Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/308/2012 z 15. 10. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 15. októbra 2012, sp. zn. 5Co/308/2012, ECLI:SK:KSBA:2012:1309212916.1 Krajský súd Bratislava | 5Co/308/2012 | ECLI:SK:KSBA:2012:1309212916.1 | 2012-10-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/94c539dd-d7f4-4afb-bd1a-a4cf9814eaf2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1309212916.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/308/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309212916
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1309212916.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu
JUDr. Eleny Ďuranovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci navrhovateľky : Q. M., W. O. Č..X, W.,
zast. JUDr. Miroslavom Pavelkom, bytom Pri starej prachárni č. 13, Bratislava, proti odporkyni : X. M.,
W. M. J. Č.. X, W., zast. JUDr. Margitou Čulenovou , advokátkou, Benediktiho 4, 811 05 Bratislava, o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III č.k. 11 C 117/ 2009-109 zo dňa 8.03. 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol o podanom návrhu na začatie konania tak, že
návrh zamietol a navrhovateľku zaviazal k úhrade trov konania odporkyni vo výške 100%.

Návrhom na začatie konania, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 06.10.2009, sa navrhovateľka
domáhala, aby súd určil, že je vlastníčkou nehnuteľnosti a to bytu č. 12, na 4. poschodí bytového
domu súp. č. 1627, postaveného na pozemkoch parc. č. 11888/1 o výmere 230 m2, parc. č. 11888/2 o
výmere 228 m2, prac. č. 11888/3 o výmere 228 m2, parc. č. 11888/4 o výmere 229 m2, ktorý sa nachádza
v Bratislave na Kraskovej ulici č. 6, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch.

Svoj návrh odôvodnila tým, že dňa 28.05.2004 bola uzatvorená darovacia zmluva, na základe ktorej
navrhovateľka darovala odporkyni, svojej dcére, predmetné nehnuteľnosti. Navrhovateľka mala za to,
že boli naplnené zákonné predpoklady, ktoré zakladajú nárok na vrátenie daru, o ktorý požiadala
odporkyňu dňa 16.12.2008 a preto žiadala v návrhu na začatie konania o určenie vlastníctva k darovanej
nehnuteľnosti.

Navrhovateľka uviedla, že potom, čo odporkyňa nadobudla dar, sa informovala o možnosti vynútenia
záväzkov z tejto zmluvy vo vzťahu k jej synovi U. M., pričom sa dozvedela, že povinnosti sú
prakticky nevymožiteľné. Predtým sa domnievala, že zmluvou zabezpečila rovnosť súrodencov vo
vzťahu k jej majetku. Keď požiadala odporkyňu, aby previedla spoluvlastnícky podiel vo výške 1 na
jej syna, odporkyňa to odmietla. Po tejto prosbe došlo k zásadnej zmene správania sa odporkyne
voči navrhovateľke. Odporkyňa sa prestala o svoju matku - navrhovateľku zaujímať, aj akokoľvek
ju kontaktovať. V novembri 2007 ju navrhovateľka prosila doslova na kolenách, odporkyňa ju však



odignorovala. Neskôr, keď mala mozgovú príhodu, bola 14 dní hospitalizovaná, odporkyňa ju v
nemocnici raz navštívila, zlý zdravotný stav jej bol teda dobre známy. Navrhovateľkin syn sa o ňu riadne
stará, na rozdiel od odporkyne, ktorá jej od žiadosti o prevod polovice nehnuteľnosti ani raz nezavolala
a vôbec sa jej nesnažila pomôcť a prestala komunikovať aj s navrhovateľkiným synom Jindřichom.
Navrhovateľka sa domnievala, že správanie odporkyne, ako obdarovanej, dosiahlo takú závažnosť,
že je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a preto sa domáha vrátenia daru. Za konanie v rozpore s
dobrými mravmi navrhovateľka považuje konanie odporkyne, ktoré nasledovalo po prosbe na prevod
nehnuteľnosti. Za rozpor s dobrými mravmi nepovažuje samotné odmietnutie tejto žiadosti, ale to, že
odporkyňa sa odmietla o vzniknutej situácii baviť, nechala matku trápiť sa, pričom dobre vedela, že
ju táto situácia veľmi trápi. Odporkyňa neposkytla navrhovateľke žiadnu pomoc po mozgovej príhode,
ani sa o jej zdravotný stav nezaujímala. Napriek tomu, že si jej stav vyžaduje starostlivosť a opateru,
odporkyňa jej ju neposkytuje. Navrhovateľku situácia trápi, pretože má svoje deti rovnako rada a vždy
chcela, aby majetok bol medzi ne bol rozdelený rovným dielom, predmetná nehnuteľnosť je prakticky
jej jediným hodnotným majetkom.

Odporkyňa sa k návrhu na začatie konania písomne vyjadrila a žiadala návrh zamietnuť. Ďalej uviedla, že
v roku 2003 boli s navrhovateľkou na liečebnom pobyte v Trenčianskych Tepliciach, kde jej navrhovateľka
povedala, že jej syn Jindřich, má záujem o rodičovský byt. Odporkyňa vtedy vyjadrila obavu, že syn sa
do bytu nasťahuje a ona o svoj podiel príde. Obe vtedy dospeli k rozhodnutiu, že navrhovateľka formou
darovacej zmluvy prevedie byt na odporkyňu, s tým, že časť podielu po jej smrti, vyplatí Jindřichovi
Hoffmannovi. V júli 2007, pred odchodom do kúpeľov, navrhovateľka oznámila, že jej syn sa začal
informovať o stave bytu, v ktorom býva. Odporkyňa v dobrej viere navrhovateľke poradila, aby sa
nebála povedať synovi pravdu, pretože jeho práva na podiel z bytu sú garantované v darovacej zmluve.
Odporkyňa odmietla tvrdenie navrhovateľky, že by sa po týchto udalostiach prestala k navrhovateľke
slušne správať, alebo ju nejakým spôsobom znevažovať. Nie je tiež pravdivé tvrdenie, že sa prestala
zaujímať o jej zdravotný stav, prestala s ňou úplne komunikovať. V čase keď bola navrhovateľka
hospitalizovaná v októbri 2007 bola ju navštíviť. Tesne pred prepustením z nemocnice odporkyňa
ostala práceneschopná, čo trvalo asi jeden mesiac a navrhovateľka bez toho, aby si overila prečo ju
nenavštívila, začala svojmu okoliu rozprávať, že sa o ňu odporkyňa nestará. Nie je pravdivý argument
navrhovateľky, že ju na kolenách prosila, aby sa situácia v rodine vyriešila. Tvrdenie navrhovateľky,
že nemôže opustiť svoj byt vzhľadom na svoj zlý zdravotný stav a potrebuje celodennú starostlivosť,
je zavádzajúce. Navrhovateľka odmietla možnosť opatrovateľskej služby s odôvodnením, že chce
byt predať a ísť do penziónu. V júli a auguste 2008 bola navrhovateľka opakovane hospitalizovaná,
odporkyňa ju chodila navštevovať, až pokým ju neprepustili z nemocnice. V priebehu septembra
2008 začala odporkyňa pociťovať odmietanie zo strany navrhovateľky, či už v komunikácii, alebo
osobnej pomoci, pričom stále zdôrazňovala potrebu celodennej starostlivosti. Pomoc však odmietala
s odôvodnením, že uvidíme, ako to všetko dopadne. Dňa 02.10.2009 odporkyňa navrhla, aby sa
navrhovateľka presťahovala k nej, čo však odmietla a odmietla aj návrh, že sa odporkyňa na určitý
čas nasťahuje k navrhovateľke. Odporkyňa ponúkla vybavenie opatrovateľskej služby, ktorú by v plnej
miere hradila, aj to však bolo zo strany navrhovateľky odmietnuté. Dňa 15.12.2008 je bola doručená
výzva na vrátenie daru, v ktorej boli uvedené zavádzajúce skutočnosti, pre ktoré sa odporkyňa psychicky
zrútila, musela navštíviť psychiatra, u ktorého sa lieči doteraz. Lekárka jej odporučila, aby s odporkyňou
začala komunikovať až vtedy, keď bude vnútorne so situáciou vyrovnaná, preto odporkyňa komunikuje s
navrhovateľkou len telefonicky a sporadicky. Odporkyňa nepopiera zhoršenie vzťahov s navrhovateľkou,
avšak v žiadnom prípade sa nejedná o stav, ktorý by dosahoval také rozmery a takú intenzitu, že by
sa správanie odporkyne dalo považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Nie je si vedomá toho,
že by svojim správaním porušila akékoľvek zaužívané pravidlá morálky. Vždy sa snažila navrhovateľke
pomôcť, to však bolo odmietané. Nie je preto možné hovoriť o neposkytnutí potrebnej pomoci. Práve
navrhovateľka sa začala voči odporkyni správať odmietavo a urazene. Neuposlúchnutie príkazu vrátiť
dar, však nie je možné považovať za porušenie zaužívaných pravidiel morálky a už vôbec nie za
hrubé porušenie dobrých mravov. Ak aj došlo zo strany odporkyne k nevhodnému správaniu sa voči
navrhovateľke, bolo to v súvislosti so správaním sa samotnej navrhovateľky, teda ako reakcia na jej
negatívne správanie. V neposlednom rade odporkyňa namietala premlčanie, nakoľko darovacia zmluva
bola uzavretá dňa 28.05.2004 a vrátenie daru bolo uplatnené na súde až dňa 06.10.2009. Podľa názoru
odporkyne však nevznikli zákonné podmienky na to, aby sa mohla navrhovateľka domáhať vrátenia
poskytnutého daru.



Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa rozhodol, že návrh na určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti je potrebné zamietnuť. Súd prvého stupňa zamietnutie návrhu odôvodnil tým, že
správanie sa odporkyne voči navrhovateľke nemožno kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy.
Práve správanie sa obdarovaného hrubo porušujúce dobré mravy je zákonným predpokladom v zmysle
§ 630 Občianskeho zákonníka , ktoré by mohlo odôvodňovať vrátenie daru darcovi.

V konaní nebolo preukázané, že by sa odporkyňa k navrhovateľke správala takým spôsobom, ktoré
by sa mohlo hodnotiť ako porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo o porušovanie dobrých
mravov sústavné. Takéto správanie, ktoré by odôvodňovalo vrátenie daru, súd prvého stupňa vidí najmä
vo fyzickom násilí, hrubých urážkach, neposkytnutie potrebnej pomoci. V konaní nebolo preukázané, že
by nevhodné správanie sa odporkyne k navrhovateľke dosahovalo intenzitu predpokladanú zákonom
na vrátenie daru.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku konštatoval, že právne vzťahy založené prevodom
vlastníctva darovacou zmluvou zakladajú právny stav, ktorý má právnu istotu, požíva právnu ochranu s
tým, že záväznosť z toho vyplývajúcu zmluvné strany na seba zobrali samy a dobrovoľne. K narušeniu
tohto stavu už nemôže dôjsť iba zo svojvôle darcu, iba preto, že navrhovateľka si to rozmyslela a zmenila
svoj názor, prípadne si uvedomila, že týmto spôsobom obišla svojho syna a chcela by to napraviť.
Takúto zmenu názoru navrhovateľky môže reflektovať napríklad zmena závetu, ale nie darovacej zmluvy.
Právo vrátiť dar nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej závažnom
porušení dobrých mravov obdarovaným ( R 31/1999). Keďže v tomto konaní neboli preukázané zákonné
predpoklady na vrátenie daru, v konaní nebolo preukázané, že odporkyňa sa k navrhovateľke správa
tak, že svojim správaním hrubo porušuje dobré mravy, súd prvého stupňa dospel k názoru, že návrh
navrhovateľky nie je dôvodný a bolo potrebné ho zamietnuť.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnej odporkyni priznal
právo na náhradu trov konania v 100% - nej výške s uvedením, že o presnej výške náhrady trov konania
sa rozhodne samostatným uznesením v zmysle § 151 ods. 7 O.s.p. po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia.

Voči uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
navrhovateľka v ktorom uviedla, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec a vychádzal z
nesprávne vyhodnotených dôkazov. Podľa názoru navrhovateľky sa súd prvého stupňa nevyrovnal zo
skutočnosťami, ktoré boli predmetom písomných vyjadrení ako aj ústnych prednesov navrhovateľky
a ktorými navrhovateľka preukazovala odôvodnenosť podanej žaloby. Za absolútne neodôvodnený
považuje navrhovateľka konštatovanie súdu, že správanie odporkyne k navrhovateľke nemalo charakter
hrubého porušenia dobrých mravov. Navrhovateľka zdôraznila, že tak závažný akt ako darovanie bytu
bolo zo strany navrhovateľky robené s určitou mierou očakávania intenzity starostlivosti o svoju osobu
zo strany odporkyne, čo však nebolo naplnené.

Navrhovateľka nepovažovala vyjadrenia odporkyne a ňou navrhovaných svedkov - rodinných
príslušníkov, ktorí sú na spore majetkovo zainteresovaní za objektívne preukázané a relevantne
podložené.

Taktiež rozhodnutie o trovách konania, ktorých náhradu súd prvého stupňa určil vyjadrením ,, vo výške
100%,, považuje za nepreskúmateľné, neurčité a nevykonateľné.

Navrhovateľka na základe dôvodov uvedených v odvolaní navrhla odvolaciemu súdu aby napadnutý
rozsudok zmenil tak, že určí, že predmetná nehnuteľnosť je vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky ,
prípadne , aby rozsudok zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.



Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadrila svojim podaním zo dňa 24.04. 2012 v ktorom uviedla,
že napadnutý rozsudok považuje za správny , pridržala sa svojich ústnych vyjadrení z jednotlivých
pojednávaní a písomných podaní vo veci. Konštatovanie súdu prvého stupňa, že nezistil také konanie
odporkyne , ktoré by odôvodňovalo vrátenie daru považuje taktiež za správne. Konanie navrhovateľky
považuje za účelové a pod vplyvom jej syna Jindřicha Hoffmana a odvolaciemu súdu navrhla odvolanie
navrhovateľky zamietnuť a prvostupňový rozsudok potvrdiť. Zároveň navrhla, aby súd navrhovateľku
zaviazal na znášanie odvolacích trov vrátane právneho zastúpenia.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie
navrhovateľky podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolaniu navrhovateľky nie je možné vyhovieť. Súd prvého
stupňa na základe vykonaného dokazovania správne dospel k záveru, že napriek skutočnosti, že
vzťah medzi navrhovateľkou a odporkyňou zjavne nie je ideálny, respektíve primeraný vzhľadom
na skutočnosť, že ide o matku a dcéru, v danom prípade nemožno hovoriť o naplnení zákonných
predpokladov a dôvodov na odstúpenie od darovacej zmluvy, ktorú medzi sebou uzavreli. Podľa názoru
odvolacieho súdu, súd prvého stupňa dostatočným spôsobom jednotlivé dôvody rozhodnutia odôvodnil.
Odvolací súd sa z týmito dôvodmi, tak ako boli zdôvodnené v odôvodnení napadnutého rozsudku v plnej
miere stotožňuje.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. §
219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15.októbra 2008 (§ 372 p ods.1 O.s.p. zavedeného zákonom
č.384/2008 Z. z.).

K námietka navrhovateľky, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania určené
vyjadrením ,, vo výške 100%,, , považuje za nepreskúmateľné, neurčité a nevykonateľné, odvolací
súd uvádza, že takýto postup súdu prvého stupňa bol plne v súlade s § 151 ods. 7 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 písm. a/ O.s.p. ale odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže si tieto nevyčíslila.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.