Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoE/118/2016 z 17. 8. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 17. augusta 2016, sp. zn. 9CoE/118/2016, ECLI:SK:KSNR:2016:4209205416.1 Krajský súd Nitra | 9CoE/118/2016 | ECLI:SK:KSNR:2016:4209205416.1 | 2016-08-17 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3f51c800-4f02-4379-a0b2-6739bfafc47a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4209205416.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/118/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4209205416
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4209205416.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v exekučnej veci
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. JUDr.
Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 31 815 138 a Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: W. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom D., B. XX, o vymoženie sumy 916,15 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 22. apríla 2015 č. k. 4Er/303/2009-69 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Žiadnej zo strán nevznikol nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. 4Er/303/2009 (EX 2612/09)
a o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora si vymienil rozhodnúť v osobitnom uznesení. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len OSP), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov, § 39, § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5, § 54 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 5 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok alebo EP),
ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012.
Súd prvej inštancie uviedol, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak síce prípadné spory majú byť riešené dohodou zmluvných strán, ak však
nedôjde k dohode, budú spory riešené v rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie pri zisťovaní, či
nejde o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, skúmal všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.
Zároveň poukázal na to, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku
zmluvného vzťahu, preto takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Na záver dodal, že rozhodcovská doložka predmetného
rozhodcovského rozsudku je v zmysle citovaných zákonných ustanovení neplatná, exekučný titul
vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje



neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto súd prvej inštancie exekúciu podľa §
57 ods. 2 EP v celom rozsahu zastavil. O trovách exekúcie rozhodne súd prvej inštancie osobitným
uznesením po predložení vyčíslenia trov exekúcie zo strany súdneho exekútora.

2. Proti tomuto uzneseniu v časti zastavenia exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený,
domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Svoje odvolanie postavil na
základných piatich bodoch, v rámci ktorých vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci,
nepodanie návrhu na začatie konania, hoci bol potrebný, odňatie strane možnosť konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a vytýkal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10. 07. 2013, ako aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Naviac
namietal aj odňatie možnosti konať pred súdom, spočívajúce v neumožnení účastníkom exekučného
konania viesť kontradiktórne konanie. Rovnako bol toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice č. 93/13/EHS v tom zmysle,
či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne
dodávateľ, v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1, 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou. Zaoberajúc sa aktuálnou rozhodovacou činnosťou uviedol, že ak exekučný
súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nebolo možné, aby v následných procesných
fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej
zastavenie. Zastavenie z takého dôvodu považoval za nezákonné. Okrem toho navrhol konanie prerušiť
podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažoval za súd v zmysle
§ 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa neho súdom konajúcom o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mal za to, že z hľadiska princípu právnej istoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd -
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na
právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stratil vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a
nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore
s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore
so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu
ochrany princípov právneho štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času, ktorý
bližšie vo svojom odvolaní rozobral, na základe čoho dospel k názoru, že aj keby bolo pravdou to, čo
v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené
tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská
republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie
je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným
súdom, pričom tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov
upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí
rozhodcovských súdov len na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom.
Vzhľadom na to dodal, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil
rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu



vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného
titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou
interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej
argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia
§ 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v
rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b), c) Zákona o
rozhodcovskom konaní. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom namietal predovšetkým
porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že aj keď výkon a ochrana
jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že exekučný súd rozhodoval o jeho
práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, a preto nemožno vyšpecifikovať
také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie.
Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe ktorého bol uvedený do
takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných
osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení,
ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané
rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd,
navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv
z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň vytkol aj nevykonávanie dokazovania
a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by odvolací
súd, napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že dojednanie, ktorým zmluvné strany
založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené
výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a
skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil ani s právnym posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch,
pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela byť ako podstatná
náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na nesprávne posúdenie
neprimeranosti úrokov z omeškania a tiež sa vyjadril k poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za
zasielanie upomienok. Zvýraznil tiež skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s
právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd
už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že návrhy oprávneného
na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti
zastavenia exekúcie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
4. V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods.
1 písm. b) OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2
veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na
ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie
prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o
tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej
podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak,
že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj
tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“



5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

7. Na margo návrhov na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným
zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky súdny
poriadok, resp. Civilný sporový poriadok. Naviac, povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny
súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti
rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

8. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, resp. Civilného sporového poriadku
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh strany v konaní, avšak
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových
právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).

9. V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvej inštancie,
ktorým súd prvej inštancie exekúciu zastavil, keďže zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom
a s dobrými mravmi. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej
veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam
pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej
otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý
je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.

10. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnutú otázku určenú Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev za neopodstatnenú a irelevantnú, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom spísaným do zápisnice pred súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, dňa 06. 05. 2009
požiadal súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie
sumy 916,15 eura spolu s príslušenstvom a trovy konania, ako aj trovy exekúcie. Za exekučný titul
označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská,
a. s. zo dňa 16. 01. 2009 sp. zn. SR 13826/08, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02. 02.
2009 a vykonateľnosť dňa 05. 02. 2009. Súdny exekútor doručil dňa 02. 06. 2009 súdu prvej inštancie
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie,
plnomocenstvo, rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul a výpis oprávneného z obchodného
registra. Súd prvej inštancie poveril dňa 02. 06. 2009 súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Následne
súd prvej inštancie obsadený vyšším súdnym úradníkom uznesením zo dňa 19. 08. 2013 č. k.
4Er/303/2009-10 exekúciu zastavil a rozhodol, že o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodne
v osobitnom uznesení. Voči predmetnému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom po predložení
zmluvy o úvere spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru vo veci rozhodol napadnutým
uznesením súd prvej inštancie obsadený zákonným sudcom.

12. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

13. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57
ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§



57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy
tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

14. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To
znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

15. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku).

16. Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní) a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré
majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv
o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o
fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa strany môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí,
že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí
lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu
v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Do 31. 12. 2014 mu to
umožňovalo ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mohol súd príslušný
na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu strany v konaní
(ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť predmetom rozhodcovského konania alebo
rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak mohol
exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvovalo osobitnú
prieskumnú právomoc exekučného súdu. Uvedené v zmysle prechodného ustanovenia § 243d ods. 2
Exekučného poriadku platí na všetky konania začaté do 31. 12. 2014, čo je aj daný prípad.

17. V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd bol oprávnený posudzovať, či vec bola
spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní),
či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť
obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s
právom alebo dobrými mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by
tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie bolo potom neoddeliteľne späté i s posúdením
platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré boli základom nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom, ktorý sa preskúmaval. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní,
ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na strany, bol potom dôvodný záver, že v
exekučnom konaní bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených
v § 45 Zákone o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, aj čo do jeho materiálnej
správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpel nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm.
a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo či nezaväzoval stranu rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nebol
viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď v
preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania
z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, v znení
účinnom do 31. 12. 2014, čo mu zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto
postupu netvorila ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu,
že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a
b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia



na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 230 CSP, keď zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie
poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov
na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí
dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

19. Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 09. 08. 2008 súd prvej inštancie správne
posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka.

20. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvej inštancie vo veci dôsledne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.
2014, teda postupoval správne podľa právneho predpisu platného a účinného v čase rozhodovania a
vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Súd prvej inštancie správne považoval
zmluvu o úvere zo dňa 09. 08. 2008 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, správne súd prvej inštancie právne posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je
neplatná pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti
tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť,
bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je
potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná
forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným
textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní
v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú
sankciu za omeškanie s plnením záväzku, ako aj požadoval úroky v rozpore s § 4 ods. 2 Zákona o
spotrebiteľskom úvere, a teda aj plnenie, na ktoré bola povinná zaviazaná rozhodcovským rozsudkom
bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom.

21. Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinnú na plnenia, ktoré sú právne nedovolené
a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti
zastavenia exekúcie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1
CSP, a keďže konanie bolo zastavené a žalovanému žiadne trovy nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žiadnej zo strán nevznikol nárok na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).