{"guid": "101ff6aa-f799-46d8-9a32-e013bae04d6a:d1cd20f3-ce85-4816-a3af-144aeb18e784", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3112226290.3", "spisova_znacka": "19Co/237/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/237/2015 z 12. 8. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 12. augusta 2015, sp. zn. 19Co/237/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3112226290.3", "identifikacne_cislo": "3112226290", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2015-08-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d1cd20f3-ce85-4816-a3af-144aeb18e784", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3112226290.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3112226290.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3112226290.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/237/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226290
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226290.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa N., zastúpeného F. proti
odporcovi I., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín, č.k. 14C/385/2012-72 zo dňa 12. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorou sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 5.176,42 Eur                    a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 1.035,28 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Trenčín. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie                  po právnej stránke
odôvodnil § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods.
1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci                     a čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2,
čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ako aj príslušné ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.                   Na základe tvrdení navrhovateľa sa
nesprávneho úradného postupu mal súd prvého stupňa dopustiť tým, že žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie  nerozhodol v zákonnej lehote. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že súdny exekútor S.. W. J. podal dňa 19.05.2011 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného N., s.r.o. proti povinnému F. K.. Exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn.                    SR 14682/09 zo dňa 08.10.2009.
Exekučný súd uznesením, č.k. 61Er/2325/2011-12 zo dňa 26.03.2012 exekučné konanie zastavil pre
prekážku rozhodnutej veci. Na tamojšom súde sa viedlo pod sp. zn. 60Er/359/2010 exekučné konanie
tých istých účastníkov na základe rovnakého exekučného titulu a vo veci bolo rozhodnuté uznesením
tamojšieho súdu zo dňa 16.09.2010, č.k. 60Er/359/2010-10 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Trenčíne,                č.k. 16CoE/203/2010-23 zo dňa 28.10.2010 tak, že žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá  a následne bolo uznesením, č.k. 60Er/359/2010-28 zo dňa 10.12.2010 exekučné konanie
zastavené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.01.2011. Od podania žiadosti o poverenie na
exekúciu dňa 19.05.2011 do vydania rozhodnutia o zastavení konania                          o udelenie
poverenia na exekúciu dňa 26.03.2012 exekučným súdom uplynula doba                      10 mesiacov. Po
právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, ďalej § 3 ods. 1 písm.  d), § 6 ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona                  č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ako aj príslušné



ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. V prejednávanej veci skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za
škodu. Poukázal            na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia                         pre
exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dospel k záveru, že povinnosťou orgánu štátu je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu,
ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred novelou                  č. 102/2011 Z. z. Vzhľadom na
uvedené konštatoval, že postup súdu, ktorý rozhodol                         o zamietnutí poverenia na
exekúciu v lehote 10 mesiacov od podania návrhu, nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu,
v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti               o poverenie na exekúciu vydané, nemožno
charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Ďalej uviedol, že so vstupom Slovenskej republiky do
európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka Zákonom č. 150/2004
Z. z. s účinnosťou                        od 01.04.2004 v Hlave V. začlenené ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993                   o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka mu vyplynulo, že zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou, sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Pripomenul, že spotrebiteľ sa nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Poukázal na skutočnosť, že Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a
predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS a medzinárodné záväzky,
vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, majú prednosť pred právnym poriadkom
platným na území SR. Uviedol, že na súd bola kauza predložená až v rámci exekučného konania a
po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský
rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa                         a
neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh                    na vydanie
poverenia. Takýmto postupom podľa jeho názoru exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok
za spôsobilý exekučný titul a navrhovateľ si mohol svoje právo                  na vymoženie istiny s
príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o
zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu.
V danej súvislosti zdôraznil, že                  v konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené
z dôvodu, že navrhovateľ si z dvoch možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny
orgán - rozhodcovský súd              s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť
tomuto orgánu                     pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné
súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov                       na ochranu spotrebiteľa,
súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na
exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom
postupe. V danom prípade teda nemal za preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu,                          a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom, ani výška nejakej škody. Z týchto dôvodov súd návrh v celom rozsahu
ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že                      v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s ust. § 205    ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení                s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho



zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal                  o
zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd                        o
skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených
veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení            na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor
odvolacieho súdu vo veci nestrannosti                      pre rozpor s rozhodovacou praxou iných
krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí.
Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť                   pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov                       a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo               o listiny
založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním,
ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami,
ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť
so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu                  a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový
dej                       a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej
narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
žalobcu             na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky                       a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére
navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.



Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom                   v náväznosti na § 219
ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného
súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 09.05.2012, pričom konanie začalo dňa 19.05.2011, to
znamená, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo                       po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 356 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora
na Okresný súd Trenčín dňa 19.05.2011. K zastaveniu exekučného konania dochádza uznesením
Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.03.2012,                č.k. 61Er/2325/2011-12 pre prekážku veci
rozhodnutej, z ktorého dôvodu návrhu v preskúmavanej veci nebolo možné vyhovieť.

Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného od 01.06.2010, vyplýva, že súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh                  na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu                      so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 písm. c) a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií alebo zmierov nimi schválených podľa § 41 ods. 2 písm. d). V týchto prípadoch
je exekučný súd povinný preskúmavať exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej (ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať
rozhodcovský rozsudok, vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1
a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj             z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr.
rozhodnutie z 06.10.2009 „Asturcom“). Ako správne uviedol súd prvého stupňa, postup exekučného
súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 10 mesiacov, nemožno vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti považovať za porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní              s
poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti                      na
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone                              o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské
právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej  veci
sa nejednalo po právnej stránke                 o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu                     v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv



fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje                  na judikatúru Ústavného súdu
SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž
postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy právny predpis v tomto čase v sebe
nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je
možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia)                  v lehote 14 dní od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona                        č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012              pod sp. zn. 6NcC/190/2012, kedy krajský súd
rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Milina Jánošková nie je vylúčená z prejednania
a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom,
odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých
sudcov súdov prvého stupňa, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec  v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa                  ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
s tým, že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal, z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.
Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil                    na 12.03.2014, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ
zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného
pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca,
preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá
možnosť vyjadriť sa             k tvrdeniam odporcu v konaní.



Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1                 v spojení s
§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14C/385/2012", "guid": "c3fe0d84-c277-40c9-96b0-c728f9aa4b1e:85080e1d-ff05-4162-9c7d-d611f0dfbccc", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}], "citovane_v": []}