{"guid": "0f9b0062-d5da-4c9b-a80a-92aaf5f1b816:80bf13d8-6560-47a2-ade5-4e7bc688e287", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3815201352.1", "spisova_znacka": "4Co/333/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/333/2016 z 14. 6. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 14. júna 2017, sp. zn. 4Co/333/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:3815201352.1", "identifikacne_cislo": "3815201352", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Klaudia Šišková", "sudca_id": 325, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-klaudia-siskova-325", "datum_vydania": "2017-06-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/80bf13d8-6560-47a2-ade5-4e7bc688e287", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3815201352.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3815201352.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:3815201352.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/333/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815201352
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Martináková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815201352.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň
JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu O., zastúpeného M., proti žalovanému Z.,
o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 28. apríla 2016,
č.k. 11C/35/2015-159, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie    p o t v r d z u j e .

Žalovaný    n e m á    proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal proti
žalovanému zaplatenia sumy 7.065,60 Eur z titulu náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody z dôvodu nesprávneho
úradného postupu zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny A. spočívajúceho v tom, že počas jeho
vedenia v evidencii uchádzačov o zamestnanie v období od 31.10.2011 do 04.09.2012 mu neponúkol
vhodné zamestnanie alebo iné aktívne opatrenie na trhu práce, v dôsledku čoho mu vznikla škoda vo
výške mzdy, ktorú by mohol dosahovať za uvedené obdobie vo výške 7.065,60 Eur. Z vykonaného
dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca v žiadosti o zaradenie do evidencie  uchádzačov o
zamestnanie dňa  31.10.2011, ktorú vyplnil sám a podpísal, uviedol, že mal záujem pracovať v profesii
učiteľ, v ktorej má prax XX rokov a druhú alternatívu v žiadosti neuviedol.  Žalobca ukončil A. so
študijným odborom Z. a ukončil vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa s titulom „O.“.  V období od
31.10.2011 do 04.09.2012  a od 01.07.2013 do  30.11.2013  bol evidovaný v evidencii uchádzačov o
zamestnanie a nebolo mu ponúknuté vhodné zamestnanie z dôvodu, že sa v ponuke voľných pracovných
miest Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny A. v tomto období  nenachádzala  pracovná  ponuka
vhodná  pre neho v zmysle § 15 ods.1 zákona o službách zamestnanosti, ktorá by zohľadňovala jeho
zdravotný stav, prihliadala  na niektoré z jeho kvalifikácii, odbornej zručnosti alebo iný druh doteraz
vykonávajúcej práce. Počas prvej evidencie za účinnosti ustanovenie § 34 ods.7 cit. zákona, úrad
pravidelne mesačne určoval uchádzačovi o zamestnanie v zmysle tohto  zákona kontakty za účelom
splnenia si  svojich povinností, o čom svedčí  i prehľad kontaktov vedených na úrade práce, ktoré
žalobca i podpísal. Tieto kontakty však boli bezvýsledné z dôvodu, že              v nahlásených voľných
pracovných miestach sa nenachádzala ponuka, ktorá by spĺňala podmienky vhodného zamestnania
pre žalobcu. Podstatné  pre posúdenie povinnosti žalovaného je, že zamestnávatelia nemajú povinnosť
nahlasovať voľné pracovné miesta a úrad práce disponuje len takými pracovnými miestami, ktoré sú
nahlásené zamestnávateľmi dobrovoľne. Zoznam týchto voľných pracovných miest  sa zverejňuje na
úradnej tabuli  a             v periodikách.  Žalovaný pri  kontakte dňa 14.11.2011 informoval žalobcu
i o aktívnych opatreniach na trhu práce a o voľných pracovných miestach, čo žalobca potvrdil svojím
podpisom v kolonke Zápis o výsledku  konania  na evidenčnom lístku. Kontakty boli určované úradom



pravidelne raz mesačne až do  júla 2012, kedy zadal ponuku pre žalobcu na vypracovanie individuálneho
akčného plánu  na podporu jeho pracovného uplatnenia.  Tento plán sa začal realizovať 18.07.2012, čo
vyplynulo z tohto plánu a dňa 24.08.2012  kontakt a ukončenie individuálneho akčného plánu k dátumu
04.09.2012 výstupom z realizácie, individuálny akčný plán, kedy sa žalobca zamestnal na základe
pracovnej zmluvy                   z 05.09.2012. Žalobca v priebehu tohto individuálneho akčného plánu
potvrdil svojím podpisom sledovanie VCM v médiách, ktorých zverejnenie zabezpečuje i úrad. Úrad si
evidenčnou činnosťou a realizáciou odborných poradenských služieb  plnil mu povinnosti  vyplývajúce
z  § 34 ods.7  zákona o službách zamestnanosti, čím vyvinul dostatočné úsilie na sprostredkovanie
vhodného zamestnania. Z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že žalovaný neponúkol žalobcovi
počas  jeho evidencie  vhodné zamestnanie,  ale z objektívnych dôvodov, nakoľko nemal v ponuke voľné
pracovné miesta, ktoré by zodpovedali požiadavkám žalobcu, ktoré si žalobca sám uviedol v žiadosti,
t.j. žalobca chcel vykonávať  prácu len učiteľa do vzdialenosti 15 km, so mzdou od 700 Eur do 1.000 Eur.
Pre úrad bola táto žiadosť určujúca a vychádzal z údajov potvrdených samotným žalobcom a vzhľadom
k jeho požiadavkám, keďže takéto voľné pracovné miesta na úrade práce  neboli k dispozícii,  vhodné
pracovné  miesto žalobcovi nemohol ponúknuť. Avšak splnil si ďalšiu svoju povinnosť tým, že zabezpečil
žalobca dávkou v hmotnej núdzi s príspevkom. Štát týmto                     v primeranom rozsahu hmotne
zabezpečil žalobcu, ktorý si  nie  z vlastnej viny nemohol nájsť  zamestnanie. Žalobca bol vedený na
úrade práce opakovane od 01.07.2013  po zmene  ustanovenia § 34 ods.7 zákona o službách, kedy
zákon už neustanovoval s účinnosťou od 01.05.2013 povinnosť úradu práce ponúknuť pre uchádzača
najmenej raz za kalendárny mesiac vhodné zamestnanie, alebo účasť na niektorom z aktívnych opatrení
na trhu práce. Žalovaný žalobcovi vhodnú prácu neponúkol vzhľadom  k tomu, že voľné  pracovné miesta
v rozhodnom období nemal vo svojej evidencii. Zákonným predpokladom na uplatnenie si nároku na
náhradu škody  nesprávnym úradným postupom podľa § 9  z. č. 514/2003 Z. z. je splnenie  zákonom
predpísaných  podmienok, nesprávny úradný  postup  orgánu štátnej správy musí byť vždy  so vznikom
škody vo vzťahu príčin a jeho následku a posúdenie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti  medzi týmto postupom  a vzniknutou škodou
ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Žalobca však nepreukázal, že boli splnené
zákonné predpoklady vzniku škody,  teda jej výšku a príčinnú súvislosť medzi úradným postupom a
vznikom škody a jeho tvrdenie, že nesprávny úradný postup  žalovaného  je v tom, že nekonal a
nezabezpečil žalobcovi prácu, resp. mu túto prácu neponúkol, nie je nesprávny úradný postup ako sa
domnieva žalobca. Objektívne žalovaný  nedisponoval          s voľnými pracovnými miestami, nemohol
žalobcovi takéto  pracovné  miesto zodpovedajúce jeho kvalifikácii, vzdelaniu a požiadavkám ponúknuť.
Žalobca bol aktívny v tom, že  zúčastňoval sa raz  mesačne kontaktu na úrade práce, rovnako sa
dostavoval na aktivity,                v rámci odborných  poradenských služieb, pričom bol  vypracovaný
u neho individuálny akčný plán,  pričom pri  poradenstve  svojím  podpisom  potvrdil každý pohovor so
svojím poradcom.  Súd považoval za podstatné tiež zdôrazniť, že žalobca bol poučený v zmysle z. č.
5/2004 Z. z. - o službách zamestnanosti, o aktívnych nástrojoch a aktívnych  opatreniach na trhu práce
a zaviazal sa sledovať voľné pracovné  miesta v médiách, pretože zamestnávatelia neboli povinní zo
zákona nahlasovať voľné pracovné miesta na úrad práce, preto žalobca  mohol voľné pracovné miesta
sledovať v ich réžiách. Na základe uvedených skutočností súd žalobu žalobcu zamietol, nakoľko  v
konaní  mal za to, že nebolo preukázané, že nesprávnym úradným postupom zo strany žalovaného
vznikla žalobcovi škoda. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, § 5 ods. 7 písm. a/, § 14 ods. 4, § 15 ods. 1, 2, 3, § 32
ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. a/, b/, § 34 ods. 7 zák. č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti v znení
účinnom od 31.10.2011 do 30.04.2013, článku 35 ods. 3 Ústavy SR. Žalovaný bol v konaní úspešný,
preto by  mu patrili trovy konania podľa § 142  ods.1 O.s.p. Súd o trovách  konania rozhodol podľa §
150 ods.1 O.s.p., v zmysle ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadol k majetkovým a zárobkovým  pomerom
žalobcu, ktorého mesačný príjem je dávka v hmotnej núdzi          63,50 Eur, príspevok na bývanie 55 Eur
a aktivačný príspevok 60 Eur, celkom 188,50 Eur. Na základe uvedeného dospel k záveru, že v danom
prípade ide o prípad osobitného zreteľa a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, čo
predstavuje suma 82,08 Eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, navrhol ho zmeniť a jeho žalobe v
celom rozsahu vyhovieť. Trval na tom, že žalovaný mu spôsobil škodu vo výške 7.065,60 Eur, nakoľko
v čase, keď bol evidovaný ako nezamestnaný, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v A. mu neponúkol
ani raz vhodnú prácu, alebo iné aktívne opatrenie na trhu práce, čím opakovane porušoval ust. §
34 ods. 7 zák. 5/2004 Z.z. v znení účinnom od 31.10.2011 do 30.04.2013. Pri podávaní žiadosti o



zaevidovanie do evidencie nezamestnaných vyplnil dotazník, ktorý však pre ÚPSVaR nie je záväzný.
V ňom napríklad uviedol, že má záujem o prácu učiteľa na strednej škole, čo však neznamenalo, že
mu úrad práce nemôže ponúknuť aj prácu učiteľa na základnej škole, nakoľko má kvalifikáciu aj na
takúto pozíciu. Rovnako mu žalovaný mohol ponúknuť aj prácu účtovníka, nakoľko absolvoval kurz
jednoduchého a podvojného účtovníctva. Bol ochotný získať prácu aj vo vzdialenejších lokalitách, o čom
svedčí napríklad to, že na základe vlastnej aktivity získal miesto učiteľa na Z. v A., denne dochádzal
tam aj späť viac ako 40 km. Žalovaný sa tiež odvolával na tú skutočnosť, že v danom dotazníku
žalobca nechcel absolvovať ďalšie vzdelávanie či rekvalifikáciu, avšak on uviedol, že v danom čase
bol účastníkom doktorandského štúdia, navyše si vyžiadal informáciu z ústredia práce, sociálnych
vecí a rodiny, podľa ktorej v danom období Úrad práce v A. ani žiadnu rekvalifikáciu neponúkal. Zo
žiadnej právnej normy nevyplýva záväznosť údajov uvedených uchádzačom v dotazníku pre ÚPSVaR
SR. Každý uchádzač tam prirodzene uvedie skutočnosti, ktoré sú pre neho prioritné, avšak ÚPSVaR
SR žiadne ustanovenie zákona neprikazuje, aby na ne výlučne prihliadal. Odvolávanie sa žalovaného
na údaje uvedené ním v dotazníku považoval za účelovú obranu. Ďalej mal za to, že žalovaný si
nesplnil svoju povinnosť ani pri vypracovávaní individuálneho akčného plánu. Pri jeho vypracovávaní
zamestnanci žalovaného postupovali v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, IAP mal obsahovať
komplexné zhodnotenie osobnostných predpokladov uchádzača, určenie cieľov potrebných na návrat
na trh práce, určenie možných prekážok pri dosahovaní určených cieľov a vypracovanie návrhu na
prekonanie možných prekážok pracovného uplatnenia žalobcu ako znevýhodneného uchádzača o
zamestnanie. V jeho IAP sa nič také nenachádza. Jediná zákonná požiadavka, ktorá bola dodržaná, je
to, že ho vypracovala vysokoškolsky vzdelaná zamestnankyňa ÚPSVaR v A.. Mal za to, že žalovaný
si svoje zákonné povinnosti voči nemu neplnil, v dôsledku jeho nečinnosti mu vznikla škoda, za ktorú
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
žalovaný zodpovedá. Zákonodarca prijal zákon o službách zamestnanosti upravujúci práva a povinnosti
účastníkov pri poskytovaní služieb zamestnanosti, avšak ciele právneho predpisu sa nenaplnili. Uplatnil
si náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia pred súdom prvej inštancie vo
výške 983,11 Eur a v odvolacom konaní vo výške 245,92 Eur.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca vo svojej žiadosti o zaradenie do evidencie
uchádzačov o zamestnanie uviedol, že má záujem pracovať v profesii X., druhú alternatívu neuviedol. V
období od 31.10.2011 do 04.09.2012, kedy bol žalobca vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie,
mu nebolo ponúknuté vhodné zamestnanie z dôvodu, že sa v ponuke voľných pracovných miest
ÚPSVaR A. v uvedenom období nenachádzala pracovná ponuka vhodná pre žalobcu v zmysle § 15
ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, ktorá by zohľadňovala jeho zdravotný stav, prihliadala na
niektorú z jeho kvalifikácií, odborné zručnosti alebo druh doteraz vykonávajúcej práce. Počas prvej
evidencie žalobcu úrad pravidelne mesačne určoval uchádzačom o zamestnanie v zmysle zákona
kontakty za účelom splnenia si jeho povinností, avšak v danom prípade bezvýsledne z dôvodu, že
v nahlásených voľných pracovných miestach sa nenachádzala ponuka, ktorá by spĺňala podmienky
vhodného zamestnania. Zdôraznil, že zamestnávatelia nemajú povinnosť nahlasovať voľné pracovné
miesta a úrad disponuje len tými pracovnými ponukami, ktoré sú hlásené dobrovoľne. Zoznam voľných
pracovných miest úrad zverejňuje na úradnej tabuli a v periodikách a boli k nahliadnutiu i u každého
sprostredkovateľa. Ak mal žalobca ako uchádzač o zamestnanie pochybnosti o nesprávnom úradnom
postupe pri sprostredkovaní vhodného zamestnania, mal možnosť upozorniť ÚPSVaR A. na údajné
pochybenie, čo však nevykonal. Fakt, že ÚPSVaR A. nedisponoval v uvedenom období voľnými
učiteľskými pracovnými miestami na strednom stupni, preukázal dôkazom - resp. vyhlásením zo strany
ÚPSVaR A.. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o
zamestnanie na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré osobne prevzal dňa 14.11.2011, a pri tomto
kontakte ÚPSVaR A. informoval žalobcu, okrem iného, o aktívnych opatreniach na trhu práce a o
voľných pracovných miestach, čo žalobca potvrdil svojim podpisom v kolónke zápis o výsledku konania
na evidenčnom štítku uchádzača o zamestnanie. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že si neplnil svoje
zákonné povinnosti, nakoľko ÚPSVaR A. si plnil svoje zákonné povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o
službách zamestnanosti, preukazoval a vyvíjal aktivity smerom k žalobcovi, a to určovaním kontaktov
najmenej raz za kalendárny mesiac a realizáciou odborných poradenských služieb, o čom svedčí tzv.
zápis o výsledku konania - kontaktu s uchádzačom o zamestnanie, a to pravidelne v mesačných
intervaloch. Tieto kontaktné stretnutia so žalobcom určoval ÚPSVaR A. pre žalobcu pravidelne mesačne,
rovnako tak zadal ponuku žalobcovi na vypracovanie tzv. individuálneho akčného plánu na podporu
jeho pracovného uplatnenia. V priebehu realizácie IAP žalobca potvrdil svojim podpisom sledovanie



voľných pracovných miest v médiách, ktorých zverejňovanie zabezpečuje i úrad. ÚPSVaR A. touto
evidenčnou činnosťou a realizáciou odborných poradenských služieb plnil povinnosti mu vyplývajúce z
§ 34 ods. 7 zák. o službách zamestnanosti, čím vyvinul dostatočné úsilie na sprostredkovanie vhodného
zamestnania. V priebehu realizácie IAP žalobca potvrdzoval svojim podpisom sledovanie voľných
pracovných miest za účelom sprostredkovania zamestnania a výkon evidenčnej činnosti a informačných
a poradenských služieb, ktoré pre neho úrad po celý čas zabezpečoval. Písomný zoznam voľných
pracovných miest bol žalobcovi k dispozícii k nahliadnutiu pri každom jednom kontaktnom stretnutí, ktoré
absolvoval na ÚPSVaR A., bol k dispozícii pre všetkých uchádzačov o zamestnanie na úradnej tabuli,
rovnako aj na webovej stránke, preto žalobca mohol zareagovať, ak mal za to, že by niektoré voľné
pracovné miesto bolo pre neho vhodné. Žalobca svojim podpisom na listine označenej ako „zápis o
výsledku konania“ potvrdzoval, že bol pravidelne zo strany úradu oboznamovaný s voľnými pracovnými
miestami. Argumenty žalobcu, že mu mal ponúknuť akékoľvek iné zamestnanie, bez ohľadu na získanú
kvalifikáciu, považoval za zavádzajúce a tendenčné, nakoľko žalobca mal možnosť vyjadriť svoju vôľu
vykonávať aj iné zamestnanie tým, že by uviedol inú alternatívu zamestnania v žiadosti o zaradenie
uchádzača do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Informácie uchádzača o zamestnanie uvedené v
dotazníku sú pre úrad určujúce a smerodajné pri hľadaní zamestnania. V žiadosti sú uvedené kritériá,
na základe ktorých je potom uchádzačom ponúknutá práca. Žalobca v podanej žiadosti uviedol, že má
záujem vykonávať prácu X., má záujem o mzdu vo výške od 700 do 1.000 Eur, taktiež uviedol, že
je ochotný dochádzať do zamestnania do vzdialenosti maximálne 15 km od jeho bydliska. Záujem o
akúkoľvek profesiu alebo prácu v rámci celej SR žalobca začal tvrdiť až v konaní pred súdom prvej
inštancie, preto túto argumentáciu považoval za účelovú a tendenčnú. Poukázal na to, že ÚPSVaR A.
žalobcu v primeranom rozsahu hmotne zabezpečil, čím splnil úlohy mu dané na úseku pomoci v hmotnej
núdzi. Zastával názor, že žalobcovi v dôsledku nesprostredkovania vhodného zamestnania nevznikla
škoda, nakoľko hoci ÚPSVaR A. neponúkol žalobcovi vhodné zamestnanie, preukázal aktivitu určením
kontaktov najmenej raz za kalendárny mesiac a realizáciu odborných poradenských služieb za účelom
splnenia si povinností a súčasne plnil úlohy na úseku pomoci v hmotnej núdzi, keď občana v primeranom
rozsahu hmotne zabezpečil. Vyslovil názor, že nebol naplnený ani jeden z troch zákonných predpokladov
upravených v ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. neboli preukázané zákonné predpoklady vzniku škody
žalobcovi, jej výška a príčinná súvislosť medzi úradným postupom a vznikom škody.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Po vydaní napadnutého rozsudku došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď
dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorý okrem iného zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

6. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom názore, že žalobca v
konaní nepreukázal splnenie zákonných predpokladov vzniku škody, teda jej výšku a príčinnú súvislosť
medzi úradným postupom a vznikom škody, a jeho tvrdenie, že nesprávny úradný postup žalovaného
je v tom, že nekonal a nezabezpečil žalobcovi prácu, resp. mu túto prácu neponúkol, nie je nesprávny
úradný postup. Objektívne žalovaný nedisponoval s voľnými pracovnými miestami, nemohol žalobcovi
takéto pracovné miesto, zodpovedajúce jeho kvalifikácii, vzdelaniu a požiadavkám, ponúknuť. Vychádzal
zo zistenia, že ÚPSVaR A. preukázal aktivitu určením kontaktov najmenej raz za kalendárny mesiac
a realizáciou odborných poradenských služieb za účelom splnenia si povinností a zároveň si splnil
ďalšiu svoju povinnosť tým, že zabezpečil žalobcu dávkou v hmotnej núdzi s príspevkom. Štát týmto v
primeranom rozsahu hmotne zabezpečil žalobcu, ktorý si nie z vlastnej viny nemohol nájsť zamestnanie.
Zdôraznil, že žalovaný neponúkol žalobcovi počas jeho evidencie vhodné zamestnanie z objektívnych
dôvodov, nakoľko nemal v ponuke voľné pracovné miesta, ktoré by zodpovedali požiadavkám žalobcu,



ktoré si žalobca sám uviedol v žiadosti o zaradenie uchádzača do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Pre úrad bola táto žiadosť určujúca a vychádzal z údajov potvrdených samotným žalobcom a vzhľadom
k jeho požiadavkám, keďže takéto voľné pracovné miesta na úrade práce neboli k dispozícii, vhodné
pracovné miesto žalobcovi nemohol ponúknuť. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca bol poučený v
zmysle zák. č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, o aktívnych nástrojoch a aktívnych opatreniach
na trhu práce a zaviazal sa sledovať voľné pracovné miesta v médiách, pretože zamestnávatelia
neboli povinní zo zákona nahlasovať voľné pracovné miesta na úrad práce, preto žalobca mohol voľné
pracovné miesta sledovať v ich réžiách. V priebehu realizácie individuálneho akčného plánu žalobca
potvrdil svojim podpisom sledovanie voľných pracovných miest v médiách, ktorých zverejňovanie
zabezpečuje i úrad. Úrad si svojou evidenčnou činnosťou a realizáciou odborných poradenských služieb
plnil povinnosti vyplývajúce z § 34 ods. 7 zák. o službách zamestnanosti, čím vyvinul dostatočné úsilie
na sprostredkovanie vhodného zamestnania. Na základe uvedených skutočností súd žalobu žalobcu
zamietol, nakoľko mal za to, že nebolo preukázané, že nesprávnym úradným postupom zo strany
žalovaného vznikla žalobcovi škoda.

9. Odvolací súd tento právny názor súdu prvej inštancie považuje za správny. V celom rozsahu sa
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie v tomto smere a osvojuje si dôvody
napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti a k
odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:

10. Z vykonaného dokazovania v danej veci vyplýva, že žalobca bol vedený v evidencii uchádzačov
o zamestnanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v A. v období od 31.10.2011 do 04.09.2012.
Žalobca v žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 31.10.2011 uviedol, že má
záujem pracovať v profesii X., v ktorej má prax XX rokov, druhú alternatívu neuviedol, že má záujem
o mzdu vo výške od 700 do 1.000 Eur, ďalej že má záujem pracovať na jednu zmenu, úväzok plný
a že je ochotný dochádzať do zamestnania do vzdialenosti max. 15 km od jeho bydliska, ďalej že
nemá záujem o vzdelávanie, ktoré mu pomôže uplatniť sa na trhu práce a že nemá záujem pracovať
mimo územia Slovenskej republiky. Žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na
základe právoplatného rozhodnutia, ktoré osobne prevzal dňa 14.11.2011 a pri tomto kontakte ÚPSVaR
A. informoval žalobcu, okrem iného, o aktívnych opatreniach na trhu práce a o voľných pracovných
miestach, čo žalobca potvrdil svojim podpisom v „kolónke“ zápis o výsledku konania na evidenčnom
štítku uchádzača o zamestnanie. ÚPSVaR A. preukázal aktivitu určovaním kontaktov najmenej raz
za kalendárny mesiac a realizáciou odborných poradenských služieb. Tieto kontaktné stretnutia so
žalobcom určoval ÚPSVaR A. pre žalobcu pravidelne mesačne, rovnako tak zadal ponuku žalobcovi na
vypracovanie tzv. individuálneho akčného plánu (ďalej ako IAP) na podporu jeho pracovného uplatnenia.
V priebehu realizácie IAP žalobca potvrdil svojim podpisom sledovanie voľných pracovných miest v
médiách, ktorých zverejňovanie zabezpečuje i úrad práce. Písomný zoznam voľných pracovných miest
bol žalobcovi k dispozícii k nahliadnutiu pri každom jednom kontaktnom stretnutí, ktoré absolvoval na
ÚPSVaR A., bol k dispozícii pre všetkých uchádzačov o zamestnanie na úradnej tabuli, rovnako ako
aj na webovej stránke, pričom žalobca svojim podpisom na listine označenej ako „zápis o výsledku
konania“ potvrdzoval, že bol pravidelne zo strany úradu oboznamovaný s voľnými pracovnými miestami.
Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že v období od 31.10.2011 do
04.09.2012, kedy bol žalobca vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, mu nebolo ponúknuté
vhodné zamestnanie z dôvodu, že v ponuke voľných pracovných miest ÚPSVaR A. v uvedenom
období sa nenachádzala pracovná ponuka vhodná pre žalobcu v zmysle § 15 ods. 1 zák. o službách
zamestnanosti, ktorá by zohľadňovala jeho zdravotný stav, prihliadala na niektoré z jeho kvalifikácií,
odborné zručnosti alebo druh doteraz vykonávanej práce. ÚPSVaR A., vykonávajúci štátnu správu v
oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti, žalobcu v primeranom rozsahu hmotne zabezpečil, keď
žalobcovi na základe jeho žiadosti priznal dávku a príspevky v sume 118,30 Eur mesačne od 01.01.2012.
Žalobca dôvodil, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny A. sa dopustil nesprávneho úradného postupu,
nakoľko mu neponúkol vhodné zamestnanie počas celej doby (od 31.10.2011 do 04.09.2012) ako bol
vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, čím opakovane porušoval ust. § 34 ods. 7 zák. č. 5/2004
Z.z. o službách zamestnanosti. Podľa názoru žalobcu, tým, že mu v období od 31.10.2011 do 04.09.2012
neponúkol ÚPSVaR A. vhodné zamestnanie alebo iné aktívne opatrenie na trhu práce, spôsobil mu
škodu vo výške mzdy, ktorú by mohol dosahovať, keby na základe ponuky vhodného zamestnania sa
zamestnal.



11. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

12. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zák. č. 514/2003 Z.z. v ust. § 9 bližšie
vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinností orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska
účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

13. Podľa § 34 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti v znení účinnom od 31.10.2011 do 30.04.2013,
úrad je povinný uchádzačovi o zamestnanie najmenej raz za kalendárny mesiac ponúknuť vhodné
zamestnanie alebo účasť na niektorom z aktívnych opatrení na trhu práce. Uchádzač o zamestnanie je
povinný na tento účel byť k dispozícii úradu do 3 pracovných dní od doručenia písomnej výzvy alebo
ústneho vyzvania úradom pri osobnom kontakte s uchádzačom o zamestnanie.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona vhodné zamestnanie na účely tohto zákona je zamestnanie, ktoré
zohľadňuje zdravotný stav občana, prihliada na jeho kvalifikáciu, odborné zručnosti alebo druh doteraz
vykonávanej práce.

14. V danej veci podľa žalobcu mal nesprávny  úradný postup spočívať v nesprávnom postupe Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny A., ktorý mu počas evidencie uchádzačov o zamestnanie v období od
31.10.2011 do 04.09.2012 ani jedenkrát neponúkol vhodné zamestnanie, čím opakovane porušoval
ust. § 34 ods. 7 zák. č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti v znení účinnom do 30.04.2013.
Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny A. v
preskúmavanej veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie,
že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny A. tento postup nezachoval. Odvolací súd po preskúmaní veci
dospel rovnako ako súd prvej inštancie k právnemu záveru, že na strane Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny A. nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, zo strany úradu práce nedošlo k porušeniu
zák. č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a ani k porušeniu iného právneho predpisu. V období
od 31.10.2011 do 04.09.2012, kedy bol žalobca vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, mu
nebolo ponúknuté vhodné zamestnanie z dôvodu, že sa v ponuke voľných pracovných miest ÚPSVaR
A. v uvedenom období nenachádzala pracovná ponuka vhodná pre žalobcu v zmysle § 15 ods. 1 zák.
o službách zamestnanosti, ktorá by zohľadňovala jeho zdravotný stav, prihliadala na niektorú z jeho
kvalifikácií, odborné zručnosti alebo druh doteraz vykonávanej práce. ÚPSVaR A. si plnil svoje zákonné
povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o službách zamestnanosti, preukazoval a vyvíjal aktivity smerom
k žalobcovi, a to určovaním kontaktov najmenej raz za kalendárny mesiac a realizáciou odborných
poradenských služieb, o čom svedčí zápis o výsledku konania - kontakt s uchádzačom o zamestnanie,
a to pravidelne v mesačných intervaloch. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny A. rovnako tak zadal
ponuku žalobcovi na vypracovanie tzv. individuálneho akčného plánu na podporu jeho pracovného
uplatnenia, pričom v priebehu realizácie IAP žalobca potvrdil svojim podpisom sledovanie voľných
pracovných miest v médiách, ktorých zverejňovanie zabezpečuje i úrad. ÚPSVaR A. touto evidenčnou
činnosťou a realizáciou odborných poradenských služieb plnil povinnosti vyplývajúce z § 34 ods. 7 zák.
o službách zamestnanosti, čím vyvinul dostatočné úsilie na sprostredkovanie vhodného zamestnania.
V priebehu realizácie IAP žalobca potvrdil svojim podpisom sledovanie voľných pracovných miest za
účelom sprostredkovania zamestnania a výkon evidenčnej činnosti a informačných a poradenských
služieb, ktoré pre neho úrad po celý čas zabezpečoval. Písomný zoznam voľných pracovných miest



bol žalobcovi k dispozícii k nahliadnutiu pri každom jednom kontaktnom stretnutí, ktoré absolvoval na
Úrade práce v A., bol k dispozícii aj na úradnej tabuli, rovnako aj na webovej stránke. Žalobca na
pojednávaní dňa 05.11.2015 pred súdom prvej inštancie uviedol, že sledoval na úradnej tabuli úradu
ponúknuté voľné pracovné miesta, avšak žiadne pre neho vhodné nebolo. Potvrdil, že úrad práce mu
ponúkol prácu učiteľa v materskej škole, avšak vzhľadom na jeho vzdelanie, ale aj pracovné skúsenosti,
túto ponuku neakceptoval. Z uvedeného je zrejmé, že ÚPSVaR A. nesprostredkoval žalobcovi vhodné
zamestnanie z dôvodu, že v uvedenom období ho objektívne nemal v ponuke voľných pracovných miest.
ÚPSVaR A., vykonávajúci štátnu správu v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti, žalobcu v
primeranom rozsahu hmotne zabezpečil, čím žalobcovi nárok na plnenie sociálnych práv vyplývajúcich
z čl. 35 ods. 3 Ústavy SR a osobitného predpisu (zák. č. 5/2004 Z.z.) nebol odopretý. Z uvedeného je
zrejmé, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v A. nepostupoval v rozpore so záväznými právnymi
predpismi vzťahujúcimi sa na poskytovanie služieb zamestnanosti, preto jeho konanie nevykazuje znaky
nesprávneho úradného postupu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť žalovaného za
škodu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. preto nie je daná. Odvolacie námietky žalobcu, že pre
ÚPSVaR neboli záväzné údaje uvedené v žiadosti o zaradenie uchádzača do evidencie uchádzačov o
zamestnanie boli nedôvodné, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplýva, že ÚPSVaR A. objektívne
nedisponoval voľným pracovným miestom pre žalobcu a žalobca sám pred súdom prvej inštancie
potvrdil, že sledoval ponúknuté voľné pracovné miesta, pričom v ponuke voľných pracovných miest sa
v uvedenom období nenachádzala pracovná ponuka vhodná pre neho.
15. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že úspešnému žalovanému nepriznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP,
nakoľko žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

17. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opraveného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)      (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/35/2015", "guid": "59620e6e-1eaf-48c5-a3be-8f5c2e5c6c2b:9cf67452-c94b-4d24-b9a6-d054f516b683", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}