Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5CoPr/1/2019 z 19. 6. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 19. júna 2019, sp. zn. 5CoPr/1/2019, ECLI:SK:KSKE:2019:7215200060.2 Krajský súd Košice | 5CoPr/1/2019 | ECLI:SK:KSKE:2019:7215200060.2 | 2019-06-19 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9aca9ddd-163b-4988-a8db-1f79c295fb58 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7215200060.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/1/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215200060
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7215200060.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobcu: A. K., E.. X.XX.XXXX, I. S. XX, A.
E. I., zast.: Alena Zadáková a spol., advokátska kancelária, Kováčska 32, Košice proti žalovanému:
SISEL EU s.r.o., Južná trieda 48, Košice, IČO: 36 722 375, zast.: JUDr. Pavel Piovarčí ml., advokát,
so sídlom Štúrova 20, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 17Cpr/2/2015-162 z 21. marca 2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru, doručené žalobcovi listom žalovaného zo dňa 11.11.2014, je neplatné
a pracovný pomer trvá. Nárok žalobcu na náhradu mzdy súd vylúčil na samostatné konanie. V časti
nároku o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcovi proti žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne súd vyšším súdnym
úradníkom osobitným uznesením.

2. Žalobca žalobu zdôvodnil tým, že u žalovaného pracoval ako pracovník call centra pre Slovenskú
republiku a iné oblasti na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.8.2013 a v znení jej dodatku č. 1 zo dňa
25.8.2014 na dobu neurčitú. Uviedol, že žalovaný mu 11.11.2014 doručil list, ktorým mu podľa § 68 ods. l
písm. b) ZP dal okamžitú výpoveď. Okamžité skončenie pracovného pomeru uvedeným listom odmietol
prevziať. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru malo byť závažne porušenie pracovnej
disciplíny, čo považuje za nepravdivé a teda samotné skončenie pracovného pomeru za neplatné z
dôvodu nedostatku hmotnoprávnych podmienok. Vzhľadom na uvedené preto žalovanému listom zo
dňa 30.12.2014 oznámil, že podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nepovažuje pracovný pomer za skončený
a trvá na ďalšom zamestnávaní. Ďalej uviedol, že od 1.8.2013 u žalovaného pracoval bez akejkoľvek
sťažnosti a zodpovedne si plnil svoje pracovné povinnosti. Táto okolnosť je podľa jeho názoru jedna z
rozhodujúcich skutočností pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny, pretože je zrejmé,
že išlo o jeho prvé porušenie pracovnej disciplíny. Podľa názoru žalobcu žalovaný žiadnym spôsobom
neriešil a neodôvodnil , ako dospel k záveru, že závažne porušil pracovnú disciplínu, nakoľko z jeho
strany nedošlo k úmyselnému porušeniu pracovnej disciplíny a to ani na úrovni nedbanlivosti. Dodal, že
žalovaný mu nedal možnosť vyjadriť sa k dôvodom, pre ktoré s ním okamžite skončil pracovný pomer.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní zo dňa 15.4.2015, v ktorom uviedol, že predtým než
došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, žalobca bol viackrát ústne napomínaný svojou
priamou nadriadenou, nakoľko zo strany obchodných partnerov žalovaného dochádzalo k viacnásobným



sťažnostiam na správanie a prístup žalobcu vo vzťahu k nim. Každé ústne napomenutie sa uskutočnilo
vždy potom , ako bola žalobcova priama nadriadená vyrozumená zo strany obchodných partnerov o
sťažnosti na postup a správanie žalobcu. Žalobca bol zo strany žalovaného na porušenie pracovnej
disciplíny upozornený písomne dňa 25.8.2014, kde bol upovedomený aj na možnosť skončenia
pracovného pomeru. Upovedomenie si žalobca riadne prevzal. Poukázal teda, že sa nejednalo o prvé
žalobcovo porušenie pracovnej disciplíny, ale o najintenzívnejšie a teda aj najzávažnejšie porušenie
pracovnej disciplíny vo vzťahu k záujmom žalovaného. Vo vzťahu k prvému dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru uviedol, že žalobca sa dopustil úmyselného konania proti záujmom
žalovaného, keď vedome umožnil a dopomohol osobe W. S. duplicitnú registráciu v databáze
žalovaného, čím došlo k stavu, že totožná osoba bola registrovaná dvakrát ako distribútor, pričom by
mala v oboch prípadoch profit z predaja produktov žalovaného a tým pádom aj nárok na duplicitnú
províziu a taktiež by mala možnosť nakupovať produkty oslobodené od dane z pridanej hodnoty. Ďalej
uviedol, že W. S. by bez vedomia a pomoci žalobcu, ktorý s ňou výlučne komunikoval, nemohla mať
vedomosť ako úspešne zrealizovať duplicitnú registráciu.

4. Z dôkazu predloženého žalobcom, označeného ako Okamžité skončenie pracovného pomeru -- § 68
ods. l písm. b) ZP zo dňa 11.11.2014, mal súd preukázané, že žalovaný so žalobcom okamžite skončil
pracovný pomer z dôvodu, že 1) dňa 13.10.2014 počas komunikácie s registrovaným zákazníkom W.
S. , tejto navrhol, aby napriek skutočnosti, že už je registrovaná v databáze spoločnosti ako fyzická
osoba, aby sa znova zaregistrovala pod obchodným menom. Tento postup jej žalobca navrhoval
napriek skutočnosti, že si bol vedomý, že tento postup je v rozpore s internými predpismi žalovaného
a že došlo k obchádzaniu registračných pravidiel a vzniku škody žalovanému 2) dňa 7.11.2014 bez
oznámenia nenastúpil do zamestnania, napriek vedomosti, že o meškaní do zamestnania z akéhokoľvek
dôvodu sa podľa možnosti informuje nadriadený, resp. kolegu vopred, prípadne bezodkladne po tom, čo
zamestnanec zistí, že bude meškať do zamestnania, pričom o absencii informoval nadriadenú až viac
ako dve hodiny po začiatku pracovnej doby. Po uvedený čas bola jeho pracovná pozícia neobsadená,
klienti nevybavení a došlo k poškodeniu záujmov a dobrého mena spoločnosti, v neposlednom rade k
ohrozeniu obchodných výsledkov. V Okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný uviedol, že
došlo v bode 1) k porušeniu ustanovení 4.23 SISEL POLICIES & PROCEDURES , bodu 3.1, 3.5 a 3.12
pracovnej zmluvy. Konaním opísaný v bode 2) sa dopustil žalobca porušenia pracovnej zmluvy v
bode 5.2, 5.4 a 5.5. Súčasne uviedol, že došlo k porušeniu ust. § 81 písm. a), b) a e) Zákonníka práce.
Zamestnávateľ považuje tieto skutočnosti za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z listiny ďalej
vyplýva, že žalobca ju dňa 11.11.2014 odmietol podpísať a prevziať. S obsahom bol oboznámený, čo
potvrdili svedkovia (p.P.). Z elektronického registra, predloženého žalovaným vyplýva, že na meno Anikó
Szabó je vedený účet s užívateľským menom haarley a hairdoctor. Účet haarley bol registrovaný ako
dodávateľ 13.10.2014 a bol ukončený ako vyplýva z profilu zákazníka 14.10.2014. Účet hairdoctor bol
aktívny , distribútorský a bol registrovaný 26.3.2014. Z profilu zákazníka s užívateľským menom haarley
vyplýva, že bol registrovaný 13.10.2014 a ukončený 14.10.2014, prihlasujúci a nadriadený sponzor
je rovnaký. Z Upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť skončenia
pracovného pomeru výpoveďou z 25.8.2014 vyplýva, že dňa 18.8.2014 bolo nadriadenou žalobcu
zistené, že žalobca sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny, pretože 1) dňa 15.8.2014 preposlal výpis
z obchodného registra klienta spoločnosti pani W. S., aby prezentoval, aké náležitosti má obsahovať
tlačivo, ktoré potrebuje od menovanej klientky ako distribútora , a to bez utajenia dôverných informácií
2) ďalej si mal žalobca v roku 2014 vytvoriť súkromné užívateľské konto na sociálnej sieti, pričom ako
jeden z kontaktov použil aj emailovú adresu zamestnávateľa magyarorsagh@siselinternational.com,
teda zneužil oficiálnu emailovú adresu zamestnávateľa na súkromné účely, bez jeho vedomia a súhlasu
3) v dňoch 4.8.2014 a 11.8.2014 ako zamestnanec počas pracovnej doby komunikoval so zákazníkom
W. S. nevhodne, dvojzmyselne, jeho vyjadrenia mali sexuálny podtón.

5. Podľa žalovaného na pojednávaní dňa 9.11.2015 žalobca neuviedol žiadne skutočnosti preukazujúce,
že nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny, prípadne iba veľmi všeobecné. V ďalšom žalovaný zotrval
na svojich predchádzajúcich tvrdeniach.

6. Prokuristka žalovaného W. S. sa vyjadrila k dôvodom písomného upozornenia z 25.8.2014 a k
dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Uviedla, že ohlásenie prekážky v práci je potrebné
urobiť pred 8.00 hod., pričom keď jej žalobca volal, bolo viac ako 10 hodín. Je u nich bežnou praxou,
že zamestnanci prekážky oznamujú pred 8.00 hodinou. K registrácii uviedla, že ľudia, ktorí sú
zaregistrovaní ako distribútori, môžu nakupovať bez DPH, avšak to neznamená, že si majú vytvoriť nové



ID číslo. Postup mal byť taký, že IČ DPH by sa vložilo k prvej registrácii, čiže k číslu, ktoré už existovalo.
V danom prípade žalobca pomohol zákazníčke, aby sa zaregistrovala druhý krát a nakupovala bez DPH.
Uviedla, že v spoločnosti je možná registrácia ako zákazník, kedy je možné kupovať výrobky so zľavou
na vlastnú spotrebu alebo registrácia ako distribútor, kedy je možné získať províziu z odporúčania či
predaja výrobku. Zákazníčka mohla v tomto prípade získať províziu na oboch účtoch. Uviedla, že vo
firme každý vedel, že nemôže nikto mať dve čísla pod jedným menom, a keď sa na to prišlo, lebo
konkrétne napísali meno W. S. v systéme vyhľadávania, tak vybehli všetky ID čísla, ktoré existovali.
Uviedla, že pokiaľ zamestnanec call centra zistil, že zákazník alebo distribútor sa registroval dvakrát, tak
ho kontaktovali a číslo si ponechal iba jedno a jeden účet sa zatvoril. K informovanosti zamestnancov o
interných predpisoch uviedla, že interné predpisy sú vyvesené na nástenke v kancelárii, teda dostupné
pre každého a majú tzv. policies a procedures, čo sú pravidlá a postupy, ktoré platia pre distribútorov a
kde je uvedené všetko o registrácii, DPH, o províziách a o systéme. S nimi sú zamestnanci oboznámení
a sú voľne dostupné.

7. Svedok S. P. na pojednávaní 20.4.2017 vypovedal, že bol prítomný pri doručovaní výpovede
žalobcovi. Vyjadril sa, že bolo u zamestnávateľa bežné oznamovať neprítomnosti v práci pred 8.00
hod.. Duplicitné registrácie, pričom registrovať sa mohol i sám zákazník , trvali tak týždeň až dva. Pri
odosielaní zásielok zo skladu videl mená a pokiaľ zaregistrujú viacero objednávok v priebehu pár dní,
tak sa kontroluje, či má to isté ID číslo. Za posledný rok mohlo takto ísť o jednu až dve duplicity. Uviedol,
že pokiaľ sa pozmenia údaje, rovnaká osoba môže byť registrovaná ako zákazník aj distribútor. Žalobca
nemal navádzať zákazníka k duplicitnej registrácii. Ale pokiaľ zákazník pozmení svoje údaje, môže sa
registrovať ktokoľvek.

8. Žalobca dôvodil aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 17/2011: „iba závažné
porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. l písm. b) Zákonníka práce na okamžité
skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí
k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho
uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Pri posudzovaní intenzity
porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom
poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. Dôvodil aj
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 316/200 : „pri skúmaní intenzity porušenia disciplíny

9. Súd citoval §§ 47, 68, 70, 74, 77 Zák. práce a dôvodil, že pri skúmaní porušenia pracovnej disciplíny
je nutné skúmať intenzitu porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, t.j. že žalobca závažne porušil
pracovnú disciplínu. Otázke intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa venovali viaceré judikáty, na
ktoré súd poukázal. V zmysle ust. § 68 ods. l písm. b) Zákonníka práce, môže zamestnávateľ
okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne
pracovnú disciplínu. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je výnimočným
opatrením. Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom len vtedy, ak
konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné,
že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní
intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca,
ním zastavanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej
došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia
konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa,
a to či svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a podobne (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 5. augusta 2010 sp.zn. 3Cdo 316/2009).

10. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a citovaných zákonných ustanovení, s prihliadnutím
na viaceré spomínané judikáty súd prvej inštancie uzavrel, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu
patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení
povinností ustanovených právnymi predpismi (najmä § 81 a § 82 ZP), pracovným poriadkom, pracovnou
zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej
disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa,
musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z
nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce na účely skončenia pracovného
pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením
pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností



a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a
intenzity porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v rámci ktorej k porušeniu došlo,
dôsledky porušenia pre zamestnávateľa , či konanie spôsobilo zamestnancovi škodu pod. Vo vzťahu k
prvému skutku (duplicitná registrácia) sa súd v podstate stotožňuje s dôvodmi uvádzanými žalobcom
v jeho záverečnom stanovisku s tým, že žalobca duplicitnú registráciu W. S. nevykonával (pripravoval
len podklady pre registráciu nadriadenej, ktorá registráciu povoľovala). V tomto prípade pokiaľ ide o
porušenie pracovnej disciplíny, možno žalobcovi vytknúť maximálne to, že pri predložení podkladov
pre registráciu W. S. neupozornil svoju nadriadenú, ktorá vykonávala registráciu na skutočnosť, že W.
S. už je v systéme raz registrovaná ako fyzická osoba a teraz ide o registráciu ako právnickej osoby
(keďže mal o týchto skutočnostiach vedomosť), resp. predložil p. W. S. vzor žiadosti inej osoby, akým
spôsobom má pri registrácii postupovať. Pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny
súd prihliadol aj na osobu žalobcu ako zamestnanca, kde súd nemal preukázané neplnenie pracovných
povinností a porušovanie pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca na jednej strane alebo a
nespokojnosť zamestnávateľa so zamestnancom v súvislosti s plnením pracovných povinností žalobcu
na strane druhej, o čom nepochybne svedčí skutočnosť, že v čase, kedy mal žalobca podľa žalovaného
porušovať pracovnú disciplínu viackrát, zamestnávateľ s ním uzavrel dodatok k pracovnej zmluve,
ktorým žalobcovi zmenil pracovný pomer z doby určitej na dobu neurčitú. Taktiež súd nemal nijakým
spôsobom preukázané, že by žalovanému v súvislosti s duplicitnou registráciou p. W. S. vznikla škoda
či už materiálna alebo nemajetková, ani výšku škody. Tvrdenia žalovaného, že predložením podkladov
k duplicitnej registrácii došlo k poškodeniu dobrého mena žalovanej spoločnosti resp. že by predmetná
duplicitná registrácia či napomáhanie žalobcu pri tejto duplicitnej registrácii v hore naznačenom smere,
negatívne vplývala na udržanie pracovnej disciplíny ostatných zamestnancov, sú len ničím preukázané
tvrdenia žalovaného. Čo sa týka prvého skutku súd uzavrel, že pokiaľ by aj došlo duplicitnou registráciou
k porušeniu pracovnej disciplíny (keďže pre nadriadenú pripravoval podklady pre registráciu a
neupozornil nadriadenú na duplicitnú registráciu W. S. ako fyzickej a právnickej osoby) zo strany žalobcu,
tento skutok nenapĺňa intenzitu hrubého porušenia pracovnej disciplíny a preto nemôže byť dôvodom
pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Vo vzťahu k druhému skutku (absencia žalobcu dňa
7.11.2014), podľa názoru súdu, aj keď žalobca porušil pracovnú disciplínu v zmysle čl. 5.5 pracovnej
zmluvy a v zmysle zaužívanej praxe u žalovaného tým, že zamestnávateľovi žalobca neoznámil vopred
prekážku v práci, v danom prípade však nemožno hovoriť o neospravedlnenej absencii žalobcu, nakoľko
neprítomnosť v práci bola spôsobená jeho pracovnou neschopnosťou (návštevou u lekára z dôvodu
choroby), o čom žalobca nepochybne zamestnávateľovi dodatočne predložil lekárske potvrdenie,
existencia ktorého medzi stranami nebola sporná. Z uvedeného dôvodu ani tento skutok nemôže byť
dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko nemá charakter závažného porušenia
pracovnej disciplíny. Preto súd uzavrel, že okamžité skončenie pracovného pomeru, doručené žalobcovi
listom žalovaného zo dňa 11.11.2014, je neplatné. Keďže žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom
neplatne a žalobca trval na ďalšom zamestnávaní u žalovaného, súd zároveň určil, že pracovný pomer
žalobcu u žalovaného sa nekončí a trvá aj naďalej.

11. V podanom odvolaní žalovaný žiadal, aby odvolací súd podľa ust. § 389 ods. 2 Civilného sporového
poriadku zrušil rozsudok súdu I. inštancie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného
sporového poriadku; písm. f) - súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, písm. h) - rozhodnutie súdu I. inšt. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, a podľa § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátil vec súdu I. inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Napadnutým rozsudkom súd I. inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru, doručené žalobcovi listom žalovaného zo dňa 11.11.2014, je neplatné a pracovný pomer trvá.
Súd I. inštancie zároveň nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie a v časti nároku o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru priznal žalobcovi proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%. S rozhodnutím súdu I. inštancie nesúhlasíme a považujeme
ho za nesprávne. V prvom rade poukazujeme na skutočnosť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku
sa javí, že súd I. inštancie nesprávne pochopil celý mechanizmus fungovania obchodnej činnosti
žalovaného, a to najmä v otázke registrácie klientov žalovaného, pričom správne chápanie tohto
mechanizmu je nevyhnutne potrebné pre správne posúdenie celej situácie, ktorá bola predmetom a
dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobcom. V opačnom prípade by
súdu I. inštancie muselo byť z vykonaného dokazovania zrejmé, aké nebezpečenstvo pre žalovaného
predstavuje otázka duplicitnej registrácie a prečo je jej vykonanie zvnútra spoločnosti, t.j. zamestnancami
žalovaného, resp. tolerovanie takej snahy, pre žalovaného neprijateľným z dôvodu jeho rozporu so
záujmami žalovaného a teda je striktne zakázané. Súd I. inštancie si v zásade v celosti osvojil tvrdenia



žalobcu prezentované v žalobe, resp. v rámci jeho výpovede na pojednávaní, a to napriek tomu, že
sme v priebehu konania viackrát preukázali, že žalobca jednak v žalobe, no rovnako v rámci svojich
tvrdení na pojednávaniach viackrát zavádzal, upravoval svoje tvrdenia, bagatelizoval svoje konanie a
podobne. Nie je pravdou, že zo strany žalobcu sa jednalo v prípade duplicitnej registrácie osoby W.
S. o náhodilosť, o ktorej žalobca v zásade nemal vedomosť. Naopak, žalobca aktívne participoval na
duplicitnej registrácii tejto osoby, viedol s ňou komunikáciu, v ktorej ju usmerňoval a radil jej ako duplicitnú
registráciu docieliť, t.j. vedome konal v rozpore s pokynmi zamestnávateľa a jeho záujmami. Už v tomto
štádiu bolo povinnosťou žalobcu zdržať sa takého konania, ktorým by prispel k duplicitnej registrácii W. S.
tým, že tejto nebude nápomocný v jej uskutočnení, upovedomí ju o nedovolenosti jej konania vo vzťahu k
našej spoločnosti. Naproti tomu však žalobca tejto osobe k duplicitnej registrácii dopomohol a následne
túto registráciu predložil na schválenie svojej nadriadenej, pričom sa vedome nezmienil o tom, že sa
jedná o duplicitnú registráciu, o čom musel mať nepochybne vedomosť a nasvedčuje tomu aj vzájomná
komunikácia medzi žalobcom a W. S., ktorá bola taktiež ako listinný dôkaz predložená do konania. Záver
súdu, že žalobca iba pripravoval podklady pre registráciu subjektu pre svoju nadriadenú považujeme
za nesprávny, keďže tento bol v zásade plne súčinný pri vytváraní duplicitnej registrácie, t.j. konal v
rozpore so záujmami zamestnávateľa tak, aby tým privodil možný prospech pre tretiu osobu. Skutočnosť,
že žalobca neupozornil svoju nadriadenú na existenciu duplicitnej registrácie je už iba vyvrcholením
celkového konania žalobcu v rozpore so záujmami zamestnávateľa, kedy sa tento nepochybne spoliehal
na to, že táto skutočnosť nebude odhalená a proces duplicitnej registrácie, ku ktorému on vedome a
cielene prispel, bude zavŕšený. Nie je pritom rozhodujúce, či k autorizácii duplicitnej registrácie došlo,
rozhodujúcim je posúdenie konania žalobcu, jeho pohnútky, ktoré boli jednoznačne v rozpore s jeho
povinnosťami ako zamestnanca a tiež v rozpore so záujmami našej spoločnosti. Inak povedané, jedná sa
o situáciu, kedy sa zamestnanec spoločnosti prizerá ako sa tretia osoba pokúša neoprávnene obohatiť
na úkor spoločnosti (napr. naložením a odvezením majetku spoločnosti), zamestnanec toto konanie
vedome akceptuje, nezabráni mu, resp. je ešte tretej osobe nápomocný (napr. jej pomôže majetok
naložiť, inštruuje ju ako úspešne dosiahnuť svoj zámer), pričom k zabráneniu v konaní tretej osoby
a tiež vzniku škody nedôjde z aktivity daného zamestnanca, hoci je to jeho zákonná a napokon aj
morálna povinnosť, ale až na základe činnosti iného orgánu spoločnosti, pričom následne zamestnanec
ako svoju obranu zvolí prezentovanie nevedomosti a bagatelizovanie celej situácie. Súd I. inštancie v
tejto súvislosti úplne opomenul motiváciu žalobcu k jeho konaniu, ktorú sme v priebehu celého konania
prezentovali a podporili tiež listinnými dôkazmi. O tom, že sa nejednalo o náhodilú situáciu, ku ktorej
došlo mimo vedomia žalobcu, svedčí práve osoba klienta, ktorá o duplicitnú registráciu usilovala. Vo
vzťahu k W. S. bol totiž žalobca z našej strany už v predchádzajúcom období napomínaný pre nevhodný
spôsob komunikácie, nesúvisiaci s jeho pracovnou náplňou a majúci znaky citovej a fyzickej náklonnosti.
Z uvedeného vyplýva motivácia žalobcu konať v rozpore s oprávnenými záujmami našej spoločnosti,
kedy tento povýšil osobnú náklonnosť k nášmu klientovi nad svoje povinnosti vyplývajúce mu jednak
zo Zákonníka práce a rovnako z pracovnej zmluvy, či interných predpisov a uprednostnil profit osoby
stojacej mimo našej spoločnosti pred ochranou záujmov, majetku a dobrého mena našej spoločnosti.
Súd I. inštancie síce dospel k záveru, že k porušeniu pracovnej disciplíny konaním žalobcu došlo, avšak
nestotožnil sa s našou argumentáciou v otázke intenzity tohto porušenia. Nesúhlasíme so záverom súdu,
že v danom prípade konanie žalobcu nenapĺňalo intenzitu hrubého porušenia pracovnej disciplíny. Pre
posúdenie otázky intenzity porušenia pracovnej disciplíny mal súd I. inštancie povinnosti prihliadať aj na
obvyklé pomery v našej spoločnosti. Na tento účel mal súd vychádzať z obsahu svedeckých výpovedí
svedkov, súčasných, ale aj minulých zamestnancov našej spoločnosti, pričom každý z uvedených
svedkov deklaroval vedomosť o tom, že duplicitná registrácia je v našej spoločnosti striktne zakázaná,
nie je tolerovaná a zamestnanci jej majú zamedzovať a nie jej dopomáhať akýmkoľvek spôsobom.
Rovnako všetci svedkovia boli uzrozumení s dôvodom, prečo duplicitná registrácia je v našej spoločnosti
zakázaná, keďže by takým postupom dochádzalo k vzniku škody našej spoločnosti, keďže by vyplácala
provízie subjektom dvojmo, hoci na to n nemajú nárok a táto informácia by zároveň poškodzovala dobré
meno našej spoločnosti navonok. Všetci svedkovia rovnako potvrdili, že o danej skutočnosti boli náležíte
poučení, čím plne vyvrátili argumentáciu žalobcu, že nemal vedomosť o zákaze duplicitnej registrácie.
Je teda zrejmé, že žalobca v tejto otázke súd zavádzal a prispôsoboval fakty svojím potrebám. Obdobne
to platí aj o ďalších poučeniach a školeniach, ktoré žalobca vo vzťahu k svojej osobe spochybňoval,
pričom listinnými dôkazmi bolo preukázané, že ich absolvoval. Ďalšou rovinou, v ktorej žalobca súd
zavádzal bolo tvrdenie o jeho dovtedajšom bezproblémovom výkone pracovných povinností, hoci z
listinných dôkazov nami predložených jasne vyplynul opak, t.j. že žalobca mal problémy s pracovnou
disciplínou, v súvislosti s čím aj bol napomínaný. Nie je teda zrejmé, z akého dôvodu sa súd I. inštancie
plne stotožnil s tvrdeniami žalobcu, v súvislosti s ktorými sa nám viacnásobne v priebehu konania



podarilo preukázať, že tvrdenia žalobcu odporujú faktom a nezakladajú sa čiastočne, resp. vôbec na
pravde. Vierohodnosť tvrdení žalobcu v celosti bola významne oslabená, čo súd I. inštancie rozhodne
nemal opomenúť. Sme toho názoru, že tak ako súd I. inštancie v 39. bode rozsudku rozvádza, aké
aspekty je nutné posúdiť pri skúmaní otázky intenzity porušenia pracovnej disciplíny, žalobca svojím
konaním naplnil všetky aspekty, na ktoré súd poukazuje. Skutočnosť, že súd I. inštancie nesprávne uveril
pochybným tvrdeniam žalobcu, ktoré boli z našej strany viacnásobne vyvrátené, sa následne premietla
aj do mylného posúdenia osoby žalobcu súdom, kde nepochopiteľne prihliadol iba na skutočnosť, že u
žalobcu došlo k zmene z pracovného pomeru na dobu určitú na dobu neurčitú, čím mal za preukázanú
bezproblémovosť žalobcu. Medzi rozhodnutím zamestnávateľa zmeniť formu pracovného pomeru so
zamestnancom a právom zamestnávateľa v prípade zistenia závažného porušenia pracovnej disciplíny
okamžite skončiť so zamestnancom pracovný pomer neexistuje súvis. Rovnako nemožno opomenúť
ani predošlé porušenia pracovnej disciplíny zamestnanca, ktoré zmenou formy pracovného pomeru
nezanikajú a ani sa nijako neoslabujú. Celú situáciu okolo zmeny formy pracovného pomeru žalobcu je
potrebné vnímať tak, že naša spoločnosť, síce si vedomá pochybení, ktorých sa žalobca dopustil, však
pristúpila k zmene formy jeho pracovného pomeru veriac, že sa uvedený zamestnanec poučí zo svojich
predchádzajúcich chýb a o to svedomitejšie bude pristupovať k plneniu svojich pracovných povinností
a hájeniu záujmov zamestnávateľa. Naopak, žalobca si nevzal žiadne poučenie z predchádzajúcich
slovných napomenutí a písomného napomenutia a opätovne porušil pracovnú disciplínu, tentoraz
závažným spôsobom, pričom znovu jeho porušenie pracovnej disciplíny súviselo s osobou W. S.. Nie je
teda správny postoj súdu, ktorý zmenu formy pracovného pomeru vníma v prospech žalobcu. Naopak,
je potrebné vnímať postoj žalobcu, ktorý vyslovene zneužil a ignoroval aj túto ústretovosť a tzv. „druhú
šancu" pre neho od našej spoločnosti ako zamestnávateľa a dopustil sa protiprávneho konania proti
záujmom našej spoločnosti. Možno teda zhrnúť, že súd I. inštancie nesprávne vyhodnotil osobu žalobcu
ako zamestnanca našej spoločnosti, jeho doterajšie pôsobenej v našej spoločnosti a tiež jeho postoj k
plneniu pracovných povinností. Súd I. inštancie taktiež nesprávne posúdil situáciu, v súvislosti s ktorou
došlo k porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom. Jednoznačne totiž vyplýva, že dôvodom porušení
pracovných povinností žalobcu boli najmä, no nielen, nadštandartné a neprofesionálne vzťahy s klientom
našej spoločnosti W. S., pričom žalobca opakovane dopustil, aby jeho súkromné aktivity a záujmy
boli povýšené nad jeho pracovné povinnosti, pričom zneužil oficiálne komunikačné prostriedky našej
spoločnosti a svoj pracovný čas na realizáciu svojich s prácou nesúvisiacich komunikácií a napokon,
umožnil a dopomohol znovu osobe W. S., aby táto uskutočnila duplicitnú registráciu, hoci v súlade
so svojimi povinnosťami ako zamestnanca jej v tom mal zabrániť a nepomáhať. Nesúhlasíme ani so
záverom súdu I. inštancie, že konaním žalobcu nedošlo k vzniku žiadnej škody našej spoločnosti, či už
materiálnej alebo nemateriálnej, resp. že z našej strany nedošlo k preukázaniu vzniku škody. Opätovne
v tejto súvislosti poukazujeme na judikatúru súdov, ktorú sme špecifikovali už v konaní pred súdom I.
inštancie, v zmysle ktorej dodržiavanie pracovných povinností zamestnancom, vyplývajúcich zo zákona,
pracovnej zmluvy alebo interných predpisov, patrí k základným povinnostiam zamestnanca, pričom
vo všeobecnosti to predstavuje mravný imperatív kladený na každého zamestnanca, ktorý vo svojom
obsahu znamená určitú mieru lojality vo vzťahu k majetku zamestnávateľa a jeho oprávneným záujmom.
Jedná sa o požiadavku na určitú úroveň kvality správania sa zamestnanca, kedy popri dodržiavaní
povinností vyplývajúcich zo zákonov a iných právnych predpisov ukladá zamestnancovi, aby svojím
celkovým správaním sa v súvislosti s existujúcim pracovným pomerom nespôsoboval zamestnávateľovi
škodu, či už majetkovú alebo morálnu. Tento vzťah dôvery, spoľahlivosť zamestnanca a jeho poctivosť
upravuje Zákonník práce v ust. §81, pričom zároveň ukladá zamestnancovi, aby celým svojím správaním
v súvislosti s pracovným pomerom nespôsobil zamestnávateľovi škodu, či už majetkovú alebo morálnu.
Pre porušenie tejto dôvery, ktoré následne oprávňuje zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer
so zamestnancom, nie je rozhodujúca ani výška škody, ani prípadné predchádzajúce vzorové plnenie
pracovných povinností. Konanie žalobcu predstavovalo celkom jednoznačne útok na majetok našej
spoločnosti. Je irelevantné, či tento pokus bol úspešný, t.j. či reálne došlo k čerpaniu duplicitných provízií.
Rozhodujúcim je práve postoj žalobcu, ktorý naše záujmy nechránil, ale naopak umožnil ich ohrozenie.
Žalobca sa porušením svojich pracovných povinností usiloval získať na úkor našej spoločnosti ako jeho
zamestnávateľa výhodu pre tretiu osobu z dôvodu citovej náklonnosti k tejto osobe, hoci uvedená výhoda
tejto osobe neprináležala, o čom žalobca preukázateľne musel mať vedomosť. Tým sa žalobca snažil
o neoprávnené zníženie majetku našej spoločnosti, čo jednoznačne predstavuje útok na majetok našej
spoločnosti ako zamestnávateľa žalobcu. V tejto súvislosti poukazujeme napr. aj na nález Ústavního
soudu ČR sp. zn. III. ÚS 2348/14 z 30.09.2014, v zmysle ktorého „útok na majetok zamestnávateľa
prevažuje nad ostatnými hľadiskami, na ktoré sa pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny
prihliada. Argument súdu I. inštancie o absencii vzniku škody sa teda javí ako bezpredmetný, keďže



s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru už samotný útok na majetok zamestnávateľa bez ohľadu
na vznik skutočnej škody možno považovať za spôsobilý dôvod pre okamžité skončenie pracovného
pomeru so zamestnancom. Naviac, v prípade konania žalobcu došlo vo vzťahu k našej spoločnosti
prinajmenšom k vzniku nemateriálnej ujmy, bolo poškodené dobré meno našej spoločnosti, keďže
konanie žalobcu vyslalo vo vzťahu k osobe W. S. a jej prostredníctvom k ďalším klientom v Maďarsku
signál, že pravidlá vo vzťahu k našej spoločnosti nie je potrebné dodržiavať, keďže samotní naši
zamestnanci prispievajú k ich porušovaniu tým, že sú nápomocní klientom pri zriaďovaní duplicitnej
registrácie. Obdobná situácia nastala aj vo vzťahu k predchádzajúcemu konaniu žalobcu, pre ktorý bol
písomne napomenutý pre porušovanie pracovnej disciplíny, pričom sa znovu jednalo o problém súvisiaci
s osobu W. S., kedy od zástupcu spoločnosti pre Maďarsko boli adresovane sťažnosti na správanie
sa žalobcu. Listinné dôkazy preukazujúce tieto skutočnosti boli v konaní z našej strany predložené,
pričom uvedený negatívny dopad konania žalobcu na dobré meno našej spoločnosti vyplýva aj z
oficiálneho stanoviska materskej spoločnosti SISEL AG Švajčiarsko, ktorá sa ostro ohradila proti postupu
zamestnanca, ktorý by akokoľvek prispel k duplicitnej registrácii, keďže jej má práve zamedzovať.
Všetky uvedené skutočnosti boli súdu I. inštancie známe, no nepremietli sa do jeho právnych úvah a
napokon ani do samotného výroku rozsudku. Vo vzťahu k druhému skutku, ktorý bol žalobcovi vytýkaný
v rámci okamžitého skončenia pracovného pomeru, možno badať paralelu s prvým skutkom. Žalobca
nenastúpil v stanovenom čase do zamestnania, keďže ma údajne vyhľadať lekárske ošetrenie. Žalobca,
napriek tomu, že si bol vedomý, aké pravidlá platili v našej spoločnosti v súvislosti s ohlasovaním
absencie v zamestnaní, tieto opäť ignoroval, zvolil cestu vlastnej svojvôle a skutočnosť, že je na
ošetrení, oznámil až potom, keď zistil, že je po ňom dopyt zo strany nadriadenej, resp. ostatných
kolegov a že by jeho konanie bolo predstavovať pre neho problém. Následne si žalobca pochopiteľne
zaobstaral aj lekárske potvrdenie o ošetrení, ktoré ho z jeho konania v rozpore s pracovnou zmluvou a
zaužívanou praxou u zamestnávateľa vyviňovalo, avšak aj táto situácia dostatočne dokresľuje celkový
postoj žalobcu k dodržiavaniu povinností a pravidiel v našej spoločnosti, kedy žalobca v súhrne nemal
záujem ich rešpektovať, presadzoval cestu vlastného prospechu a v prípade problému tento riešil
predstieraním nevedomosti, miestami až infantilnými výhovorkami (napr. nedisponoval kontaktom na
nadriadenú a kolegov), bagatelizovaním situácie a podobne. Zhrnúc vyššie uvedené skutočnosti máme
za to, že vykonaným dokazovaním, na základe jednak svedeckých výpovedí nami navrhnutých svedkov,
listinných dôkazov, ktoré sme v konaní predložili došlo spoľahlivému a nespornému preukázaniu, že
konanie žalobcu vykazovalo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, teda že postup našej
spoločnosti spočívajúci v okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobcom bol oprávnený a tento
spôsob skončenia pracovného pomeru je potrebné posudzovať ako zákonný a platný. Z uvedeného
dôvodu považujeme naše odvolanie za dôvodné a žiadame, aby o ňom bolo rozhodnuté tak ako je
uvedené v jeho petite.

12. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu (až v odvolacom konaní) ten v podstate navrhol potvrdiť rozsudok
ako vecne správny, lebo v riešenej veci nemožno hovoriť o tom, že pri zadaní IČ DPH do systému sa
umožnila registrácia spoločnosti a v zásade u vedenou duplicitnou registráciou, ktorú spôsobil žalobca
nevznikla spoločnosti žiadna škoda (to vyplynulo z výpovede priamej nadriadenej žalobcu W. S.).
Žalobca si mal plniť svoje povinnosti riadne a včas. Klientka žalovaného mala totiž nárok na odoberanie
výrobkov bez DPH, ak jej v rámci EÚ bolo pridelené IČ DPH (VAD). Žalovaný totiž dodáva tovar ďalším
osobám, či už konečným spotrebiteľom alebo podnikateľom, pričom každý odberateľ sa zúčastňuje
vernostného programu, ktorý je schopný znížiť nákupné ceny tovaru. Žalobca síce nenastúpil do práce
7.11.2014, lebo bol na návšteve u lekárky, nie je to neospravedlnená absencia. Nie je možné vykresľovať
žalovaného v rámci odvolania (nesprávne v odvolaní uvedené v 3. odseku zhora, že ide o dovolanie) bez
ohľadu na to, že niekedy aj v priamom rozpore bol negatívny, narážky na jeho osobu sú nerelevantné.

13. Odvolací súd na to uznesením č.k. 5CoPr/8/2018-210 z 27.9.2018 vrátil vec súdu prvej inštancie
na doplnenie dokazovania. Pri dokazovaní pred súdom prvej inštancie po rozsiahlom stanovisku
žalovaného sa v odvolacej replike z 21.12.2018 vyjadril žalovaný tak, že navrhuje vypočuť zástupkyňu
žalovaného a svedkyňu S. E., X.. D., pretože nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že pre posúdenie
miery intenzity porušenia jeho pracovnej disciplíny je rozhodujúcim hľadiskom výška škody spôsobenej
takým porušením a v judikatúre, na ktorú poukázali v odvolaní nie je uvedené, že by škoda bola
rozhodujúca, ale naopak rozhodujúcim je konanie zamestnanca smerujúce voči majetku zamestnávateľa
bez ohľadu na výšku spôsobenej škody, resp. celkovú povahu škody (Ústavný súd ČR, Nález sp.zn. III.
ÚS/2348/14 z 30.9.2014).



14. V odvolacej duplike žalobca navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny, lebo v konaní nebola
preukázaná žiadna nemajetková ujma ani škoda (duplika z 22.1.2019) a počas celého trvania
pracovného pomeru nebolo vo vzťahu k jeho osobe namietané neplnenie si pracovných povinností,
okrem iného v konaní nebolo preukázané, že tzv. duplicitná registrácia je častou skutočnosťou u
žalovaného. Navrhol nevykonávať dokazovanie, lebo konfrontácia svedkov so žalobcom by bola
nehospodárna a hlavne neúčelová, svedkovia už boli v konaní vypočutí.

15. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.

16. Žalovanou uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm. a) v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav písm. h) a písm. b) konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci zodpovedajú odvolaciemu
dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces), ktorý spočíva v tom, že vady konania postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri
dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom
samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku
ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím
dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania
predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada
konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok
vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol
iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného
predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť
sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP)
ale aj (v čase rozhodovania súdu § 100 ods.1 O. s. p. (teraz § 171 ods.1 CSP) alebo poučenia o
dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o
veci bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť
konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v
konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené
[§ 366, § 373 ods.4 CSP]. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania
nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. CSP (predtým O. s. p.), napr. osoba, ktorá mala byť
vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach
riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 204 CSP a p..

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP spočíva aj v tom, že procesným postupom alebo
aj rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže
uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP ale aj kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,
zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie, právo na preskúmanie rozhodnutia.

18. Podľa čl. 46 ods.1 úst. zák. 460/1992 Zb. (ďalej len Ústava SR) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 47 ods.3 Ústavy SR všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

20. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť



môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku
alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,
pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

21. Podľa čl.6 ods.1,2 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere
možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak
povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich
zdravotného stavu a sociálneho postavenia.

22. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie v tomto spore.

23. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa o veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, pričom súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy.

24. S poukazom na čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní a v
tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj Civilný sporový poriadok v čl. 6 ods. 1, CSP zakotvuje rovnaké
postavenie stranám sporu, ktoré spočíva v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú
ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. (porovnaj
aj uznesenie ÚS SR sp. zn. II.ÚS/4/1994 z 19.1.1994, I.ÚS/50/04). Garantovanie rovnakého postavenia
účastníkov v konaní sa premieta do ústavných práv strán sporu so zreteľom na uvedený čl. 6 ods. 1 CSP.

25. Odvolací súd len na zvýraznenie argumentov súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku doplňuje,
že dôkazné bremeno ťažilo žalovaného pri preukázaní vzniku škody a ak tvrdí v odvolaní žalovaný, že
pri útoku na majetok zamestnávateľa prevažuje nad ostatnými hľadiskami na ktoré sa pri posudzovaní
intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliada; v tejto súvislosti je treba poukázať, že judikatúra
Ústavného súdu ČR nie je pre súdy SR záväzná a predchádzajúce konanie žalobcu nebolo postihované
podľa Zákonníka práce, preto nie je možné považovať za nesprávne vyhodnotenie dokazovania, pretože
neprítomnosť v práci bola spôsobená u žalobcu pracovnou neschopnosťou a k duplicitnej registrácie
tak, ako popisuje v odôvodnení súd prvej inštancie došlo síce k poškodeniu dobrého mena žalovanej
spoločnosti, avšak žalobca ak napomáhal k tejto duplicitnej registrácii tak negatívne vplývanie na
udržanie pracovnej disciplíny ostatných zamestnancov nebolo skutočne preukázané.

26. Napokon aj správne je konštatovanie, že pri prípadnom preukázaní z okolností porušenia pracovnej
disciplíny, tento skutok nemohol ani naplniť intenzitu hrubého porušenia pracovnej disciplíny a okamžité
skončenie pracovného pomeru je preto neplatné.

27. Odvolací súd nepreskúmaval výrok, ktorým nárok žalobcu na náhradu mzdy bol vylúčený na
samostatné konanie, pretože tento odvolaním nebol napadnutý.

28. S poukazom na § 396 CSP, keďže bolo treba vyložiť viac právnych predpisov vo veci, pri vyhodnotení
dokazovania vzhľadom na okolnosti sporu bolo aj obtiažne určiť hrubé porušenie pracovnej disciplíny s
poukazom na skutok, ktorého sa dopustil žalobca, preto tieto okolnosti odvolací súd považoval za dôvod
hodný osobitného zreteľa pri ktorom podľa ustálenej súdnej praxe nie je možné priznať úspešnej strane
sporu trovy v odvolacom konaní.

29. Iného charakteru boli trovy prvoinštančného konania, lebo aj v časti výroku o náhrade trov konania
odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny podľa § 387 CSP.

30. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).



Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.