Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 16CoE/19/2013 z 24. 2. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 24. februára 2013, sp. zn. 16CoE/19/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8206204902.1 Krajský súd Prešov | 16CoE/19/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8206204902.1 | 2013-02-24 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: OSP, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), EP, OZ, ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6fd18268-3b0f-413c-8c94-b0d58a221a6c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8206204902.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16CoE/19/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8206204902
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8206204902.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na
ul. Pribinovej č. 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti povinnému: I. D., nar. XX.X.XXXX, bytom J., O. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
povinného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Važecká 16, IČO:
42 176 778, o vymoženie sumy 233,02 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného a vedľajšieho účastníka
proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov zo dňa 29.6.2012, č.k. 2 Er/554/2006-19 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje uznesenie vo výroku o nepripustení vstupu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778 do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného.

Vo zvyšnej časti unesenie potvrdzuje.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného
nepripustil, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto následne zastavil. Vyslovil, že o trovách exekúcie
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.

Výrok o nepripustení združenia do konania ako vedľajšieho účastníka odôvodnil absolútnou
neprípustnosťou vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní a vzhľadom na túto skutočnosť rozhodol
o nepripustení vstupu uvedeného združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinnej
aj bez námietky, teda „ex offo“.

Pokiaľ ide o výrok o nepripustení exekúcie a jej zastavení, vychádzal zo zistenia, že v predmetnej
exekučnej veci sa vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu
formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatváranie zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa,
ale na začiatku zmluvného vzťahu. Keďže dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred



rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,
ktorú mu poskytujú ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS, súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, exekúciu po vyhlásení za neprípustnú zastavil.

Proti tomuto uzneseniu vo výroku o vstupe vedľajšieho účastníka do konania podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník. Poukázal na to, že súd prvého stupňa rozhodoval
arbitrárne, pokiaľ bez zákonného opodstatnenia a bez predpokladu, ktorý vyplýva z ustanovenia § 93
ods. 3 zákona č. 99/1963 Z. z., vydal rozhodnutie. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu
prvého stupňa ďalšie konanie.

Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
uznesenie vo výroku o zamietnutí vstupu vedľajšieho účastníka je potrebné zrušiť.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že podaním zo dňa 24.8.2011 v zmysle § 93 ods. 2 O.s.p.,
vedľajší účastník na strane povinného oznámil súdu prvého stupňa vstup do konania.

Exekučný poriadok vo svojich ustanoveniach právnu úpravu vedľajšieho účastníctva vôbec neobsahuje.
Ak teda tento osobitný právny predpis výslovne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do exekučného
konania je potrebné pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z ustanovenia § 93 O.s.p., čo priamo
ukladá ustanovenie § 251 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Je potrebné uviesť, že s účinnosťou od 15.10.2008 zákon zaviedol novú skupinu subjektov, ktoré môžu
vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. Medzi nich patria aj právnické osoby, ktorých predmetom
činnosti je ochrana spotrebiteľa. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je takouto právnickou
osobou, a preto je jej vstup do konania, ako vedľajšieho účastníka, na základe zákona možný. Ako
vyplýva z dôvodovej správy: „Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane
ktorých existuje dôležitý verejný záujem“.

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. vedľajší účastník do konania vstúpi buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu
niektorého z účastníkom urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd
rozhodne len na návrh.

Z horeuvedeného ustanovenia je zrejmé, že k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho
účastníka môže dôjsť z vlastnej iniciatívy tejto osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú
prostredníctvom súdu. Prípustnosťou vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom,
keď účastník namietne neprípustnosť takéhoto postupu. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania nebol dôsledný. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že jeho vstup nebol
účastníkmi namietaný. Prvostupňový súd mal dôsledne postupovať podľa § 93 ods. 3 O.s.p. a ustáliť, či
tento vstup vedľajšieho účastníka niekto z účastníkov namietal alebo nie. V exekučnom konaní vedenom
na základe rozhodcovského rozsudku sa posudzujú aj otázky, ktoré majú význam v základnom konaní
(či je plnenie objektívne možné, či neodporuje dobrým mravom, či nejde o právom nedovolené plnenie;
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z.). Nejde teda len o aspekt vymoženia bez ďalšieho. A práve v upozornení
vedľajšieho účastníka treba vidieť jeho význam aj v takomto vykonávacom súdnom konaní.

Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) rozhodnutie súdu prvého
stupňa v prvom výroku zrušil.



Proti výroku o nepripustení exekúcie a jej zastavení podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený. Navrhol uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s predmetným
uznesením a vytýkal súdu prvého stupňa, že tento rozhodol nad rámec zverenej právomoci, zároveň
svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a
vec nesprávne právne posúdil. Navrhol konanie prerušiť a predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor“). Ako dôvod uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, aby výsledkom takéhoto rozhodovania bola úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd vo veci oprávneného nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v
súlade s platnými predpismi. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok
všeobecného súdu, a preto exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú
príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie.
Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k svojim záverom dospel len na základe domnienok
bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre
rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak
súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli. Exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník v ust.
§ 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú podmienku považuje aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu,
však nestanovuje, aby spory s dodávateľom mali byť riešené výlučne v rozhodcovskom konaní.
Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd.
Rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Vo veci sa nedá stotožniť ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Či exekučný titul bol vydaný v
súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo
nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. por. súd je
povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Vykonať revízny postup vo
vzťahu k exekučnému titulu môže len v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. §
45 zákona č. 244/2002 Z. z. dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. jedine v
spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný
súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné
práva účastníkov exekučného konania, najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny
proces, právo vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku.



Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie v napadnutom výroku
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. §
214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej ochrana spotrebiteľa bola obsiahnutá v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Tento
právny predpis v ust. § 3 ods. 3 za spotrebiteľské zmluvy považoval zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom
je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje. Uvedené ustanovenie teda nevylučovalo, aby charakter spotrebiteľskej zmluvy
nemohla mať i zmluva o úvere uzatvorená v súlade s ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom
v tomto ustanovení bola priamo zakotvená povinnosť primeraného použitia ustanovení Občianskeho
zákonníka na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka
platnosti rozhodcovskej doložky. Právomoc exekučného súdu preskúmavať existenciu rozhodcovskej
zmluvy bola konštatovaná Najvyšším súdom SR vo viacerých rozhodnutiach. Vo veci vedenej pod
sp. zn. 3Cdo 146/2011 Najvyšší súd SR judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“
Obdobne porovnaj aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach 2Cdo 245/2010,
6Cdo 143/2011, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS
60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.

Prvostupňový súd správne zastavil exekúciu, keďže poverenie v exekučnom konaní vydané bolo,
vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je treba
prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn.
3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“).

Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď
rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve,
pretože podľa § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“) je neprijateľná
zmluvná podmienka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy
niet.

Predmetná rozhodcovská doložka tak ako vyplýva z čl. 17 všeobecných obchodných podmienok
poskytnutia úveru upravuje riešenie sporov buď v rozhodcovskom konaní alebo pred všeobecným
súdom.



Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na spoločného stanovisko občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, v zmysle ktorého „zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom
2008“. Na odklon od tohto stanoviska nie je dôvod ani v tomto prípade.

Odvolací súd mal za to, že uvedené závery sa vzťahujú aj na tento prípad, v ktorom bol rozhodcovský
rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa §
53 ods. 4 OZ je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne
ako keď rozhodcovskej zmluvy niet..

Keďže ust. § 53 Obč. zák. nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Obč. zák.)
išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať
z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom, je pre jej neprijateľnosť neplatná pre vykonanie
exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd
totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade
s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva
o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo
v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z.) v znení neskorších predpisov) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre
exekučné konanie.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo
možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho
dvora európskej únie C-243/08 Pannon).

Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej
kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v
záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v
rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť
miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08
Asturcom ).

Nedôvodným je i poukaz na odňatie možnosti účastníkom konať pred súdom v dôsledku nevykonania
dokazovania zákonným spôsobom. Ust. § 115 ods. 1 O.s.p. ukladá súdu povinnosť nariadiť pojednávanie
iba na prejednanie veci samej, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Odvolaním
napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím vo veci samej. Navyše z listinných dôkazov vypracovaných a
predložených samotným oprávneným (zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru) bolo
možné posúdiť dojednanú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú.

Neexistencia právoplatného a vykonateľného exekučného titulu navyše predstavuje neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania, na ktorý sa musí prihliadať v každom štádiu konania. Jednou z
podmienok pre vedenie exekúcie je bez akýchkoľvek pochybností exekučný titul, ktorý musí byť
vykonateľný. Rozhodcovský rozsudok opierajúci sa o neplatnú rozhodcovskú zmluvu alebo o neplatnú
rozhodcovskú doložku túto vlastnosť mať nemôže. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe



titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená. Všeobecný súd je preto povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. napadnuté
uznesenie v napadnutom výroku ako vecne správne potvrdil.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)
rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa
vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho
dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

S ohľadom na vyššie uvedené nepovažuje odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania za
dôvodný a zamietol ho.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.