Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/59/2019 z 24. 6. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 24. júna 2019, sp. zn. 20Co/59/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8117221082.1 Krajský súd Prešov | 20Co/59/2019 | ECLI:SK:KSPO:2019:8117221082.1 | 2019-06-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Bezdôvodné obohatenie Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0b1c2c1e-11b0-4a98-a2b3-fe38eceafa63 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8117221082.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/59/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117221082
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117221082.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne: P. C., N.. XX.XX.XXXX, A. K. XX,
XXX XX K., právne zastúpenej: JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96
Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o.,
so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia 701,60 Eur a o určenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 12Csp/228/2017-88 zo dňa 29.01.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
,,I. Žalovaný j e p o v i n n ý vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 701,60 EUR spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 701,60 EUR od 10.01.2018 do zaplatenia, v lehote
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Súd určuje, že zmluvná podmienka - Poplatok za poskytnutie úveru: 50 EUR uvedená v bode 6 Zmluvy
o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.06.2014 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným,
j e n e p r i j a t e ľ n á.
III. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v čl. I., bod 7.1 Dohody o poskytnutí služieb č.
XXXXXXXXXX zo dňa 27.06.2014 k Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.06.2014
zatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným v znení: „Zákazník sa zaväzuje, že za uzavretie Dohody
zaplatí mesačne Poskytovateľovi odplatu vo výške 2,51 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu
poplatku za poskytnutie úveru. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odplatu v pravidelných mesačných
splátkach, ktorá bude uvedená spolu so splátkami úveru a úrokov za úver v Oznámení Veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi.“, j e n e p r i j a t e ľ n á.
IV. Žalobkyňa m á vo vzťahu k žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov
konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zmluvu o revolvingovom úvere uzatvorenú medzi
stranami sporu dňa 27.06.2014 posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka na ktorú sa vzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. účinný v čase
uzatvorenia zmluvy.



1.2. Preskúmaním zmluvy o revolvingovom úvere, ktorý však čo do svojej podstaty je klasický úverový
vzťah a nie revolvingový, súd prvej inštancie zistil, že v zmluve absentuje doba trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
1.3. Keďže súd mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu
neobsahuje údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov
s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z.
1.4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie zistené, že žalobkyňa zaplatila žalovanému
sumu 2.151,60 Eur a poskytnutá suma bola 1.350 Eur, rozdiel je teda 701,60 Eur, čo predstavuje
bezdôvodné obohatenia na strane žalovaného. Zároveň zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť
žalobkyni úrok z omeškania od 10.01.2018 vo výške 5 %, čo zodpovedá sadzbe platnej podľa § 3
nariadenia vlády 87/1995 Z.z..
1.5. Mal za to, že žalovaný nepreukázal individuálne dojednanie poplatku za poskytnutie úveru, a
taktiež žalobca nepreukázal, že by tomuto poplatku zodpovedalo nejaké reálne protiplnenie, preto jeho
dojednanie spôsobuje hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa a je neprijateľné v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, čoho následkom je jeho absolútna neplatnosť (§ 53 ods. 4 OZ), preto
súd zmluvnú podmienku uvedenú v bode 6 Zmluvy o revolvingovom úvere určil za neplatnú z dôvodu
jej neprijateľnosti. Táto podmienka bola v čase uzavretia zmluvy uvedená v ust. § 53 ods. 4 písm. t/
Občianskeho zákonníka ako neprijateľná podmienka.
1.6. Za nepoctivú obchodnú praktiku súd považoval aj konanie žalovaného, ktorý vo všeobecnosti
používa formulárový text dohody, ktorý je takmer nečitateľný pre veľkosť písma, ktoré sú pre mnohých
spotrebiteľov ako ľudí odkázaných na poskytnutie úveru často nezrozumiteľné a nejasné. Súd z
toho dôvodu vyhodnotil, že táto dohoda v rámci ktorej bola zakomponovaná zmluvná podmienka o
poskytovaní odplaty za poskytnuté služby predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorú súd videl
práve v odplate za poskytnutie služby, za ktorú počas celého obdobia trvania úverového vzťahu mala
žalobkyňa zaplatiť 469,09 Eur, pričom samotná schválená výška úveru bola 570 Eur.
1.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal postup súdu
odôvodnený ako tzv. odklon od rozhodovacej praxe, pretože na takýto postup neboli splnené zákonné
podmienky. Uviedol, že súd odklon vyjadruje vlastným nesúhlasom s rozhodovacou praxou vyšších
súdnych autorít, čo však nie je dôvod na postup podľa uvedeného ustanovenia. Súd prvej inštancie mal
iniciovať konanie o predbežnej otázke a vymedziť ju tak, aby mal legálny podklad na svoj postup.
2.1. Napádanému rozsudku vytýkal ďalej to, že zjednodušujúce a nepreskúmateľne uvádza, že
poplatok za poskytnutie úveru je neprijateľný, lebo nemá reálne protiplnenie. Tomuto odporuje výsledok
dokazovania, z ktorého vyplýva, že k poskytnutiu úveru došlo. Označenie protiplnenia vyplýva z
označenia poplatku, jeho názvu.
2.2. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti, žalobu zamietol a žalovanému priznal
právo na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

4. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje
na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka
vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo,
bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.

5. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore
medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz
horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.
5.1. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice. priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.



5.2. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.
5.3. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.2 písm. f) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu termínu konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru

6. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne konečnej
splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ). Termín konečnej splatnosti v zmluve uvedený nie je a tento
nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v zmluve je uvedený len
počet splátok, periodicita splácania, absentuje však uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý
dátum počiatku povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť.

7. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje
do zmluvného vzťahu. V opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol
spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného
vzťahu už v čase jeho vzniku.

8. Vzhľadom na absenciu obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ sa úver považuje
v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Už len absencia tejto náležitosti
spôsobuje, že veriteľ nemôže účtovať žiadne iné nároky, než istinu. Preto skúmanie ostatných náležitostí
zmluvy a zistenia prvoinštančného súdu o bezpoplatkovosti a bezúročnosti sú bez významu k správne
zisteným záverom uvedeným v § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ.

9. Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru vo výške 50 eur, si odvolací súd osvojuje nemeckú
názorovú líniu, podľa ktorej či už administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia,
ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich
neprijateľnosti.
9.1. Tento poplatok je neprijateľný aj z dôvodu jeho neurčitosti. Poplatok by mal korešpondovať nejakému
predmetu plnenia. Žalovaný bližšie nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, keď zaň
má zaplatiť poplatok 50 Eur, nakoľko za poskytnutie úveru spotrebiteľ zaplatí odmenu v podobe úrokov.
Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné,
aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Dá sa len predpokladať, že poplatok
za poskytnutie úveru je zrejme poplatkom za akúsi administratívnu agendu s tým spojenú. Aj keby sa
pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, odvolací súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v
prospech dodávateľa.
9.2. Pre porovnanie odvolací súd dáva do pozornosti Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v
Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája. 2010 č. k. AZ 17 U 192/2010, v ktorom sa konštatuje
záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné „Ak banka od
spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje
tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene“. Vyšší krajinský súd
potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek
úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto
sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa (porovnaj rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012).

10. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej
podmienky uvedenej v bode 7.1. Dohody o poskytovaní služieb a na doplnenie dôvodov a potvrdenie
správnosti záveru pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza
Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000,
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byt kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).



Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu
podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku
6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a
na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mat
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, už citovaný, bod 28,
ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).
Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).
Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).“

11. Krajský súd v Prešove vo veci 18Co/109/2011 konštatoval, že cit. ,,neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany,
hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je
neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá
je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná
(napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací
súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného
plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.

12. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na
skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky
sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či
zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na
to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“

13. Zmluvné dojednanie nie je formulované tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce využiť niektorú zo
služieb uvedených v čl. II dohody, môže si ju aktivovať (prípadne vykonať úkon, ktorý by bolo možné
považovať za súhlas s ich využívaním za poplatok), ale je formulované tak, že za samotné uzavretie
Dohody o poskytovaní služieb, bez ohľadu na to, či niektorú službu využije, zaplatí poplatok vo výške
2,51 % schváleného úveru. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach je preto nepochybná.

14. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, ako
aj na nemeckú názorovú líniu týkajúcu sa výkladu zmluvných dojednaní v spotrebiteľských zmluvách (s
ktorou sa stotožňuje). Vrchný krajinský súd v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) v
rozhodnutí z 21.06.2006 č. k. 7 U 17/06 konštatoval, že „Pri skúmaní neprijateľnej povahy zmluvných
podmienok súd v súlade s rozhodovacou líniou Spolkového súdneho dvora (BGH) potvrdil, že je
potrebné vychádzať z najneprijateľnejšieho výkladu, aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach
vôbec prichádza do úvahy“.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§
387 ods. 1 CSP).

16. V odvolacom konaní nebol žalovaný úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s
ust. § 396 ods. 1 CSP). Žalovaná si trovy odvolacieho konania neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
16.1. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu.
Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane



na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie,
keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore
so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).