Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/17/2018 z 27. 11. 2018
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 27. novembra 2018, sp. zn. 26Co/17/2018, ECLI:SK:KSTT:2018:2513203674.1
Krajský súd Trnava | 26Co/17/2018 | ECLI:SK:KSTT:2018:2513203674.1 | 2018-11-27 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 389 ods. 1 písm. b) CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1528a781-e707-4b2d-9b63-ee173f58af27
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2513203674.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/17/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513203674
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2513203674.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov Mgr. Jozefa
Mačeja a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: mBank SPOLKA AKCYJNA, a.s., adresa sídla
Poľská republika, Varšava, Senatorska 18,00-950, podnikajúca na území SR prostredníctvom: mBank
S.A., pobočka zahraničnej banky, IČO: 36 819 638, adresa sídla Bratislava, Pribinova 10, zastúpeného
splnomocnencom: Bartošík Šváby s.r.o., IČO: 35 929 049, adresa sídla Bratislava, Plynárenská 7/A, proti
žalovanému: I. T., nar. XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu G., K. XXX/X, o 494,75 eur s príslušenstvom
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 3. októbra 2017 č.k. 14C/32/2014 - 101
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie  sa  z r u š u j e   a vec sa  mu   v r a c i a   na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.2.1  Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že žalovaný požiadal žalobcu o poskytnutie úveru
v sume 20 000 SK s dohodou splatnosti 18 mesiacov, pričom žalovaný súhlasil, že mu žalobca zašle
Všeobecné obchodné podmienky mBank, obchodné podmienky  k príslušným produktom a sadzobník
poplatkov elektronickou formou na žalovaným poskytnutú e-mailovú adresu  a súhlasil tiež, že na
jeho e-mailovú adresu mu budú zasielané elektronické výpisy s mesačnou periódou zo všetkých účtov
vedených v mBank.

1.2.2  Žalovaný a žalobca uzatvorili  dňa 5.11.2008 Zmluvu o poskytnutí hotovostného úveru
„mPÔŽIČKA“, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému hotovostný úver na bežný
účet žalovaného vedený u žalobcu v maximálnej výške 20.000 SK (663,88 eur), na obdobie 18 mesiacov
(doba splatnosti úveru), ktoré začína plynúť v deň pripísania peňažných prostriedkov úveru na účet
dlžníka, pričom konečná splatnosť úveru bola stanovená na deň 5.5.2010. Ročná percentuálna miera
nákladov na úver  bola 28,07 %, celkové náklady spojené s úverom predstavovali sumu 4.196,51
SK (139,30 eur), priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský
úver bola 61,36 %. Úver bol úročený pohyblivou úrokovou sadzbou, ktorá v deň uzatvorenia zmluvy
bola 25 %. Dlžník sa zaviazal vrátiť celý úver spolu s úrokmi a poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
najneskôr v deň poslednej splátky. Prílohou zmluvy bol harmonogram splátok, obchodné podmienky
poskytovania hotovostných úverov, sadzobník poplatkov, formulár o zmluvných podmienkach, obchodné
podmienky vydávania a používania debetných platobných kariet E.. V zmysle článku 8 bod 8.2 zmluvy,
omeškanie dlžníka s úhradou ktorejkoľvek splatnej pohľadávky žalobcu vyplývajúce z tejto zmluvy alebo
akékoľvek porušenie povinnosti dlžníka vyplývajúce z tejto zmluvy oprávňovalo mBank k tomu, aby od
zmluvy odstúpila, vyhlásila okamžitú splatnosť úveru a vyzvala dlžníka na zaplatenie celého úveru aj s
príslušenstvom v deň určený vo výzve.



1.2.3  Žalovaný čerpal úver postupne, a to  v sume 497,91 eur dňa 5.11.2008,  v sume 49,79 eur dňa
8.11.2008, v sume 66,39 eur dňa 9.11.2008, v sume 33,20 eur dňa 12.11.2008 a v sume 9,96 eur dňa
14.11.2008.

1.2.4  Žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru.

1.2.5  Žalovaný na úver celkom uhradil sumu 319,76 eur. Z účtu boli strhávané úroky a poplatky za
upomienky, pričom úverový účet končí poslednou položkou 22.7.2009 - úrok vyúčtovanie záporného
úročenia 03-07-2009, pričom pohľadávka žalobcu k uvedenému dňu predstavovala sumu 503,12 eur.

1.2.6  Listom - Odstúpenie od zmluvy o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ zo 4.10.2011
žalobca žalovanému oznámil, že vzhľadom na omeškanie žalovaného so splácaním viac ako dvoch
splátok úveru, žalobca odstupuje od zmluvy o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ a zároveň
poskytol žalovanému možnosť splatiť dlh v splátkach. Žalovaný odstúpenie od zmluvy zo dňa 4.10.2011
prevzal 10.10.2011.

1.2.7  Vo výpise z účtu žalovaného vedeného u žalobcu zo 4.6.2009 bolo uvedené, že pohľadávka
žalobcu sa vymáha, žalovanému bola poslaná posledná výzva na úhradu a bol mu zaúčtovaný poplatok
za poslednú výzvu na úhradu v sume 16,60 eur. Konečný zostatok účtu k 22.7.2009 bol teda 503,12 eur.

1.3  Vec právne posúdil ako nárok žalobcu (osoby na úkor ktorej bol získaný majetkový prospech)
voči žalovanému (osobe, ktorá takýto majetkový prospech získala) na vydanie majetkového prospechu
získaného žalovaným prijatím plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol  § 451 ods. 1 a 2, § 457, a ďalej
§ 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1 až 4,  § 565, § 100 ods. 1 a ods. 2, § 101, § 103, § 122 ods. 2 a ods. 3
O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník  v znení jeho neskorších zmien a doplnení), § 497 Ob.z.
(zákon č.  514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení), § 2, § 3 ods. 1
a ods. 2, § 4 ods. 1 a ods. 2 ZoSÚ2001(zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov) a § 5b ZoOS2007 (zákon číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), vyhodnotiac
právny vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou o úvere ako vzťah spotrebiteľský, keďže žalobca
pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaný nie, a išlo aj
o takzvanú typovú (formulárovú) zmluvu, ktorú dodávateľ (žalobca ) používal vo viacerých prípadoch a
ktorej podstatný obsah spotrebiteľ (žalovaný)  neovplyvňuje, a z toho dôvodu vyvodiac potrebu skúmať
z úradnej povinnosti (postupom podľa § 5b ZoOS2007) či nárok žalobcu nie je premlčaný a v kladnom
prípade prihliadnuť na takéto premlčanie pri rozhodovaní vo veci.

1.4.1  K použitiu O.z. na posúdenie premlčania ďalej dôvodil, že za stavu dualistickej právnej úpravy
je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie
obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité. Presadzovanie
obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe občianskych práv len s poukazom na argumentáciu
o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené. Uprednostnenie obchodného
práva pred ustanoveniami kódexu  o občianskych právach má pre spotrebiteľov diametrálne odlišné
negatívne následky. Za nedostatočný na presadenie obchodného práva považoval súd prvej inštancia
argument, že rovnaká právna úprava dopadá na obidve strany zmluvného vzťahu. V tejto súvislosti
ďalej poznamenal, že aj právna úprava v O.z. dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti,
a nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú práva na súde.
Spory iniciované spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti
„pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

1.4.2  Ustanovenia o premlčaní v zmysle O.z. sú priaznivejšie pre spotrebiteľa nielen z dôvodu kratšej
(trojročnej) premlčacej doby (namiesto štvorročnej podľa obchodného práva) ale aj z dôvodu, že na
rozdiel od Občianskeho zákonníka Obchodný zákonník  normuje v § 407 ods. 3  spočívanie a pretrhnutie
premlčacej doby (ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu,
ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku). Obdobne Obchodný zákonník
v § 407 ods. 2 normuje, že platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne sumy z ktorej
sa úroky platia. Takéto ustanovenia O.z. neobsahuje. Je potom logické, že úprava premlčania ako
celok je pre spotrebiteľa priaznivejšia podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Takýto výklad (použitie
občianskoprávnej premlčacej doby v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský



charakter) priamo odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí z 19.6.2013 spisovej
značky I. ÚS 402/2013.

1.5.1  Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby ďalej uzavrel, že z dokazovania nepochybne
vyplynulo, že v danom prípade došlo k zosplatneniu, respektíve vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru
žalobcom už ku dňu 22.7.2009. Banka si totiž vyčíslila zostatok istiny ku dňu 22.7. 2009, od ktorého dňa
žiadala ďalej platiť úroky z úveru. Konečný zostatok ku dňu 22.7.2009 na úverovom účte žalovaného bol
503,12 eur, teda suma istiny, ktorej zaplatenia sa žalobca v tomto konaní domáhal (respektíve pôvodne
domáhal v tejto výške).

1.5.2   Ak by žalobcom nebola vyhlásená okamžitá splatnosť úveru, nemohol by sa žalovaný ku dňu
22.7.2009 dostať do omeškania so zaplatením celého úveru, ale bol by v omeškaní len so zaplatením
niekoľkých splátok. Od 22.7.2009 až do následného odstúpenia žalobcu od zmluvy o úvere nie je  na
výpise z úverového účtu žiadny záznam o splatnosti ďalších mesačných splátok úveru a prirastajúcich
úrokoch, či úrokoch z omeškania. Ak by žalobca skutočne úver nezosplatnil a využil by až dňa 4.10.2011
právo odstúpiť od zmluvy, vypočítal by si celkovú sumu nesplatenej istiny, a k nej prirastených úrokov ku
dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy a nie spätne ku dňu 22.7.2009, a zároveň by až odo dňa odstúpenia
od zmluvy uplatňoval z takto vyčíslenej istiny prípadné ďalšie úroky, či úroky z omeškania.

1.5.3  Keďže však, ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru už ku dňu
22.7.2009, nemôže logicky po tomto dni pokračovať ani výpis z úverového účtu žalovaného. Žalobca
sám v žalobe uviedol, že suma istiny 503,12 eur bola určená ku dňu 22.7.2009. Žalovaný sa podľa výpisu
z úveru, ako aj podľa vyjadrenia žalobcu v žalobe dostal do sústavného omeškania dňa 22.7.2009 a
teda žalobca v zmysle zmluvy o úvere ako aj obchodných podmienok bol oprávnený vyhlásiť okamžitú
splatnosť úveru a z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že tak aj urobil.

1.5.4  Ak teda potom následne žalobca od zmluvy o úvere listom zo 4.10.2011 odstúpil, je tento jeho
právny úkon irelevantný vo vzťahu ku skutočnosti, že splatnosť celého dlhu nastala už dňa 22.7.2009
vzhľadom na využitie oprávnenia žalobcu vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. Následný postup žalobcu
sa súdu javí ako účelový, v snahe zachovať vymožiteľnosť svojej pohľadávky a predĺžiť si tak lehotu na
uplatnenie práva na súde.

1.5.5   Vychádzajúc z dátumu 22.7.2009 ako dátumu zosplatnenia, je zrejmé, že  premlčacia doba plynula
od 22.7.2009 do 22.7.2012 (streda ). Žaloba bola podaná na súde až 11.3.2013, teda zjavne po uplynutí
premlčacej doby.

1.6  Premlčanie sa týka aj úrokov z omeškania/povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu
(záväzku), nakoľko toto nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorázovo
v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva
plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok (rozsudok Krajského súdu v Trnave
z 26.11.2014 spisovej značky 24Co/93/2014).

1.7  Pokiaľ ide o úroky z úveru po zosplatnení ďalej dôvodil, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých
prostriedkov patria veriteľovi len do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky
z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to
jednak v podobe úrokov z úveru ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo
vzťahu medzi účastníkmi zmluvy. Nárok žalobcu na úroky z úveru po zosplatnení úveru nie je dôvodný
aj z dôvodu, že následne bolo od zmluvy odstúpené s účinkami zmysle § 48 O.z., čím žalobca stratil
nárok na úroky z úveru (v tomto prípade nastupuje režim bezdôvodného obohatenia).
Vzhľadom na vyššie uvedené potom súd žalobu pre premlčanie v nej uplatnených nárokov  zamietol.

1.8  O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
nepriznal. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C.s.p.  a vecne
nemožnosťou ich priznania žalovanému napriek jeho plnému úspechu v spore  z dôvodu, že mu v tomto
konaní žiadne trovy nevznikli a navyše žalovaný ich náhradu nepožadoval.

2.1  Rozsudok napadol v celom rozsahu žalobca s návrhom na jeho zmenu úplným vyhovením jeho
žalobe, prípadne návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové



rozhodnutie,  viniac súd prvej inštancie, že tento vec  nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho došiel k
nesprávnemu záveru o zosplatnení úveru ku dňu 22.7.2009, o  premlčaní nárokov žalobcu  uplatnených
v tomto konaní a nemožnosti ich priznania žalobcovi.

2.2.1  Súd pri posudzovaní premlčania žalobcovho nároku vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že
žalobca od úverovej zmluvy odstúpil z dôvodu omeškania žalovaného listom zo 4.10.2011 a to napriek
tomu, že práve táto skutočnosť bola v prejednávanej veci rozhodná pre posúdenie začiatku plynutia
premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovaného voči žalobcovi plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol v zmysle § 451 ods. 2 O.z..

2.2.2  Pokiaľ súd uzavrel, že žalobca zosplatnil úver ku dňu 22.7.2009, takýto záver súdu nie je správny
a je potrebné ho považovať za vysoko arbitrárny, nakoľko žalobca nemal úmysel ani nevykonal žiadny
úkon, ktorým by predčasnú splatnosť úveru vyhlásil, pričom posledný dátum na výpise z úverového účtu
žalovaného prezrádza len jediné, a síce, že k tomuto dátumu bola dlžná suma vo výške 503,12 eur.
Pokiaľ by žalovaný po dni 22.7.2009 vykonal ďalšie úhrady, posledný záznam na úverovom účte by bol
z iného dátumu. To, že je posledný záznam z určitého dňa ešte ipso facto neznamená, že žalobca vedel,
že po tomto dni už žalovaný žiadnu úhradu nevykoná. Až do odstúpenia od zmluvy mal žalovaný ešte
stále možnosť poukazovať úhrady splátok, čím by predišiel  odstúpeniu od zmluvy zo strany žalobcu
a strate výhody splátok. Zaslaním upomienky žalovanému v žiadnom prípade nedošlo k zosplatneniu
úveru (ako to nesprávne uzavrel súd), nakoľko tento právny úkon žalobcu nie je právnym úkonom, ktorý
by smeroval k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru.

2.2.3  Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca odstúpil od úverovej zmluvy v
súlade s § 506 Obchodného zákonníka, a tento právny úkon založil žalobcom uplatnený nárok voči
žalovanému na úhradu nesplatenej časti úveru spolu so zmluvným úrokom a úrokom z omeškania.
Možnosť odstúpiť od úverovej zmluvy žalobcovi ako veriteľovi priznáva nie len § 506 Obchodného
zákonníka, ale aj pre spotrebiteľa výhodnejšie ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka. Žalobca si je
vedomý právnej zmeny úpravy týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, v zmysle ktorej sa na všetky právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to aj v prípade,
ak by sa inak mali použiť normy obchodného práva, z ktorého dôvodu sa nebráni posúdeniu nárokov
uplatnených v tomto konaní podľa noriem občianskeho práva.

2.3.1  Súd nesprávne právne posúdil aj premlčanie nárokov žalobcu uplatnených v tomto konaní nakoľko
okamih odstúpenia od zmluvy je zmysle slovenského právneho poriadku ako aj ustálenej judikatúry
slovenských súdov okamihom rozhodným pre začatie plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva na
súde. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca od zmluvy odstúpil listom zo 4.10.2011, pričom žalovaný
si zásielku obsahujúcu toto odstúpenie prevzal 10.10.2011, kedy sa odstúpenie stalo účinným. Týmto
dňom sa zmluva od začiatku zrušila (§ 48 ods. 2 O.z.) a žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi
plnenie ktoré od neho prijal  plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol (§ 451 ods. 2 O.z.).

2.3.2  Účinnosťou žalobcovho odstúpenia od zmluvy odpadol právny dôvod vzniku záväzkovoprávneho
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a vznikli tak nároky z titulu bezdôvodného obohatenia. Až
od uvedeného dátumu (11.10.2011) možno preto hovoriť o začatí plynutia dvoj ročnej subjektívnej
premlčacej doby. Pokiaľ si žalobca svoj nárok voči žalovanému uplatnil na súde dňa 11.3.2013, nárok
bol uplatnený riadne a včas.

3.  Žalovaný odvolací návrh nepodal a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

4.  Ďalšie podania strán v odvolacom konaní dané neboli.

5.  Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.),
ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p..

6.  Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34  C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§



359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/
C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil
súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a
vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti je nevyhnutné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p.).

7.  Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Piešťany pod spisovou značkou
14C/32/2014  je  žaloba o zaplatenie  494,75 eur s príslušenstvom   titulom nároku žalobcu na
vrátenie úveru s príslušenstvom poskytnutého žalobcom žalovanému na základe Zmluvy o poskytnutie
hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ v, registračné číslo zmluvy XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX. Súd prvej
inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol prihliadnuc z úradnej povinnosti na premlčanie
nárokov uplatnených žalobcom v tomto konaní.

8.  S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom
na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil a to najmä, že premlčacia doba nárokov uplatnených žalobcom v tomto konaní začala
plynúť 22.7.2009 a tak dospel k nesprávnemu záveru o nemožnosti ich priznania súdom z dôvodu ich
premlčania a povinnosti súdu z úradnej povinnosti prihliadnuť na takéto premlčanie.

9.  Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú
podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

10.1  Podstatnou pre rozhodnutie vo veci bola  otázka či je možné aplikovať ust. § 5b zák. č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa (nakoľko žalovaný v konaní nevzniesol námietku premlčania nárokov
žalobcom uplatnených v tomto konaní a jediným dôvodom zamietnutia žaloby bola súdom konštatovaná
nemožnosť ich priznania pre ich premlčanie), a to aj so zreteľom na skutočnosť, že na Ústavný súd SR,
bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie podaný návrh na posúdenie súladu ust. § 5b ZoOS2007
s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

10.2  Podľa § 5b ZoOS2007 v znení účinnom do 26.7.2018, orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

10.3  V zmysle § 100 ods. 1 O.z., právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§100 až 110).  Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

10.4   Ustanovenie § 5b bolo do zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014
Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014.
Na základe predmetného ustanovenia      § 5b ZoOS2007, sa súdu (ktorý je možné považovať za
orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) ukladala povinnosť v súdnom konaní z úradnej
povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá.
Predmetnému ustanoveniu sa prisudzoval v súdnej praxi procesný charakter, preto bolo aplikované
súdmi aj v konaniach, ktoré sa začali ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia.



10.5  Dňa 8.9.2015 podal Okresný súd Košice II. na Ústavný súd SR návrh na rozhodovanie o súlade
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Ústavný súd SR tento návrh prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 9.11.2016 pod č. k. PL. ÚS
11/2016-7.

10.6  Nálezom PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie    je v súlade s  čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
dňa 27.9.2018, čím stratilo ustanovenie § 5b ZoOS2007 účinnosť.

10.7  Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 v bode 51. uzavrel, že
predmetné ustanovenie prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu,
ako aj práva na súdnu ochranu, čím je porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a
takto aj „férovosť“ legislatívne chránená čl. 1 ods. 1 Ústavy.

10.8  Podľa § 193 veta prvá C.s.p., súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

10.9  Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na
vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

10.10  Podľa § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia
strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

10.11  V zmysle § 41b ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom
procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom
ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno
nútene vymáhať.

10.12  Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

10.13  V právnoaplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods.
4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp
uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.

10.14  Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že:
„Hoci Ústava SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch
nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému
záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc.
Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením
nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia
nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce
stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu...“ (rovnako aj nález Ústavného
súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006).

11.  Vzhľadom na uvedené východiská, nálezom Ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 stratilo
ustanovenie § 5b ZoOS2007 účinnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku, hľadí sa naň ako by nikdy
nebolo účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. V zmysle ust. čl.
152 ods. 4 Ústavy SR predmetné ustanovenie nemalo byť v právnej praxi ani nikdy aplikované. Odvolací



súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade oprel svoje zamietajúce rozhodnutie
o také znenie § 5b ZoOS2007, ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo účinné, teda súd rozhodol v
rozpore s Ústavou SR a zákonom, čím vec nesprávne právne posúdil, keď pristúpil k posudzovaniu
otázky premlčania nároku žalobcu z úradnej povinnosti a nie na námietku dlžníka (a ani  nezvolil postup
podľa  § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), čím svojim postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd
uzatvára, že odvolanie žalobcu je dôvodné  (§ 389 ods. 1 písm. b/ a c/ C.s.p.).

12.  V dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho procesného
postupu, sa potom prvoinštančný súd už dôsledne nezaoberal právnou a vecnou správnosťou a
dôvodnosťou žalobcom uplatňovaných nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom
v jeho jednotlivých zložkách, a neposkytol tak žalovanému spotrebiteľovi ex offo súdnu ochranu jeho
práv a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tejto
súvislosti odvolací súd odkazuje na ust. § 295 C.s.p. v zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s
ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.

13.  S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie  s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil, keďže súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (posudzovaním premlčania z úradnej
povinnosti), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ako aj z
dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd nevykonal navrhované (v danom
prípade nevyhnutné) dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť
dokazovanie pred odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14.  Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní  bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa
pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených nárokov, za tým účelom v
súlade s ust. § 295 C.s.p. doplniť dokazovanie, jeho výsledky nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť,
posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne znova vo veci rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí
pritom prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania včítane trov tohto odvolacieho
konania (§ 396 ods. 1 C.s.p.).

15.  K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná
veta  C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo



c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).