{"guid": "10387f16-00e8-4d20-a77c-9bdbc583135f:eb6b0313-fbd2-4dd2-adda-8e20bdfc7ac8", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5712214667.5", "spisova_znacka": "6Co/786/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/786/2014 z 17. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 17. marca 2015, sp. zn. 6Co/786/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5712214667.5", "identifikacne_cislo": "5712214667", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Miroslava Maláriková", "sudca_id": 724, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslava-malarikova-724", "datum_vydania": "2015-03-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb6b0313-fbd2-4dd2-adda-8e20bdfc7ac8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5712214667.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5712214667.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5712214667.5/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/786/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214667
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214667.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 7C/240/2012-101 zo dňa 06. 02.
2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  Okresného  súdu  Martin  č.  k.  7C/240/2012-101  zo  dňa  06. 02. 2014
p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Súčasne vyslovil, že žalovanému náhradu trov
konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2      O.s.p.
konal a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp.
zn. 23Er/1322/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že dňa 13.08.2010 bola exekučnému súdu doručená žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu -
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR
02301/10 zo dňa 22.04.2010. Dňa 20.09.2010 Okresný súd Martin pod sp. zn. 23Er/1322/2010 vydal
uznesenie, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v procesnej pozícii oprávneného odvolanie dňa
10.10.2010. Uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co/105/2010-28 zo dňa 26.10.2010 odvolací súd
napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdil. Následným podaním zo dňa 20.01.2011 žalobca
(t.j. oprávnený v predmetom exekučnom konaní) podané odvolanie v zmysle § 207 ods. 3 O.s.p. zobral
späť. Uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 23Er/1322/2010 zo dňa 24.01.2011 exekučný súd
uznesením exekúciu zastavil.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu



spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody v sume                      2.480,95
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 496,19 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Martin  sp. zn. 23Er/1322/2010), ktorý nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote v
zmysle § 44 ods. 2 zákona NR SR                    č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného
konania. Okresný súd v prejednávanej veci nemal preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu
prieťahov v exekučnom konaní) ako jeden z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pričom žalobca v konaní nepreukázal ani vznik
škody a nemajetkovej ujmy, ako ďalšiu podmienku pre existenciu takejto zodpovednosti, nakoľko v
konaní neprodukoval žiaden dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia o žalobe ohľadne tohto protiprávneho
následku preukázal.
Súčasne prvostupňový súd nevykonal ani ďalšie dokazovanie (napríklad znaleckým posudkom, ktorým
by žalobca vyčíslil výšku vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných skutočností), takýto dôkazný
návrh nepripustil, odmietol ho na pojednávaní dňa 06.02.2014, keďže žalobca neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti, preukazujúce jeho tvrdenia, z ktorých by mal súd možnosť zistiť komu bol
znalecký posudok zadaný, v akom časovom horizonte bude súdu predložený a to práve s prihliadnutím
na ďalšie zbytočné prieťahy v konaní, ktoré žalobca opakovane súdom vyčíta. Navyše, vzhľadom
na dôkaznú situáciu v prejednávanej veci by takýto dôkaz bol pre právne posúdenie nároku žalobcu
irelevantný.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bol v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila a z obsahu spisu jej vznik žiadnych trov
nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo                        na kontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa                       so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Odvolateľ tiež
namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v
exekučnom spise a k vykonanému  dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení. Žalobca navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p.,
súd mu neoznámil, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V danej veci podľa žalobcu nebolo možné rozhodnúť
bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň
riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci koná
nezákonný sudca) a preto nebol daný dôvod                   pre postup súdu v konaní podľa ust. § 101
ods. 2 O.s.p. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom
- listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k
skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa
odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k
záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o
tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať                 za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo
a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca zdôraznil, že podal ústavnú
sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu.
Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na



prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu
a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Žalobca zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na rozhodnutie exekučného súdu o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia v predmetnom exekučnom konaní nebola exekučným súdom
dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci
preukázaný žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup, spočívajúci vo viacerých skutočnostiach,  a
nielen jednej z nich. Konajúci súd sa mal preto vysporiadať pri rozhodovaní vo veci so všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu.
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto úvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií,                na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.)  v zákonom stanovenej lehote            (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo vzťahu k argumentácii
okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní Okresného súdu Martin v
exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 23Er/1322/2010, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca  žalobou v
tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, nedošlo k
žiadnym prieťahom, ktoré by bolo možné považovať za nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého
by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 2.480,95 Eur a nemajetková  ujma vo výške
496,19 Eur s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003  Z. z.. Žalobca teda v konaní
predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny
úradný postup. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných,
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.



Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že zákonný sudca JUDr. Miroslav Dobrík
konštatoval, že sa vo veci necíti zaujatý, a to ani                      pre pomer k veci, ale ani
pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom (č. l. 35-36 spisu). Zároveň sám žalobca vo
svojom podaní zo dňa 20.02.2013 uvádza, že nepodal námietku zaujatosti v zmysle ust. § 15a ods.
1 O.s.p. (č. l. 30 spisu). Toto tvrdenie zopakoval žalobca aj v odvolaní proti uzneseniu Okresného
súdu Martin č.k. 7C/240/2012-24 zo dňa 31.01.2013. Z uvedených dôvodov odvolací súd predmetné
uznesenie okresného súdu zrušil s prihliadnutím na opakovanú prezentáciu žalobcu a jeho vyjadrení, že
námietku zaujatosti nevznáša. (čl. 44 - 46 spisu). Z uvedených dôvodov aktuálne neexistuje teda dôvod,
pre ktorý by mal nadriadený súd rozhodovať o vylúčení/nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci. Z obsahu spisového materiálu nevyplýva skutočnosť, prečo by odvolací súd
nemal JUDr. Miroslava Dobríka považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska
a nevyplýva z neho, že by došlo  ku nejakým novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť
zákonného  sudcu, preto argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná. Nad
rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov                       na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.
Miroslava Dobríka z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (06.02.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa 14.01.2014 a predvolanie
naň bolo doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 20.01.2014 (č. l. 80 spisu). Až dňa
31.01.2014 o 16:40 hod. (piatok) bol konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na „zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom
okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom a dôvod žalobcu
na odročenie pojednávania nepovažoval za závažný, pre ktorý by odročoval pojednávanie, pojednávanie
vo veci vykonal. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie
dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti



tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu. Dôvodom žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania bola
námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudca takémuto
návrhu na odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti
účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže
sám žalobca uviedol, že námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi nepodal, a ani samotný sudca
JUDr. Miroslav Dobrík sa necítil o veci zaujatý. Z uvedených dôvodov nebol zákonný podklad na
rozhodovanie nadriadeného súdu o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.
Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod  na odročenie pojednávania.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov
konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim
prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku
uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaná svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 22.01.2014 doručila
Okresnému súdu Martin dňa 27.01.2014 (č.l. 88 - 100 spisu). Hoci súd opomenul toto vyjadrenie zaslať
navrhovateľovi postupom v súlade s § 114 ods. 2 vety poslednej O.s.p., odvolací súd poznamenáva,
že dôvodom meritórneho neúspechu žalobcu nebola argumentácia žalovanej uvedená v jej vyjadrení k
žalobe. Nemenej významnou je aj skutočnosť, že obsah vyjadrenia žalovanej v súdenej veci je totožný
s obsahom jej vyjadrení vo všetkých konaniach o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
medzi tými istými účastníkmi v rovnakom procesnom postavení v ďalších stovkách súdnych konaní,
ktorá skutočnosť je známa tak žalobcovi ako aj odvolaciemu súdu z jeho úradnej činnosti. Vzhľadom
na krátkosť času do nariadeného pojednávania s prihliadnutím na fakt, že prvostupňový súd v tom
čase ešte nemal vedomosť o neúčasti žalobcu na pojednávaní, nemožno považovať za nesprávny
postup okresného súdu, keď oboznámenie a doručenie vyjadrenia žalovanej ponechal na samotné
pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaná sa
k návrhu na začatie konania (žalobe) vyjadrila, a preto postup súdu v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.

Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd vo veci samej rozhodol po vykonanom
dokazovaní na nariadenom pojednávaní dňa 06.02.2014, ktorého zrušenia sa domáhal sám žalobca
svojím podaním zo dňa 31.01.2014.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Martin sp.
zn. 23Er/1322/2010 - ktorý dôkaz výslovne (č.l.  2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 101-116 spisu).

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že hoci prvostupňový súd opomenul žalobcu poučiť v súlade s
§ 120 ods. 4 O.s.p., tento jeho postup nemal vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto
odvolací súd naň neprihliadal (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresný
súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza žiaden
procesný návrh žalobcu                          na prerušenie konania.

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu
zamietol.



Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho
úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
žiadosti súdneho exekútora                na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním
dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie.
Súd potom nemal                     za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie  vo veci by bolo preto nadbytočné.

Žalobca nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia žaloby (neexistencia nesprávneho úradného postupu), a preto nie sú
predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale            od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1  O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaný náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.)  a z obsahu spisu mu vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov              3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie  n i e   j e   prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/240/2012", "guid": "2d8b80c3-1080-4f22-b499-b3c1f349724d:650019d2-ed0d-40e5-b93f-fa466f9ba11f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "c2b3fba8-76a7-4326-8201-d92bfd0a01ff:edd2348b-2509-421c-b1f4-13f09e7b792d", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Er/1322/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. 23Er/1322/2010 z 7. 3. 2019", "sud": "Okresný súd Galanta", "datum_vydania": "2019-03-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c2b3fba8-76a7-4326-8201-d92bfd0a01ff:edd2348b-2509-421c-b1f4-13f09e7b792d"}], "citovane_v": []}