Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/40/2014 z 10. 3. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. marca 2015, sp. zn. 2S/40/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1014200298.1
Krajský súd Bratislava | 2S/40/2014 | ECLI:SK:KSBA:2015:1014200298.1 | 2015-03-10 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 250j ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/60d9aad7-c99b-495c-8971-1965872fbdbd
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1014200298.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/40/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200298
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200298.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov
senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Blaguss
Slovakia s.r.o., IČO: 35 796 251, Mlynské nivy 70, Bratislava, zastúpený: JUDr. Ján Havlát, advokát,
Rudnayovo námestie 1, Bratislava, proti žalovanému: Inšpektorát práce Bratislava, Za kasárňou 1,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a protokolu žalovaného č. IBA-XXX-XX-X.X/P-E 22, XX,
XX-XX zo dňa 14.11.2013 v znení dodatku č. 1 k protokolu zo dňa 21.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu  z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

Žalovaný vydal dňa 14.11.2013 protokol o výsledku inšpekcie práce č. IBA-XXX-XX-X.X/P-E XX, XX,
XX-XX (ďalej aj len „protokol“) podľa § 7 ods. 3 písm. a) a § 7a v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14
ods. 1, 2 a 4 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.
z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 125/2006 Z. z.“) v nadväznosti na § 34 ods. 1 písm. b)
zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č.
125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a
nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ktorá bola vykonaná v dňoch 02.09.2013, 04.09.2013, 06.09.2013, 16.09.2013, 19.09.2013, 30.09.2013,
07.10.2013, 09.10.2013, 11.10.2013, 18.10.2013, 31.10.2013, 05.11.2013 a 14.11.2013 u žalobcu ako
zamestnávateľa. Obsah protokolu bol prerokovaný s konateľom žalobcu dňa 14.11.2013. Žalobca v
lehote 8 dní od jeho podpísania zaslal listom doručeným žalovanému dňa 27.11.2013 vyjadrenie k
skutočnostiam uvedeným v protokole.

Dňa 21.01.2014 vydal žalovaný dodatok č. 1 k protokolu. Z protokolu a jeho dodatku vyplývajú
nasledovné nedostatky zistené inšpektormi u žalobcu:

- bod č. 1: porušenie § 120 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. (Zákonník práce) v znení neskorších predpisov
(ďalej aj len „Zákonník práce“) tým, že žalobca v pracovnej zmluve kontrolovaných zamestnancov
nepriradil pracovnému miestu vodiča autobusu stupeň náročnosti pracovného miesta v súlade s
charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce;



- bod č. 2: porušenie § 43 ods. 2 Zákonníka práce neuvedením pracovného času ako ďalšej pracovnej
podmienky u kontrolovaných zamestnancov;
- bod č. 3: porušenie povinnosti podľa § 122 ods. 1 Zákonníka práce neposkytnutím kontrolovaným
zamestnanom za vykonanú prácu vo sviatok mzdové zvýhodnenie najmenej 50 % ich priemerného
zárobku;
- bod č. 4: porušenie § 99 Zákonníka práce tým, že žalobca u kontrolovaných zamestnancov neviedol
evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti zamestnancov;
- bod č. 5: porušenie § 123 ods. 1 Zákonníka práce neposkytnutím kontrolovaným zamestnancom popri
dosiahnutej mzde za každú hodinu nočnej práce mzdové zvýhodnenie najmenej 20 % minimálnej mzdy
v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu;
- bod č. 6: porušenie § 36 ods. 8 v nadväznosti na § 13 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách v znení neskorších predpisov tým, že kontrolovaným zamestnancom poskytol stravné pri
pracovnej ceste v Maďarsku 24 eur, hoci im mal poskytnúť 29,25 eur.

Žalovaný v protokole v znení dodatku č. 1 zároveň uložil žalobcovi zistené nedostatky v bodoch č. 3,
4, 5 odstrániť bezodkladne a zistené nedostatky v bodoch 1, 2, 6 odstrániť do 7 dní od jeho prevzatia,
pričom mu za ne nebola navrhnutá žiadna sankcia.

II.
Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a zákonnosti protokolu
v znení dodatku č. 1, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal na
to, že aj napriek tomu, že protokol v znení dodatku č. 1 nemá povahu rozhodnutia vydaného v
správnom konaní, vzhľadom na účinky, ktoré je spôsobilý vyvolať v jeho právnej sfére, podlieha súdnemu
prieskumu. Opatrenia prijaté v zmysle protokolu v znení dodatku č. 1 zasahujú hlavne do organizačnej
a administratívnej sféry žalobcu a sú spôsobilé poškodiť jeho dobré meno vo vzťahu k zamestnancom.

Namietal, že žalovaný nemal riadny zákonný podklad pre úvahu uvedenú v bode č. 1 protokolu
o tom, že v pracovnej zmluve kontrolovaných zamestnancov nepriradil pracovnému miestu stupeň
náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedených v prílohe č. 1
Zákonníka práce. K jeho priradeniu nie sú podstatné požiadavky zamestnávateľa či dosiahnuté vzdelanie
zamestnanca, ale porovnanie charakteristík uvedených v prílohe s činnosťami vykonávanými na danom
pracovnom mieste. Mal za to, že vodič autobusu spĺňa 3 z 3 podmienok zákonnej charakteristiky 2.
stupňa náročnosti práce, ktorými sú výkon ucelených obslužných činností alebo odborných rutinných
kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, prác spojených s hmotnou
zodpovednosťou, výkon jednoduchých remeselných prác a prevádzkovo-technických činností podľa
ustanovených postupov.
Vodič autobusu zamestnaný u žalobcu vykonáva len prepravu na vopred určenej trase za pomoci GPS
navigácie bez pridaných odborných prác, má hmotnú zodpovednosť a nevykonáva opravy zverených
autobusov. Z 3. stupňa nespĺňa žiadnu podmienku.

Žalovaný mal nielen konštatovať existenciu porušenia jednotlivých právnych predpisov, ale mal aj
povinnosť odôvodniť, v čom konkrétne toto porušenie spočíva a akým spôsobom malo k nemu dôjsť.
Zistené nedostatky sú konštatované len formálne bez usmernenia týkajúceho sa opatrení na ich
odstránenie, ktoré mal žalobca vykonať. Podľa § 14 ods. 3 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. má
dodatok k protokolu o výsledku inšpekcie práce obsahovať okrem iného vyjadrenia zamestnávateľa a
stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu. Žalovaný sa vo svojom stanovisku vôbec nevenoval
jeho argumentácii a obmedzil sa iba na konštatovanie, že sa pridržiava svojich predchádzajúcich zistení,
čo je absolútne nedostačujúce. Lehota na odstránenie nedostatkov uvedených v bodoch 3, 4, 5 je
príliš krátka na ich efektívne odstránenie, nakoľko žalobca musel predovšetkým vyriešiť otázku spôsobu
ich odstránenia. Na záver uviedol, že reakcia žalovaného o tom, že trvá na zistených skutočnostiach
uvedených v protokole a dodatku č. 1 a že postupoval podľa platnej právnej úpravy, nemôže nahradiť
jeho riadne stanovisko k vyjadreniam žalobcu a ide o konanie v rozpore s jeho právom na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

III.



Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol potvrdiť protokol v znení dodatku č. 1 (správne žalobu zamietnuť).
K bodu č. 1 protokolu citoval § 10 ods. 3 Zákonníka práce a uviedol, že podľa pracovných zmlúv
vykonávali zamestnanci prácu vodiča autobusu vnútroštátnej a medzinárodnej autobusovej dopravy,
pričom žalobca ich pracovnému miestu nepriradil stupeň náročnosti v súlade s charakteristikami stupňov
náročnosti uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce. Vzhľadom na to, že práca vodiča spočíva hlavne v
riadení chodu zariadenia, čo je spojené so zvýšenou duševnou námahou s prípadnou zodpovednosťou
za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažko odstrániteľné škody, mal by byť zaradený do 3.
stupňa náročnosti práce.

V súvislosti s bodom č. 2 protokolu citoval § 42, § 43 ods. 2 Zákonníka práce a  poukázal na nesprávnosť
tvrdenia žalobcu o tom, že pracovný čas uviedol v internej smernici č. 1/2009, keďže zamestnanec Junek
ju podpísal až dňa 26.10.2010 aj napriek tomu, že pracovný pomer mu vznikol už dňa 18.02.2010.

K bodu č. 3 protokolu uviedol, že žalobca predložil pri výkone inšpekcie práce neupravované dátové
súbory z kariet vodičov a vozidlových záznamových zariadení, z ktorých zistil, že im neposkytol za
vykonanú prácu vo sviatok mzdové zvýhodnenie podľa § 122 ods. 1 Zákonníka práce.

Čo sa týka bodu č. 4 protokolu, žalovaný poukázal na to, že uskutočňovanie evidencie pracovného času
predstavuje povinnosť zamestnávateľa a táto evidencia by mala byť transparentná, čo žalobca porušil.

K bodu č. 5 protokolu uviedol, že inšpektori práce vyhodnotili údaje stiahnuté z kariet vodičov, z ktorých
vyplynulo, že žalobca ani v jednom prípade v kontrolovanom období neposkytol zamestnancom za
hodinu nočnej práce mzdové zvýhodnenie najmenej 20 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa
osobitného predpisu.

Pokiaľ ide o bod č. 6 protokolu, žalovaný v nadväznosti na jeho porušenie poukázal na to, že žalobca v
kontrolovaných mesiacoch január až apríl 2013 poskytol zamestnancom základné sadzby stravného v
nižšej sume, ako to ustanovuje Opatrenie Ministerstva financií SR č. 401/2012 Z. z. platné na rok 2013
a pri pracovnej ceste v Maďarsku im poskytol stravné iba vo výške 24 eur namiesto 29,25 eur.

IV.
Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného

V reakcii na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval na právnom názore uvedenom v žalobe. Ďalej
poukázal na to, že argumentácia žalovaného o tom, že práca vodiča je spojená so zvýšenou duševnou
námahou a prípadnou zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb či za ťažko odstrániteľné
škody, nie je obsiahnutá v protokole. Naopak, žalovaný argumentoval napríklad tým, že vodič musí mať
dobré komunikačné schopnosti, priateľský prístup či dostatočné sebavedomie, pričom tieto kritériá vôbec
nereflektujú charakteristiky zodpovedajúce niektorému stupňu náročnosti práce. Z dôvodovej správy
k Zákonníku práce vyplýva, že charakteristiky pracovných miest zohľadňujú aj kritérium kvalifikačnej
náročnosti. Žalobca postupoval v súlade so zmyslom a účelom zákona, keď pracovnému miestu vodiča
pridelil 2. stupeň náročnosti práce.

Žalobca tiež vyjadril názor, že miera zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce vodiča autobusu
zodpovedá 3. a 4. tarifnej triede podľa § 14 ods. 1 a 3 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú
pohotovosť a o priemernom zárobku účinného do 01.04.2002, pričom pôvodný systém 12 tarifných
tried sa nahradil systémom šiestich stupňov náročnosti práce. Uviedol, že 3. tarifnej triede zodpovedajú
tieto charakteristiky práce: „výkon ucelených rutinných obslužných prác podľa daných postupov a
prevádzkových režimov spojených s určitou hmotnou zodpovednosťou, zmyslovou záťažou, rizikom
pracovného úrazu alebo vysokou fyzickou námahou a s určitými ďalšími prevádzkovými nadväznosťami;
výkon opakovaných kontrolovateľných administratívnych, hospodárskosprávnych, ekonomických alebo
prevádzkovo-technických prác podľa podrobných pokynov alebo ustanovených postupov.“ Výkon
rutinných odborných kontrolovateľných  prác „spojených spravidla s vyššou hmotnou zodpovednosťou,
zvýšenou zmyslovou záťažou a zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť druhých osôb“ zodpovedá
4. tarifnej triede.



Žalobca vyjadril súhlas s tým, že pracovné miesto vodiča autobusu je spojené s určitou hmotnou
zodpovednosťou a zodpovednosťou za život a zdravie ľudí, ale aj toto kritérium zodpovedá nižšej tarifnej
triede.

V.
Posúdenie veci

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.
najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd
preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Zákon č. 125/2006 Z. z. upravuje inšpekciu práce, prostredníctvom ktorej sa presadzuje ochrana
zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, vymedzuje pôsobnosť orgánov
štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu
a ustanovuje práva a povinnosti inšpektora práce a povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby.
Inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním príslušných právnych predpisov a vykonáva sa na všetkých
pracoviskách zamestnávateľov a fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi a nie sú zamestnávateľmi,
vrátane pracovísk nachádzajúcich sa na súkromných pozemkoch a v obydliach fyzických osôb a
vo všetkých priestoroch, v ktorých domácky zamestnanec vykonáva dohodnutú prácu a v ktorých
zamestnanec vykonáva prácu podľa dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Osoba
vyzvaná inšpektorom práce je povinná poskytnúť potrebnú súčinnosť a predložiť všetky podklady a
informácie potrebné na výkon inšpekcie.

Podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z., na základe výsledkov inšpekcie a podľa závažnosti
zistených skutočností je inšpektor práce oprávnený nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď
alebo v lehotách ním určených.

Podľa § 14 ods. 1 veta prvá zákona č. 125/2006 Z. z., protokol o výsledku inšpekcie práce obsahuje
označenie príslušného inšpektorátu práce, kto inšpekciu práce vykonal, označenie kontrolovaného
zamestnávateľa alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, miesto a
čas vykonania inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov
vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného
zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, k zisteným
porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, dátum vypracovania a dátum
prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce a odtlačok pečiatky.

Súd prvom rade považuje za potrebné uviesť, že protokol v znení dodatku č. 1 možno nepochybne
vzhľadom na charakter jeho obsahu preskúmať súdom podľa ustanovení o správnom súdnictve, nakoľko
sú na to splnené všetky predpoklady. Vzhľadom na to, že žalobca žiadal preskúmať zákonnosť protokolu
v znení dodatku č. 1 ako aj postup žalovaného, ktorého výsledkom bolo ich vydanie a uloženie určitej
povinnosti vo forme opatrenia, súd vychádzal z toho, že pre posúdenie podmienok preskúmateľnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy je rozhodujúcou skutočnosť, že protokol bol vydaný orgánom
štátnej správy pri výkone jeho právomocí zverených mu osobitným zákonom, ktorý na základe zistenia
porušenia povinností uložil žalobcovi v súlade s § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. povinnosť
odstrániť zistené nedostatky v určenom termíne. Uložením povinnosti odstrániť zistené nedostatky,
ktorých nesplnenie môže viesť k uloženiu sankcie, žalovaný autoritatívne zasiahol do žalobcovej sféry
práv a povinností, čo je v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p. predpokladom pre jeho preskúmateľnosť súdom.

Nakoľko výrokom o uložení povinnosti správny orgán zákonom predpísaným spôsobom autoritatívne
zasiahol do právnej sféry žalobcu, bolo v tomto štádiu administratívneho postupu, kedy z dôvodu
absencie právnej úpravy v zákone č. 125/2006 Z. z. o možnostiach podať proti uloženému opatreniu
námietky, potrebné prieskum sústrediť v prvom rade na preukázanie dôvodnosti a oprávnenosti takéhoto
postupu. Z pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že podkladom pre určenie povinnosti žalobcovi
boli vyššie uvedené zistenia žalovaného ako orgánu dozoru o porušeniach jeho zákonných povinností
ako zamestnávateľa. Po preskúmaní protokolu v znení dodatku č. 1 súd zistil, že protokol bol vydaný
v súlade so zákonom a bol riadne prerokovaný s konateľom žalobcu dňa 14.11.2013. Žalovaný mu



zároveň umožnil v lehote 8 dní od jeho podpísania vyjadriť sa k obsahu protokolu, prípadne predložiť
nové dôkazy na objasnenie skutkového stavu, čo žalobca využil. K argumentácii žalobcu sa žalovaný
dostatočným spôsobom vyjadril v dodatku č.  1 k protokolu.

Opatrenia, ktorými bolo uložené žalobcovi podľa zákona č. 125/2006 Z. z. odstrániť v stanovených
lehotách zistené nedostatky, sú podľa názoru súdu určité a vykonateľné a je z nich zrejmé, o aké
opatrenia ide, na dodržiavanie akého konkrétneho ustanovenia akého právneho predpisu. Žalovaný
dostatočne zrozumiteľne a podrobne špecifikoval porušenia zákona žalobcom zistené pri kontrole,
presne špecifikoval delikty, ktorých sa dopustil a v neposlednom rade vysvetlil, prečo aplikoval príslušné
ustanovenia právnych predpisov. Opatrenia majú vo vzťahu k žalobcovi povahu tzv. sankcie, resp.
rozhodnutia, ktoré mu ako také ukladá určité povinnosti. Na to, aby boli tieto povinnosti vynútiteľné,
musia byť aj náležite identifikované, špecifikované, čo v danom prípade bolo splnené. Vzhľadom na
určitý charakter uložených opatrení považoval súd námietku žalobcu o neposkytnutí primeranej lehoty
na odstránenie nedostatkov v bodoch č. 3, 4 a 5 z dôvodu absencie vedomosti o spôsobe ich odstránenia
za nedôvodnú.

Kľúčovou otázkou vo veci bolo posúdenie spornej otázky, či pracovné miesto vodiča autobusu v štátoch
Európy spĺňa charakteristiku 2. alebo 3. stupňa náročnosti pracovného miesta.  Že nemôže ísť o prvý
alebo štvrtý stupeň náročnosti je celkom zrejmé.

Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov
dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume
minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len "stupeň") príslušného
pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho
mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou
mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému
pracovnému miestu.

Podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce, pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností,
ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa
odseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov
náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej
výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.

Podľa prílohy č. 1 k Zákonníku práce, pracovné miesta sú podľa miery zložitosti, zodpovednosti a
namáhavosti práce zamestnanca vymedzené týmito charakteristikami:

b) pracovné miesto zodpovedajúce druhému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených
obslužných rutinných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov
alebo prevádzkových režimov, alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých
remeselných prác; výkon sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných,
kontrolovateľných prác administratívnych, hospodárskosprávnych, prevádzkovo-technických alebo
ekonomických podľa pokynov alebo ustanovených postupov,

c) pracovné miesto zodpovedajúce tretiemu stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon rôznorodých
odborných alebo ucelených odborných prác alebo samostatné zabezpečovanie menej zložitých
agend; samostatný výkon individuálnych tvorivých remeselných prác; riadenie alebo operatívne
zabezpečovanie chodu zariadení alebo prevádzkových procesov spojené so zvýšenou duševnou
námahou s prípadnou zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažko odstrániteľné
škody.

Po oboznámení sa s charakteristikami uvedenými v prílohe č. 1 k Zákonníku práce podľa písm. b) a
c), náplňou pracovných činností zamestnancov žalobcu a posúdení zložitosti, namáhavosti, no najmä
zodpovednosti  týchto osôb, sa súd stotožnil s názorom žalovaného, že pracovné miesto vodiča
autobusu zodpovedá 3. stupňu náročnosti. V prvom rade súd považoval za potrebné sa vysporiadať
s otázkou, či práca vodiča autobusu môže byť charakterizovaná ako výkon ucelených obslužných
rutinných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov a dospel k záveru, že túto
zodpovednú prácu nemožno charakterizovať ako rutinnú. Aj napriek tomu, že vodiči sú vybavení GPS



zariadeniami, ktoré im nepochybne uľahčujú výkon ich práce a nájdenie požadovaného miesta, v
žiadnom prípade ich to nezbavuje povinnosti neustále pozorne sledovať cestnú premávku, dopravné
obmedzenia, prípadné odklony na obchádzky z dôvodu rekonštrukčných prác na ceste či dopravnej
nehody. Ich maximálna sústredenosť je absolútne nevyhnutná aj s ohľadom na poveternostnú situáciu,
ktorej musia prispôsobiť svoju jazdu a ktorá sa môže kedykoľvek  (aj neočakávane) zmeniť. Prácu vodiča
autobusu nemožno označiť za rutinnú ani napriek tomu, že jazdí danou trasou aj niekoľko rokov, pretože
sa môže stať, že je unavený, rozrušený a spôsobí dopravnú nehodu. Autobus neriadi počítač alebo
iný stroj ale človek. Ak by sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcu, tak by bolo napríklad aj prácu
pilota dopravného lietadla lietajúceho transatlantické lety so stovkami pasažierov na palube, potrebné
zaradiť do 2. stupňa náročnosti práce, nakoľko aj pilot má presnú navigáciu, lieta väčšinou na tej istej
trase, štandardne s lietadlom len vzlieta a pristáva a pri dosiahnutí stanovenej letovej výšky zapne
autopilota, ktorý za neho vykonáva rutinné mechanické úkony, no aj napriek tomu ani jeho pracovné
miesto nemožno kvalifikovať ako 2. stupeň náročnosti práce a to najmä s poukazom na jeho obrovskú
zodpovednosť za životy, zdravie a bezpečnosť ľudí...

Rovnako ako v prípade pilota dopravného lietadla, aj v prípade vodiča autobusu, nie sú na priradenie
stupňa náročnosti pracovného miesta podstatné ani požiadavky zamestnávateľa, ani dosiahnuté
vzdelanie konkrétneho zamestnanca, na ktoré poukazoval žalobca, ale porovnanie charakteristík
uvedených v prílohe č. 1 k Zákonníku práce s činnosťami vykonávanými na danom pracovnom
mieste a predovšetkým je rozhodujúcou najnáročnejšia pracovná činnosť spomedzi pracovných činností
vykonávaných zamestnancom v rámci druhu práce dohodnutej so zamestnávateľom v pracovnej zmluve.

Identifikátorom náročnosti prác je aj Internetový sprievodca trhom práce a najmä jeho Kartotéka
zamestnaní prevádzkovaná Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej je hlavnou náplňou pracovnej činnosti vodiča autobusu zabezpečovanie dopravy osôb v cestnej
doprave, samostatné vedenie a obsluha autobusu v zmysle príslušných predpisov.

Na to, aby bolo možné určité pracovné miesto zaradiť do 3. stupňa náročnosti, postačuje, ak dané
pracovné miesto spĺňa aspoň jednu v ňom uvedenú podmienku, nakoľko v stupňoch náročnosti platí
hierarchia, v ktorej vyšší stupeň môže v sebe subsumovať aj podmienky uvedené v nižších stupňoch.
Ako je uvedené vyššie, pri posudzovaní stupňa náročnosti je predovšetkým potrebné prihliadnuť
na najdôležitejšie poslanie vodiča autobusu, ktorou je bezpečné dopravenie cestujúcich na
požadované miesto. Z uvedeného je zrejmé, že prácu vodiča charakterizuje riadenie alebo operatívne
zabezpečovanie chodu zariadení (autobusu) spojené so zvýšenou duševnou námahou s prípadnou
zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažko odstrániteľné škody, čo
zodpovedá 3. stupňu náročnosti pracovného miesta. Vodič autobusu nepochybne nesie zodpovednosť
za bezpečnosť, život a zdravie  cestujúcich, ktoré predstavujú najdôležitejšie hodnoty v spoločnosti.
Ochrana života a zdravia jednotlivca je zabezpečovaná aj prostredníctvom 1. hlavy Osobitnej časti
Trestného zákona. V prípade vodičom zavinenej autonehody, v dôsledku ktorej by bolo poškodené
zdravie alebo by došlo k usmrteniu niektorého z cestujúcich, by bol trestne zodpovedný vodič
autobusu. Podľa názoru súdu práve zodpovednosť vodiča autobusu za bezpečnosť a zdravie cestujúcich
spôsobuje nevyhnutnosť zaradenia jeho pracovného miesta do 3. stupňa náročnosti. Príkladom je aj
závažná autonehoda, ktorá sa stala dňa 31.01.2015 pri Spišskom Štvrtku, ktorú neprežili dve cestujúce
(podľa vyjadrení dopravcu išlo  o skúseného vodiča, s GPS, ktorý predmetnú jazdu vykonával rutinne...).
Za takéto dopravné autonehody býva vo väčšine prípadov trestne zodpovedný vodič autobusu, voči
ktorému je následne začaté trestné stíhanie pre prečin usmrtenia. Súd je toho názoru, že pracovnému
miestu vodiča autobusu nemôže byť vzhľadom na jeho zodpovednosť za zdravie a bezpečnosť
cestujúcich priradený 2. stupeň náročnosti. Význam riadenia a operatívneho zabezpečovania chodu
zariadenia (autobusu, lietadla...), je spojené so zvýšenou duševnou námahou a najmä s obrovskou
zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažko odstrániteľné škody, čo napokon
dokazuje aj smutný príbeh z posledných dní, keď sa na  juhu francúzskych Álp zrútil Airbus A320 s číslom
4U 9525. Lietadlo nemeckej nízkonákladovej spoločnosti Germanwings letelo na pravidelnej (rutinnej)
trase z Barcelony do Düsseldorfu, zomrelo všetkých 150 ľudí na palube a k zemi ho poslal práve pilot...
Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že postup
žalovaného ako aj protokol v znení dodatku č. 1 boli v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietol.



O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi
právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v
takomto prípade právo na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0                    (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti  tomuto  rozsudku   možno  podať odvolanie  do 15  dní  odo  dňa  jeho
doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave.

V odvolaní  sa  má  popri  všeobecných  náležitostiach   (§ 42 ods. 3  O.s.p.)
uviesť,  proti  ktorému  rozhodnutiu  smeruje, v  akom  rozsahu  sa  napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.