Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 26CoE/78/2013 z 22. 7. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 22. júla 2013, sp. zn. 26CoE/78/2013, ECLI:SK:KSNR:2013:4105214499.1 Krajský súd Nitra | 26CoE/78/2013 | ECLI:SK:KSNR:2013:4105214499.1 | 2013-07-22 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 58 ods. 1 EP, OZ, § 574 ods. 2 OZ, § 39 OZ, § 22 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/53284298-5aa1-4efc-8eb9-9c610ed02053 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4105214499.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/78/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4105214499
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4105214499.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36
864 421, proti povinnému: Q. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/XX, K., prechodne bytom V. XXXX/.,
O.-Y., O. H.., o vymoženie sumy 40,99 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Nitra č. k. 24Er/178/2005-36 zo dňa 09.09.2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 24Er/178/2005-36 zo dňa 09.09.2011 p o t v r d
z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v časti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení
exekúcie odôvodnil ustanoveniami § 240 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 238 ods. 1 a 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)
a § 574 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že oprávnený a povinný uzavreli dňa
28.05.2004 zmluvu o úvere, súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinná osoba splnomocnila
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že
splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka považované
za neplatný právny úkon. Preto na jeho základe nemohlo dôjsť Mgr. Kušnírom k uznaniu právneho
záväzku a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre toto exekučné
konanie. Z ustanovenia § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že dohoda, ktorou sa
niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti je neplatná, pričom konanie povinného o
splnomocnení Mgr. Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu považuje súd za
konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. Ďalej uviedol, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a
splnomocnení Mgr. Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla
povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Kušníra na
také právo a z toho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v
exekučnom titule. Na podklade vyššie uvedených skutočností súd musel postupovať v zmysle § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a rozhodnúť s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku o
neprípustnosti exekúcie a následne zastavení exekúcie. O trovách exekúcie súd prvého stupňa rozhodol
tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia a po ich vyčíslení súdnym
exekútorom.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.



Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 zákona o
rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok
obsiahnutých v týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o
veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo
dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného
procesu indikovaného v ustanovení § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom
exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na
spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi z dôvodu, že
v čase vydania rozhodnutia bola Slovenská republika právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi)
nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný
(dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského
súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný
titul vydaný. Oprávnený poukázal na ustanovenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné aplikovať tam,
kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej veci, pretože
oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením oprávneného
ako podnikateľa. Mal za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný
prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach
exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou
doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm.
c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje exekučnému súdu
skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že bol
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná. Podľa názoru
oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo
Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že
sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6
VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v
zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25
% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia.
Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné
podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Uviedol, že výška úrokov z omeškania
0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj
vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie
obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený
nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú
vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na
ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska
dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy,
keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť,
či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému
sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného



neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z
omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že
si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol,
že v zmysle ustanovenia § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade
príslušný poplatok, ktorý pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho
odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal
uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu
1,99 eura ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej
veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd
nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou
interpretáciou ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ustanovenia § 40
a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie
exekúcie, ktorého je prílohou.

Na podklade vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Následne podaním doručeným súdu prvého stupňa 09.08.2012 oprávnený podal podanie označené ako
„Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený v predmetnom
podaní okrem doplnenej argumentácie k podanému odvolaniu navrhol, aby súd konanie podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Tretia prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP.

Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 15.06.2005, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným
podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 30.06.2005 požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 08.07.2005 vydal súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi
Strieškovi, so sídlom exekútorského úradu Levická 1288/16, Vráble, poverenie na vykonanie exekúcie



na podklade vykonateľného rozhodnutia - notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. Ondreja Ďuriača,
so sídlom Partizánske č. k. N 1099/2005, NZ 9683/2005, NCRLs 9585/2005 zo dňa 05.03.2005.
Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných
výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového
stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že notárska zápisnica je
ako exekučný titul uznaná predpismi procesného práva, t. j. jedná sa o procesno-právny inštitút,
ktorý nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku, kde
nedostatok zákonom stanovených formálnych náležitostí spôsobuje, že listina označená ako notárska
zápisnica nie je verejnou listinou (u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený predpokladá podľa
§ 134 OSP) a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, čo je
následne dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko
je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 39 citovaného zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že súd prvého stupňa sa
správne v tomto prípade zaoberal podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou, ktorou je to, či
splnomocnenie a uznanie dlhu za základe toho je platným právnym úkonom. Súd prvého stupňa správne
konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené
splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžník sa vopred vzdal svojho
práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške.
Taktiež splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám určil lehotu dokedy má byť uznaný dlh
dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom.

Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore
so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia podmienok uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka), a to bez
ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.



Ďalej má odvolací súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že povinný zmluvu o úvere vrátane
splnomocnenia uzavrel dňa 28.05.2004, pričom splnomocnenie bolo súčasťou zmluvy o úvere
aj s výberom konkrétneho advokáta, bez možnosti výberu povinným. Odvolací súd v tomto
smere poznamenáva to, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, pričom odvolaciemu súdu vzhľadom na množstvo
obdobných prejednávaných vecí je zrejmé, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako
splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach a aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých
predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Z toho je možné usúdiť, že sa o pohľadávkach dozvedel
práve od oprávneného a konal na jeho pokyn. Keďže sa v tomto prípade jednalo o osobu známu práve
oprávnenému, splnomocnenie, ktoré povinný udelil pri podpise zmluvy o úvere advokátovi konajúcemu
v prospech oprávneného za účelom uznania dlhu, je pre existenciu rozporu záujmov neplatným právnym
úkonom a uznanie dlhu je na základe takéhoto splnomocnenia taktiež absolútne neplatným právnym
úkonom.

Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že súd prvého stupňa bol povinný na zákonné prekážky
výkonu exekúcie prihliadnuť tak, aby účastníkom konania svojím rozhodnutím neodňal možnosť konať
pred súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody.
V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v prípadoch, v ktorých Exekučný
poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania. Vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený
a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd tak môže urobiť na návrh, ale aj
bez návrhu (ustálená judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 404/2010-16 zo dňa
30.09.2010, č. k. IV. ÚS 151/2011-14 zo dňa 15.04.2011 a č. k. II. ÚS 499/2010-12 zo dňa 25.11.2010).

Súd prvého stupňa preto správne na podklade vyššie uvedených skutočností podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, nakoľko notárska
zápisnica nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného, lebo pre neplatné splnomocnenie
účastníka nie je verejnou listinou a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Na dôvažok odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,
nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu
exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za
určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný
predpis, t. j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný
predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania
zamietol.
Ďalej je potrebné uviesť, že súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje
oprávnený, je povinný prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej
otázke), kde v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o otázkach výkladu a
platnosti komunitárneho práva potrebného pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie
je možné však povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
vykladať absolútne. Predpokladom tejto povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa
výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť,



či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú
konkrétnu vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie
komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so
sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na neplatnosti splnomocnenia a následne aj notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Odvolací súd sa s uvedenou právnou argumentáciou stotožňuje
a navyše poznamenáva, že predloženie vyššie citovanej prejudiciálnej otázky by okrem neprípustnosti
prerušenia exekučného konania v tomto prípade ani nesúviselo s vecou vzhľadom na to, že súd prvého
stupňa exekúciu zastavil z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým bolo splnomocnenie
udelené v zmluve o úvere a následne na jeho základe samotné uznanie dlhu, ktoré boli podkladom pre
vydanie exekučného titulu. Súd prvého stupňa tak rozhodoval podľa ustanovení Exekučného poriadku
a Občianskeho zákonníka (ktoré danú problematiku riešia) bez potreby aplikácie komunitárneho práva
a smernice Rady č. 93/13/EHS.

Odvolací súd na podklade uvedeného (v prípade, ak by aj pripustil možnosť prerušenia exekučného
konania) dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované otázky Súdnemu dvoru Európskej
únie, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej judikatúry vie súd
vyriešiť sám a odvolací súd stotožniac sa s jeho právnym názorom jeho rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne aj potvrdil. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú
vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodnutie o predbežnej otázke totiž nenahrádza
rozhodnutie vo veci samej jeho úlohou je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva
a nie vyriešenie konkrétneho sporu. S poukazom na to, odvolací nepovažoval za potrebné zaoberať sa
ostatnými odvolacími námietkami.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.