{"guid": "0faf4f33-3441-4c23-9270-2499dfbee3f8:a92fac4d-12a7-4e45-b395-afb51306e281", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3112225331.1", "spisova_znacka": "4Co/601/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/601/2015 z 30. 9. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 30. septembra 2015, sp. zn. 4Co/601/2015, ECLI:SK:KSTN:2015:3112225331.1", "identifikacne_cislo": "3112225331", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2015-09-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a92fac4d-12a7-4e45-b395-afb51306e281", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3112225331.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3112225331.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2015:3112225331.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/601/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225331
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225331.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci žalobcu Z., s.r.o., so sídlom I., Z. XX, U.:
XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou L. Z., s.r.o. so sídlom I., M. 4, proti žalovanému
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 29. januára 2015, č.k. 22C/223/2012-138takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobcu, ktorou sa žalobca  domáhal proti
žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 1580,56 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 1317,13 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Žalovanému
nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2,   §  9 ods. 1, 4, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca uviedol, že
písomným podaním navrhol zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 308100165 uzavretej s dlžníkom
A. D.. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie
spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu, t. j. Okresnému súdu
Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dôvodil, že exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 01.07.2011, keď zamietol žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa 09.03.2011. K rozhodnutiu o
poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie predstavovalo viac ako 114 dní).
Súd prvého stupňa (zo spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 49Er/783/2011) zistil, že súdny exekútor
dňa 21.03.2011 podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia vo veci, vedenej na jeho
exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 4683/11 v prospech oprávneného (žalobcu) proti povinnému A.
D.. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 16.05.2011, č.k. 49Er/783/2011-10, žiadosť exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Exekučný súd v tomto rozhodnutí uviedol, že
predložený exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože priznáva plnenie zákonom
nedovolené a odporuje dobrým mravom. Exekučný súd následne exekučné konanie zastavil. Súd prvého
stupňa v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zisťoval existenciu nesprávneho úradného postupu, t.j. v
prejednávanom prípade úradného postupu, ktorým bola porušená povinnosť orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. existenciu zbytočných prieťahov



v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia. Súd prvého stupňa uviedol, že podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Exekučný poriadok pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia lehotu
súdu neurčuje. Súd prvého stupňa skonštatoval, že pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia lehotu súdu Exekučný poriadok neurčuje.  Táto lehota dokonca s účinnosťou od 01.06.2010
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, t.j. notárske
zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila
a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V tomto prípade sa
jednalo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia, preto lehota 15 dní sa na tento prípad nevzťahovala. Navyše súd prvého stupňa
považoval za potrebné uviesť, že lehota 15 dní ako vyplýva z prejavu vôle zákonodarcu ozrejmeného
použitím výkladových metód (doslovného, gramatického a systematického) sa vzťahovala iba na prípad,
kedy súd má v tejto lehote \"poveriť\" súdneho exekútora vykonaním exekúcie, pričom v prípade, ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V tejto časti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
zákonodarca lehotu 15 dní neuviedol.  Preto už iba samotné tvrdenie žalobcu o tom, že exekučný súd
nesprávne úradne postupoval, pretože nerozhodol v zákonnej lehote, nie je pravdivé. Vzhľadom k tomu,
že skutočnosť, od ktorej žalobca  odvodzuje svoj návrh nie je daná, nie je daný ani predpoklad pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, t.j. existencia nesprávneho
úradného postupu. K dôvodom návrhu, ktoré mali spočívať v nesprávnosti postupu exekučného súdu
tým, že preskúmaval v exekučnom konaní exekučný titul, súd prvého stupňa uviedol, že tieto dôvody nie
sú podstatné pre rozhodnutie súdu o tomto návrhu. Na základe návrhu žalobcu súd nemôže posudzovať
správnosť postupu súdu v exekučnom konaní, pretože nie je príslušným na rozhodovanie o správnosti
postupu súdu v konkrétnom exekučnom konaní. Príslušným na toto rozhodnutie je napríklad aj odvolací
súd. Správnosť tohto postupu, resp. správnosť rozhodnutia je preskúmavaná v odvolacom, resp. v
dovolacom konaní. Súd prvého stupňa takisto považoval za potrebné uviesť, že správnosť postupu
exekučného súdu bola podrobená prieskumu odvolacieho súdu v odvolacom konaní. V tejto veci,
považoval za potrebné tiež uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3.
marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, z 26. septembra 2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010 a uznesenia z 29. marca
2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. K tvrdeniu žalobcu, že exekučné konanie začalo dňa
09.03.2011, pričom súd o nej rozhodol až dňa 01.07.2011, súd prvého stupňa uviedol, že toto tvrdenie
nebolo v konaní dokázané. Toto tvrdenie žalobcu je teda čiastočne nepravdivé. Na základe dokazovania
bolo preukázané, že exekučné konanie sa začalo spísaním návrhu dňa 09.03.2011, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 25.03.2011 a exekučný súd o
tejto žiadosti rozhodol dňa 16.05.2011, pričom dňa 06.06.2011 bolo toto rozhodnutie expedované na
poštovú prepravu účastníkom konania. Skutočnosť kedy začalo exekučné konanie nie je pre rozhodnutie
o návrhu rozhodná, resp. nie je dôvodom rozhodným pre začatie plynutie lehoty na rozhodnutie o
žiadosti o udelenie poverenia. Rozhodnou skutočnosťou je deň doručenia žiadosti o udelenie poverenia.
K žalobcom vyčíslenej výške materiálnej škody v sume 1317,13eur súd prvého stupňa uviedol, že výšku
tejto škody žalobca riadne neodôvodnil. Súdu z návrhu a jeho odôvodnenia nie je zrejmé, ako presne
dospel k tejto výške škody. V tejto časti teda navrhovateľ neuniesol ani bremeno tvrdenia, teda nesplnil si
povinnosť riadne uviesť skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre rozhodnutie súdu o jeho žalobe. Súd prvého
stupňa k dôvodom návrhu ďalej uviedol, že všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o porušení práva
na súdnu ochranu a o poskytnutí primeraného finančného zadosťučinenia, tak ako to v návrhu navrhuje
žalobca, pretože rozhodovanie o týchto skutočnostiach patrí do právomoci iných súdov. Okresný súd
Trenčín môže rozhodovať iba o tom, či žalobcovi vznikla v dôsledku napríklad nesprávneho úradného
postupu škoda, o splnení povinnosti škodcu na jej náhradu a o priznaní nemajetkovej ujmy. Ak teda
žaloca žiada, aby súd deklaroval porušenie jeho práva na súdnu ochranu a porušenie princípov právneho
štátu a v dôsledku existencie príčinnej súvislosti medzi týmito porušeniami a vznikom škody, uložil



žalovanému  povinnosť nahradiť túto škodu, je žaloba žalobcu aj z tohto dôvodu nedôvodná. Žalobca mal
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením
§ 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu.
Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale len Ústavný súd Slovenskej republiky
na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní.
Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom
čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup svojho alebo iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v
súdnictve. Nad rámec potreby tohto rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobcom uvádzané
dôvody, od ktorých odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a to že postupom exekučného
súdu došlo k vnútorným zásahom do spoločnosti, k ovplyvňovaniu jeho podnikateľského plánovania
a rozhodovania, k strate legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie vecí a k zamedzeniu vymoženiu pohľadávky
cestou exekúcie, sa mu javia ako zjavne účelové. Podľa názoru súdu prvého stupňa priama príčinná
súvislosť medzi rozhodnutím exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia, teda medzi zrealizovanou právomocou exekučného súdu a uvedenými skutočnosťami nie
je daná. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (napr. nezákonné rozhodnutie,
nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede,  a teda ak protiprávne konanie škodcu
bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný
(priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii;
príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže
byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda
doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia konania) škodcu, škodlivý následok by nenastal.
Ak príčinou škody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva. V danej veci nie sú uvádzané
všeobecné predpoklady príčinnej súvislosti splnené. Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa zamietol
žalobu žalobcu z vyššie uvedených dôvodov, nevykonal v záujme hospodárnosti konania dokazovanie
ohľadne skutočnosti, či si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorého sa domáha v tomto konaní,
žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl. zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prípade, že by tomu tak nebolo, súd prvého stupňa by žalobu
zamietol z tohto dôvodu. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol pri vyhlásení rozsudku podľa §
142 ods. 1 O.s.p. tak, že uložil žalobcovi povinnosť  nahradiť žalovanému náhradu trov konania, pretože
žalovaný bol v konaní plne úspešný a právo na náhradu trov konania si uplatnil vo svojom vyjadrení
zo dňa 30.08.2013. Rozsudok súdu bol verejne vyhlásený na pojednávaní konanom dňa 17.02.2015. V
lehote troch dní odo dňa vyhlásenia rozsudku si žalovaný trovy konania nevyčíslil. Vzhľadom k tomu,
že z obsahu spisu mu žiadne trovy konania nevyplývali, súd prvého stupňa mu náhradu trov konania
nepriznal, neviazaný v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v
rozsudku,   ktorým sa konanie končí.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca  z dôvodov,   že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust.   § 205    ods. 2 písm.
a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v
neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že
žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených



veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu.   Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase
jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí žaloby na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že
žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy
žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k
týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich.
Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Žalobca tiež namietal, že
súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým
posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o žalobe nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto
chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,



že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces,  nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 01.07.2011, pričom konanie začalo dňa 09.03.2011, a to
zamietnutím žiadosti o udelenia poverenia, a preto k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, teda omeškanie predstavuje viac ako 114 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, žalobca ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 25.03.2011, na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., sp. zn. SR 14274/10 zo dňa 27.01.2011. Okresný súd
Trenčín uznesením zo dňa 16.05.2011, sp. zn. 49Er/783/2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o
zložitú vec.

Taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za



prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na
súdnu ochranu - právu,         aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým,  že neobstojí
námietka zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako
vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke žalobcu ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 18.10.2012 pod       sp. zn. 17NcC/191/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín    Mgr. A. J. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Následne bola
vec pridelená na základe Pokynu č. 21/13-II. Spr 214/2013 sudcovi tamojšieho súdu              JUDr. C. D.. Čo
sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,  že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia  žalobcu a svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú ujmu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a
spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
žalobcu a žalovaného  a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa  § 101   ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti  žalobcu o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol návrh
žalobcu na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov túto žalobu žalobcu
zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany žalobcu neobstoja z dôvodu,  že súd prvého stupňa na
prejednanie veci nariadil pojednávanie,  čím účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie
možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné.
Predmetného pojednávania sa však žalobca napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil,
rovnako ani žalovaný, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola súdom prvého
stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní.
Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému žalovanému v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   p r í p u s t n é.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22C/223/2012", "guid": "328ac3b6-2e85-4b99-bd5c-6f70f4b54eb5:01e965d7-7136-439c-9a59-c518c83822f8", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2606363c-8c99-4caf-8bcd-26a6717dff9a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 60/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 60/2011 z 3. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-03", "citacie_n": 3793, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2606363c-8c99-4caf-8bcd-26a6717dff9a"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}], "citovane_v": []}