Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/272/2014 z 29. 1. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 29. januára 2015, sp. zn. 14Co/272/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1412207791.1 Krajský súd Bratislava | 14Co/272/2014 | ECLI:SK:KSBA:2015:1412207791.1 | 2015-01-29 | Uznesenie Citované ustanovenia: OSP, § 220 OSP, § 93 ods. 2 OSP, § 142 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1a66ef8-b444-4524-96ec-86a79119c7cc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1412207791.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/272/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412207791
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412207791.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Česká republika, s.r.o., Novodvorská 994,
142 21 Praha 4, IČO: 25 117 483, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. Údernícka 5, 851 01 Bratislava,
IČO: 36 613 843 proti odporcovi: H. M., nar. XX.X.XXXX, bytom L. 1, XXX XX W., za účasti vedľajšieho
účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, 080
01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov,
o zaplatenie 586,64 EUR s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava IV v Bratislave č.k. 22C/166/2012-58 zo dňa 13.3.2014, do výroku o náhrade trov konania
vedľajšiemu účastníkovi, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č.k. 22C/166/2012-58 zo
dňa 13.3.2014 v napadnutej časti m e n í tak, že vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov
právneho zastúpenia.

Navrhovateľovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie vo veci zastavil. Navrhovateľa zaviazal zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 110,16 eura. Navrhovateľovi priznal
vrátenie súdneho poplatku v sume 28,30 eura.

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom podaným dňa 15.6.2012 domáhal
zaplatenia 586,64 EUR s príslušenstvom a náhrady trov konania, titulom vyrovnania záväzkov zo Zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXX uzavretej dňa 21.7.2007 medzi odporcom a spoločnosťou
Beneficial Finance, a.s., ktoré boli podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.8.2008 postúpené
navrhovateľovi. Dňa 14.9.2012 podľa § 93 ods. 2 O.s.p. oznámil vstup do konania vedľajší účastník na
strane odporcu. Vo svojom vyjadrení k návrhu (žalobe) zo dňa 2.5.2013 vzniesol námietku premlčania.
Namietal aj nedostatok aktívnej legitimácie u navrhovateľa, pretože zmluvu o postúpení pohľadávky
na navrhovateľa považuje za neplatnú z dôvodu hrubého nepomeru medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán. Súčasne namietal aj ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky, vrátane postúpenia
pohľadávky na zahraničný subjekt (podľa § 53 ods.4 písm. b) Obč. zákonníka).

Písomným podaním dňa 14.2.2014 navrhovateľ oznámil, že návrh berie späť v celom rozsahu, navrhol
konanie zastaviť a vrátiť mu súdny poplatok. Dôvody späťvzatia neuviedol, vyslovil len svoj názor na
náhradu trov konania uplatnenú vedľajším účastníkom, ktoré nepovažuje za trovy účelne vynaložené
na uplatňovanie alebo bránenie práva.

Súd poukázal na ustanovenie § 96 ods. 1 veta prvá a druhá, ods. 3 veta prvá Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.) a konštatoval, že navrhovateľ zobral návrh v celom rozsahu späť a preto
konanie vo veci zastavil. V tomto prípade nebol potrebný súhlas odporcu, pretože k späťvzatiu došlo
skôr než sa začalo pojednávanie vo veci samej.



K výroku o náhrade trov konania súd poukázal na § 146 ods. 2 O.s.p., a uviedol, že sa nestotožňuje
s názorom navrhovateľa, že trovy vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na
uplatňovanie alebo bránenie práva. Vo vyjadrení k návrhu na začatie konania vedľajší účastník vzniesol
námietku premlčania a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.
Uviedol tak skutočnosti a dôkazy nevyhnutné pre rýchle rozhodnutie vo veci samej už pri prvom úkone,
ktorý mu patril; a vyplýva z neho, že vec si predtým prevzal a preštudoval. Nakoľko navrhovateľ procesne
zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, súd priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu uplatnenú
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 110,16 eura, za 2 úkony právnej služby podľa vyhlášky č.
655/2004 Z.z. - prevzatie a prípravu zastúpenia podľa plnomocenstva zo dňa 11.9.2012 (§ 14 ods. 1
písm. a) vyhlášky) a písomne vyjadrenie k žalobe zo dňa 29.4.2013 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky), t.j.
tarifnú odmenu 2x 38,18 eura + režijný paušál 1x 7,63 eura + 1x 7,81 eura + 18,36 eura ako 20% DPH.
Pri vyčíslení trov právneho zastúpenia vychádzal z tarifnej hodnoty veci 586,64 eura ku dňu začatia
poskytovania právnej služby (podľa § 10 ods. 2 vyhlášky).

Uznesenie napadol odvolaním v zákonnej lehote navrhovateľ, podaním zo dňa 28.3.2014 do výroku,
ktorým bol zaviazaný nahradiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu. V zásade
zopakoval dôvody, pre ktoré považuje tieto trovy za neúčelné ako uviedol už v podaní, ktorým vzal
návrh na začatie konania späť. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka je nadbytočné, účelové a
nehospodárne, nakoľko zo samej podstaty existencie vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť
schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania. Z údajov o registrácii združenia
vyplýva, že má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie. Navyše vedľajší účastník
vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu odporcu, formou oznámenia o vstupe do
konania, v ktorom žiada o zaslanie žaloby a jej príloh. Súčasne si hneď uplatňuje trovy konania. Poukázal
na rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach, ktoré rozhodli o trovách vedľajšieho účastníka v
súlade s právnym názorom navrhovateľa. Domáha sa, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti
zmenil a nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov prvostupňového konania. Súčasne si uplatnil
nárok na náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby 19,61 Eur, teda vo výške jednej
polovice odmeny za právny úkony v sume 9,96 Eur a paušálnej náhrady 9,65 Eur.

Odporca a ani vedľajší účastník sa k odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, a po vyhodnotení odvolacích námietok dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o
priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej
veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia
dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania.

Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno opomenúť
aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok
je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. Účelnosť
spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje
ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa
právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo
bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne aj procesné) možnosti na
obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia,
je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník
konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje
práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických
osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom
(napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva
plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť
právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia
účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto
postup by bol v príkrom rozpore so zásadou rovnosti zbraní účastníkov konania, rovnako ako aj so
samotným právom každého účastníka súdneho (aj vedľajšieho) nechať sa zastupovať zástupcom,
ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa



aj urobil. Iná je však otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii
súdu, a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva,
že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do
podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom
a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní
a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní.
Na druhej strane nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na
náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje
aj na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22. 12. 2010. Aj tu sa s poukazom na
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej
pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania,
zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec.

Je nesporné, že podľa § 93 ods. 2 a 3 O.s.p., združenie môže do konania ako vedľajší účastník vstúpiť aj
z vlastného podnetu. Je však tiež podľa rozhodovacej praxe súdov a názorov prezentovaných v odbornej
právnickej literatúre (viď Jaroslav Krajčo a kol., Občiansky súdny poriadok - Komentár, I. diel, str. 380,
Eurounion, 2010) predpokladom účasti vedľajšieho účastníka v konaní okrem iných podmienok aj súhlas
(hlavného) účastníka konania, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať, ak podnet na vstup
dal sám vedľajší účastník. Potreba súhlasu účastníka, ktorý má byť v konaní podporovaný vedľajším
účastníkom, vyplýva zo samej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. Z ust. § 93 O.s.p. nemožno
žiadnym spôsobom vyvodiť, že by vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek nesúhlasu „ním
podporovaného“ účastníka. To, že niekto chce v konaní pred súdom podporovať hlavného účastníka
konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, automaticky neznamená, že ním poskytovaná
procesná pomoc je hlavnému účastníkovi vítaná, že mu vyhovuje a že s ňou musí za každých okolností
súhlasiť. To v plnej miere platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, na ktorého sa vzťahuje § 93 ods.
2 O.s.p.. Účel procesnej pomoci v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať hlavnému
účastníkovi konania, môže byť naplnený, len ak účastník, na strane ktorého chce vedľajší účastník
vystupovať, s vedľajším účastníctvom súhlasí. I keď sa určitý subjekt stáva vedľajším účastníkom už v
momente, keď súdu dôjde jeho procesný úkon obsahujúci prejav vôle vstúpiť do konania v procesnom
postavení vedľajšieho účastníka, má bezpochyby účastník konania, ktorého chce vedľajší účastník v
konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom do konania. Povahe a účelu
občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý
by bol tomuto účastníkovi nanútený. V tomto zmysle zodpovedá zákonu procesný postup súdu, v rámci
ktorého oznámi účastníkom konania, že určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník a vyzve
ich, aby sa k tomuto vstupu vyjadrili. Súdom vyzvaní účastníci tak môžu vyjadriť svoje nesúhlasné
stanovisko so vstupom vedľajšieho účastníka do konania (uzn. NS SR sp. zn. 3 Cdo 188/2012. V
prejednávanej veci však súd navrhovateľa a ani odporcu na vyjadrenie súhlasu nevyzval, len im podaním
z 30.10.2012 doručil oznámenie vedľajšieho účastníka o vstupe do konania.

V prejednávanej veci je vedľajším účastníkom na strane odporcu občianske združenie, ktoré vzniklo za
účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným nástrojov je aj vstupovanie združenia
do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je
nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí
reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu
zabezpečenia možnosti vykonávania základným proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší
účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej
republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať
v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch.
Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a
neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne
pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie
aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné
materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti.

Odvolací súd poukazuje aj na to, že zo spisu vyplýva, že vedľajší účastník zahlásil vstup do konania
podaním zo dňa 13.9.2012 a k oznámeniu pripojil kópiu všeobecnej plnej moci udelenú advokátovi



dňa 2.1. 2012. Do konania vstúpil z vlastného podnetu, bez vyzvania odporcu, ktorého v podaní označil
len menom, bez bližších identifikačných údajov. V čase zahlásenia svojho vstupu do konania nemal
vedľajší účastník zjavne žiadne vedomosti, do akého konania vlastne vstupuje. Svedčí o tom aj to,
že súčasťou jeho oznámenia vstupu bola aj žiadosť advokáta, aby mu súd zaslal návrh na začatie
konania a jeho prílohy. Zjavne tak vedľajší účastník pri udeľovaní plnej moci neposkytol advokátovi
žiadne informácie o konaní a o žalobnom návrhu. Až na výzvu súdu založil do spisu individuálnu plnú
moc zo dňa 11.9.2012, v ktorej taktiež absentujú bližšie údaje k označeniu odporcu. Samotné prevzatie
zastupovania advokátom tak nie je možné považovať za úkon právnej pomoci v zmysle § 14 ods. 1 písm.
a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. tak, ako si ho vedľajší účastník uplatnil, a tým ani za účelne vynaložené
trovy konania na uplatňovanie alebo bránenie práva.

Odporca podľa zistenia súdu má od 24.2.2010 hlásený pobyt bezdomovca v W. - T. (č.l. 26). Súd mu
preto nemohol doručovať do vlastných rúk súdne zásielky a ani zistiť jeho súhlas so vstupom vedľajšieho
účastníka na jeho strane. Takýmto súhlasom zjavne nedisponoval ani vedľajší účastník. Napriek tomu
vedľajší účastník následným podaním zo dňa 29.4.2013 vzniesol v mene odporcu voči pohľadávke
navrhovateľa námietku premlčania, námietku nedostatku aktívnej legitimácie na strane navrhovateľa a
neprijateľnosť postúpenia žalovanej pohľadávky na zahraničný subjekt. Navrhovateľ následne podaním
zo dňa 11.2.2014 vzal návrh späť v celom rozsahu. Súčasne sa vyjadril k neúčelnosti trov právneho
zastúpenia vedľajšieho účastníka a navrhol, aby mu súd podľa § 150 O.s.p. náhradu trov nepriznal.

K vyjadreniu vedľajšieho účastníka zo dňa 29.4.2013 k veci samej odvolací súd zdôrazňuje, že obsahuje
všeobecné vznesenie námietky premlčania bez bližšieho popísania skutkových okolností prípadu. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na znenie § 100 ods. 1 OZ, podľa ktorého na premlčanie súd
prihliadne len na námietku dlžníka. Keďže odporca bol v celom konaní nečinný a nedal súhlas k vstupu
vedľajšieho účastníka na jeho strane, je nepochybné, že vedľajší účastník nemal súhlas dlžníka na
vznesenie námietky premlčania a urobil tak len z vlastného podnetu. Na takúto námietku súd nemôže
prihliadať zo zákona. Bez súhlasu odporcu súd nemôže prihliadať ani na ďalšie uplatnené námietky v
tomto podaní zo strany vedľajšieho účastníka.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie v časti výroku o priznaní náhrady trov
konania vedľajšiemu účastníkovi podľa § 220 O.s.p. zmenil, a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
prvostupňového konania nepriznal.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s použitím § 150
ods. 1O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, si v odvolaní uplatnil trovy právneho
zastúpenia vo výške 19,61 Eur za podané odvolanie. Odvolací súd pri rozhodovaní o uplatnených
trovách odvolacieho konania vyhodnotil dôvody osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v okolnostiach
danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Navrhovateľ sa k otázke náhrady trov
právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka vyjadril už vo svojom písomnom podaní zo 11.2.2014, v
ktorom zároveň zobral svoju žalobu späť. Pokiaľ sa opätovne a obsahovo zhodne vyjadril k tejto otázke v
podanom odvolaní, bolo by neprimerané a nespravodlivé, aby bol za takýto úkon ich náhradou zaviazaný
vedľajší účastník, vystupujúci ako ochranca spotrebiteľa, ktorý „slabšej strane v spore“ poskytuje právnu
pomoc. Z tohto dôvodu odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania považuje za
dôvodnú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.