Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoPr/7/2016 z 31. 5. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 31. mája 2017, sp. zn. 2CoPr/7/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7215201200.1
Krajský súd Košice | 2CoPr/7/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7215201200.1 | 2017-05-31 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-387
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/31f28c66-bb05-4c44-9a05-084390454092
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7215201200.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoPr/7/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215201200
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7215201200.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobkyne B. L. B. L., nar. XX.X.XXXX, bytom P. I.
ľudu XXX/X, M., právne zast. JUDr. Ing. Michalom Juhásom, advokátom so sídlom Myslavská 644/190/
A, Košice, proti žalovanému: U-Shin Slovakia s r.o., so sídlom K letisku Budova 1329, Košice, IČO: 35
893 427, právne zast. Iuristico s r.o., Advokátska kancelária, Cimborkova 13, Košice, IČO: 36 588 041,
v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy o odvolaní žalovaného
proti rozsudku č.k. 15Cpr/1/2015-142 z 2.3.2016 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok v napadnutom I. výroku.

P r i z n á v a žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 15Cpr/1/2015-142 z 2.3.2016 určil, že
výpoveď zo strany žalovaného zo dňa 8.9.2014 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
trvá. Nárok  žalobkyne v časti o zaplatenie náhrady mzdy vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude
rozhodnuté aj o trovách tohto konania.

2. Rozhodol tak o žalobe zo dňa 21.1.2015 spresnenej na pojednávaní dňa 2.3.2016, ktorou sa
žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že výpoveď zo strany žalovaného  zo dňa 8.9.2014 je neplatná
a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá a zároveň si uplatnila náhradu mzdy z neplatne
skončeného pracovného pomeru v sume priemerného zárobku od 1.12.2014 do času, kedy jej žalovaný
umožní pokračovať v práci, aj s bližšie špecifikovaným príslušenstvom a súčasne sa domáhala náhrady
trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že u žalovaného bola zamestnaná na základe pracovnej zmluvy
od 15.3.2006 (do 8.6.2013 zamestnávateľ vystupoval pod obchodným menom Valeo Slovakia s.r.o.) a
dňa 8.9.2014 jej zamestnávateľ  doručil výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce (ďalej ZP),
ktorú zdôvodnil porušením pracovnej disciplíny tým, že žalobkyňa údajne nepreukázala vznik a trvanie
prekážky v práci v zmysle § 144 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Žalovaný podľa žalobkyne v dôvodoch
výpovede uviedol výkladom neexistentnú povinnosť z ust. § 144 ZP, keď špecifikoval porušenie
povinnosti žalobkyňou doručiť „Preukaz“ o trvaní dočasnej práceneschopnosti do konca aktuálneho
mesiaca. Poukázala na to, že  riadne a včas doručila  „Potvrdenie o dočasnej PN“ žalovanému, ktorý aj
potvrdil nárok na náhradu príjmu od 12.8.2013 do 21.8.2013, z čoho je zrejmé, že o jej prekážke v práci z
dôvodu PN bol žalovaný riadne a včas informovaný. PN nebola ošetrujúcim lekárom časovo obmedzená,
z toho dôvodu nemohla vedieť, ani oznámiť žalovanému vopred deň skončenia PN. Oznámiť trvanie PN
je zamestnanec povinný len vtedy, ak mu je prekážka v práci vopred známa, t.j. napr. svadba, pohreb a
pod. Následne doručovala „Preukaz o trvaní PN“ každý mesiac príslušnej pobočke Sociálne poisťovne
a.s.. Žalovaný jej od 1. apríla 2014 zasielal oznámenia o porušení pracovnej disciplíny z dôvodu,



že „Preukaz“ nedoručila zamestnávateľovi, ktoré žalobkyňa považuje za neplatné aj z dôvodu že po
odovzdaní  „Preukazu“  Sociálnej poisťovni už ním žalobkyňa nedisponovala, preto ho nemohla odovzdať
zamestnávateľovi .Neskôr po ukončení práceneschopnosti dňa 12.8.2014  jej ošetrujúci lekár lekárskym
posudkom zakázal - nedoporučil vykonávať prácu operátorky výrobnej linky, ktorý posudok spolu so
žiadosťou o preradenie na inú prácu doručila zamestnávateľovi v deň nástupu do práce 13.8.2014.
Žalovaný nekomunikoval preradenie na inú prácu, ani neoznámil ďalší postup pre spôsob preradenia, ale
8.9.2014 predložil žalobkyni výpoveď. Okrem hmotnoprávnej neplatnosti danej výpovede podľa názoru
žalobkyne táto výpoveď nespĺňa ani formálne náležitosti, nakoľko jej bola daná pre rovnaké posušenie
(rovnaký skutok), pre ktorý jej zamestnávateľ zaslal upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny bez
toho, aby pomenoval skutok opätovného porušenia pracovnej disciplíny po tomto upozornení.
Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý nespochybňoval, že žalobkyňa preukázala
vznik prekážky v práci ani objektívne danú nemožnosť oznámiť presný deň skončenia PN v čase jej
vzniku. Vyjadril však názor, že žalobkyňa mala povinnosť preukázať existenciu a trvanie PN za uplynulý
mesiac, resp. upovedomiť zamestnávateľa o pokračovaní PN do budúceho obdobia s poukazom na ust.
§ 144 ods.1 veta druhá a ods. 2 Zákonníka práce. Podľa žalovaného táto povinnosť je špecifikovaná aj vo
vnútorných predpisoch žalovaného, konkrétne v čl. 25 bod 2 Prevádzkového poriadku, v zmysle ktorého
absenciu z dôvodu PN je nevyhnutné zdôvodniť do 36 hodín s doručením potvrdenia na oddelenie
ĽZ s vyznačením trvania absencie. To isté platí pre prípad akéhokoľvek predlženia. S prevádzkovým
poriadkom bola žalobkyňa riadne oboznámená 13.2.2013 a žalovaný z týchto ustanovení vyvodil, že
z nich nevyplýva len povinnosť zamestnanca informovať zamestnávateľa o dôvode a predpokladanom
trvaní prekážky v práci do budúcna, ale zároveň aj povinnosť zamestnanca preukázať trvanie prekážky v
práci spätne za určité obdobie a to vždy ku koncu kalendárneho mesiaca za predchádzajúci kalendárny
mesiac a nesplnenie tejto povinnosti kvalifikoval ako porušenie pracovnej disciplíny. Žalobkyni teda
nebolo vytýkané nepreukázanie existencie a trvania prekážky v práci do budúcna, ale upozornenia na
porušenie pracovnej disciplíny sa zakaždým týkali jej povinnosti preukázať prekážku v práci za uplynulý
mesiac.
Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na to, že vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne,
prednesom zástupcov účastníkov konania, predloženými listinnými dôkazmi: pracovnou zmluvou,
dohodami o zmene pracovnej zmluvy z 1.6.2006, 1.4.2007, potvrdením o dočasnej PN č. 153015,
odpoveďou Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava,  Prevádzkovým poriadkom žalovaného (konkrétne
čl. 25 bod 25.2. ), písomnými upozorneniami na porušenie pracovnej disciplíny zo 7.4.2014, 6.5.2014,
6.6.2014, 3.6.2014 a 1.8.2014, výpoveďou. Citoval ust. § 63 ods. 1 písm. e/ ZP, § 47 ods. 1 písm.
b/ ZP,  § 81 písm. a/, b/, c/, § 144 ods. 1, 2 Zákonníka práce a konštatoval, že pracovná disciplína
je súhrn právnych povinností zamestnanca, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, kolektívnej zmluvy a
pracovného, či iného poriadku, zo všeobecne záväzných právnych predpisov, s ktorými bol oboznámený.
Zavinené nesplnenie, či porušenie takejto povinnosti má potom za následok porušenie pracovnej
disciplíny, ktoré môže zamestnávateľ postihnúť niektorým zo zákonom stanovených spôsobov. V
prípade menej závažného porušenia pracovnej disciplíny je hmotnoprávnou podmienkou  výpovede
písomné upozornenie zamestnávateľa v predchádzajúcich 6 mesiacoch dané zamestnancovi v súvislosti
s porušením pracovnej disciplíny. Vždy je potrebné prihliadať na osobu zamestnanca, dôležitosť
ním vykonávanej práce, intenzitu, charakter, následky porušenia povinnosti a na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu.
Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že zameral dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných
skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, keď v konaní bolo
potrebné skutkovo ustáliť, či sa žalobkyňa dopustila takého konania, pre ktoré s ňou žalovaný skončil
pracovný pomer, či sa týmto konaním dopustila porušenia pracovnej disciplíny, či bola upozornená na
možnosť výpovede a či toto konanie dosiahlo intenzitu menej závažného porušenia, pre ktoré mohol
žalovaný pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou.
Prvoinštančný súd dospel k skutkovému záveru o tom, že žalobkyňa sa nedopustila takého konania,
ktoré jej bolo žalovaným kladené za vinu vo výpovedi z pracovného pomeru, t.j. aby dňa 1.8.2014
porušila pracovnú disciplínu takým spôsobom, že od 12.8.2013 do 11.8.2014 nepreukázala žalovanému
ako svojmu zamestnávateľovi prekážku v práci na jej strane a jej trvanie, zároveň že neupovedomila
zamestnávateľa o tejto prekážke v práci a jej predpokladanom trvaní, ani nepožiadala o poskytnutie
pracovného voľna, preto skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou podľa § 63 ods. 1
písm. e/ ZP   považoval za neplatné a pracovný pomer medzi účastníkmi za trvajúci.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal súd prvej inštancie na to, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že
počas ich pracovného pomeru v čase od 12.8.2013 do 12.8.2014 bola žalobkyňa uznaná praktickým
lekárom za dočasne PN, že túto prekážku v práci žalovanému ako zamestnávateľovi riadne a včas



preukázala, čo preukazuje tlačivo, kde žalovaný potvrdil jej nárok na náhradu príjmu od 12.8. do
21.8.2013, z čoho je zrejmé, že o uvedenej prekážke v práci, t.j. PN žalobkyne bol riadne ňou
informovaný. Podľa prvoinštančného súdu preto nie je zodpovedajúce pravde tvrdenie vo výpovedi,
aby nepreukázala žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi prekážku v práci (jej vznik) na jej strane.
Možno prisvedčiť žalobkyni v tom, že prekážku v práci (PN) bola ňou zdôvodnená a podložená dokladom
„Potvrdením o dočasnej PN“ od lekára o jej vzniku, ako aj o jej zániku. Rovnako nepovažoval súd
za spornú zo zhodných prejavov účastníkov  tú skutočnosť, že žalobkyňa doručila žalovanému v
priebehu trvania prekážky v práci, a to v marci 2014  Potvrdenie o trvaní dočasnej PN, ktoré jej
vystavili v Sociálnej poisťovni,  poslala ho e-mailom na mzdové oddelenie žalovaného p. M. podľa jej
pokynu a následne aj v apríli 2014 zaslala  naskenovaný Preukaz o trvaní dočasnej PN p. M. a ten
sa jej vrátil späť ako nedoručený. Z toho súd prvej inštancie  vyvodil, že aj trvanie prekážky v práci
žalobkyňa zamestnávateľovi preukázala a splnila teda povinnosť preukázať zamestnávateľovi vznik
a trvanie prekážky v práci, ako to ukladá zamestnancovi ust. § 144 ods. 2 ZP zohľadniac, že PN je
tiež prekážkou v práci, o ktorej je zamestnanec povinný upovedomiť zamestnávateľa bez zbytočného
odkladu. Vo vyťahu k uvedenému poukázal na to , že upovedomenie musí zamestnanec preukázať,
ZP však neustanovuje formu takéhoto upovedomenia, preto je na zamestnávateľovi, aby si sám v
interných predpisoch upravil bližšie, akou formou, akým spôsobom alebo v akej lehote (ktorých obsah
a spôsob zasielania určí)  má zamestnanec upovedomiť zamestnávateľa o začatí, ukončení, či trvaní
PN a ak túto lehotu nedodrží, že sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny, pričom zamestnanci
musia byť o tejto skutočnosti poučení. Pokiaľ ide o povinnosť predkladať potvrdenie aj o predlžení,
alebo pokračovaní PN, kde žalovaný poukazoval na článok 25 bod 25.2. Prevádzkového poriadku (v
zmysle ktorého absenciu z dôvodu PN je nevyhnutné zdôvodniť do 36 hodín s doručením potvrdenia
na oddelenie ľudských zdrojov s vyznačením trvania absencie. To isté platí pre prípad akéhokoľvek
predlženia) a dôvodil, že výpoveď bola daná žalobkyni pre porušenie povinnosti preukázať prekážku
v práci a jej trvanie za obdobie jej PN pri prechode z mesiaca na mesiac, resp. za uplynulý mesiac
spätne, prvoinštančný súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobkyne, že povinnosť preukazovať ďalšie
pokračovanie PN nie je upravená v ZP, ani v Prevádzkovom poriadku žalovaného. Nebola jej uložená
žiadnym interným predpisom povinnosť predkladať mesačne Potvrdenia o trvaní PN žalovanému a preto
nedodržanie tejto domnelej povinnosti nemožno v žiadnom prípade klásť za vinu zamestnancovi a z
takejto domnelej povinnosti vyvodzovať disciplinárne opatrenia. Nie je totiž v Zákonníku práce uvedené,
že trvanie PN sa preukazuje k prvému dňu v mesiaci a ani spôsob tam nie je uvedený, že sa to
preukazuje Preukazom o trvaní dočasnej PN. Kedy  mala žalobkyňa oznámiť to trvanie PN, časovo
nie je vymedzené (určené) ani v ZP, ani v Prevádzkovom poriadku (PP) žalovaného. Rovnako podľa
názoru súdu ZP, ani PP nikde nevyžaduje, aby opakovane mal zamestnanec preukazovať trvanie PN.
Doklad o PN vystavuje lekár, nie zamestnanec a ak PN nie je ohraničená časovo, to znamená že
trvá,  neskončila jej táto prekážka v práci a len lekár ju môže ukončiť. Žalobkyňa pri PN preto nemohla
preukazovať dĺžku jej trvania, lebo nemohla vedieť, ako dlho bude trvať jej PN, čo nevie objektívne
ani lekár stanoviť. Žalobkyňa nepochybne predložila žalovanému Potvrdenie o dočasnej PN v čase jej
vzniku, preukázala aj trvanie PN v marci a apríli 2014, t.j. oznámila zamestnávateľovi aj trvanie prekážky
v práci z dôvodu trvajúcej PN a zo žiadneho predpisu nevyplýva jej povinnosť preukazovať trvanie PN
opakovane. Pokynom, resp. výzvou zamestnankyne mzdovej učtárne žalovaného p. M. na predloženie
Preukazu o trvaní dočasnej PN nemôže zamestnávateľ založiť nejakú právnu (pracovnú) povinnosť,
ktorú predtým žalobkyňa ako zamestnanec nemala, nebola nikde stanovená v právnom predpise, či
už v ZP, alebo v PP žalovaného, t.j. povinnosť v mesačných frekvenciách predkladať doklad o trvaní
PN. Je to len predstava zamestnávateľa a nie právna povinnosť, ktorá nebola upravená ani zákonom,
ani PP. Kedy mala predkladať žalobkyňa doklad o trvaní jej PN, nie je stanovené a z toho dôvodu
legitímnou požiadavkou žalovaného by to bolo len v prípade, ak by si to jasne upravil vo vnútornom
predpise ako zamestnávateľ, k čomu nedošlo. Nemožno preto považovať za porušenie povinnosti, ak
nepredkladala žalobkyňa doklad o trvaní jej PN mesačne do konca aktuálneho mesiaca, ak to zákon,
ani iný predpis nestanovuje. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v PP žalovaného v čl.30 bod 30.2
sa za sústavné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny môže dať výpoveď, len ak bol pracovník
v dobe posledných 6 mesiacov v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na
možnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. c/ZP, nie podľa písm. e/ ZP, s poukazom na ktoré boli dané
upozornenia žalobkyni.  Taktiež nie je považované za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny v
PP to, čo sa vytýka žalobkyni vo výpovedi - nepreukázanie  prekážky v práci a jej trvanie a nepožiadanie
o poskytnutie pracovného voľna.
Súd prvej inštancie sa stotožnil aj s argumentáciou žalobkyne, že výpoveď trpí formálno-právnymi
nedostatkami, neurčitosťou (okrem toho, že dôvod výpovede nie je porušením pracovnej disciplíny -



nedoručovanie Preukazov o trvaní dočasnej PN každý mesiac, nakoľko žiaden interný právny predpis,
ani ZP neukladá túto povinnosť zamestnancovi) a napokon že výpoveď bola daná žalobkyni pre ten
istý (totožný) skutok, pre ktorý jej už bolo uložené upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny z
1.8.2014, pričom 2 sankcie za  jedno porušenie pracovnej disciplíny nie je možné uložiť. Podľa názoru
súdu žalovaný v 5 upozorneniach vytkol žalobkyni viac skutkov, ale totožného obsahu, pričom formálne
pri menej závažnom porušení pracovnej disciplíny postačovalo dať jedno upozornenie a na to výpoveď.
Nadbytočné upozornenia ale nespôsobujú neplatnosť výpovede. Posledné upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny je z 1.8.2014 bolo dané za skutok, že v júli (neuvedeného roka) sa dopustila konania,
že nedoručila Preukaz o trvaní dočasnej PN na mzdové oddelenie do konca aktuálneho mesiaca, čo
žalovaný kvalifikoval ako závažné porušenie pracovnej disciplíny (vo výpovedi je však považované za
porušenie pracovnej disciplíny) za obdobie od 12.8.2013 do 11.8.2014 nepreukázala zamestnávateľovi
prekážku v práci a jej trvanie, teda aj za také obdobie, za ktoré jej nedal upozornenie na porušenie
pracovnej disciplíny (od 12.8.2013 do 7.4.2014), kedy vytýka porušenie aj za obdobie do 11.8.2014, aj
keď upozornenie je vyhotovené 1.8.2014, teda za obdobie dopredu, ktoré ešte nenastalo. Upozornenia
a výpoveď v tom smere boli  koncipované podľa súdu prvej inštancie vadne (neurčito). Vzhľadom k tejto
situácii sa súd sústredil na to, či dňa 1.8.2014 porušila žalobkyňa pracovnú disciplínu, lebo len v prípade
preukázania tohto porušenia pracovnej disciplíny má zmysel preukazovať aj to, či všetky spomínané
upozornenia na možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, sú dôvodné. Súd dospel k názoru,
že v prejednávanej veci neboli splnené materiálne predpoklady pre skončenie pracovného pomeru, lebo
žalobkyňa neporušila žiadnu právnu povinnosť, ak podľa žalovaného mala preukazovať trvanie jej PN
opakovane mesačne, ktorá konkrétna povinnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu (ZP, či PP),
skutok, kladený jej za vinu vo výpovedi nebol porušením pracovnej disciplíny. Žalovaný nepreukázal v
konaní porušenie pracovnej disciplíny na strane žalobkyne. Na základe uvedených dôvodov súd prvej
inštancie návrhu žalobkyne v časti o určenie neplatnosti výpovede žalovaného vyhovel.
V prevyšujúcom rozsahu nárok žalobkyne o náhradu mzdy vylúčil súd v súlade s ust. § 112 ods. 2
O.s.p. na samostatné konanie, keďže posúdenie dôvodnosti jej nároku si vyžaduje ďalšie dokazovanie.
Zároveň rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí podľa ust. § 151 ods. 1
O.s.p., ktorým sa celé konanie končí.

3. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov
podľa § 205 ods.2 písm.a/ v spojení s § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p. pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov, resp. jednostranné vyhodnotenie dôkazov bez súvislosti s inými dôkazmi (aj vada podľa §
205 ods.2 písm.d/ O.s.p.) a podľa § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. pre nesprávne právne posúdenie veci
a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Žalovaný
nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o neurčitosti výpovede, ktoré sa mu nejavili zrozumiteľné a
zároveň nesúhlasil so záverom súdu, že žalobkyňa nemala dostatočným spôsobom určenú povinnosť
dokladať potvrdenie o trvaní dočasnej práceneschopnosti pri predlžení dočasnej práceneschopnosti
do ďalšieho mesiaca. Opakovane žalovaný poukázal na dôvody, pre ktoré musí ako zamestnávateľ
vedieť, či dočasná PN zamestnanca aj naďalej trvá a predlžuje sa aj do ďalšieho mesiaca z hľadiska
jeho povinnosti na úseku sociálneho poistenia, kedy musí korektne uvádzať dôvody neprítomnosti
zamestnanca v práci a v dôsledku nesprávne poskytovaných údajov mu hrozí platenie pokút a
penále. Žalovaný poukázal na to, že výpoveď nebola žalobkyni daná z dôvodu, že by nepreukázala
začatie dočasnej PN alebo jej celkové trvanie, avšak bola jej daná z dôvodu, že opakovane porušila
pracovnú disciplínu tým, že nepredkladala zamestnávateľovi potvrdenie o pokračovaní dočasnej PN aj
pri prechode do ďalšieho mesiaca, keďže podľa názoru žalovaného bola povinná vždy pri trvaní dočasnej
PN dokladovať predlžovanie trvania tejto prekážky v práci aj do ďalšieho mesiaca. Žalovaný uviedol,
že aj počas konania poukazoval na rozhodnutie publikované v časopise zo súdnej praxe č. 4/2000
pod č. 42 ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 21Cdo/2999/2000, ku ktorým sa súd
prvej inštancie nevyjadril. Ďalej žalovaný poukazoval na to, že žalobkyňa presne vedela a rozumela,
čo jej zamestnávateľ vytýkal a čo od nej požadoval, napriek tomu konala tak, že svoju povinnosť
si neplnila napriek opakovaným telefonickým a písomným výtkam a upozorneniam na porušovanie
tejto povinnosti. Poukázal na to, že čl. 25 ods.25.2 Prevádzkového poriadku sa vzťahuje výslovne na
dočasnú PN a predloženie tejto PN (nevzťahuje sa teda na iné predlžovanie). Opakovane poukázal
na ust. § 144 ods.1 Zákonníka práce, ktorá si vyložil tým spôsobom, že nakoľko pri dočasnej PN sa
všeobecne ťažko odhaduje jej trvanie, upovedomovanie zamestnávateľa o predpokladanom trvaní je
možné plniť minimálne tak, že zamestnanec má opakovane každý mesiac oznamovať zamestnávateľovi,
že táto prekážka v práci ešte potrvá aj do ďalšieho mesiaca. Zdôraznil teda, že uvedená povinnosť
žalobkyne vyplýva práve z § 144 Zákonníka práce a čl. 25 Prevádzkového poriadku, s ktorým bola



žalobkyňa oboznámená. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou,
že žalobkyňa vedela o tejto svojej povinnosti najmä, keď v predchádzajúcom období potvrdenia -
kópie riadne predpokladala, t.j. preukazovala kópiu alebo fotografiou potvrdenia vystavovaného pre
sociálnu poisťovňu, že jej dočasná PN trvá. Napokon žalovaný vyjadril názor, že aj pokiaľ by nemala
žalobkyňa túto povinnosť v zmysle § 144, resp. podľa čl. 25 Prevádzkového poriadku, takáto povinnosť
by jej mala vzniknúť najneskôr žiadosťou zamestnankyne mzdovej učtárne, s čím sa súd prvej
inštancie nevysporiadal, resp. táto povinnosť by jej ďalej vyplývala aj z jasného pokynu zamestnávateľa
obsiahnutého v každom z vytýkacích listov. Súd prvej inštancie nedohľadal v prevádzkovom poriadku
žalovaného, že sa nepreukázane prekážky a jej trvanie malo považovať za menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny a k tvrdeniu súdu, že žalobkyni bola daná výpoveď pre ten istý (totožný) skutok,
pre ktorý jej už bolo uložené upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 1.augusta 2014,
pričom dve sankcie za jedno porušenie pracovnej disciplíny nie je možné uložiť, vyjadril žalovaný
názor, že takéto stanovisko je v rozpore so zákonom a prehliada nimi poskytované vysvetlenie, ku
ktorému sa súd prvej inštancie vôbec nevyjadril. Žalovaný vysvetľoval, že podľa § 63 ods.6 Zákonníka
práce je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede, aby zamestnávateľ oboznámil zamestnanca
s dôvodom výpovede a umožnil mu vyjadriť sa k nemu a túto povinnosť si zamestnávateľ splnil práve
uvedeným vytýkacím listom, ku ktorému sa žalobkyňa nevyjadrila, teda nejednalo sa o dvojnásobnú
sankciu.

4. K podanému odvolaniu sa žalobkyňa vyjadrila písomne tak, že okresný súd vo veci úplne zistil
skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne
právne posúdil, preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a zároveň
si uplatnila náhradu trov konania. Poukázala na to, že v súlade s platnou právnou úpravou vznik
choroby alebo úrazu potvrdzuje ošetrujúci lekár na 5 dielnom tlačive, tzv. potvrdení o dočasnej
práceneschopnosti, ktorý obsahuje jasný popis pravidiel stanovujúcich, ktorú časť tohto tlačiva má
zamestnanec komu a kedy odovzdať. Prvý diel tlačiva si pacient ponecháva počas celej PN u
seba a po skončení práceneschopnosti ho odovzdá svojmu ošetrujúcemu lekárovi. Druhý diel tlačiva
predkladá zamestnanec na začiatku práceneschopnosti svojmu zamestnávateľovi a ak dočasná
práceneschopnosť presiahne 10 dní zamestnávateľ tejto diel odstúpi príslušnej pobočke Sociálnej
poisťovne, ďalším dielom IIa  - žiadosť o náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti
zamestnanca si tento uplatňuje náhradu a odovzdá ju na začiatku práceneschopnosti zamestnávateľovi.
Z uvedeného je zrejmé, že vyplnený a podpísaný diel II , IIa zamestnanec odovzdá zamestnávateľovi na
začiatku práceneschopnosti a týmto informuje zamestnávateľa, že nie je schopný práce. Tretí a štvrtý
diel slúžia na hlásenie o začiatku a skončení dočasnej pracovnej neschopnosti pre pobočku Sociálnej
poisťovne, pričom IV diel odovzdáva zamestnanec zamestnávateľovi pri ukončení práceneschopnosti.
Zákonník práce ani iný interný predpis zamestnávateľa žiadne ďalšie povinnosti pre zamestnanca
v súvislosti s práceneschopnosťou nezakladajú, a preto žalobkyňa trvá na tom, že si všetky svoje
povinnosti riadne splnila, zamestnávateľ bol informovaný o začiatku dočasnej práceneschopnosti,
bez časového obmedzenia, čo znamená, že práceneschopnosť trvá až do oznámenia o ukončení
dočasnej práceneschopnosti, čo tiež žalobkyňa učinila. Žiaden právny predpis žalobkyni nezakladá
právnu povinnosť, čo tiež žalobkyňa učinila. Žiaden právny predpis žalobkyni nezakladá právnu
povinnosť preukazovať trvanie práceneschopnosti opakovane. Pokyn zamestnankyne mzdovej učtárne
nemohol založil žiadne ďalšie povinnosti, nakoľko sa nejedná o právnu povinnosť žalobkyne, ale len
o istú predstavu zamestnávateľa (domnelú povinnosť), ktorá nemá právnu relevanciu. Ďalej žalobkyňa
poukázala na to, že nie je možné vykladať § 144 ods. 1 Zákonníka práce rozširujúco v neprospech
zamestnanca, kde poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Cdo/278/2007, v zmysle ktorého
takýmto postupom by bol zmarený zákonodarcom sledovaný cieľ zvýšenej miery právnej ochrany
slabšieho článku pracovnoprávneho vzťahu, ktorým je zamestnanec zakotvený v § 61 ods. 2 Zákonníka
práce. Zásady pracovného práva stoja jednoznačne na princípe ochrany slabšej strany právneho
vzťahu - zamestnanca a zamestnávateľ je povinný na to, aby povinnosti uložené zamestnancom boli
jednoznačne nezameniteľné a jasne pomenované v interných predpisoch, ktoré však nesmú byť v
rozpore so zákonom. Ďalej opakovane poukázala na to, že navštívila pobočku Sociálnej poisťovne, kde
jej pracovníčka potvrdila, že konala správne, keď odovzdávala preukaz o trvaní dočasnej PN a zároveň
uviedla, že pri telefonickom kontaktovaní pani M. jej žalobkyňa vždy oznámila, že dočasná PN u nej
naďalej trvá a preukaz o trvaní o dočasnej PN nemôže predložiť, lebo bol odovzdaný Sociálnej poisťovni.
Žalobkyňa si teda zákonom stanovenú povinnosť splnila riadne a nebola povinná plniť to, čo jej zákon,
resp. interný predpis zamestnávateľa neukladal, na základe čoho sa stotožňuje s výrokom súdu, že
neboli splnené materiálne predpoklady pre skončenie pracovného pomeru, lebo žalobkyňa neporušila



riadnu právnu povinnosť, skutok kladený jej za vinu vo výpovedi nie je porušením pracovnej disciplíny.
Zároveň žalobkyňa má za to, že súd správne posúdil otázku formálno-právnych nedostatkov výpovede,
keď dve sankcie za jedno porušenie pracovnej disciplíny nemožno uložiť a vyjadrila názor, že všetky
vyššie uvedené skutočnosti sú nepodstatné vzhľadom k tomu, že výpoveď daná žalobkyni je neplatná,
nakoľko trpí formálno-právnymi nedostatkami a bola koncipovaná rovnako, ako aj upozornenie vadne
(neurčito).

5. Žalovaný podal odvolanie v čase účinnosti  zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho poriadku
(účinného do 30.6.2016) a odvolací  súd vec prejednával  a rozhodoval v čase účinnosti zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku  (účinného od 1.7.2016)

6. Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku  (ďalej
len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust.  § 385 ods. 1 CSP  prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z  § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami  uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo  a dospel k
záveru, že odvolanie  nie je dôvodné, preto  rozsudok v napadnutom prvom výroku ako vecne správny
potvrdil.

8. Rozsudok bol  verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach,  pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní  na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3  CSP).

9. Žalovaný podané odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a/  O.s.p. (v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. f/ O.s.p.), podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov,
resp. jednostranné vyhodnotenie dôkazov bez súvislosti s inými dôkazmi a podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .

10. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ až h/ O.s.p. (f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom,).
Vadami konania podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené
v § 221 ods. 1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní, pri posudzovaní
procesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch
činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania  a v súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým odvolacím
dôvodom tieto vady však nie sú sami osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého
porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také
porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v
dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným
postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti
konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale
aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov.

11. Nová úprava (CSP) prepracovala odvolacie dôvody v dôsledku zmeny koncepcie civilného procesu,
pričom v základných rysoch bola prebratá predchádzajúca úprava, došlo však k jej formulačnej
úprave. Dôvodmi odvolania podľa Civilného sporového poriadku môžu byť  vady konania, ako aj vady
rozhodnutia v zmysle ust. § 365 ods.1  písm a),b),c),d) CSP  ktorý zahŕňa odlišne rozšpecifikované a
formulačne upravené dôvody obsiahnuté v  § 205 ods.2 písm.a/,b/ O.s.p..



V zmysle  Civilného sporového poriadku odvolanie možno okrem iného odôvodniť tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa
čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
(§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP ).
Rovnako dôvod odvolania môže spočívať v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. V tomto prípade ide o iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok
rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

12. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces (konanie) podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č.460/92
Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák.
č. 23/91 Zb.) a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného
oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho
možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie
jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 355 CSP), t. j. aby mohol odvolanie
odôvodniť z hľadiska § 365 ods. 1 CSP, lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje
iba nedostatočné dôvody, v takom prípade strana sporu objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť,
resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím
dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

13. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

14. Podľa ust. § 157 ods.2 O.s.p. účinného do 30.6.2016 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

15. Podľa § 220 ods. 2 CSP účinného od 1.7.2016  v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy



protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po
právnej stránke treba pritom  rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa, to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.

17. K neprávnym procesným postupom možno zaradiť aj taký procesný postup alebo aj rozhodnutie
súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku
ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP (napr. právo zúčastniť
sa konania vo veci, byť vypočutý ako účastník konania, robiť prednesy, navrhovať vykonanie dôkazov
a pod.) ale aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu)
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr. III. ÚS209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS260/06,
III. ÚS153/07).

18. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody alebo obsahuje iba
nedostatočné dôvody ,resp. ak je odôvodnenie zmätočné podľa ustálenej súdnej praxe došlo k odňatiu
možnosti konať pred súdom čím je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p.
účinného do 30.6.2016 a podľa § 365 ods.1 písm b/ CSP.

19. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm f) CSP (§ 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do
30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli
alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať
aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo
inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení
dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd
vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom,
ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust.
§ 192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

20. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods.1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p)
odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je  činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže
dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

21. Odvolací súd po preskúmaní veci v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený
žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v
potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo



vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by
skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.
Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy ale
nevyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Zároveň svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom súladným s vyššie uvedenými požiadavkami stanovenými procesným
predpisom.

22. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

23. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa  nasledovné:

24. Podľa ust. § 144 ods. 1,2 Zákonníka práce, ak je prekážka v práci zamestnancovi vopred známa, je
povinný včas požiadať zamestnávateľa o poskytnutie pracovného voľna. Inak je zamestnanec povinný
upovedomiť zamestnávateľa o prekážke v práci a o jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu.
Prekážku v práci a jej trvanie je zamestnanec povinný zamestnávateľovi preukázať. Príslušné zariadenie
je povinné potvrdiť mu doklad o existencii prekážky v práci a o jej trvaní.

25. Podľa ust. § 142 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v
práci, za čas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo úraz, počas materskej dovolenky
a rodičovskej dovolenky (§ 166), karantény, ošetrovanie chorého člena rodiny a počas starostlivosti o
dieťa mladšie ako 10 rokov, ktoré nemôže byť z vážnych dôvodov v starostlivosti detského výchovného
zariadenia alebo školy, v ktorých starostlivosti dieťa inak je, alebo ak osoba, ktorá sa inak stará o dieťa
ochorela alebo sa jej nariadila karanténa (karanténne opatrenie),  prípadne sa podrobila vyšetreniu
alebo ošetreniu v zdravotníckom zariadení, ktoré nebolo možné zabezpečiť mimo pracovného času
zamestnanca. Za tento čas nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

26. Vychádzajúc z ust. § 144 ods. 1 zamestnanec je povinný upovedomiť zamestnávateľa o prekážke
v práci a o jej predpokladanom trvaní, požiadať ho o poskytnutie pracovného voľna a prípadne so
zreteľom na ten ktorý druh prekážky hodnoverným spôsobom preukázať dôvod prekážky v práci vopred,
ak mu je dôvod prekážky vopred známy; inak je povinný oznámiť zamestnávateľovi prekážku v práci
a jej predpokladané  trvanie bez zbytočného odkladu. V zmysle ust. § 144, pokiaľ ide o prekážku na
strane zamestnanca, táto zakladá na strane zamestnanca povinnosť oznámiť a preukázať prekážku
v práci a jej predpokladané trvanie a jej nesplnenie je v niektorých prípadoch možné považovať za
porušenie pracovnej disciplíny s tým, že intenzita tohto porušenia závisí predovšetkým od charakteru
pracovnej činnosti možných následkov nesplnenia tejto povinnosti a o celkových okolností, za ktorých
k jej nesplneniu došlo. Skutočnosť, že zamestnanec prekážku v práci vopred, resp. bez zbytočného
odkladu zamestnávateľovi neoznámil, môže zamestnávateľ hodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny,
spravidla ako menej závažné, pričom posúdenie skutočností rozhodujúcich pre konštatovanie porušenia
pracovnej disciplíny treba posudzovať individuálne vo vzťahu k obsahu výkonu práce a možnosti vzniku
následkov jej porušenia a okolnostiam, za ktorých k nemu došlo. Vo vzťahu k povinnosti zamestnanca
preukázať dĺžku trvania prekážky v zmysle citovaného ustanovenia, táto povinnosť sa vzťahuje iba na
tie prekážky, ktorých dĺžku trvania Zákonník práce priamo alebo nepriamo, hoci nie určito, vymedzuje.

27. V danom prípade súd prvej inštancie správne poukázal na všeobecnú charakteristiku a základné
zásady posudzovania pracovnej disciplíny, pričom správne zameral dokazovanie na zisťovanie
skutočností významných z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, pričom dospel k právnemu názoru,
že neboli splnené materiálne predpoklady pre skončenie pracovného pomeru, pretože žalobkyňa
neporušila žiadnu povinnosť vyplývajúcu zo zákonníka práce ani y interných predpisov a skutok
kladený jej za vinu vo výpovedi nebol porušením pracovnej disciplíny. Odvolací súd sa stotožňuje
so závermi súdu prvej inštancie, že povinnosť preukazovať ďalšie pokračovanie práceneschopnosti
(predkladať zamestnávateľovi potvrdenie o pokračovaní dočasnej PN aj pri prechode do ďalšieho



mesiaca, t.j. pri trvaní dočasnej PN dokladovať predlžovanie trvania tejto prekážky v práci aj do
ďalšieho mesiaca) neukladá zamestnancovi Zákonník prác, ani prevádzkový poriadok žalovaného.
V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa si splnila povinnosť uloženú jej zákonom,
t.j. preukázala zamestnávateľovi vznik prekážky v práci, keďže medzi účastníkmi nebolo sporné,
že žalobkyňa odovzdala zamestnávateľovi potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti - II. a
IIa. diel tohto potvrdenia, z čoho vyplýva, že zamestnávateľ bol informovaný o prekážke, ktorá na
strane zamestnankyne vznikla. Nakoľko sa jednalo o práceneschopnosť bez časového obmedzenia z
uvedeného jednoznačne vyplýva, že táto práceneschopnosť trvá až do oznámenia o ukončení dočasnej
práceneschopnosti, pričom ukončenie práceneschopnosti žalobkyňa zamestnávateľovi opäť riadne a
včas oznámila, teda splnila si aj túto svoju povinnosť.

28. Odvolací súd poukazuje na to, že ani z čl. 25 Prevádzkového poriadku (na ktorý odkazuje žalovaný),
takáto povinnosť nevyplýva, pretože  znenie uvedeného článku neobsahuje jasne stanovenú povinnosť
zamestnanca predkladať žalovaným požadované potvrdenie pri pokračovaní PN do ďalšieho mesiaca
a žalovaným realizovaný extenzívny výklad tohto článku (rovnako ako jeho rozširujúci výklad § 144 OZ)
v neprospech zamestnanca nie je prípustný aj v kontexte základných princípov na ktorých je postavený
Zákonník práce a všetky normy pracovného práva a zákonodarcom sledovaný cieľ zvýšenej miery
ochrany slabšieho článku pracovnoprávneho vzťahu, ktorým je zamestnanec. Zamestnávateľ je preto
povinný dbať na to aby povinnosti uložené zamestnancom boli jednoznačné, nezameniteľné a jasne
pomenované v interných predpisoch (NS SR 2 Cdo/278/2007).
Tvrdenia žalovaného vzťahujúce sa na jeho povinnosť na úseku sociálneho poistenia nie sú spôsobilé
privodiť záver o vecnej nesprávnosti vyššie uvedených záverov o tom, že žalobkyňa si svoju povinnosť
dostatočným spôsobom splnila, keď oznámila začiatok trvania práceneschopnosti, ako aj jej koniec, s
tým že v období od začiatku práceneschopnosti až do jej skončenia bolo jasné, že práceneschopnosť
trvá až do oznámenia o skončení.

29. Nedôvodná je námietka žalovaného týkajúca sa konania žalobkyne, ktorá spočiatku preukazovala
fotografiou potvrdenia vystavovaného pre Sociálnu poisťovňu, že jej dočasná práceneschopnosť trvá
na základe žiadosti zamestnávateľa, nakoľko táto skutočnosť nie je pre posúdenie veci právne
relevantná, keďže plnenie (zamestnancom) požiadavky zamestnávateľa, ktorá nie je povinná (nevyplýva
z právnych predpisov alebo interných predpisov), sama osebe do budúcna nezakladá vznik takejto
povinnosti. Pokiaľ zamestnanec dobrovoľne plní požiadavku zamestnávateľa nad rámec povinností
stanovených zákonom a internými predpismi v dôsledku takéhoto dobrovoľného plnenia nevzniká jeho
povinnosť pokračovať v tomto dobrovoľnom plnení aj do budúcna. Preto ak prestane následne plniť
požiadavku zamestnávateľa, ktorú dovtedy plnil nad rámec zákonom stanovených povinností, nemožno
to považovať za porušenie pracovnej disciplíny.

30. Odvolací súd neakceptoval ani námietku žalovaného a jeho vysvetlenie, že sa nejednalo o dve
sankcie za jedno porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko vytýkací list mal byť iba splnením povinnosti
zamestnávateľa podľa § 63 ods. 6 Zákonníka práce (ako hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede)
oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede. Písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny
podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce nemôže byť považované za oboznámenie zamestnanca s
dôvodmi výpovede v zmysle § 63 ods. 6 Zákonníka práce a umožnenie mu vyjadriť sa k tomuto dôvodu.

31. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalovaného nedôvodné a nespôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a odvolací súd preto napadnutý rozsudok ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP,
žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešný, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

33.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).