Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/53/2012 z 30. 7. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 30. júla 2012, sp. zn. 8CoE/53/2012, ECLI:SK:KSTN:2012:3611200578.1 Krajský súd Trenčín | 8CoE/53/2012 | ECLI:SK:KSTN:2012:3611200578.1 | 2012-07-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 písm. c) ZRK, § 45 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/33c98b17-4f91-4c43-82ab-589fca0bfeea Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3611200578.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/53/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3611200578
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3611200578.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: D. Y., bytom C. XXX/XX, Q., o vymoženie 888,13
eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske č.k.
3Er/53/2011-26 zo dňa 08. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 2 Ex. por. v spojení s
§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že
exekúcia sa vedie na vykonanie exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 10923/10 zo dňa 19.11.2010,
vydaného na základe zmluvy o úvere č. 306000206, uzavretej dňa 18.12.2009 medzi účastníkmi.
Poukázal na to, že využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Ex. por. a preskúmal, či nie je daný
niektorý z dôvodov na zastavenie exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého
v uznesení Ústavného súdu SR z 9.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,
pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Súd pri opätovnom
preskúmaní veci z obchodného registra zistil, že oprávnený je podnikateľ, predmetom činnosti ktorého je
okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Na druhej strane povinný je síce v zmluve o úvere
označený identifikačným číslom podnikateľa /IČO-om/ a je v nej uvedené, že finančné prostriedky mu boli
poskytnuté na výkon podnikania, avšak súd po posúdení všetkých dôkazov dospel k záveru, že povinný
mal v čase uzavretia zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa. Súd v tejto súvislosti vypočul povinného,
ktorý uviedol, že v čase uzavretia zmluvy bol síce živnostníkom, ale poskytnuté peňažné prostriedky
použil výlučne za osobným účelom tesne pred Vianocami, nakoľko nutne potrebovali doma peniaze.
Peniaze použil na domácnosť. Zamestnankyni, ktorá zmluvu vypisovala /on ju len podpísal/ neposkytol
žiadne podklady, na základe ktorých mohol oprávnený dôjsť k záveru, že berie úver na podnikateľskú
činnosť. Keďže zmluvu o úvere neuzatváral za účelom podnikania, o tomto úvere neúčtoval, nemá
ho vedený v účtovníctve. Súd vyvodil, že povinný sa pri uzatváraní zmluvy nesprával tak, že by
u oprávneného vzbudil odôvodnené presvedčenie, že koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy bol podnikateľom, ešte nemôže a nemohla u oprávneného
zakladať presvedčenie, že povinný konal pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti
a že chcel použiť poskytnuté peňažné prostriedky na účel podnikania. Súd s ohľadom na skutočnosť,
že zmluva o úvere mala charakter formulárovej zmluvy, že ju vypisovala zamestnankyňa oprávneného,
že údaje, ktoré označujú povinného ako podnikateľa, mohol oprávnený získať aj inak ako od povinného
a s ohľadom na to, že povinný nijakým spôsobom nemusel dokladovať oprávnenému skutočný účel



použitia poskytnutých peňažných prostriedkov, dospel k záveru, že povinný mal v čase uzatvorenia
zmluvy s oprávneným postavenie spotrebiteľa a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu /
spotrebiteľský úver/. Na právny vzťah medzi účastníkmi preto aplikoval aj príslušné ustanovenia §
52 a nasl. Obč. zák., ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou záväzku bez ohľadu na dohodu
strán. Zásadný význam pre systém ochrany spotrebiteľa v práve EU predstavuje smernica 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len "smernica"). V
zmysle článku 6 smernice úlohou členských štátov je, aby zabezpečili, že nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, pričom podľa názoru Súdneho dvora oprávnenie súdu vysloviť
z vlastného podnetu neprijateľnosť zmluvnej podmienky zakladá vhodný prostriedok na dosiahnutie
výsledku zamýšľaného článkom 6 smernice (rozsudok z 27. júna 2000 v spojených veciach C-240/98 až
C-244/98 Océano Grupo Editorial SA a Salvat Editores SA). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená
ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na
nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti
s ich uplatnením (rozsudok zo dňa 26. októbra 2006 vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza Claro proti
Centro Móvil Milenium SL). Súdny dvor judikoval (rozsudok zo dňa 4. júna 2009 vo veci C-243/08
Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi), že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo
nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné pre
tento účel. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere boli aj všeobecné podmienky (ďalej len „VP“), do
ktorých bola včlenená aj rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol
rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná a povinný ju nemohol ovplyvniť,
pretože je inkorporovaná do VP. V prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať ako
celok alebo ako celok odmietnuť. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným
bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva
pred všeobecným súdom. Je síce pravdou, že rozhodcovská doložka dáva dlžníkovi právo obrátiť sa
v spore s veriteľom aj na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne, pretože je obmedzené
iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Z rozhodovacej
praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje
rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa
prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných
podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s
konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd, ktorý má navyše logický ekonomický záujem
na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov).
Súd na základe týchto skutočností dospel k názoru, že rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou úverovej
zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, je neprijateľnou podmienkou (§ 53 ods. 4 písm. r) Obč.
zák.), preto je v súlade s § 53 ods. 5 absolútne neplatnou. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej
doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným
titulom. Súd tiež považuje za neprijateľné, a teda absolútne neplatné zmluvné dojednanie o zabezpečení
poskytnutého úveru zmenkou, a to v súlade s § 53 ods. 1 a § 53 ods. 5 Obč. zák. účinného v čase
uzatvorenia zmluvy, nakoľko toto dojednanie jednoznačne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. § 53 ods. 4 Obč. zák. síce výslovne nebráni
tomu, aby plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy bolo zabezpečené vystavením blankozmenky, avšak
zoznam neprijateľných podmienok v citovanom ustanovení zákona je a vždy bol považovaný len za
demonštratívny, pričom za neprijateľné možno považovať aj iné podmienky za predpokladu, že napĺňajú
charakter neprijateľnosti podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Obč. zák.). Tomu, že dojednanie o
zabezpečení poskytnutého úveru vystavením blankozmenky, napĺňa všetky predpoklady neprijateľnosti
v zmysle generálnej klauzuly, nasvedčuje aj fakt, že súčasná právna úprava zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 17 ods. 3 neumožňuje v súvislosti s
poskytovaním spotrebiteľského úveru splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom. Z
uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné
pravidlo podľa ustanovenia § 54 Obč. zák., rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd
exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Ex. por. poukazom § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní
ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Záverom uviedol, že na
exekučný súd sa obrátili dve združenia na ochranu spotrebiteľov s tým, že podávajú podnet na vylúčenie
povereného súdneho exekútora z vykonávania exekúcie v predmetnej exekučnej veci z dôvodu, že je
možné mať pochybnosti o jeho nezaujatosti /bývalý pracovnoprávny vzťah k oprávnenému/. Nakoľko



však súd zastavil exekúciu ex offo možnosťou vylúčenia súdneho exekútora z vykonávania exekúcie v
tejto exekučnej veci sa už nezaoberal.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Túto skutočnosť
argumentoval tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a
nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu
indikovaného ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu
všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny
proces. Oprávnený konštatoval, že pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie je možné iba v rámci a za účelom dosiahnutia
cieľov vymedzených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je oprávnený
posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozhodcovského súdu a nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený namietal, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení
s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). K tomu uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie
bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované
v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetné ustanovenie však
explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie
v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods.
2 s významom ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a vytvoril tak komplexný
systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie
účastníkov rozhodcovského konania. Ďalšou námietkou oprávneného bolo, že súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. d) O.s.p.). Mal za to, že súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec
zverenej právomoci, v čoho dôsledku pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal na články 12, 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR a články 14 a 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa oprávneného bol porušený
princíp rovnosti zbraní a tým bol oprávnený uvedený exekučným súdom do postavenia, ktoré bolo
podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení.
Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám navrhnúť dôkazy na
podporu svojich argumentov a tvrdení. Oprávnený namietal i skutočnosť, že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Poslednou námietkou oprávneného bolo, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p.). Uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka je neplatná
pre rozpor s dobrými mravmi a jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrým i mravmi. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym
posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch. Zdôraznil, že povinný pri uzavieraní zmluvy konal ako podnikateľ. Rovnako poukázal na
nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Zdôraznil rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp . zn. 3 Obdo 3/96, zo dňa 16.05.1996; č.k. Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004; č.k. 2 Obdo 26/2004 zo
dňa 22.09.2005. Taktiež sa vyjadril k dôvodnosti a primeranosti poplatku za úver a poplatku za zaslanie
upomienok.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.



Odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si v tejto časti
osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2
O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva:

Odvolací súd konštatuje, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie,
ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so
zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej
povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď
sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm.
a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je
podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť
exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

Predmetná zmluva o úvere v spojení so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (ďalej len
„VPPÚ“),uzavretá medzi účastníkmi dňa 18.12.2009, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal
oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku
spĺňa, pretože súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností VPPÚ, ktoré povinný
ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Právny vzťah medzi
účastníkmi konania založený zmluvou o úvere je taktiež jednoznačne spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
§ 52 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého je bez právneho významu právna forma zmluvy. Povinný je a aj v
čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzavieraní zmluvy konal
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmluve sa síce uvádza,
že peňažné prostriedky boli povinnému poskytnuté na výkon podnikania, avšak takýto účel poskytnutia
peňažných prostriedkov nebol v konaní spoľahlivo preukázaný. S poukazom na interpretačné ust. §
54 Obč. zák. je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j.,
dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania je na oprávnenom /ako veriteľovi/. Oprávnený však okrem svojho subjektívneho tvrdenia
nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. Na druhej strane, oprávnený pri uzavieraní
zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, ako to vyplýva z výpisu z obchodného
registra.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná
rozhodcovská doložka sa javí ako nevyvážená a preto predstavujúca neprijateľnú zmluvnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so
situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní
neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia
komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30.
marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich
sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé,
že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania
proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak



príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu
pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto
treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii
uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku pritom ide aj
vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale
ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Odvolací súd na základe uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu zastavil,
potvrdil ako vecne správne,

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.