Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/356/2011 z 30. 10. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 30. októbra 2012, sp. zn. 3Co/356/2011, ECLI:SK:KSKE:2012:7110222661.1
Krajský súd Košice | 3Co/356/2011 | ECLI:SK:KSKE:2012:7110222661.1 | 2012-10-30 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f3dbaa23-721f-456e-b2b9-6ca7d41f7f58
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7110222661.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/356/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110222661
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7110222661.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: SKP k.s., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v Banskej Bystrici,
Lazovná 64, správca konkurznej podstaty úpadcu KFZ Sys, s.r.o. v konkurze, so sídlom v Sládkovičove,
J. XXXX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Pavlom Konečným, advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v Banskej Bystrici, Hurbanova 14A, proti žalovanému S. I., bývajúcemu v J., L. XX,
v konaní o zaplatenie 63,32 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice 1
z 8. septembra 2011, č.k. 16C/279/2010-63 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   uznesenie a vec   v r a c i a   súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice 1 (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 8. septembra 2011, č.k.
16C/279/2010-63 zastavil konanie, v ktorom sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 63,32 eur s prísl.. O
trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že výzvou zo  7. júna 2011 vyzval
žalobcu, aby zaplatil súdny poplatok za návrh  v sume 16,50 eur v lehote 10 dní od doručenia výzvy s
poučením o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku. Výzva bola žalobcovi doručená 27. júla 2011.
Žalobca do rozhodnutia súdu súdny poplatok nezaplatil.

Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch a
dospel k záveru, že je potrebné konanie zastaviť.

Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p..

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil.

Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p..

Žalobca sa domnieva, že rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorým zastavil konanie pre nezaplatenie
súdneho poplatku správcom, pričom nerešpektoval zákonné oslobodenie správcu od platenia súdneho
poplatku, sa žalobcovi odňala zákonná možnosť konať pred súdom. Poukázal na svoje práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. I.ÚS 5/02. Ďalej uviedol, že
zákonodarca zákonom o súdnych poplatkoch ustanovil, ktoré úkony a konania súdov sú spoplatnené



súdnymi poplatkami. Zároveň ustanovil druhy konaní, ktoré sú od poplatkov oslobodené a tiež osoby,
ktoré sú od poplatkov oslobodené.

Ďalej žalobca v odvolaní poukázal na ustanovenie článku 59 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého dane
a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Preto argumentácia súdu založená na
dotváraní objektívneho práva a na reštriktívnej interpretácii ust. § 4 ods. 2 zákona č. 71/1991 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, je v rozpore s čl. 13 ods. 1 a čl. 59 ods. 2
Ústavy SR a v rozpore s princípmi, na ktoré poukázal Ústavný súd ČR v náleze z 2. februára 2000,
sp.zn. I.ÚS 22/99.

Žalobca v odvolaní poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Cdo 269/2010 (ktoré k
odvolaniu pripojil) v ktorom sa, okrem iného, konštatuje nasledovné: „Vyššie citované ustanovenie §
4 ods. 2 písm. m/ zákona o súdnych poplatkoch priznáva žalobcovi ako správcovi podľa osobitného
predpisu, t.j. zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, osobné oslobodenie od súdnych poplatkov. Z toho vyplýva, že pokiaľ požíva účastník súdneho
konania status správcu ustanoveného do funkcie podľa zákona č. 7/2005 Z.z., nie je toto zákonné
oslobodenie zákonom nijako vecne obmedzené. Ak by malo byť toto oslobodenie správcu nejako vecne
obmedzené, vyjadril by to zákonodarca obdobne, ako pri oslobodení obcí a vyšších územných celkov
od súdnych poplatkov v § 4 ods. 2 písm. b/ zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sú od poplatku
oslobodené obce a vyššie územné celky v konaní vo veciach verejného a spoločensky prospešného
záujmu. ... Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závažnú
úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy
zužujúci výklad, ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by
mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie (porovnaj napr. rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2010, sp. zn. 5 Cdo 171/2009). Je zrejmé, že žalobcovi súdy oboch
stupňov odňali možnosť konať pred súdom, keď nerešpektovali jeho osobné oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov a predmetné ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch takto zužujúco vykladali.
Vo veci bolo úplne irelevantné, kedy došlo k postúpeniu pohľadávky na spoločnosť úpadcu KFZ Sys,
s.r.o. v konkurze ...“

Napádaný postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa je rovnako v rozpore s interpretačným argumentom
„in dubio mitius“, v zmysle ktorého určité ustanovenia zákona majú byť v pochybnostiach interpretované
miernejšie. Pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol, že správca nie je oslobodený od súdneho poplatku,
jednoznačne možno konštatovať, že jeho rozhodnutie je v rozpore s uvedenou zásadou. K rovnakému
záveru ako Ústavný súd ČR dospel aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. IV. ÚS 387/2010. V tejto súvislosti
zdôrazňuje, že použitie analógie legis je v prípadoch  vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl.
59 ods. 2 ústavy vylúčené (Edmund Horváth: Zákon o súdnych poplatkoch, komentár, Bratislava: Iura
Edition 2006, str. 8 a nasl., tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007).

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po  zistení, že žalobca podal odvolanie v zákonnej
lehote, preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ust.
§ 212 ods. 1, 3 O.s.p., pričom vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Žalobca svoje odvolanie podáva z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., ktorý spočíva v tom,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym
právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na nesprávny zistený skutkový stav.
O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil
právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval.

Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového
úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.



Ustanovenie § 4 cit. zákona však vymedzuje oslobodenie od súdneho poplatku buď vecne (ods. 1) alebo
osobne (ods. 2). V zmysle cit. ustanovenia ods. 2 písm. m/ od poplatku je oslobodený správca podľa
osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.

Oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo
veciach týkajúcich sa tohto majetku vyhlásením konkurzu prechádza na správcu. Správca pritom koná
v mene a na účet úpadcu (komentár k zákonu o súdnych poplatku a poplatku za výpis z registra trestov
k § 4, právny webový portál ASPI).

Odvolací súd považuje námietku žalobcu, uvedenú v odvolaní za plne dôvodnú, pokiaľ sa týka otázky
dotvárania sudcovského práva súdom prvého stupňa, ktorý nie je v súlade s právnymi princípmi
rešpektovanými v našom právnom poriadku, ako aj stanoveniami ústavy, na ktoré žalobca v odvolaní
poukázal.

Sudcovská tvorba práva sa spája s interakciou medzi procesným právom a hmotným právom tam, kde
zákonodarca určil základ jedného z nich - hmotného práva alebo procesného práva - na základe zákona
súd svojou činnosťou vytvorí v zákonodarstve absentujúci protipól. Procesnú normu na zabezpečenie
vymožiteľnosti hmotného práva, alebo hmotné právo pre využitie procesného postupu. Tento stav je
limitom pre sudcovskú tvorbu práva (pozri Drgonec, J.: Súdna tvorba práva ako prostriedok uplatnenia
zákona, zabezpečenia spravodlivosti a právnej istoty, Justičná revue, 60, 2008, č. 5, str. 711 až 727).

Odlišný postup je potrebné uplatňovať v prípade, ak súd dospeje k záveru, že právna norma nie je v
súlade s Ústavou SR alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je naša republika viazaná. V slovenskom
ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, z ktorej vychádzal aj
Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach (porovnaj napr. I. ÚS 259/07, IV. ÚS 2/08, IV. ÚS
50/2010). Rovnako, resp. o to viac, je prezumpciou ústavnosti viazaný aj všeobecný súd (porovnaj
rozhodnutie Ústavného súdu SR z 5. februára 2010, sp.zn. IV. ÚS 50/2010). Odvolací súd poukazuje
na to, že ak súd prvého stupňa pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že všeobecne záväzný
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná, je povinný prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu SR návrh na začatie
konania podľa § 3 a nasl. zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a
o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Hodnotenie súladnosti zákona s ústavou totiž
nemá priestor v tzv. sudcovskej tvorbe práva.

Odvolací súd sa preto stotožňuje s odvolacou námietkou žalobcu, aj s poukázaním na relevantnú
judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2011, sp.zn. 2Cdo 269/2010), že ustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona o súdnych poplatkoch priznáva žalobcovi ako správcovi podľa osobitného
predpisu, t.j. zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, osobné oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom toto zákonné oslobodenie nie je nijako
vecne obmedzené.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s poukázaním na cit. zák. ustanovenia, odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa zrušil v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.