazov a rozhodovaní rozhodcovského
súdu. Táto zásada rovnosti nemôže byť chápaná len v tom zmysle, že navrhovateľ má právo navrhnúť
dôkazy a trvať na ich vykonaní. Zásada rovnosti v rozhodcovskom konaní bola tiež porušená tým, že
rozhodcovský súd svojvoľne dospel k záverom a zisteniam, ktoré neboli predmetom dokazovania v
rozhodcovskom konaní a sú v rozpore s hmotným právom, ku ktorým sa navrhovateľ nemohol vyjadriť
v rámci rozhodcovského konania. Naďalej navrhovateľ tvrdí, že nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy
12.953,10 Eur s príslušenstvom je opodstatnený a v rozhodcovskom konaní dostatočne preukázaný.
Napriek tomu rozhodcovský súd tento nárok zamietol bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní
a v zákone, čím poškodil navrhovateľa ako účastníka konania a neposkytol mu rovnakú možnosť na
ochranu jeho práv. Naopak rozhodcovský súd priznal nárok odporcovi na zaplatenie sumy 12.953,10
Eur, hoci odporca ho žiadnym spôsobom nepreukázal, čo znamená, že navrhovateľovi nielenže nebude
uhradená jeho žalovaná pohľadávka z titulu zádržného za vykonané a odovzdané dielo, ale naviac bude
musieť zaplatiť odporcovi rozhodcovským súdom priznanú pohľadávku ako náhradu škody. Priznanie
nároku odporcu na náhradu škody je v hrubom rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania, keď
rozhodcovský súd vôbec nebral do úvahy argumenty a dôkazy navrhovateľa, ani skutočnosť, že škoda
vznikla v prvom rade z dôvodu omeškania odporcu, ktorý si riadne nesplnil svoju zmluvnú povinnosť
a nedodal celú dokumentáciu a všetky informácie k realizácii diela navrhovateľovi v stanovenej lehote.
Tým, že rozhodcovský súd pri hodnotení dôkazov nebral do úvahy dôkazy a tvrdenia navrhovateľa, ale
len nepodložené tvrdenia odporcu, navrhovateľ tvrdí, že neposkytol navrhovateľovi rovnakú možnosť
na ochranu jeho práv. Podľa názoru navrhovateľa záver rozhodcovského súdu nemá žiadnu oporu vo
vykonanom dokazovaní a je v rozpore so zákonom a je svojvôľou rozhodcovského súdu. Navrhovateľ má
za to, že navrhovateľ bol oprávnený dovolať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde a považuje
žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku za oprávnenú a dôvod na podanie žaloby v zmysle §
40 ods. 1 písm. g) zák. č. 244/2002 Z. z. za riadne preukázaný. Súčasne navrhovateľ podal odvolanie
i voči výroku súdu prvého stupňa o trovách konania, keď mal za to, že v danom prípade predmetom
konania bolo zrušenie rozhodcovského rozsudku a z uvedeného dôvodu má za to, že súd pri určení
trov právneho zastúpenia mal vychádzať z ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z., t. j. zákon
o sadzbách tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu ak nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.



K odvolaniu navrhovateľa sa písomne dňa 19. 05. 2014 vyjadril odporca, ktorý uviedol, že odporca trvá
na skutkových a právnych dôvodoch, ktoré uviedol k predmetu sporu v písomnom podaní zo dňa 29.
07. 2011 doručeného Okresnému súdu Bratislava I ako vyjadrenie k žalobe o zrušenie rozhodcovského
rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory ako aj v ústnom prednese
na konaní na súde prvého stupňa dňa 17. 03. 2014 na OS BA I. Rozsudok súdu prvého stupňa
považuje odporca za vecne správny a jeho právne posúdenie v plnej miere prezentuje súčasnú súdnu
prax v rozhodovaní v podobných prípadoch. Má za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že v
konaní pred rozhodcovským súdom mu boli obmedzené alebo znemožnené jeho práva ako účastníka
konania. Navrhovateľ nepreukázal v konaní také dôkazy, resp. skutočnosti, ktoré by jednoznačným a
nezameniteľným spôsobom potvrdili, že podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom
bolo porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zák. č. 244/2002 Z. z.) bolo
dôvodné. Rozsudok súdu prvého stupňa je podľa názoru odporcu správny tak po vecnej ako aj formálnej
stránke. Rozhodcovské konanie je spravidla aj podľa zahraničnej právnej úpravy jednoinštančné. Naša
právna úprava umožňuje požiadať príslušný všeobecný súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
avšak len za predpokladu zákonne vymedzených formálnych dôvodov. Nie je možné požiadať súd
o zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie hmotnoprávnych predpisov a teda napadnúť aj
vecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku. Zlé rozhodnutie rozhodcov nie je dôvodom na zrušenie
rozhodcovského nálezu. S touto skutočnosťou preto treba počítať pri uzavieraní rozhodcovskej zmluvy.
Žiaden z účastníkov obsah rozhodcovskej doložky nenamietal ani akýmkoľvek relevantným spôsobom
nespochybnil, t. j. ani navrhovateľ. Predseda senátu rozhodcovského súdu požiadal právnych zástupcov
účastníkov, aby sa vyjadrili k ďalšiemu dokazovaniu. Právny zástupca navrhovateľa ako aj právny
zástupca odporcu zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na dokazovanie. Z toho jednoznačne vyplýva,
že rozhodcovský súd poučil účastníkov konania v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a z toho dôvodu nie
je možné akceptovať obranu navrhovateľa, že nebola zachovaná rovnosť účastníkov rozhodcovského
konania (§ 17) viackrát prezentovaná v odvolaní a v ostatných podaniach navrhovateľa. Z obsahu
odvolania ako aj z ostatných písomných a ústnych podaní navrhovateľa je zrejmé, že sa snaží o
revíziu rozhodcovského rozsudku, t. j. vadí mu, že rozhodcovský súd vyslovil odlišný právny názor v
prejednávanej veci ako si predstavoval navrhovateľ, čo však samo osebe nemôže zakladať dôvodnosť
žaloby podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) zák. č. 244/2002 Z. z. Odporca by záverom chcel uviesť tú
skutočnosť, že neprimeraným naťahovaním tohto sporu zo strany navrhovateľa aj keď mu to právne
predpisy platné na území SR dovoľujú, je tento stále v právnej neistote a konaním navrhovateľa stráca
presvedčenie o výhodnosti rozhodcovského konania. V danej veci zároveň prebieha konanie na OS
Brezno na zastavenie exekúcie pod sp. zn. Ex 1011/2011, sp. zn. 10Er/42/2011 ako aj konanie na OS BA
I o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o návrhu na odklad jeho vykonateľnosti pod č. k. 30Cb/17/2011.
Aj z týchto dôvodov chce odporca láskavo požiadať odvolací súd, aby tento vo veci pokiaľ možno
urýchlene konal a rozhodol. Odporca sa stotožňuje s výrokom súdu čo sa týka priznaného nároku na
náhradu trov konania v prospech odporcu, ktorý súd odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., nakoľko
odporca mal plný úspech vo veci. Z týchto dôvodov navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa v celom
rozsahu podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť a priznať odporcovi aj trovy konania v rámci
odvolacieho konania.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa
ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a dospel k tomuto záveru:

Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom
zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver.

Odvolací súd poukazuje na ust. § 219 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov



napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré
považuje za vecne správne a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Na zdôraznenie vecnej správnosti odvolací súd uvádza, že navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol
žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia
a neuviedol ani také skutočnosti, s ktorými by sa dostatočným spôsobom nevysporiadal súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí.

Súd prvého stupňa sa správne ako prvotnou otázkou zaoberal či žaloba bola podaná včas a to s
poukazom na ust. § 41 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. a ustálil, že žaloba bola podaná včas.

Ďalej sa zaoberal otázkou, či boli splnené zákonné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku
uvedené navrhovateľom v žalobe a to či bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania (§ 17), v zmysle ust. § 40 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa týkajúcu sa zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods.
1 písm. g) zák. č. 244/2002 Z. z., súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu
dôvodu na zrušenie rozsudku pre porušenie uvedenej zásady rovnosti účastníkov konania. Odvolací
súd sa s týmto právnym záverom súdu prvého stupňa v plnej miere stotožňuje.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že argumenty navrhovateľa, ktoré sa obmedzovali na jeho snahu
preskúmať vec z hmotnoprávnej stránky, je vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 40 ZRK
neprípustné. Inštitút zrušenia rozhodcovského rozsudku nepredstavuje riadny ani mimoriadny opravný
prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku formou opravného prostriedku po stránke procesnej tak i
vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku. K takémuto preskúmaniu rozhodcovského rozsudku môže
dôjsť jedine preskúmaním inými rozhodcami a to podľa § 37 ZRK. Túto skutočnosť správne uviedol i
súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí.

Možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku umožňuje zákon iba pre prípad, že v priebehu
rozhodcovského konania a následného rozhodnutia neboli splnené základné podmienky jednak pre
prejednanie veci a následné rozhodnutie veci rozhodcom.

Súd prvého stupňa správne ustálil, že navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali,
že mu bola odňatá možnosť v rozhodcovskom konaní vyjadrovať sa, produkovať dôkazy a pod., resp.
že by mu boli znemožnené jeho procesné práva a povinnosti, ktoré mu dáva zákon na to, aby si
mohol uplatňovať svoje práva, resp. účinnú obranu. V konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie
je možné, aby súd zasahoval do skutkového a právneho stavu ustáleného v rozhodcovskom konaní.
Navrhovateľovi bolo umožnené predkladať dôkazy a argumenty pred rozhodcovským súdom, ktoré
považoval za nutné pre úspech v konaní, bolo mu umožnené zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a
podaniami odporcu a vyjadriť sa k nim, čo vyplýva zo všetkých predložených listinných dôkazov ako i
z vyjadrení účastníkov.

K samotným skutkovým otázkam, ktoré navrhovateľ uvádza vo svojom odvolaní, sa odvolací súd tak ako
už bolo aj vyššie uvedené, nemôže vyjadrovať, keďže návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku a
jeho preskúmanie súdom v žiadnom prípade nemôže predstavovať formu riadneho alebo mimoriadneho
opravného prostriedku, kde by bolo možné preskúmať tieto skutkové zistenia. To, že rozhodcovský
súd vyslovil odlišný právny názor v prejednávanej veci ako v rozhodcovskom konaní prezentoval
navrhovateľ, nie je porušením rovnosti účastníkov konania, tak ako správne ustálil i súd prvého stupňa.
Teda odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku odvolateľa za neopodstatnenú.



Čo sa týka odvolacej námietky v súvislosti s náhradou trov prvostupňového konania, odvolací súd
uvádza, že je síce pravdou, že predmetom konania je návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
avšak v prípade úspechu navrhovateľa a zrušenia rozhodcovského rozsudku by došlo k prejednaniu už
vyčíslenej pohľadávky.

Navyše odvolací súd poukazuje i na uplatnenie výšky trov konania samotným zástupcom navrhovateľa
v petite návrhu, kde výška jedného úkonu právnej pomoci vychádza z výšky pohľadávky, ktorá je
predmetom rozhodcovského rozsudku a ktorá je tiež totožná s výškou uplatnenou zo strany odporcu.
Preto i v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom k tomu, že odporca mal v odvolacom konaní úspech, priznal mu odvolací
súd plnú náhradu trov odvolacieho konania za 2 úkony právnej pomoci a to vyjadrenie k odvolaniu
navrhovateľa á 608,56 Eur, režijný paušál á 8,04 Eur (rok 2014), účasť na pojednávaní,  na ktorom došlo
k verejnému vyhláseniu rozsudku (1/2 á) 308,48 Eur (vrátane režijného paušálu 8,39 Eur - rok 2015,
tak ako si uplatnil odporca), náhradu za stratu času za dve začaté polhodiny á 13,98 Eur (spolu 27,96
Eur), náhradu cestovných nákladov vo výške 10,91 Eur. Spolu trovy právneho zastúpenia (bez DPH)
predstavujú sumu 963,95 Eur. DPH 20 % predstavuje sumu 192,79 Eur, teda trovy právneho zastúpenia
predstavujú sumu 1.156,74 Eur.

Odvolací súd nepriznal odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v ním uplatnenej výške, nakoľko
tento nepreukázal ich dôvodnosť a účelnosť (1 úkon právnej pomoci a to porada s klientom, keď odporca
vykonanie tohto právneho úkonu nepreukázal, a náhrada za stratu času).

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie  n i e  j e  prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "30Cb/17/2011", "guid": "978bca51-1ac3-45b1-9572-5923fba5ac23:6bb02c23-43de-4e3e-90c5-99fc60ec44ad", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}