Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/172/2013 z 16. 12. 2013 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 16. decembra 2013, sp. zn. 19CoE/172/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3706208231.2 Krajský súd Trenčín | 19CoE/172/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3706208231.2 | 2013-12-16 | Rozhodnutie Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/84c09a32-e099-4833-a65b-ded8875e0ec9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3706208231.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/172/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3706208231
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3706208231.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: W., s.r.o., so sídlom W. XX, A., IČO: XX XXX
XXX, zastúpeného: H. W. s.r.o., so sídlom X. 4, A., IČO: XX XXX XXX, proti povinnej: F. R., bytom V.
XXX/XX, W. A., o vymoženie 572,93 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 6Er/241/2006 - 38 zo dňa 16. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská
a.s., so sídlom Bratislava spis. zn. SR 2936/06 zo dňa 28.7.2006. Súd citoval § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 54a, § 33 ods. 2, § 45 ods. 1, 2 z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Z
predloženej zmluvy o úvere č. 3201289 zo dňa 20.12.2005 súd zistil, že oprávnený ako veriteľ
poskytol povinnej - nepodnikateľovi úver podľa § 497 Obchodného zákonníka. Súčasťou zmluvy sú aj
všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej „VPPÚ“) vyhotovené oprávneným. V bode 17 VPPÚ
je zakotvená rozhodcovská doložka, s tým, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené
pred rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom SR. I keď už bolo vo veci vydané poverenie
na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie s
poukazom na skutočnosť, že súd je povinný v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
skúmať zákonnosť exekučného titulu, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011, č.k.
ÚS 456/2011-19). Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré
by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom.
Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Súd na vec aplikoval ustanovenia právnych predpisov účinných k dátumu uzavretia úverovej
zmluvy a uviedol znenie § 52 ods. 1 - 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, §
2 ods. 1 písm. a/, b/, § 23a ods. 1, 2 z.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 1 ods. 1 - 3, §
3 ods. 1, 2 z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv
je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu
zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý povinnému zo strany oprávneného túto charakteristiku spĺňa.
Oprávnený poskytol povinnému úver v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, pričom povinný
vystupoval ako fyzická osoba, nepodnikateľ - spotrebiteľ, ktorému bol poskytnutý úver na iný účel
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania Ustanovenia zmluvy a podmienky poskytnutia
úveru, povinný nemohol ovplyvniť, nakoľko boli pripravené už vopred, pre veľký počet spotrebiteľov.
Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka táto klauzula
nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť
sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a



je preto zo zákona neplatná. Súd mal za to, že v zmluve o úvere je v čl. 17 VÚPP obsiahnutá neprijateľná
podmienka. Uviedol, že neprijateľnou podmienkou je zmluvná podmienka len vtedy, ak vyvoláva hrubý
nepomer v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného vzťahu. Na neprijateľnú podmienku
súd prihliada z úradnej povinnosti a musí ju vyhlásiť za neplatnú. Cieľom rozhodcovskej zmluvy/ doložky
je dosiahnuť prejednanie veci pred rozhodcom alebo rozhodcovským súdom. Ak však bola nanútená
jednou zmluvnou stranou, je daný predpoklad, že slabšia strana vzťahu (spotrebiteľ) sa nedokáže
v prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. V danej veci rozhodcovská doložka tak, ako je
obsiahnutá v čl. 17 VÚPP, znemožňuje spotrebiteľovi vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak,
ako v rozhodcovskom konaní. Túto doložku si spotrebiteľ/ povinný nedojednal individuálne a pri jej
akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu,
mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam alebo celú zmluvu odmietnuť. V čl. 17
VPPÚ je síce upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, avšak možnosť výberu spôsobu
riešenia sporu povinnou je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného
sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť
ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným,
stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Najvyšší súd Českej republiky v
odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom
konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú
možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade
s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a
osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým
subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ,
čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich
obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98,
Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod
25). Súd prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex
offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a
spotrebiteľom. Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu
nekalých zmluvných dojednaní, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí
v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Obč. zák. v znení platnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s
účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. výslovne uvedená aj
neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber
medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom
sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v
rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Súdny
dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dospel k záveru, že podmienka
obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do
nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode
sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka
obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky na to, aby
bola kvalifikovaná ako nekalá podľa § 53, 54 Obč. zák. ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
5.4.1993. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Zároveň súd poukázal na §
4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z.z., pričom rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy
alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve a musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Mal za
to, že písomná forma predmetnej rozhodcovskej doložky nie je splnená. Základná podmienka pre
konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je písomná
forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými



stranami. Na základe úverových podmienok bolo potrebné ustáliť, či možno považovať uvedené
úverové podmienky za rozhodcovskú doložku k zmluve. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere, ktorej
súčasťou boli úverové podmienky nie zrejmé, že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že
by došlo k podpisu uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma sporovými
stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Uvedená zmluva a úverové podmienky boli len technicky
spojené avšak zo samotného technického spojenia zmluvy a úverových podmienok nemožno vyvodiť,
že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia
s úverovými podmienkami, resp. s tam uvedenou rozhodcovskou doložkou. Súd mal preto za to, že
rozhodcovská doložka aj z tohto dôvodu nebola platne uzavretá. Keďže súd dospel k záveru, že
právomoc rozhodcovského súdu v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone,
rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, prieči sa dobrým mravom a
výkon práv a povinností z nej je taktiež v rozpore s dobrými mravmi a princípmi ochrany spotrebiteľa,
akékoľvek plnenie, priznané rozhodcovským súdom je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal,
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Oprávnený podal
odvolanie aj podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1
písm. f), teda pre odňatie možnosti konať pred súdom. Tvrdil, že exekučný súd neumožnil účastníkom
exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie a exekučné konanie
je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený citoval časť rozsudku Súdneho
dvora sp. zn. C-472/11 zo dňa 21. 02. 2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai,
v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť
upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť
sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej
bol oprávnený toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci
výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí
spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa
§ 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na rozsudky
Spolkového súdneho dvora z 13. 01. 2005, III ZR 265/03, z 19. 05. 2011, III ZR 16/11 a na uznesenia
Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11. 10. 2012 a sp. zn. II. ÚS 3057/10
z 05. 10. 2011. Citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011
zo dňa 30. 11. 2012. Oprávnený zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu,
totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v
žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v
súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom
nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd
taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade
pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd
naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval



a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo konanie
bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované
v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade
zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že
exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc
o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako
aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces
a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako
podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere.
Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť
prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne
postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach
exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený tiež uviedol, že
súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť.
Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka
je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo
na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov
poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy
o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na
charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery
na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti
tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp.
zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si
však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mala za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú
sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru
a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných
zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa
predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz
právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po
vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od
vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania
uviedol, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní



EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v
inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v
ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce
prejudiciálne otázky: 1/ či sa má ustanovenie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné ustanovenie písm.
q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17
a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora
EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten
C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny
prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa
týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu okresného súdu, Krajský súd v Trenčíne preskúmal
vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správne potvrdiť.

Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne aplikoval
príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o



rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie
aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c),
t.j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002
Z.z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon
rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne
exekúcia nachádza.

Oprávnený namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne
konanie. Podstatou princípu kontradiktórnosti je právo účastníkov konania reagovať na argumenty a
námietky protistrany a zachovať si tak vyváženú právnu možnosť zákonom prezumovaným spôsobom
ovplyvniť rozhodnutie súdu. K naplneniu tohto princípu je potrebné, aby účastník mal k dispozícii
stanovisko protistrany, a zároveň aby mal možnosť a priestor podať k takémuto stanovisku svoje
vyjadrenie, ktoré dostane k dispozícii protistrana. Odvolací súd dodáva, že oprávnený mal možnosť
namietať rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie v riadnom opravnom prostriedku, a to v odvolaní proti
uzneseniu súdu prvého stupňa. Túto možnosť oprávnený aj v plnom rozsahu využil, keď uviedol, z akých
dôvodov nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a toto odvolanie bolo doručené aj
povinnému. Z uvedeného vyplýva, že v tomto konaní k porušeniu princípu kontradiktórnosti nedošlo.

Neboli dôvodné tiež námietky oprávneného v tom smere, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom
skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je
oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý
z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané zákonné dôvody.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd má
zaoberať existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c) citovaného zákona, t. j. či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. 09. 2012).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva uzatvorená medzi účastníkmi
zo dňa 20.12.2005 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa platného a účinného v čase jej uzavretia, ako aj zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie
záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo
aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2
Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a
preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa
v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah
účastníkov subsidiárne aplikovať aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom
zákonníku.



Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z.z., súd prvého stupňa preto správne aplikoval aj ustanovenia Občianskeho zákonníka s
prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa správne zisťoval, či úverová
zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má
nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných
strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou
absolútnej.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale
existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom.
Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je pritom podľa súdnej praxe
plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom
nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinná nemohla ovplyvniť. Neobstojí ani námietka
zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy
buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. V danom prípade veriteľ mohol na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu,
resp. rozhodcovi, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto
rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči
takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má
podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je
potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v
nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C- 40/08, C-473/00, C-243/08,
C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. februára 2011).

Odvolací súd nezistil v postupe prvostupňového súdu rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na
súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na spravodlivý
súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného.

Odvolací súd uzatvára, že v danom prípade je potrebné posúdiť rozhodcovský rozsudok ako nulitný,
vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej



rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku, na základe čoho bolo potrebné exekúciu zastaviť.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .